V čom zlyhal minister Lajčák

Miroslav Lajčák sa vo svojom úsilí o vysvetlenie globálnej migračnej dohody čoraz viac zamotáva do poloprávd a lží. Minister sa včera pred verejnosťou bránil, že pokiaľ ide o záväzky spomínané v dokumente, je síce pravdou, že anglické slovo „commitment“ sa prekladá do slovenčiny ako záväzok, no skôr to znamená prísľub. Ale toto je strašné zavádzanie. Mohol by som mu oponovať, že vhodnejší preklad pre prísľub je „undertaking“ – tento výraz sa vyskytuje aj v zakladajúcej Severoatlantickej zmluve z roku 1949. No ak sa budeme držať Lajčákovho výkladu, potom treba upozorniť, že termín „commitment“ bol použitý v Deklarácii (zdôraznime to slovo) waleského summitu NATO z roku 2014. Hoci ide o politický dokument, všetci lídri – od generálneho tajomníka Severoatlantickej aliancie až po šéfov štátov a vlád členských krajín – interpretujú toto slovo ako záväzok. Záväzok vydávať 2 percentá HDP na obranu, záväzok nakupovať zbrane zo zahraničia, dokonca silný záväzok (strong commitment) voči vojenskej prítomnosti v Afganistane. Ja síce už štyri roky oponujem politikom, analytikom i propagandistom, že z deklarácie nemôže vzísť záväzok, že nikto nemôže právne vymáhať naše výdavky na obranu, že je to celé nezmysel – ale keďže práve pán Lajčák patrí medzi tých politikov, ktorí závery deklarácie z Walesu považujú za záväzné, servilne sľubuje Američanom, že ich splníme a vydiera slovenskú spoločnosť, že ich musíme dodržiavať – aká je záruka, že nebude robiť to isté pri Globálnej dohode o migrácii? Prirodzene, žiadna. Dohody sa netvoria preto, aby sa neplnili. Skôr by nám mala skúsenosť veliť, že máme príliš veľa zbabelých politikov, ktorí vyhovejú požiadavkám veľmocí aj bez väčšieho nátlaku, a preto je nebezpečné dôverovať im, že tentoraz budú brániť naše štátne záujmy.

 

Takže nie. V situácii, keď všetci najvyšší ústavní činitelia považujú závery deklarácie zo summitu vo Walese za záväzné a neustále pripomínajú verejnosti našu povinnosť ich plniť, sa nemôžeme spoliehať na to, že budú interpretovať závery iného nezáväzného dokumentu správne. Tým skôr, že Miroslav Lajčák otvorene klame, keď hovorí, že tie záväzky v migračnej dohode vlastne znamenajú iba to, že „sľubujeme, že budeme venovať niečomu pozornosť, že niečo preskúmame“. Je to lož. Napríklad článok 23: Zaväzujeme sa reagovať na potreby migrantov, ktorí čelia situáciám zraniteľnosti, ktoré môžu vyplynúť z okolností, za ktorých cestujú, alebo z podmienok, ktorým čelia v krajinách pôvodu, tranzitu a určenia tým, že im budeme poskytovať pomoc…“. To neznie ako „preskúmame“. Alebo článok 35: „Zaväzujeme sa posilniť postavenie migrantov a diaspór, aby mohli lepšie sprostredkovať ich príspevky k rozvoju a využívať výhody migrácie ako zdroja udržateľného rozvoja a opätovne potvrdiť, že migrácia je viacrozmerná realita, ktorá má veľký význam pre udržateľný rozvoj krajín pôvodu, tranzitu a cieľa.“ To neznie ako „budeme venovať pozornosť“.

Otvorene hovorím, že týchto drobných klamstiev a neúprimných interpretácií je škoda, lebo globálna migračná dohoda má aj množstvo potrebných, dobrých až vznešených bodov, ale tie sa strácajú v celkovej neistote, nejasných formuláciách a čiastočne sporných cieľoch, ktoré spochybňujú celkovú filozofiu dokumentu. Lenže je nefér pohŕdavo odkázať všetkým, ktorí textu zmluvy nerozumejú, majú strach z jej následkov alebo s ňou len jednoducho nesúhlasia, že sú konšpirátori, zápecníci a úbohí obmedzenci, ktorí sa hrajú na svojom malom piesočku. Nehovorím o Harabinovi či Sulíkovi – tí naozaj nehanebne klamú a škandalózne si vymýšľajú. Hovorím o obyčajných ľuďoch, ktorí sa takto správajú na základe dlhoročných a veľmi nepríjemných skúseností s tým, ako ich informovala oficiálna moc.

 

Skôr ako sa začneme obviňovať z konšpirácií, si pripomeňme, že prvou fake news tohto režimu bola správa o zavraždení študenta Šmída počas Nežnej revolúcie. Potom to boli falošné správy CNN z prvej vojny v Perzskom zálive z roku 1991, ktoré ju ukazovali ako počítačovú hru bez mŕtvych a ubezpečovali verejnosť, že spojenci majú inteligentné zbrane, ktoré zasahujú len vojenské objekty, nie civilistov. V januári 1999 sa zasa zinscenoval „masaker v Račaku“, ktorý poslúžil ako causus belli – zámienka na bombardovanie Juhoslávie silami NATO. Išlo o to, že v kosovskej dedine Račak našli na kope telá 45 postrieľaných ľudí v civilných šatách. Američania a kosovskí Albánci obvinili Srbov, že zmasakrovali civilistov. Až neskôr sa ukázalo, že to boli telá padlých bojovníkov teroristickej organizácie UCK, ktorí boli posmrtne vyzlečení z uniforiem a pozvážaní na jedno miesto, aby vyvolali dojem hromadnej popravy. Pri teroristických útokoch z 11. septembra 2001 ukazovali televízie zábery jasajúcich Palestínčanov – až neskôr CNN priznala, že boli nakrútené dva týždne predtým a nesúvisia s incidentom. Falošné správy o neexistujúcich zbraniach hromadného ničenia v Iraku hádam nemusím pripomínať. A snáď ani lož, že globálny protiraketový štít, ktorý stavali Američania, podľa ich slov nebol namierený proti Rusku. Spomínate si na údajné „ľudové povstanie“ proti líbyjskému vodcovi Kaddáfímu, z ktorého sa po vojne a vražde diktátora vykľulo besnenie teroristickej organizácie? A mohol by som pokračovať. Tí, ktorí sa dnes sťažujú na množiace sa konšpirácie a doteraz sa neospravedlnili za všetky tie obludné klamstvá, sú priamo zodpovední za atmosféru patologickej nedôvery až chorobnej podozrievavosti v súčasnej spoločnosti.

 

Keď Miroslav Lajčák tvrdí, že presadzuje „víziu Slovenska, ktoré je demokratické, európske a ktoré je súčasťou riešení“, treba mu položiť otázku, prečo sa nedrží tejto línie v prípade spoločnej európskej obrany. Prečo opustil európske riešenia, prečo trhá jednotu EÚ a prečo sa pridal na stranu Spojených štátov ako poslušný vazal, čím zradil Európu. Ak sa pohŕdavo vyjadruje, že „všetci riešia našu malú zápecnícku politiku“, prečo s takou razantnosťou nepresadzoval Dohovor OSN o zákaze jadrových zbraní, ktorý už podpísala drvivá väčšina členských štátov svetovej organizácie, ale Slovensko z jeho iniciatívy nie, lebo si to neželali Spojené štáty. Kde je tu slovenský záujem? A kde je tu záujem ľudstva? Prečo Lajčák nevenuje toľko energie na zastavenie vojen a riešenie klimatickej zmeny a namiesto toho presadzuje dokument, ktorý síce nie je taký nebezpečný ako strašia jeho odporcovia, ale je zmätočný a celkom iste nebude fungovať?

 

Od ministra Lajčáka by bolo rozumnejšie, keby namiesto vysmievania sa z obyčajného ľudského strachu zámery novej globálnej migračnej politiky vysvetlil nielen v zahraničí, ale aj doma. Práve tu fatálne zlyhal ako člen vlády, ktorý je zodpovedný za zahraničnú politiku aj smerom dovnútra. Chápem, že sa cíti komfortnejšie na medzinárodnej scéne, ale práve v tom je rozdiel medzi diplomatom a štátnikom, ktorý nerozmýšľa nad osobným úspechom, ale nad dobrom vlasti, ktorý sa nenechá unášať prúdom, ale chce viesť štát, ktorý nevykonáva pokyny, ale zavádza princípy. Miroslav Lajčák by sa nemal hnevať na ľudí, že nechápu jeho osobné motivácie, ale len a len na seba, že nedokázal dostatočne presvedčivo odkomunikovať svoje postoje domácej verejnosti. Slovensko by nemalo podpisovať dokumenty, v ktorých neexistuje vnútropolitický konsenzus. To najmenej, čo táto už aj tak dosť polarizovaná spoločnosť potrebuje, sú nové kultúrne vojny.