Vojnu vždy vyvolajú tí najmocnejší

Priznám sa, že oficiálny názov Dňa víťazstva nad fašizmom vo mne vyvoláva z roka na rok väčšie a väčšie rozpaky. Nie že by nebol dôvod na prejavy úcty a vďaky. Práve naopak, nikdy nemôžeme byť dostatočne vďační tým 140 000 sovietskych, 33 000 rumunských, 3 500 českých a slovenských i niekoľkým stovkám amerických a poľských vojakov, ktorá padli pri oslobodzovaní Česko-Slovenska. Zvlášť v tomto priestore na to majú dôvod všetci Slovania, Židia či Rómovia, ktorí by boli v prípade víťazstva monštruózneho nacistického projektu vyhladení. V tej chvíli išlo doslova o prežitie ľudského rodu a tieto fakty nesmú byť nikdy relativizované. Pochybnosti vzbudzuje skôr zjednodušený pohľad, ako sa cez prizmu udalostí druhej svetovej vojny pozeráme na dnešné hrozby.

 

V prvom rade, dnes už aj čoraz viac historikov prestáva hovoriť o prvej a druhej svetovej vojne a chápe vývoj po roku 1914 ako jeden veľký neukončený globálny konflikt s občasnými prímeriami. V prvej svetovej vojne nikto nezvíťazil a porazení boli všetci. Malé nástupnícke štáty sa zmietali v neistote a postupne sa vynorili nočné mory revolúcií, pogromov a etnických čistiek, ktoré viedli k oveľa hlbšej devastácii sveta, než aká zostala po vojnových bojiskách. Z týchto ruín sa zrodil a triumfoval fašizmus, ktorý spočiatku imponoval aj mnohým demokratickým politikom. Sľuboval totiž lákavú skratku, ako vyriešiť ich problémy s konkurenciou, bol živený veľkokapitálom a zbrojárskym priemyslom, a kým sa najmä západný svet spamätal, bol ním úplne pohltený. Prezývka, ktorú dostal – hnedý mor – je najvýstižnejší opis správania systému, ktorý sa od istého zlomového bodu stáva nekontrolovateľným. Zastaviť tento pochod smrti sa podarilo len za cenu nepredstaviteľných obetí, 60 – 70 miliónov ľudí, z ktorých dve tretiny tvorili civilisti. Globálny konflikt totiž zmenil aj povahu vojen. Kým do sarajevského výstrelu sa vojenské strety konali na dohodnutom mieste (zväčša na poli za mestom), odohrali sa ako šachové partie, pričom víťaz diktoval mierové podmienky a civilisti si to až na občasné rabovačky odniesli minimálne, od roku 1914 stúpa počet civilných obetí tak, že dnes tvorí už viac ako 90 percent.

 

Otázku, či sme naozaj zvíťazili nad fašizmom, si vieme zodpovedať len tak, ak si uvedomíme, že fašistické hnutia sú nesmierne rôznorodé a podobne ako iné politické systémy sa vyvíjajú. V roku 1945 sme porazili nemecký nacizmus, taliansky fašizmus a japonský militarizmus, ale iné druhy fašistických režimov nielenže pretrvali (Španielsko a Portugalsko), ale sa aj vytvárali (Grécko, Chile) ako pevní spojenci západných demokracií. Neonacistické a ultrapravicové strany ako historické pozostatky týchto hnutí dnes síce naberajú na sile, ale oni sami nie sú jediným a dokonca ani hlavným nebezpečenstvom dnešnej doby. Izolované extrémistické hnutia, ktoré sa živia tragikomicky primitívnym skresľovaním dejín, sú skôr krúžkami insitných historikov ako perspektívnou politickou hrozbou a nemajú reálny potenciál meniť spoločnosť. Všetko sa však môže zmeniť, ak si prestaneme všímať iné, významnejšie signály, ktoré vzďaľujú západnú civilizáciu od slobody a demokracie.

 

V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že ústredným motívom, prečo dnes oslavujeme 8. a 9. máj (podľa časových pásiem pri podpise kapitulácie Nemecka), nie je porážka fašizmu, ale koniec najničivejšej vojny v dejinách ľudstva. Mali by sme preto pripomínať, čo k nej viedlo a nielen analyzovať neonacistické prejavy a zakázané symboly. Zbrojenie a nespokojnosť s územnými ziskami rozpútali globálny konflikt v roku 1914 i v roku 1939. Militarizmus bol sprievodným znakom rozpútania vojny. Prejavoval sa nielen v rastúcom zbrojení, ale aj v militantnom myslení, ktoré čoraz viac nielen pripúšťalo, ale priam oslavovalo vojnu. V roku 1914 sa ľudia v Európe z rozpútania vojnového šialenstva tešili. Vyšli do ulíc a na manifestáciách držali orwellovsky znejúce transparenty „Nech žije vojna!“. Boli presvedčení, že do Vianoc budú vojaci doma a tešili sa na sa vojnovú korisť. Ich nadšenie priamo úmerne klesalo s neschopnosťou štátov rozhodnúť konflikt v prospech seba a na konci sa zmrzačená Európa na mierových rokovaniach po prvýkrát zhodla, že vojnu už nesmie pripustiť. Lenže nespokojnosť s dohodnutými podmienkami vo Versailles bola taká veľká, že prakticky ihneď po zastavení paľby sa začali prípravy na ďalšiu vojnu. Tú výdatne živil vzmáhajúci sa fašizmus. Po jej vypuknutí a šesťročnej globálnej agónii ľudstva sa po prvý raz zrodil svetový poriadok, ktorý postavil vojnu prakticky mimo zákon. Lenže kým my v Európe sme sa falošne ukájali, že máme mier, koloniálne mocnosti ju preniesli mimo kontinentu, kde nebola len studená. Podľa zistení Manlia Dinucciho z kanadského Centra pre výskum globalizácie, USA zabili vo vojnách od roku 1945 takmer 30 miliónov ľudí. To je viac ako obetí prvej svetovej vojny. Oficiálna propaganda má však eminentný záujem na tom, aby sme pri oslavách 8. mája, keď sa celý svet zhoduje na hesle „nikdy viac vojnu“, zameriavali na iste nepríjemné a neprijateľné, ale z hľadiska moci a vplyvu marginálne neonacistické skupinky a nevšímali si to podstatné – kto dnes sústreďuje vo svojich rukách najväčší vojenský arzenál, kto je najväčším hegemónom a agresorom a kto ohrozuje svetový mier.

Nenávisť voči moslimom tu predsa nerozpútali okrajové neonacistické tlupy, ale najvplyvnejšie mocenské kruhy. Administratíva prezidenta Georga W. Busha vytvorila rovnako totalitárnu fikciu o globálnom sprisahaní moslimských teroristov ako Hitler v tridsiatych rokoch o svetovom sprisahaní Židov. Totalita potrebuje permanentného nepriateľa – a „vojna“ proti terorizmu vytvorila ideálneho orwellovského nepriateľa. Globálny charakter spoločnosti navyše umožňuje, aby sme necítili bezprostredné prejavy teroru – tie sa odohrávajú väčšinou ďaleko od nás. Vytvára sa tu totalitárny model sústredených kružníc, ktorý opísala Hannah Arendtová: systém sa odvíja od mocenského centra na čele so Spojenými štátmi cez ich západných spojencov a pokračuje k najbližším nezápadným štátom, ďalej k surovinovým krajinám až po civilizačne „zbytočné“ regióny, ako napríklad subsaharská Afrika, Nepál alebo Tichomorské ostrovy. Spôsob uplatňovania globálnej moci v centre amerického impéria a na jeho periférii je diametrálne odlišný. Náš svet pokoja je iba virtuálny. V tichu západnej ignorancie prebehol masaker v irackej Fallúdži, v ktorej jednotky USA povraždili tisíce nevinných civilistov ako pomstu za smrť štyroch (!) amerických vojakov. V roku 1982 otriasol svetom masaker civilistov v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla, za ktorý bol uznaný vinným vtedajší minister obrany Ariel Šaron a potrestaný – odstúpením z funkcie, aby sa o 19 rokov neskôr stal bez problémom premiérom židovského štátu. Vojnový zločin vo vietnamskej dedine My Lai, v ktorej americkí vojaci zmasakrovali niekoľko stoviek žien a detí, sa svojou krutosťou vyrovná nacistickým zverstvám, no za tento skutok bol odsúdený jediný vojak na doživotie a aj ten bol dva dni po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku omilostený prezidentom Nixonom.

 

Erich Fromm nás však už dávnejšie upozornil, že veľké zločinecké systémy, ako bol nacizmus, prišli k moci práve v čase, keď väčšina ľudí nebola na ne ani teoreticky, ani prakticky pripravená. Zjavili sa ako blesk z jasného neba. Prekvapili takmer všetkých, ktorí nemohli uveriť, že by človek vedel preukázať toľko náchylnosti ku zlu, toľko mocibažnosti, toľko nevšímavosti k právam slabších a toľko túžby po podriadenosti. Počas osláv 20. výročia SNP roku 1964 zasa čerstvo rehabilitovaný Laco Novomeský predniesol na Táľoch prejav, v ktorom upozornil, že fašizmus môže prísť celkom nečakane aj zo strany, ktorá ho pôvodne odmietala a kritizovala. Jeho príhovor vyšiel v Kultúrnom živote – až na spomínanú časť, ktorú cenzúra vyškrtla. Bola to totiž jasná narážka na zločiny stalinistického obdobia, ktoré Novomeský veľmi presne identifikoval ako variant fašizmu. A sám si spomínam na stretnutie spisovateľov v Krakove v polovici deväťdesiatych rokov, na ktorom intelektuáli z bývalej Juhoslávie opisovali, ako to boli oni, ktorí svojimi článkami sfanatizovali ľudí, ktorí sa začali čoskoro zabíjať. Zapamätal som si to najmä preto, lebo sa za to (na moje veľké zdesenie) vôbec nehanbili.

Áno, dnes tu máme znepokojujúco rastúce neonacistické skupiny, ktoré sa usilujú dehumanizovať celé skupiny obyvateľstva a prehlušiť historickú pamäť nenávisťou. Ale je rovnako desivé, ak niekto vydáva o to viac energie na odsúdenie prejavov viditeľného fašizmu, o čo menej si všíma rastúci militarizmus alebo ho dokonca schvaľuje. Neonacisti sú ľahký terč, ale ak popri nich oslavujeme historicky najvyšší rast zbrojenia, bagatelizujeme zverstvá a zločiny západných spojencov (ktorí len v tomto roku zavraždili v Afganistane viac civilistov ako Tálibán) a nadovšetko uľahčujeme život korporáciám, ktoré devastujú planétu, ničia ekosystémy a sociálne výdobytky ľudí, stávame sa pred tvárou dejín spoluzodpovední za nový dômyselnejší systém útlaku, ktorý môže zničiť nielen slobodu, nielen demokraciu, ale aj život na Zemi. Pozerajúc sa na intelektuálov znudených mierom, ktorí si želajú konflikt s Ruskom, na politikov obdivujúcich zbraňové systémy, na médiá fascinované vojnou sa pýtam, čo títo ľudia dnes vlastne oslavujú, lebo sviatok 8. mája by nemal byť len historickou spomienkou. Dnes je opäť ohrozený svetový mier a nie zo strany gaunerov ako je Kotleba, Okamura alebo Le Penová, ale zo strany tých, ktorí držia v rukách najväčšie arzenály zbraní vrátane jadrových. To na ich zodpovednosť treba apelovať. Namiesto toho sa týmto netvorom médiá hlavného prúdu poklonkujú a hľadajú nepriateľov v okrajových prúdoch. Mainstream bol totiž za každého režimu nervózny z alternatívnych médií. Cítil sa byť nimi ohrozený, aj keď boli periférne a bez vplyvu. Pretože to, čoho sa propagandista najviac bojí, je nezávislé myslenie. Nervózny je už len z čírej pochybnosti o dôveryhodnosti hlavného prúdu. Tými, ktorí s ním nesplývajú, otvorene pohŕda. Každý režim vníma nezávislé myslenie ako deviáciu, v tom lepšom prípade ako poľutovaniahodnú úchylku. Hlavný prúd sa totiž natoľko identifikoval s globálnou mocou, že prestal vnímať to, čo sa v spoločnosti deje a postupne stráca publikum na úkor svojej okrajovej konkurencie. A pretože hlavný prúd nie je schopný akejkoľvek sebareflexie, je frustrovaný, ponížený klesajúcou čítanosťou, sledovanosťou a dôverou a hľadá spôsoby, ako tieto hlasy umlčať. V takejto atmosfére nie je problém nedôvera voči vláde, ale klesajúca dôvera medzi ľuďmi navzájom. To je totiž hlavné podhubie akejkoľvek totalitárnej moci.

 

Sme uzavretí v jednoliatom horizonte dejín a nechávame sa unášať k uniformizácii sveta. Povedané slovami ruského spisovateľa Jevgenija Zamiatina, akoby zmyslom všetkých našich túžob, snov a utrpenia v dejinách bol okamih, keď nám niekto definitívne povie, čo je to šťastie – a prikuje nás k nemu reťazou. Vytvárajú sa tu všetky predpoklady na novú, dômyselnejšiu tyraniu, s ktorou nemáme žiadne skúsenosti. Dokonca aj s reálnym predpokladom, že získa väčšinovú podporu. Ak chce dnes teda niekto vysielať morálne uveriteľné apely proti vojne, musí sa postaviť nielen proti rastu politického extrémizmu, ale aj proti militarizmu, korporativizmu a v neposlednom rade proti nečinnosti v boji s klimatickou zmenou. Pretože hovoriť o klimatickej zmene dnes znamená hovoriť o nielen o emisiách oxidu uhličitého. Znamená to hovoriť o hlade, chorobách, migrácii, vojnách, o nedostatku vody, potravín a energií, o masívnej deštrukcii, ktorá ohrozuje naše vlastné ľudské životy. Bude to vojna o prežitie. Bude to vojna nielen medzi štátmi, ale aj medzi bohatými a chudobnými. Toto všetko a možno aj omnoho viac treba mať na pamäti, ak dnes hovoríme o najväčšej hrozbe vojny od roku 1945.