Zachráňme demokraciu

Toto je esej pre tých, ktorí ešte veria v demokraciu. Pre tých, ktorí ju berú naozaj vážne, pre ktorých to nie je vyprázdnený historický kolorit doby, ale ešte stále revolučný nenaplnený ideál. Byť demokratom nie je samozrejmosť. Pribúda otvorených i skrytých nepriateľov vlády ľudu. Toto nepriateľstvo môže mať rôzne podoby a je čoraz sebavedomejšie. Demokracia sa stáva predmetom pohŕdania elít, ktoré ju nepotrebujú a más, ktoré jej nedôverujú. Neofašisti snívajú o uniformnej jednote národa, komunisti oprašujú diktatúru proletariátu, neoliberáli vnucujú diktát trhu. Ústup demokracie reflektujú aj politickí filozofi. Kým Václav Bělohradský ešte varuje pred postdemokraciou, v ktorej korporácie investujú do demontáže demokratických mechanizmov, Fareed Zakaria už cynicky hlása, že nepotrebujeme viac demokracie, ale menej, a pohŕdavo dopĺňa, že o demokracii aj tak píšu väčšinou už iba radikáli…

Odklon od demokratických mechanizmov si pritom jednotlivé záujmové skupiny odôvodňujú rôzne – potrebou boja proti terorizmu, potrebou ekonomického rastu a efektívnosti, potrebou riešenia krízy… Ako je možné, že vo formálne demokratickom zriadení je tak málo demokratov, a to aj medzi širokými vrstvami obyvateľstva, ktorých mala demokracia pôvodne chrániť?

Oligarchický systém neodstránia voľby
Predovšetkým už treba konečne otvorene, pravdivo a nedvojzmyselne pomenovať súčasný stav: režim, ktorý sa tu v posledných rokoch rozvinul, je demokratický iba formálne. V skutočnosti tu nevládne demokracia, ale oligarchia prostredníctvom partokracie, ktorá tu uskutočnila tichý mocenský prevrat. V takomto systéme sa moc presunula z legálnych a legitímnych štruktúr štátu do súkromných rúk zločineckej siete spriaznených rodín a korporácií, ktorej sa podarilo mafianizovať celú spoločnosť a ktorá je pre verejnosť neviditeľná ako temná hmota vesmíru.

V tomto systéme platia osobitné pravidlá, o ktorých sa nehovorí, ale ktoré pozná každý. Dôležité je poznať cenu. Oligarchia si kupuje politikov ako atraktívnych vyjednávačov s verejnosťou, slúžia jej skorumpované súdy a prokuratúra, médiá fungujú ako kartely, v ktorých si mocenské elity kupujú spravodajský priestor. Spravodajstvo nie je odrazom aktuálnej situácie, ale vplyvu konkrétnej skupiny, v dôsledku čoho mediálne reťazce nereflektujú realitu, ale spoluvytvárajú ju. Je to začarovaný kruh, ale mimoriadne efektívny.

Ak rozumiete tomu, ako funguje oligarchická spoločnosť, potom vám musí byť jasné aj to, že oligarchiu nemôžete poraziť voľbami, lebo jej moc leží mimo demokratických štruktúr, že jej odstránenie si vyžaduje revolučné riešenie. A keďže musí ísť o revolúciu striktne nenásilnú – revolúciu, ktorá nestratí svoj morálny kredit – to, čo je v našom životnom záujme, nie je popretie Nežnej revolúcie, ale jej dokončenie. Ľudia sú nespokojní so súčasným režimom nie preto, lebo by odmietali demokraciu, ale preto, že tento režim nesplnil to, k čomu sa zaviazal.

Počas normalizácie viedol rozpor medzi vládnymi proklamáciami a realitou k vyhláseniu Charty 77, ktorá nebola výslovne protikomunistickým dokumentom, ale výzvou na dodržiavanie oficiálnych záväzkov, ku ktorým sa hlásila vtedajšia moc. Dnes je situácia podobná v tom, že ľudia už tiež neveria politikom, neveria médiám, neveria vládam, zamestnávateľom ani odborom, neveria štátom, finančným trhom ba ani cirkvám. Dlhodobé zavrávanie skutočných problémov ľudí a predstieranie ich riešenia viedlo k všeobecnej kríze dôvery, ktorá sa už nedá napraviť volebným rituálom.

Zastupiteľský systém sa vyčerpal
Zakaria sa hlboko a fatálne mýli, keď tvrdí, že potrebujeme menej demokracie. Presne naopak – potrebujeme jej oveľa viac. Ľudia totiž nie sú z demokracie unavení preto, lebo by nemali záujem rozhodovať o svojich životoch, ale preto, lebo cítia, že o nich fakticky nerozhodujú, že ich nechce nikto vypočuť, že skutočná moc sa usídlila mimo demokratického procesu, že nemajú na dianie vo svojich krajinách takmer nijaký vplyv. Preto voláme po návrate ku koreňom demokracie, k jej prehĺbeniu vo všetkých smeroch, k zásadnej zmene doterajšieho nefunkčného zastupiteľského systému. Nielen jeden z duchovných otcov Veľkej francúzskej revolúcie Jean-Jacques Rousseau, ale aj jeden z otcov zakladateľov a neskorší prezident Spojených štátov amerických James Madison nepovažoval zastupiteľský systém za demokratický. Ten sa dnes navyše v podmienkach monopolov, kartelov a korporácií vyčerpal.

V celej Európe môžeme pozorovať jeden spoločný trend. Ľudia vo všetkých krajinách sú znepokojení z narastajúcej priepasti medzi nimi a ich volenými zástupcami a sú rozhorčení z rozkrádania verejných zdrojov. V Španielsku, Taliansku, Grécku, Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku, Poľsku, Česku i na Slovensku vznikli v posledných dvoch rokoch protestné hnutia, ktoré majú jeden spoločný menovateľ: požadujú viac priamej demokracie. Tento projekt vyznieva ešte stále utopisticky (a bez intelektuálneho uchopenia dokonca naivne), ale nikto nemôže poprieť, že systém zastupiteľskej demokracie sa ocitol v kríze. Táto kríza sa nedá riešiť voľbou „zodpovedných politikov“ (čo je ešte väčšia utópia, ba priam chiméra, pretože na podstate oligarchickej moci by nič nezmenila ani voľba svätcov), ale len revolučným presunom moci a posunom európskeho politického systému smerom k vyššej forme účasti ľudí na rozhodovacích procesoch.

Odpor voči takémuto riešeniu je ešte stále veľmi silný a protiargumenty vážne, ale nie nové. V podstate ide len o oprášenie starého sporu, ktorého podstatu sformuloval už Thomas Jefferson. Je to klasický spor medzi aristokratmi (dnes by sme povedali skôr elitármi alebo konzervatívcami) a demokratmi. Aristokrati majú strach z prostých ľudí, nedôverujú im a želajú si, aby im bola moc odňatá a odovzdaná do rúk vyšších tried. Demokrati sa stotožňujú s ľudom, dôverujú mu a považujú ho za toho najčestnejšieho a najspoľahlivejšieho (i keď nie práve najmúdrejšieho) ochrancu záujmov verejnosti.

Isteže je tu riziko zneužitia. Isteže existujú oprávnené obavy, že extrémistické sily, ktoré síce pôvodne vyznávali kult vodcu, ale v poslednom čase objavili čaro priamej demokracie na presadenie svojich latentne fašistických plánov, ju zneužijú na nastolenie toho, čo francúzsky mysliteľ a politik Alexis de Tocqueville už roku 1835 nazval „tyrania väčšiny“. Ale demokracia bola vždy riziková. A ak nedáme ľuďom šancu nakladať s mocou zodpovedne, ale podľa vlastných predstáv, podporujeme rast extrémizmu viac ako všetky tie hlúčiky bláznov dohromady.

Aj v prelomovom období, keď v bývalom sovietskom bloku padali diktatúry, mnoho ľudí v západnej Európe, vrátane politikov, sa obávalo chaosu. Mýlili sa. Keď Švajčiari začiatkom tohto roka v referende rozhodovali o tom, či sa predĺži dovolenka zo štyroch na šesť týždňov, hlasovali proti. Nie že by nechceli viac voľna, ale obávali sa, že to ich ekonomika neunesie. Zachovali sa rozumne. Ani na Slovensku by sme sa nemali báť, že by ľud hlasoval hlúpejšie ako poslanci NR SR. Nevravím, že to bude jednoduchá cesta a že na nej neurobíme chyby, ale je to cesta, ktorá vráti európskemu politickému systému legitimitu a otvorí nové možnosti jeho rozvoja. Zatiaľ je však stav taký, že ten, kto chce v kolíske demokracie, v Európe, dôsledne uplatňovať demokratické princípy, sa stáva pre európsku elitu hrozbou. To je absurdná situácia.

Participáciu treba zvýšiť na všetkých úrovniach
Aj český filozof Egon Bondy videl v priamej demokracii nosné prvky pre budúcnosť. Zastupiteľský systém nás nezastupuje, ale zašliapava – hovoril. Nie v prospech politikov, ale v prospech tých, ktorým slúžia – a to je finančná oligarchia. Všeobecné volebné právo je v podmienkach globálnych finančných trhov a nadnárodných korporácií nanič, ak nezmeníme podstatu demokracie. A ten zápas, ktorý nás čaká, nie je o nič menší ako ten, ktorí zvádzali demokrati v rokoch 1789, 1848 a 1968. Práve naopak. Ukazuje sa, že rok 1989 bol síce prelomovým míľnikom v dejinách ľudstva, ale z celkom iných dôvodov ako je reštaurácia kapitalistických režimov vo východnej Európe.

Predovšetkým tým, že v tomto roku vyvinul britský počítačový expert Tim Berners-Lee v švajčiarskom CERNe systém World Wide Web, ktorý odštartoval rozmach internetu, postavil do centra vývoja rozvoj informačných technológií a zrevolucionizoval komunikáciu. Ale rok 1989 bol aj veľkým politickým medzníkom – nie však ani tak vo východnej Európe, ktorá iba obnovila zastupiteľskú demokraciu so všetkými jej neduhmi, ale predovšetkým v Latinskej Amerike, kde sa zrodila participatívna politika inšpirovaná do značnej miery teóriou radikálnej demokracie argentínskeho filozofa Ernesta Laclaua. Prvým mestom na svete, ktoré prijalo participatívny rozpočet, bolo práve brazílske Porto Alegre, v Európe Lisabon, na Slovensku sa o to pokúša ako prvá Bratislava.

Participáciu občanov však treba zvýšiť na všetkých úrovniach. Postupne sa potrebujeme dopracovať nielen k participatívnym rozpočtom miestnych samospráv, ale aj vyšších územných celkov a napokon aj štátu ako takého. Potrebujeme prehĺbiť demokraciu na národnej úrovni, minimálne v takom rozsahu, ako to navrhla začiatkom minulého roka občianska iniciatíva Dokončime revolúciu. Potrebujeme obohatiť demokraciu o jej ekonomický rozmer. Musíme vylúčiť z politiky bohatých sponzorov a vrátiť politickým hnutiam ľudový charakter. Práve toto prísne opatrenie má preveriť ozajstnú túžbu občanov po zmene.

Ak ľudia chcú, ak naozaj chcú, dokážu všetko, dokážu zmeniť svoj život, svoju vlasť, odcudzený režim i atmosféru v spoločnosti. Musia však byť aktívni a ochotní v rámci svojich možností podporovať nové demokratické hnutie (aj finančnými príspevkami), zúčastňovať sa na ňom, spolupodieľať sa na jeho rozhodnutiach a brániť ho pred mocenskými štruktúrami. Demokratizačný proces sa však nesmie zastaviť ani pred bránami Bruselu. Práve naopak. Tam zvedie svoj rozhodujúci zápas. A reforma globálnej inštitucionálnej architektúry sa tiež nemôže vyhnúť demokratizačným zmenám.

Bez prehlbovania demokracie na všetkých úrovniach je ohrozený nielen európsky integračný projekt, ale aj naša vlastná sloboda. To je niečo, čo nedokážu pochopiť nacionalisti, ktorí volajú po vystúpení z Európskej únie a obnovení nezávislosti. Neviem, do akej miery si uvedomujú, že národné štáty v globalizovanej ekonomike už dávno stratili časť kompetencií, ktoré umožňovali ich suverénne rozhodovanie. Opustenie európskeho politického priestoru a rezignácia na dovŕšenie demokratických pravidiel na tejto úrovni by znamenalo, že štáty budú vystavené diktátu finančných trhov a nadnárodných korporácií v neporovnateľne tvrdšej forme ako to dnes pociťujú zo strany Bruselu.

Náš životný priestor sa neformuje a nemôže formovať podľa tradície, ale podľa optimálnych podmienok pre všestranný rozvoj. Keď zaniklo Nitrianske kniežatstvo, nebola to škoda, lebo Veľkomoravská ríša lepšie dokázala odolávať tlaku Východofranskej ríše a zabezpečiť suverenitu tohto priestoru. Keď sa rozpadla Veľká Morava, nebola to škoda, lebo Uhorské kráľovstvo bolo za vtedajšej situácie v stredoveku geopoliticky stabilnejšie. Keď zvyšky Uhorska pohltila po osmanskom vpáde habsburská monarchia, nebola to škoda, lebo samostatné Uhorsko by nikdy nemalo takú silu, aby zabezpečilo najdôležitejšiu európsku hranicu, ako to dokázali Habsburgovci. Keď sa zrútila habsburská ríša, nebola to škoda, lebo Československo nám ponúkalo väčšie možnosti rozvoja. Keď zaniklo Československo, nebola to škoda, lebo naplnilo svoj historický zmysel a otvorilo cestu k sebanaplneniu Slovenska. A ak sa raz staneme súčasťou európskej federácie, nebude to škoda, lebo nezávislá Slovenská republika už v dnešnej dobe nedokáže naplniť všetky potreby a záujmy svojho obyvateľstva. Je to prirodzený proces. No ak hovoríme o federácii, treba jedným dychom upozorniť, že nikto nevie, ako by mala vyzerať.

Európa je nezrozumiteľná a neúprimná
Európu ochromuje predovšetkým to, že je nezrozumiteľná. Debata o jej budúcnosti je charakteristická alarmujúcou neznalosťou štátoprávnych pojmov. Najprv sa vymýšľajú termíny (banková únia, transferová únia, fiškálna únia, politická únia), až potom ich obsah. Niekto straší superštátom, hoci tento pojem nevie vysvetliť a ani politológia ho nepozná. Iný šermuje termínom federácia, hoci to, čo pod týmto pojmom navrhuje, federáciou nie je (viď napríklad Barrosov plán).

Inak chápu federáciu Nemci (alebo Američania), ktorí z vlastnej skúsenosti vedia, že tento model v skutočnosti decentralizuje moc a so svojimi jasnými pravidlami je výhodný pre menších – a inak Slováci a Estónci, ktorým sa pri tomto slove vybaví sovietsky model. Šokujúce je, že dnes vedú spor zástancovia centralizácie s jej odporcami, ale neexistuje diskusia o tom najdôležitejšom – o demokratickom a transparentnom prerozdelení moci na európskej úrovni.

Cieľ zjednocovacieho procesu bol pritom jeho zakladateľom od začiatku jasný. Odvážny taliansky politik Altiero Spinelli, ktorý strávil 16 rokov v Mussoliniho väzniciach, napísal už roku 1941 zo svojho žalára vo Ventotene slávny manifest Smerom k slobodnej a zjednotenej Európe, ktorý posielal svojim priateľom na cigaretových papierikoch a v ktorom po prvýkrát celkom jednoznačne priznal, že sa usiluje o založenie európskej federácie. Aj Schumanova deklarácia obsahuje v tomto zmysle jasné slová: „Tento návrh bude prvým konkrétnym základom Európskej federácie, ktorá je nevyhnutná na udržanie mieru.“

Dnes sa elity boja tohto slova a niektorí politici akoby ho chceli pred svojimi voličmi poprieť a unikajú pred realitou podobne ako česká a najmä slovenská politická reprezentácia krátko pred rozdelením Československa zahmlievala pred obyvateľstvom skutočný stav veci a balamutila ich nezmyselnými pojmami ako dvojdomek, zvrchovanosť v rámci spoločného štátu, dve emisné banky a dve medzinárodnoprávne subjektivity vo federácii (sic!) a podobné hlúposti, ktorým nerozumeli (a mám také podozrenie, že ani neverili) ani aktéri tých dní. Medzičasom sa európska integrácia dostala do najhlbšej krízy od svojho vzniku. Jej príčiny však nie sú iba finančné.

Európsky projekt je dnes v kríze preto, lebo sa zosypali všetky piliere, na ktorých stál. Spomienky na vojnu sú prakticky mŕtve a okrem historikov a prognostikov, ktorí dobre poznajú vývojové zákonitosti spoločnosti, možnosť vojenského konfliktu nedesí prakticky nikoho. Hrozba z východu je takisto zažehnaná a po skončení studenej vojny už zamestnáva iba rusofóbov. Sen o prosperite, ktorej zárukou bola zjednotená Európa celé desaťročia, sa pod vplyvom finančnej a hospodárskej krízy rozpadáva. Dve tretiny Európanov dnes neveria, že sa budú mať lepšie ako ich rodičia. Európska únia, ktorá bola hlúpo predstavovaná nie ako hodnota, ale ako plná chladnička, ako utilitárny výpočet výhod a nevýhod, aktív a pasív, stráca svoju atraktívnosť. A môže si za to sama. Ale vo výpočte týchto príčin sme ešte neskončili.

Jedným zo základných problémov európskeho zjednocovacieho procesu bola hneď od začiatku neúprimnosť politických elít. Hoci si všetci otcovia zakladatelia boli vedomí jednoznačného cieľa – vytvorenia európskej federácie – najmä v prvých troch desaťročiach (snáď až na Spinelliho) si dali dobrý pozor, aby toto slovo používali čo najmenej, ak vôbec. Už samotný francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman zatajoval, manévroval, vykrúcal sa, vyhováral sa nielen pred verejnosťou, ale aj pred svojimi politickými kolegami. Jeho životopisec René Lejeune tvrdí, že ešte týždeň pred zverejnením Schumanovej deklarácie Robert Schuman na zasadnutí vlády predstieral, že ide o bezvýznamný plán. Až do osemdesiatych rokov sa integrácia vyvíjala tak pomaly, že nebolo ani zložité pred verejnosťou zatajovať, že ide o niečo viac ako o projekt ekonomickej spolupráce.

Zjednocovanie európskeho kontinentu nabralo nečakaný spád po roku 1985, keď sa na čelo Európskej komisie dostal francúzsky politik Jacques Delors. Začiatky expanzívneho posilňovania právomocí Európskej komisie spadajú totiž práve do obdobia Delorsovho predsedníctva. Jeho úloha sa vo všeobecnosti vníma pozitívne. Jacques Delors urobil pre pokrok v otázke zjednotenia Európy viac ako ktorýkoľvek iný politik od čias otcov zakladateľov, je autorom najdôležitejších integračných projektov, vrátane základov jednotnej meny. Bol presvedčeným federalistom, snažil sa o vytvorenie osobitného európskeho modelu spoločnosti, ktorý by sa odlišoval od amerického a japonského. Lenže na Delorsovo desaťročné pôsobenie na poste predsedu Európskej komisie sa dá pozerať aj celkom inak. Práve za jeho éry sa začalo prehlbovať to, čomu dnes hovoríme „deficit demokracie na európskej úrovni“.

Kríza dôvery si vyžaduje demokratickú revolúciu
Na jednej strane dochádzalo k postupnej centralizácii inštitúcií, na strane druhej sa skutočné ciele a dôsledky týchto rozhodnutí čoraz viac zahmlievali z obáv pred negatívnymi reakciami nielen obyvateľov, ale aj niektorých politických partnerov. Normou sa stal konsenzus za každú cenu. Hoci skúsenosť ukázala, že najstabilnejšie a najrozumnejšie projekty, ktoré sa tešia najvyššej podpore občanov, sa zrodili vždy z iniciatívy niekoľkých štátov a nie z povinnej dohody všetkých (najlepším príkladom je na to Schengenská dohoda o zrušení kontrol na spoločných hraniciach, ktorú podpísalo roku 1985 v luxemburskej dedine Schengen najprv iba päť členských štátov a ostatné sa pridali postupne, keď zistili, že je to dobrá vec), prax je čoraz viac taká, že sa uprednostňuje dohoda všetkých so všetkými a rokovania až do vyčerpania, kým váhajúci nepodľahnú nátlaku a neprijme sa tzv. kompromisné riešenie, ktoré v konečnom dôsledku nevyhovuje nikomu. Výsledkom je neprehľadný a zložitý systém, v ktorom sa ťažko orientujú aj jeho tvorcovia.

Všetky tieto projekty vznikli bez akejkoľvek diskusie s verejnosťou. Problém nie je ani tak to, že plán na zjednotenie Európy vznikol ako elitársky projekt – tak vznikali dokonca aj národné hnutia v 19. storočí, ktoré najprv konštruovali skupiny intelektuálov a spočiatku si len veľmi ťažko hľadali cestu k väčšine obyvateľstva. Problémom je to, že tieto elity strácajú medzi ľuďmi na národnej úrovni vplyv a dôveru. Kríza v Európe nie je ani zďaleka iba ekonomická, ale aj a možno predovšetkým politická, takže krízu dôvery v európske inštitúcie nemožno riešiť prenesením problému na národnú úroveň, lebo tu ľudia neveria politikom rovnako ako v Bruseli. Riešenie preto vidíme v radikálnom prehĺbení demokracie, v dôslednej celoeurópskej demokratickej revolúcii.

Pod revolúciou nemám na mysli ozbrojený boj na barikádach, vešanie a lynčovanie politických protivníkov, ako si to predstavujú extrémisti. V žiadnom prípade. Etické nároky európskeho projektu si vyžadujú dôkladné a principiálne nenásilie. Revolúciu chápem ako dôslednú zmenu spoločenskej štruktúry bez možnosti reštaurácie starých poriadkov akéhokoľvek druhu. Nepotrebujeme revolúciu, ktorá by zmysel demokracie odmietla, ale ktorá by ho naplnila. Oligarchii môže zlomiť väzy len demokratická revolúcia. Taká revolúcia musí byť nenásilná, systémová a predovšetkým celoeurópska. Ide v nej o charakter, zmysel a budúcnosť európskej civilizácie ako takej. Tomu musia zodpovedať aj revolučné metódy.

Európa si hľadá svoju identitu. Ak nechceme byť iba príveskom Ázie tak ako pred tisícročím, musíme nájsť model, ktorý nás spája a víziu, ktorá nás nadchne. Našou komparatívnou výhodou sa môže stať práve civilizácia postavená na prehlbovaní demokracie na všetkých úrovniach a vo všetkých formách. Isteže sa budeme na tejto ceste mýliť, ale cieľ by mal byť jasný: demokratická, spravodlivá a civilizačne vyspelá Európa, ktorá dokáže čeliť globálnym výzvam. Potrebujeme intelektuálne jasný a politicky zrozumiteľný koncept, inak sa túžby ľudí po zmene stanú hračkou v rukách extrémistov, ktorí prostredníctvom hnevu dokážu vyvolať vzburu, ale nedokážu otriasť podstatou systému. Postaviť sa na stranu rozhnevaných ľudí neznamená schvaľovať ich diletantský postup, ale usmerniť ich energiu do pozitívnych procesov.

Nebude to jednoduché. Všetky radikálne projekty uplynulých dvoch rokov zlyhali. Momentálne prehrávame. Prehrávame na všetkých frontoch. A pritom krízové javy sa prehlbujú, rastie chaos, no práve z chaosu sa rodí nový poriadok. Ako povedal americký sociológ Immanuel Wallerstein, nachádzame sa uprostred obrovskej politickej bitky o budúcu podobu sveta. Nemyslime si, že tí, ktorí majú v rukách moc, bohatstvo a privilégiá, sa budú nečinne prizerať. Budú sa snažiť udržať hierarchiu a polarizáciu systému pomocou hrubej sily a lži, za každú cenu.

Dostať sa z tejto politickej paralýzy bude našou hlavnou úlohou. Jediná nádej, ktorá nám ostala, nespočíva v politických stranách, nespočíva v médiách, cirkvách, štátoch či medzinárodných organizáciách, ale v radových občanoch. Kým my sami nebudeme ochotní konať, kým my sami nebudeme schopní kultivovať svoju zodpovednosť, kým my sami nezačneme veriť našim snom, hodnotám a schopnostiam, rozmrvia nás na prach. Dať životu každého z nás slobodu, dôstojnosť a úctu, vdýchnuť demokracii autentický zmysel, vziať budúcnosť tohto sveta do vlastných rúk – to je ešte stále veľký európsky sen, pre ktorý sa oplatí žiť, tvoriť i umierať.

(vyšlo 29. mája 2013 v Deníku Referendum)

http://denikreferendum.cz/clanek/15639-zachranme-demokraciu