VYSTUPUJEM Z CIRKVI (otvorený list generálnemu biskupovi ECAV na Slovensku Milošovi Klátikovi)

Vážený pán generálny biskup,

 

píšem Vám v hlbokom rozpoložení a zároveň sa ospravedlňujem, že som si nenašiel čas na rozhovor, ktorý sme si pred časom sľúbili. Ako viete, pochádzam zo starej evanjelickej rodiny, ktorej členovia pre vieru veľa obetovali a vytrpeli – či už v krvavých protireformačných zápasoch v 17. storočí alebo v sporoch o konfesijné a jazykové práva v 18. a 19. storočí. Iste viete aj to, že som nikdy nebol horlivým veriacim, ale vždy som si hlboko ctil obrovský vklad slovenskej evanjelickej inteligencie do dejín našej kultúry a cítil som sa s týmto spoločenstvom spätý zakaždým, keď ho prenasledovali, ohovárali alebo mu krivdili. Dnes som však presvedčený, že pre príslušnosť k akejkoľvek náboženskej či svetonázorovej skupine by sa mal človek rozhodnúť sám, dobrovoľne a v dospelom veku. Mňa však pokrstili, keď som mal len tri týždne, v kostole v Pezinku, ktorý bol prvým evanjelickým chrámom v Uhorsku postavenom po tolerančnom patente (na strednej škole som o ňom napísal prácu, ktorá postúpila až do celoštátneho kola Študentskej odbornej činnosti). Vždy som zo žartu hovorieval, že ma pokrstili ako protestanta v čase, keď som ešte voči tomu nemohol protestovať, a tak protestujem dodnes…

 

S evanjelickou cirkvou som však bol chtiac-nechtiac spätý odmalička. V čase, keď sme nemali kde bývať, nás prichýlil na svoju faru pezinský evanjelický farár, univerzitný profesor a dlhoročný dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Karol Gábriš. To bol veľký človek. V detstve som jeho pletky s komunistickou mocou nevnímal, imponovala mi jeho múdrosť a hlboký hlas, s ktorým mi vštepoval mravné ponaučenia tak autoritatívne, až ma vedel zelektrizovať a zahanbiť za moje drobné huncútstva. Dodnes neviem, ako to robil. Tak trochu mi nahrádzal otca. Neskôr mi imponovala jeho angažovanosť v medzinárodnom mierovom hnutí, začal som hlbšie vnímať, že je to jeden z najvýznamnejších evanjelických intelektuálov, ktorý mal hlavný podiel na ekumenickom preklade Biblie do slovenčiny a spolu s Milanom Rúfusom preložil Žalmy a Veľpieseň Šalamúnovu. Pre mňa to však bol oveľa bližší, osobnejší človek. Moja stará mama bola z našich kontaktov nadšená, vždy totiž chcela, aby som študoval teológiu a stal sa kazateľom, čo mi v tom čase pripadalo ešte absurdnejšie ako dnes. Jedného dňa mi však pán profesor daroval na moje 19. narodeniny čerstvý výtlačok starozákonných apokryfov, ktoré sám preložil. Odporúčal mi, aby som ich čítal bez predsudkov, ako poéziu. Azda dúfal, že ma tým viac pritiahne k viere (podobne ako keď mi stará mama darovala na 18. narodeniny moju prvú Bibliu), no stal sa pravý opak. Uvedomil som si, že hlboká duchovná múdrosť sa skrýva aj mimo kanonických textov a začal som sa zaujímať o iné náboženstvá.

 

Postupne som si utváral vlastný svetonázor založený na poznaní, že všetky náboženské a filozofické smery sa v etickej rovine usilujú o to isté (o sebaovládanie ako životný princíp) rôznymi cestami a že ak sa v tejto súťaži kumulovaných nárokov na výlučnú pravdu nemáme navzájom zničiť, potrebujeme neutrálnu platformu, na ktorej môže prísť k obohacujúcemu dialógu, a tou je sekulárna etika. Dialóg v tomto prípade neznamená, že to, čo sme doteraz považovali za pravdu, hodíme za hlavu. Skutočný dialóg môžu viesť iba ľudia, ktorí majú svoj názor, ale sú ochotní navzájom sa počúvať a jeden od druhého sa učiť. Takýto dialóg znamená uznávať pravdu druhého i vlastné slabiny, nevyslovovať pravdu urážlivo, ale láskavo, zbavovať polemiku jedu, ktorý spôsobuje roztržku. Práve tieto úlohy považujem za najdôležitejšie a práve v nich cirkvi na Slovensku dlhodobo zlyhávajú. V duchovných dejinách západnej civilizácie vnímam v zhode s významným evanjelickým cirkevným historikom Carlom Andersenom tri veľké obdobia: obdobie univerzalizmu (patristika a stredovek), obdobie konfesionalizmu (rozkol v kresťanstve a vznik nových cirkví) a obdobie ekumenizmu (hľadanie dialógu). Myslím si, že toto delenie platí viac-menej aj na iné civilizácie a globálny étos ako taký. To, čo dnes akútne potrebujeme pre prežitie a ďalší civilizačný rozvoj, nie je zjednocovanie ľudí pod zástavami vlastnej pravdy, ale úprimná snaha o dialóg, porozumenie, vzájomný rešpekt a úctu v čoraz rôznorodejšom svete.

 

Žiaľ, tento trend nezachytila a nepochopila evanjelická cirkev, ktorá je tradične, hoci zrejme mylne, považovaná za otvorenejšiu a tolerantnejšiu, ale dvaja veľkí duchovní učitelia modernej doby, pápež František a štrnásty dalajláma. Obaja, nezávisle na sebe, hlásajú potrebu prekročenia úzkych náboženských hraníc. Dalajláma hovorí otvorene o sekulárnej etike a pápež zdôrazňuje, že sekularizmus je kľúčom k úspešnej mierovej budúcnosti. Je to od nich nesmierna odvaha, lebo obaja stoja na čele veľkých svetových náboženstiev, no obaja cítia, že náboženská výlučnosť na mravné zlepšenie sveta nestačí. Evanjelická cirkev na Slovensku akoby stála mimo týchto prúdov. Kedysi do nej ľudia vstupovali s túžbou po väčšej slobode. Práve reformácia spochybnila centrálnu neomylnú autoritu v myslení a rehabilitovala slobodnú vôľu človeka dovtedy nevídaným spôsobom, takže jej význam prekročil hranice konfesie. Stala sa dejinným motorom modernizácie. Prvý slovenský ateista Ján Horárik prestúpil v 19. storočí z katolíckej cirkvi do evanjelickej, lebo len tá bola schopná ochrániť jeho slobodomyseľnosť. Dnes sa tento osvietený prístup vytratil.

 

Nesúdim Váš pohľad na mnohé otázky spoločenského života, s ktorými nesúhlasím. Ale cítim, že medzi vás už nepatrím, a preto bude poctivejšie nepredstierať, že som ešte evanjelikom. Prvý raz som o tejto príslušnosti zapochyboval, keď ste doslova vyhodili na dlažbu čerstvo ženatého otca dvoch bábätiek – dvojičiek, evanjelického kňaza Jakuba Pavlúsa a spochybnili jeho právo na vlastný názor. Pohár mojej trpezlivosti však pretiekol, keď ste odňali jednému zo svojich najvýraznejších teológov, docentovi Ondrejovi Prostredníkovi, kanonickú misiu a zbavili ho tak možnosti učiť, ktorá je jeho celoživotným poslaním.

 

Nemusím vo všetkom s pánom Prostredníkom súhlasiť, ale som zhrozený z inkvizítorsky ladeného stanoviska Zboru biskupov ECAV na Slovensku a nespoznávam v ňom cirkev svojich predkov. Dovoľte mi povedať, že robíte hroznú chybu. V dnešnom svete, z ktorého sa vytráca vzájomná úcta, porozumenie a ochota rešpektovať jeden druhého, v ktorom sa stupňuje nenávisť, nevraživosť, predsudky, konflikty a otvorené násilie, cirkev potrebuje práve ľudí ako Ondrej Prostredník, potrebuje citlivých znalcov ľudskej duše s empatiou v srdci, ktorí šíria lásku, žičlivosť a potrebu zmierenia. Čo iné by malo byť vaším poslaním? Na čo iné vás spoločnosť potrebuje, ak namiesto porozumenia súdite, ak namiesto lásky zostávate ľahostajní k bolestiam a trápeniam časti obyvateľstva. Tomu, čo riešite, rozumie čoraz menšia časť spoločnosti, a tým aj upadá váš vplyv. Ak sú pre vás dôležitejšie stredoveké dogmy ako pomoc blížnemu, o čo vám ide? O moc alebo o pravdu? O poslušnosť alebo o lásku? Veď práve láska, tá najmocnejšia hodnota, ktorá má schopnosť meniť človeka a ktorá premenila aj apoštola Pavla, je to, čo si ctia na kresťanstve aj neveriaci. Čo vám zostane bez nej?

 

Chcel by som veriť, že svoj postoj k tomuto vzácnemu človeku ešte prehodnotíte. Ak nechce evanjelická cirkev stagnovať alebo upadať, potrebuje práve kazateľov ako Ondrej Prostredník, ktorí dokážu sprostredkovať živú skúsenosť s duchovnom aj ľuďom, ktorí pochybujú a pritiahnuť ich do spoločenstva. Neupieram vám právo na vlastné presvedčenie. Ale z dôvodov, ktoré som uviedol vyššie, sa na tomto mieste naše cesty rozchádzajú. Ja tieto veci napraviť nemôžem, mne môže byť iba ľúto, čo sa deje v evanjelickej cirkvi. A to mi teda je. Prijmite preto, prosím, moje rozhodnutie vystúpiť aj formálne z vášho spoločenstva. Nechápte tento môj krok ako výraz nepriateľstva voči cirkvi či Vám osobne. Naopak, kedykoľvek ma bude evanjelická cirkev potrebovať ako spojenca pri šírení mieru, priateľstva a dialógu medzi ľuďmi i civilizáciami, veľmi rád pomôžem. Ale ako hovorieval Luther, tu stojím a nemôžem inak.

 

S priateľským pozdravom

 

Váš brat v mieri a dialógu

 

Eduard Chmelár