Verím, že to najlepšie, čo v nás je, ešte len ukážeme

Dnes je Medzinárodný deň demokracie – čas, kedy si treba pripomenúť naše demokratické tradície, upozorniť na hrozby a pomenovať výzvy, ktoré pred nami stoja. Slovania mali zo všetkých barbarských kmeňov povesť najdemokratickejšieho spoločenstva. Významný byzantský historik Prokopios v knihe Vojna s Gótmi z roku 556 poukázal na to, že slovanským kmeňom „nevládne jednotlivec, ale už oddávna žijú v demokracii, a preto svoje záležitosti tak priaznivé, ako aj nepriaznivé prerokovávajú spoločne“. Dôležité správy boli podľa neho „vecou celej občiny“, a preto ich oznamovali na zhromaždeniach všetkým. Aj nehnuteľný majetok patril všetkým, teda občine, nie jednotlivcom. Širšie územné jednotky ako občiny sa u starých Slovanov nazývali župy. Župa bola pôvodne akýmsi zväzom príbuzných kmeňov. Spoločné ľudové zhromaždenie župy sa nazývalo veča, ktoré (okrem iného) volilo župana. Veča je aj názov miestnej časti Šale, kde sa mohlo takéto zhromaždenie konať pri ľavom brehu Váhu. Túto možnosť posilňuje fakt, že na tomto mieste boli v dejinách často vojenské tábory – Turkov, kurucov, revolucionárov v roku 1849 a podobne. Veča sa však rozhodne uskutočňovala aj v Nitre, ktorá sa neskôr stala hlavným mestom samostatného kniežatstva.

 

Demokratický charakter týchto snemov však treba vnímať v dobových súvislostiach. Zúčastňovali sa na nich výlučne muži, otcovia rodín. Rozhodnutia museli byť spravidla jednomyseľné a ak sa niekto nechcel podvoliť vôli väčšiny, bol k tomu prinútený rôznymi formami násilia, vrátane fyzického. Vyššej forme demokracie však nebránila moc náčelníkov a staršinov, ale nedostatočná skúsenosť. Takýto spôsob vlády sa nazýva kmeňová alebo vojenská demokracia. Jej základným prvkom je sloboda ľudu, ktorá kontroluje pomerne širokú autoritatívnu moc zvolených predstaviteľov, a tú im môže z vážnych dôvodov odňať. Dedičná alebo absolutistická moc je v takomto zriadení nemysliteľná. Niektorí autori dokonca predpokladajú, že aj antická demokracia nebola vo svojej podstate vynálezom Aténčanov, ale pozostatkom starobylých rodových obyčajov. V každom prípade my by sme v týchto formách kmeňovej demokracie mali hľadať nielen zárodky, ale aj tradície parlamentarizmu i plebiscitu modernej slovenskej spoločnosti. Na druhej strane iný byzantský historik Mauríkios na konci 6. storočia v diele Strategikon upozorňuje na to, že Slovania nestrpia nad sebou nadvládu a z toho dôvodu majú problém dokonca aj s vojenskou disciplínou a hierarchiou. Mauríkios zároveň odporúča, že ich vodcov si možno ľahko podplatiť, pretože im chýba svornosť. Časté až malicherné spory medzi jednotlivými náčelníkmi boli napokon hlavnou príčinou, prečo Slovania v tomto období nedokázali využiť svoje prednosti na vytvorenie väčšej vojenskej sily.

 

Medzi najvýznamnejšie moderné demokratické tradície Slovenska patria tri revolučné Slovenské národné rady z rokov 1848, 1918 a 1944, no práve tak aj Česko-slovenská jar z roku 1968, ktorá priniesla tri významné novinky: dovtedy neznáme diskusné zhromaždenia občanov s politikmi, dovtedy nebývalý rozsah slobody prejavu a celkom nové prvky ekonomickej demokracie. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že revolučné národné rady mali vo svojej dobe výnimočné kolektívne vedenie. To všetko spochybňuje rozšírený mýtus, že demokracia je Slovákom cudzia a nemá bohatú tradíciu.

 

Dnes ide opäť o záchranu a prehĺbenie demokracie, ktorá má príliš veľa nepriateľov. Z jednej strany ju ohrozuje globálny veľkokapitál – nadnárodné korporácie, finančné skupiny, zbrojárske koncerny, lobisti, ktorí nezriedka úplne prepracovávajú obchodnú, daňovú, energetickú, ekologickú, sociálnu i rozpočtovú politiku daného štátu. Z druhej strany ju oslabuje nástup autoritatívnych vodcov ako Donald Trump, Viktor Orbán, Matteo Salvini a ďalší, ktorí poskytujú ľuďom emocionálnu úľavu s prísľubom poriadku, no v konečnom dôsledku ich oklamú (napokon, ako historicky vždy) rozdávaním statkov pre svojich verných a postupným zužovaním slobody. Tak neoliberálni globalizátori ako aj autoritatívni nacionalisti drvia medzi sebou tých najslabších, ktorých podhodia frustrovanému ľudu ako obeť. Tieto vlastnosti davu ma nikdy neprestanú fascinovať. Na jeseň 2011 som organizoval svojho druhu ojedinelé protesty pred sídlami finančných skupín Penta a J&T, ktoré odvtedy nikto nezopakoval. Rozzúrený dav si totiž radšej vybije svoje emócie pred chudákmi z rómskych chatrčí alebo pod oknami vládnych budov, ale nie pred centrálami tých, ktorí ich všetkých ovládajú a majú v rukách naozajstnú moc.

 

Naša cesta, naše východisko z tejto krízy teda nespočíva v slepej dôvere v silných vodcov, ale práve naopak, v prehlbovaní všetkých foriem demokracie tak, aby bola naozaj účinná a aby každému človeku pomohla získať späť jeho vlastný život a kontrolu nad ním. Musíme začať od začiatku a odspodu. Demokracia nemôže fungovať vo formálne volených inštitúciách, ktoré ovládajú nevolené sily. Musíme požadovať zavádzanie foriem participatívnej demokracie na všetkých úrovniach – teda aby ľudia aspoň čiastočne rozhodovali o tom, kam a na aké projekty pôjdu ich peniaze, či sa využívajú efektívne a v prospech ľudí, či sa za ne postavia byty pre mladé rodiny alebo predražený štadión, či sa použijú na opravu škôlky alebo kancelárií mestského úradu, či sa revitalizuje park alebo sa postaví nové parkovisko. Rovnako musíme pokračovať v prerušenom odkaze Česko-slovenskej jari a zriaďovať zamestnanecké rady. Musíme skrátka vrátiť demokracii príťažlivosť, aby ľudia opäť pocítili jej zmysel a aby im zlepšovala životy. Dať dôveru autoritatívnym vodcom je ako vymeniť vlastnú pôdu za zrkadielka a korálky, je to čin zúfalstva. Ako predstaviteľ autentickej ľavice verím v budúcnosť demokracie, ale obávam sa, že cesta k nej nebude priamočiara. Globálny kapitalizmus už ani len nepredstiera, že by sa chcel uchádzať o dôveru ľudu, kope ako zdochýnajúci kôň a vo svojom poslednom smrteľnom kŕči si berie na pomoc fašizmus. A ten sa k nám plazí novými rafinovanými spôsobmi, ktoré už bežný občan nie je schopný rozoznať. Mám veľké obavy o najbližšie roky, ale verím, že táto krajina so svojimi skúsenosťami, tento ľud, ktorý už toľkokrát vstal z popola, sa ešte raz vzoprie, zabojuje za svoju slobodu a ukáže to najlepšie a najstatočnejšie, čo v nás je. Verím tejto krajine, verím, že ak si Slovensko trúfne na veľké úlohy, bude rásť s nimi.