Zápas za práva LGBT komunity treba preniesť z ulíc do parlamentu

Človek by očakával, že sa SNS po výprasku od premiéra bude usilovať očistiť svoje meno dôslednejšou kritikou korupčných káuz koaličných partnerov. Namiesto toho si na odplatu vybrala oprášenie svojej starej homofóbnej agendy – namiesto spravodlivosti a rovnosti ponúkla predsudky a nenávisť. Štekot (lebo list s takýmto tónom nemožno nazvať kritikou) na verejnú ochrankyňu ľudských práv bol nemiestny, lebo ombudsmanka len dôsledne vykonávala svoju funkciu. To najdôležitejšie, čo pri tejto príležitosti adresovala verejnosti, totiž nebolo vyvesenie dúhovej vlajky, ale posolstvo prednesené na Hviezdoslavovom námestí: „Po analýze Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu som dospela k tomu, že základné práva LGBT ľudí na Slovensku nie sú garantované“. Toto je vážna vec a pri takomto zistení ombudsmanku nemajú čo zaujímať nálady v spoločnosti alebo vo vládnej koalícii, ale ochrana osôb alebo skupín, ktoré sú z rôznych dôvodov znevýhodnené. Všetky krajiny EÚ na západ od nás majú legislatívne riešené práva LGBT komunity a ja tu nebudem vysvetľovať, v čom sú naše nedostatky, lebo som presvedčený, že táto téma už dávno nie je predmetom nevedomosti, ale neochoty riešiť ju a že odborné argumenty v diskusii udusia emócie. Som presvedčený, že skôr či neskôr získa táto skupina aj na Slovensku svoje práva a horúce hlavy vychladnú podobne ako dnes už nikto príčetný nevykrikuje, že nás ohrozujú Maďari – stačí, keď sa na tom prestane vytĺkať politický kapitál. Milí gayovia, lesby, bisexuáli, v úsilí o dosiahnutie registrovaného partnerstva máte moju plnú podporu a na moju ochranu pred nenávistnými útokmi bigotných jednotlivcov, ktorým sa nedá nič vysvetliť, iba ich snáď časom, presvedčiť, že vaše práva sa nijako nedotýkajú ich spôsobu života, sa môžete vždy spoľahnúť. Teraz chcem však povedať aj niečo, kde moju podporu nájdete len veľmi ťažko.

Na PRIDE som nikdy nebol a ani nepôjdem. Nie preto, že by mi takéto pochody prekážali. Ale tak ako by som nešiel na brazílsky karneval alebo metalový koncert, toto proste nemusím. Som slobodomyseľný človek a v zásade mi je úplne jedno, ak niekto takýmto spôsobom demonštruje svoje názory a navyše sa pri tom dobre baví – rovnako ako mi neprekáža ani dnešný pochod za tradičnú rodinu, ktorý bol (napriek tomu, že ho aktivisti z LGBT komunity označili za demonštráciu nenávisti) veľmi pokojný, kultivovaný a rovnako ako PRIDE plný lásky. Tá nenávisť totiž vrie kdesi inde – na sociálnych sieťach a latentne v hlavách nás všetkých, ktorých hecujú znepriatelené politické a ideologické tábory. Pri pohľade na dnešné dva zdanlivo protichodné pochody by som mohol skonštatovať len to, že škoda, že tu nie je skôr snaha porozumieť tomu druhému ako hlasno demonštrovať svoj postoj. Lebo výsledok takejto konfrontácie je znova a len depresívna nálada a polarizovaná spoločnosť vyčerpaná neustálymi spormi. Napriek tomu, že sa organizátori snažili navodiť dojem, že takto upozorňujú na pretrvávajúce problémy, nie som si istý, či je toto cesta k ich vyriešeniu.

Na jednej strane mám pochopenie pre narastajúci pocit frustrácie, nervozitu až agresivitu časti komunity sexuálnych menšín. Táto spoločnosť im veľa dlhuje a riešenie ich každodenných životných problémov každá vláda doteraz iba odsúvala. Je úplne pochopiteľné, že v takejto situácii sa na vás nebudú všetci usmievať. No veľmi ma hnevá, ak si niektoré aktivistky vybíjajú svoju zlosť na takých ľuďoch ako je spisovateľka Veronika Šikulová, ktorá všetky oprávnené požiadavky LGBT ľudí podporuje, ale dovolila si otvorene vysloviť názor, prečo jej forma PRIDE prekáža. A čo je už úplne choré, tí istí ľudia vyjadrujú vďačnosť politickým pozérom z SaS, ktorí sa na takéto pochody vždy chodia ohriať do svetla mediálnej pozornosti. Nepomýlili ste si trochu úlohy? Spisovatelia a publicisti boli v zdravších časoch vždy svedomím spoločnosti a ich úlohou bolo nie dvíhať niekomu ego, ale pomenovávať práve príčiny našej politickej, ekonomickej i morálnej biedy. Úlohou politikov nie je predvádzať sa na verejných priestranstvách ako na móle, ale presadzovať požadované zmeny. Kedy to urobili? Kedy navrhli právnu úpravu vzťahov LGBT komunity? Iste, dnes by sa mohli vyhovárať, že by ich prehlasovali, ale 1) nepokúsili sa o to ani vtedy, keď boli vo vláde a 2) návrh zákona by vládna koalícia síce pravdepodobne odmietla, ale „ľavicový“ Smer by musel vysvetľovať, prečo je proti sociálnodemokratickým hodnotám a Most-Híd by musel obhajovať svoj pokrytecký vzťah k ombudsmanke. A vy sa namiesto toho pustíte do úprimnej a dobrosrdečnej spisovateľky a malomeštiacky ochkáte od dojatia, že nad vaším pochodom prevzala záštitu Lucia Nicholsonová? A toto vám stačí?

Život je pestrý a nech je také aj naše politické a názorové spektrum. Nech si v slobodnej spoločnosti pochoduje kto chce a za čo chce, ak tým neohrozuje iných. Ale neveďme medzi sebou za to vojnu. Toto nebol pochod gayov a lesieb a vy to viete. Väčšina účastníkov boli heterosexuáli, ktorí vás prišli podporiť a väčšina LGBT komunity takéto exhibície neobľubuje. Ani v západnej Európe, kde takéto karnevaly rôznorodosti pokračujú aj po dosiahnutí zákonných práv. Nikoho neodsudzujem za to, akým spôsobom prejavuje svoju identitu. Ale nerobte nepriateľov z ľudí, ktorí vašimi nepriateľmi nie sú. Jednak ich ešte budete potrebovať pri obhajobe svojich práv a najmä – tento zápas treba preniesť do parlamentných lavíc a vládneho kabinetu. Politickí pozéri na takýchto pochodoch nepomáhajú vám, ale vy pomáhate im. A čím skôr si to uvedomíte, tým lepšie.