Tieňová správa o stave Slovenskej republiky

Vážený pán prezident Schuster, vážený pán prezident Gašparovič, vzácni hostia, dámy a páni!

 

Stretávame sa uprostred roka, ktorý je lemovaný okrúhlymi výročiami najvýznamnejších udalostí našich moderných dejín. Pri tejto príležitosti sa usporadúva množstvo odborných konferencií, výstav, spomienkových stretnutí a ďalších podujatí, ktoré majú pripomínať najvyššie vzopätia našej kolektívnej vôle, ducha a umu. Naučili sme sa na naše dejiny spomínať a nezabúdať, naučili sme sa o nich písať a hovoriť, no ešte stále o nich nevieme premýšľať a diskutovať. Dejiny Slovenska nie sú a nemôžu byť len zápiskami o našej minulosti, nie sú a nemôžu byť len zakonzervovanou tradíciou, sú piliermi našich hodnôt, sú zdrojom pochopenia súčasnosti, vďaka ktorému môžeme lepšie zvládnuť projektovanie budúcnosti. Čomu nás teda učia dejiny – aby sme sa pýtali s rovnomenným článkom Jozefa Miloslava Hurbana. Učia nás najmä to, že každý náš zápas môže byť úspešný len s vedomým formulovaním našich dlhodobých cieľov. Prečo to spomínam? Pretože Slovensko nemá takéto ciele, pretože prešľapujeme na mieste, pretože nám chýba hlbší zmysel a vyšší princíp politiky, ktorú voľakedy tak ušľachtilo formovali generácie štúrovcov, hlasistov či davistov.

 

Čelíme politickému a morálnemu rozkladu spoločnosti

 

Slovenská republika nielen v uplynulom roku, ale počas celého štvrťstoročného obdobia svojej štátnej existencie preukázala pozoruhodnú schopnosť riešiť krízové situácie, odstraňovať pod spoločenským alebo zahraničným tlakom niektoré nahromadené problémy, ale len malú vôľu zaoberať sa koncepčnými a systémovými otázkami svojho dlhodobého rozvoja. Výbuchy ľudovej nespokojnosti, ktoré sa objavili či už po zverejnení škandálu Gorila alebo po zavraždení novinára Jána Kuciaka ukazujú, že nielen tento štýl vládnutia, ale aj možnosti tohto systému ako takého sa vyčerpávajú. To nie sú problémy, ktoré sa dajú vyriešiť zmenou vlády. Tým skôr, že úpadok súčasného systému má širšie a hlbšie príčiny a nemožno ich zužovať len na jednu vládnu garnitúru alebo len na jedného ústavného činiteľa. Dôveru v právny štát nemôže posilniť moralizujúci kazateľ, ktorý má sám obrovské problémy so zákonom. Proti extrémizmu, neznášanlivosti a sociálnej necitlivosti nemôžete bojovať tak, že nedovidíte do opozičných lavíc. Abstraktne a subjektívne vnímanú slušnosť nemožno vyhlásiť za politický program. Ako nám pripomína filozof a spisovateľ Pavol Strauss: „Skromnosť vie byť maskou a slušnosť vypočítavosťou.“ A dodajme: v politike zvlášť. Ak nie sme schopní v rozhodujúcej chvíli sa obetovať a ísť príkladom, utopíme sa v bahne fráz, morálneho gýča a neúprimných póz, ktoré ľudí znechucujú rovnako ako nesplnené sľuby.

 

Čelíme politickému a morálnemu rozkladu spoločnosti, v ktorom sa stráca akákoľvek dôvera nielen v štát a jeho orgány, ale predovšetkým v spravodlivosť, demokraciu a nádej, že sa veci niekedy zmenia k lepšiemu. Neschopnosť nášho politického systému riešiť nahromadené problémy, dostatočne vysvetľovať a odôvodňovať svoje kroky a najmä vyvodzovať zodpovednosť za osobné zlyhania, vedie k prehlbujúcej sa nedôvere bežných občanov a k hľadaniu alternatívnych ciest. Tie sa však až príliš často ukazujú byť slepou uličkou, a tak narastá frustrácia, znechutenie a agresivita tých, ktorí už často zo zúfalstva nevidia iné východisko ako pridať sa k extrémistickým spoločenským prúdom a živiť v sebe nádej, že niekto už konečne dá veci do poriadku. Táto krajina má však s takýmito metódami už dostatok historických skúseností na to, aby chápala, že toto sú skratky do pekla.

 

V tomto smere nie sme výnimoční. Celá Európa sa zmieta v civilizačnej kríze, ktorá rozvracia staré systémy. Pre nás je to však o to nebezpečnejšie, že Slovenská republika nemá vybudovanú takú inštitucionálnu a štátnu stabilitu, ktorá by mohla zažehnať obavy o jej ďalšiu existenciu v prípade nepredvídateľných globálnych konfliktov. Tá nevyslovená otázka, ktorá by sa mala klásť nielen politickým elitám, nielen mienkotvorným osobnostiam, ale celej spoločnosti, znie: kto by dnes šiel brániť našu vlasť. Komu na jej existencii a rozvoji skutočne záleží, ak vieme, že pre mnohých je stále ešte len trpeným štátnym útvarom, ku ktorému si nevytvorili hlbší vzťah, prípadne majú problém s vlastnou identitou alebo sa ich schopnosť obetovania sa pre vyššie záujmy končí pri vlastnej rodine. Nie je možné budovať a chrániť štát bez určitého citového vzťahu k nemu. No nie je možné ani byť dobrým vlastencom s nenávisťou v srdci. Nie je možné mať rád Slovensko a diskriminovať jeho obyvateľov, vylučovať z neho ľudí na základe ich národnostnej, etnickej či sociálnej príslušnosti, na základe ich vierovyznania, svetonázoru či sexuálnej orientácie. Nie je možné milovať svoju vlasť a rozkrádať ju, ničiť jej prírodu a vystavovať ju napospas cudzím záujmom.

 

Strata tolerancie a dialógu

 

Dlhodobo ma znepokojuje úroveň verejnej diskusie na Slovensku. To, ako sa spolu rozprávame, akým spôsobom diskutujeme a polemizujeme, má veľmi vážny dopad na celkový stav, v ktorom sa krajina nachádza. Ak nás hnevá bezbrehé rozkrádanie, surové násilie na uliciach, zhoršujúce sa vzťahy medzi ľuďmi, mali by sme vedieť, že je to do značnej miery aj výsledkom straty záujmu o verejný priestor, v ktorom sa uprednostňuje konflikt medzi osobami namiesto konfrontácie ich argumentov, politický efekt prejavov na úkor ich obsahu. Médiá dávajú prednosť boju pred debatou, polemike pred dialektikou a ak sa aj pokúsia nahradiť spoločnosti absentujúcu verejnú diskusiu, robia to formou hádky, v ktorej sa neuvažuje, ale presviedča, v ktorej sa nevymieňajú názory, ale formy prejavu, v ktorej sa nepoužívajú argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy. Tento systém zatiaľ netyranizuje, ale robí nátlak a ponižuje; nemučí, ale vysiľuje, ohlupuje a manipuluje.

 

Najnebezpečnejším sprievodným javom tohto trendu je absolútna strata tolerancie, ktorá je základným predpokladom nedokončeného osvietenského projektu postaveného na slobode a demokracii. Varujem z tohto miesta, že prehlbujúca sa polarizácia smeruje k rozkladu spoločnosti s nezvratnými následkami. Problém už nie je v tom, že by si to politici a médiá neuvedomovali, ale že konajú v presvedčení, že na vine je druhá strana a pestujú nezmieriteľné nepriateľstvo, v rámci ktorého sa protivník dehumanizuje a kontakt s ním sa vyhlasuje za zradu. Ostrakizácia dosiahla také rozmery, že z verejnej diskusie sa vylučujú legitímne demokratické názory a niektoré médiá začali dokonca doslova vyzývať na vyhľadávanie verejných nepriateľov, čo sú osvedčené praktiky totalitárnych režimov. Stráca sa vecná diskusia, čo je základný predpoklad rozvoja demokratickej spoločnosti. Reálne fakty zaujímajú čoraz menej ľudí, väčšina z nich má vopred sformulované vlastné presvedčenie a odmietajú akékoľvek racionálne argumenty, ktoré do neho nezapadajú. Je vo verejnom záujme celej spoločnosti, aby sme mali médiá, ktoré budú strážcami demokracie, nie strážcami vlastných predsudkov. Žurnalistika realitu nemá vytvárať, ale reflektovať. Nemá pravdu vlastniť, ale hľadať. Úlohou novinára nie je povedať nám, aká je pravda, ale poskytnúť nám čo najväčšie množstvo všestranných informácií, aby sme si na ich základe mohli vytvoriť vlastný relevantný názor. Tam, kde nie je diskusia, nemožno nájsť ani pravdu. Preto sú všetky pokusy o oklieštenie vecnej a racionálnej diskusie nebezpečné. Morálna panika spojená s fake news má všetka predpoklady zavliecť nás do stavu, v ktorom bude postupne oslabovať princíp slobody prejavu. A záujmom štátu musí byť udržať princíp slobody prejavu ako základné a neodňateľné právo pre každého človeka, nielen pre mediálnu elitu.

Naša spoločnosť trpí tým, že formálne sa hlási k demokracii, ale demokratov je v nej strašne málo. Pre toto predstieranie a extrémnu polarizáciu sa rozkladá. Žiadna spoločnosť neprežije bez dialógu. Jeho obnovenie je vecou všetkých. Musíme sa mu učiť my i vy. Musíme prestať považovať legitímnych oponentov za nepriateľov, ale za partnerov v hľadaní pravdy. Kde nie je diskusia, nie je ani pravda. Jedine v dialógu sa sprítomňuje každá pravda a mimo neho nemá nijakú platnosť. Pravda sa nemôže stať nediskutovateľnou. Je veľký rozdiel medzi tým, keď predpokladáme, že názor je pravdivý, a tým, keď si osobujeme jeho pravdivosť s cieľom nepripustiť jeho vyvrátenie. Človek je schopný korigovať svoje chyby iba v diskusii. Skúsenosť sama nestačí. Preto potrebujeme diskusiu, ktorá nám ukáže, ako máme skúsenosť interpretovať. Diskutovať o pravde znamená nezabudnúť na jej význam.

 

Nemáme stanovené priority a motivačné ciele

 

Táto atmosféra sa prenáša aj do nárastu ďalšieho spoločenského fenoménu, ktorým sú kultúrne vojny. Som presvedčený, že ak má mať slovenská spoločnosť budúcnosť, musí sa vzdať snahy o univerzálnu zhodu na tom, čo je správne. Nepotrebujeme mať spoločný postoj na to, aby sme spolu žili v porozumení a mieri. Potrebujeme spoločnú platformu, na ktorej by mohlo existovať a spolupracovať viacero názorových prúdov. Občianska morálka si vyžaduje, aby sme pristupovali k ľuďom tak, že majú právo na vlastný názor, hoci s ním nesúhlasíme. Rozdiel medzi rešpektovaním druhého a tým, že s ním súhlasíme, má v našej demokratickej kultúre kľúčový morálny význam. Mali by sme nielen tolerovať inakosť a jedinečnosť, mali by sme si tieto vlastnosti vážiť. Spoločenská harmónia totiž nevyžaduje názorový konsenzus, ale praktický mechanizmus mierového riešenia konfliktov. Naša spoločnosť sa potrebuje efektívne koordinovať, ale nepotrebuje sa zjednotiť. Nemusíme spolu predsa vo všetkom súhlasiť, stačí, ak berieme ohľad na odlišné názory a záujmy ostatných ľudí. Na Slovensku vždy budú žiť konzervatívnejší i liberálnejší ľudia, ale nemusia sa nenávidieť. Kultúrno-etické otázky považujem za zástupné témy sociálnych problémov. Ak sa necháme zakaždým vlákať do tejto pasce, uniká nám podstata. Úlohou štátu nie je vybrať občanom jediný konkrétny spôsob života, ktorý by mali žiť, ale vytvoriť rovnocenné podmienky pre rozvoj každej osobnosti. Volám vás preto k spolupráci na budovaní dialógu, mieru a štátu pre všetkých. Nedovoľme, aby budúcnosť tejto krajiny ohrozovali zničujúce kultúrne vojny. Na pozadí tejto studenej občianskej vojny strácame schopnosť dohodnúť sa na celospoločenských cieľoch, ktoré sú prospešné pre všetkých a robia Slovensko spokojnejším, vyspelejším a silnejším. Nemáme stanovené priority a motivačné ciele. Slovo priorita síce patrí k nadužívaným pojmom našich politikov, faktom však je, že v takejto podobe je zdevalvované. Priorita musí mať svoje výrazné finančné krytie, inak nie je prioritou.

 

2 % HDP na zbrojenie je príliš veľa

 

A tak fakticky najväčšou prioritou, najväčším motivačným cieľom uplynulých rokov je odhodlanie zvýšiť vojenské výdavky na 2 percentá HDP. Je to však skutočne ten hlavný cieľ, ktorý by malo Slovensko sledovať? Musíme si celkom úprimne ozrejmiť, že sľub vynakladať na zbrojenie 2 percentá výkonu našej ekonomiky, čo aktuálne predstavuje 2,5 miliardy eur, nebol naším dobrovoľným záväzkom, ale výsledkom tlaku Spojených štátov na európskych partnerov. Nie všetci ten tlak prijali. Nemecko, ktoré vynakladá aktuálne na obranu 1,2 % HDP, prostredníctvom svojej kancelárky vyhlásilo, že do roku 2025 vzrastú tieto náklady na 1,5 % HDP. Slovensko, ktoré má oveľa viac problémov ako stabilné Nemecko, sa však zaviazalo, že v tom istom čase už budú jeho vojenské výdavky dosahovať 2 % HDP. Je to naozaj nevyhnutné? Bývalý riaditeľ Inštitútu strategických štúdií Ministerstva obrany ČSFR a neskôr ČR, vysokoškolský profesor a generálmajor vo výslužbe Pavel Gavlas urobil podrobnú analýzu všetkých aktivít Severoatlantickej aliancie a vypočítal, že 2 percentá HDP na obranu určené de facto na budovanie expedičných jednotiek, je príliš mnoho. Táto suma nemá žiadne racionálne opodstatnenie a ďaleko prekračuje hranicu samoúčelného militarizmu. Ako je možné, že naši politici inokedy takí hákliví na míňanie každého eura v iných rezortoch, hádžu pri vojenských výdavkoch cifry bez akéhokoľvek exaktného zdôvodnenia? Prečo toto vlastne trpíme? Slovenská republika by neporušila svoje medzinárodnoprávne záväzky, keby vynakladala na obranu „len“ toľko ako bohaté Nemecko. Nič také nám totiž zo Severoatlantickej zmluvy nevyplýva. Slovensko si neplní len jeden explicitný záväzok, a to je ten uvedený v čl. 1 Severoatlantickej zmluvy, ktorý hovorí, že členské štáty sa zaväzujú riešiť spory diplomatickou cestou a mierovo podľa princípov Charty OSN. Tento záväzok sme v minulosti niekoľkokrát porušili podporou vojenských akcií bez mandátu BR OSN.

 

Prirodzeným záujmom politických elít a celej štátnej reprezentácie je zvyšovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov by sme mali citlivejšie vnímať prebiehajúce procesy okolo nás, vrátane zvyšujúcej sa nespoľahlivosti Spojených štátov. Posilňovanie obranyschopnosti Slovenska sa nedá dosiahnuť opustením bezpečnostného prostredia a fiktívnou neutralitou, ktorej garancie sú v súčasnom období viac než neisté. Nedá sa však dosiahnuť ani bezvýhradným spoliehaním sa na zastaranú a zmilitarizovanú spojeneckú organizáciu. Strategickým bezpečnostným záujmom Slovenska by preto malo byť jednak posilňovanie medzinárodného práva ako hlavného garanta suverenity malých štátov a jednak intenzívna podpora budovania spoločnej európskej armády, ktorej základným cieľom by mala byť teritoriálna obrana Európy, vrátane územia Slovenska. Je to jednoznačne vyšší stupeň bezpečnosti ako spojenecké zmluvy, s ktorými máme doteraz skôr negatívne historické skúsenosti.

 

Ak však hovoríme o bezpečnosti, nemôžeme ju redukovať len na vojenskú oblasť. Keď už hovoríme o politických záväzkoch, Slovensko sa rovnako zaviazalo prispievať na rozvojovú pomoc OSN vo výške 0,7 % HDP. Nikdy sme sa k tejto sume ani len nepriblížili. Pritom môže byť efektívnejšia ako výzbroj, najmä keď tie prostriedky vložíme cielene do obnovy, stabilizácie a rozvoja blízkeho zahraničia Európy najmä v sociálnej a ekonomickej oblasti.

 

Najvážnejšia hrozba je klimatická zmena

 

Najzávažnejšie hrozby však pre nás vyplývajú zo stále podceňovaných dôsledkov klimatickej zmeny. Klimatická zmena vedie nielen k čoraz intenzívnejším a častejšie sa opakujúcim vlnám sucha, horúčav a záplav. Má čoraz vážnejšie ekonomické a sociálne dopady, zvyšuje počet úmrtí a vedie k masovej migrácii. Nevidím žiadnu snahu našich mocenských elít pristupovať k tejto najvážnejšej hrozbe ľudstva zodpovedne. Neplníme si medzinárodné záväzky v tomto smere. Je potrebné zastaviť nadmerné rúbanie lesov, utlmiť ťažbu fosílnych palív, pripraviť ambiciózny program výrazného využívania obnoviteľných zdrojov energie. To, čo sa deje s našimi lesmi na niektorých územiach, je ťažký zločin. Vyzývam na okamžité zrušenie štátnej podpory biomasy, ktorá likviduje naše najväčšie prírodné bohatstvo. Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že máme jedno z najhorších ovzduší v Európe. Nielen preto, že sme sa zahanbujúco ocitli medzi deviatimi štátmi, ktoré chce Európska komisia zažalovať za znečistenie ovzdušia. Ale najmä preto, že špinavý vzduch zabije na Slovensku každý rok približne 5600 ľudí. Na klimatickú zmenu sa musia začať urýchlene pripravovať nielen štátne orgány, ale aj mestá a obce. Mestá by mali mať čo najviac vegetácie, priepustné povrchy a vodné plochy, obydlia s minimálnou spotrebou energie, centrá úplne uzatvorené pre osobnú automobilovú dopravu, hromadná doprava by mala byť plne elektrifikovaná a zásobená z obnoviteľných zdrojov. To by bol dobrý začiatok na ceste k udržateľnosti a úspešnej adaptácii miest a ľudí v nich.

Prví, ktorí u nás výraznejšie pocítili klimatickú zmenu, sú poľnohospodári a farmári. Chýba nám komplexný program, ktorý zlepší hospodárenie s vodou v krajine. Za najvýznamnejšiu udalosť v oblasti pôdohospodárstva v uplynulom roku považujem prijatie novely Ústavy týkajucej sa pôdy a následnú zákonnú úpravu, resp. snahu o úpravu zákonov týkajúcich sa pôdy. Tento trend naznačuje zmenu v doterajších užívacích vzťahoch, ktoré boli nastavené nerovnomerne a v neprospech vlastníkov pôdy. Stále pretrváva alarmujúci stav v oblasti bezpečnosti potravín. Nemôžeme sa uspokojiť so stavom, keď na jednej strane vyvážame obilie, kukuricu či surové mlieko, na strane druhej dovážame hotové potravinové výrobky zo slovenských surovín. Potravinová bezpečnosť s prihliadnutím na nestabilnú situáciu vo svete a postupujúcu klimatickú zmenu musí byť zahrnutá medzi bezpečnostné priority štátu. Potešiteľné je, že záujem verejnosti o bezpečné domáce potraviny neustále rastie. To vytvára výrazný predpoklad pre ďalší rozvoj nášho pôdohospodárstva. Preto so znepokojením konštatujem, že naďalej chýba dlhodobá vízia a koncepcia rozvoja pôdohospodárstva, ale aj samotného vidieka spolu s konkrétnymi návrhmi opatrení. Spôsob fungovania Poľnohospodárskej platovej agentúry a Slovenského pozemkového fondu neprispieva k transparentnejšiemu prostrediu, čo prehlbuje nedôveru poľnohospodárov voči štátnym inštitúciám.

 

Prioritami by mali byť zdravie, vzdelanie, veda a kultúra

 

Ak sa však vrátime k potrebe zadefinovania dlhodobých priorít Slovenskej republiky, ktoré prekračujú horizont volebného obdobia, musíme sa odkloniť od doterajšej praxe, keď sa na jednej strane uplácajú voliči nesystémovými sociálnymi balíčkami a na strane druhej sa upláca zahraničie netransparetnými armádnymi zákazkami. Takto nezodpovedne si prejedať budúcnosť nemožno. Podľa môjho názoru sa treba zamerať na sektory s pridanou hodnotou, v ktorých môže malé spoločenstvo súperiť s veľmocami a ktoré zachovajú náš štýl života – zdravie, vzdelanie, veda a kultúra.

 

Som presvedčený, že ambíciou Slovenska by malo byť dosiahnuť skôr 2 % výdavkov do vedy a výskumu, čo je priemer EÚ, ako dosiahnuť 2 % na armádu. Reforma nášho školstva, ktoré za vlády Márie Terézie určovalo trendy v celej vyspelej Európe, no za 250 rokov sa v ňom nič podstatné nezmenilo, nie je len vecou peňazí, to všetci vieme. Ale vyhýbanie sa otázke financií pôsobí často len ako alibi neochoty niečo s týmto stavom robiť. Slovensko patrí medzi štáty OECD s najnižšími výdavkami na vzdelávacie inštitúcie v pomere k HDP. Predbehlo nás nielen Rusko, ale aj Čile, Argentína či Mexiko. Ešte horšie sme na tom s platmi učiteľov, ich úrovňou sa približujeme k Senegalu. Občania, ktorí tlačia naše školy do zvyšovania kvality, si musia uvedomiť jednu základnú rovnicu: s výdavkami na úrovni Latinskej Ameriky a s platmi na úrovni Afriky nemôžeme dosiahnuť úroveň západnej Európy.

 

Kultúra, náš klenot, ktorým sa môžeme porovnávať so svetom, je presne tým, čo mal na mysli Milan Hodža, keď napísal: „Každý národ prežije len vtedy, keď prispeje primeranou časťou k spoločným hodnotám ľudstva“. Som presvedčený, že kultúra viac nemôže byť Popoluškou, že musíme opustiť filozofiu „kultúru podporíme, keď na ňu zarobíme“. Naša kultúra sa po stáročia rozvíjala v tých najťažších podmienkach, vždy bola odkázaná na mecenášov a nikdy nebola viazaná na ekonomickú prosperitu krajiny, skôr naopak. Veľmi ma teší, že sa začala vzmáhať kinematografia, naopak, propagáciu našej literatúry v zahraničí považujem za zle zvládnutú. Ak sa vynakladajú dlhé roky peniaze na propagáciu tých istých autorov, ktorí sa v zahraničí predávajú rovnako zle, niekde je chyba. Máme talentovaných umelcov, ktorí by mali dostávať podporu podľa talentu, nie podľa domácich väzieb.

 

Vyspelosť štátu sa meria podľa toho, ako sa dokáže postarať o najslabších

 

Teší ma, že vláda sa začala intenzívnejšie a systematickejšie venovať podpore sociálnych opatrení. Obedy zdarma pre všetky deti v školských jedálňach sú krokom správnym smerom. Mnohé rodiny si to totiž dnes nemôžu dovoliť a toto opatrenie určite zvýši pocit dôstojnosti a rovnosti našich najmenších. Za najvýznamnejšiu legislatívnu normu v tejto oblasti však rozhodne považujem zákon o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch. Rozvoju sociálnej ekonomiky totiž doteraz bránila nekompletná a roztrieštená legislatíva. Cieľom sociálnych podnikov nie je dosiahnutie zisku, ale pozitívneho sociálneho vplyvu, ktorý sa dosahuje tým, že v nich pracujú dlhodobo nezamestnaní alebo zdravotne postihnutí ľudia.

 

Pozornosť však treba sústrediť najmä do troch oblastí: vyššie mzdy pracujúcich, dôstojná staroba našich rodičov a starých rodičov a chudoba v rómskych osadách. S uspokojením zaznamenávam výraznejšie zmeny v bojoch pracujúcich za vyššie mzdy. Minuloročný štrajk vo Volkswagene bol výnimočný tým, že bol ofenzívny. V žiadnej automobilke sa zatiaľ nič podobné nestalo. Doterajšie štrajky sa zameriavali skôr na udržanie doterajších pozícií zamestnancov, tentoraz však pracujúci zdvihli hlavy. A určili možno trend budúcich sociálnych zápasov. Slovensko nesmie byť odbytiskom lacnej pracovnej sily. Znepokojujú ma pretrvávajúce a narastajúce problémy v oblasti bezpečnosti práce. Hoci sa zvyšuje počet pracovných úrazov so smrteľnými následkami na pracoviskách, nikto tomu nevenuje zvýšenú pozornosť. Ide o vážne porušovanie sociálnych práv a my tento trend musíme zastaviť.

 

Dôchodcovia sa nesmú stať obeťou ideologického súperenia politických strán. Predlžovanie odchodu do dôchodku považujem za nemorálne, lebo príliš mnoho ľudí sa odchodu do zaslúženého dôchodku buď nedožije alebo vo veku nad 60 rokov jednoducho nevládzu pracovať tak ako v produktívnom veku. Táto politická garnitúra vie nájsť peniaze na celkom nepotrebné nákupy zbraní, luxusné autá, enormne predražené štátne zákazky, takže je ohavné, ak tým, ktorí celý život ťažko a poctivo pracovali povieme, že sa na nich v núdzi jednoducho vykašleme, nehovoriac o čoraz častejšej hrozbe straty zamestnania pre ľudí vo vyššom veku. To je pre civilizovanú krajinu neprijateľné a zásadne to odmietam.

Pokiaľ ide o rómsku problematiku, jej riešenie nie je represívne, ale sociálne. Sústrediť sa treba najmä na spôsob, ako vytrhnúť deti z nezdravého sociálneho prostredia a zabezpečiť im štandardné vzdelanie. O tieto veci sa treba urýchlene postarať aj za cenu neštandardných metód. Dobré ekonomické výsledky krajiny zatieňuje prehlbujúca sa chudoba niektorých vrstiev spoločnosti. Je alarmujúce, že najviac chudobou ohrozenou demografickou skupinou na Slovensku sú deti – až 19,9 %. Pretrvávajúca chudoba postihuje dvakrát častejšie deti ako zvyšok obyvateľstva – až 15 %. Riziko chudoby rodín s tri a viac deťmi vzrástlo za minulý rok na 35,4 %. Viac ako polovica jednorodičovských domácností nedokáže čeliť neočakávaným výdavkom. A čo je najhoršie, chudoba detí rodičov s nižším vzdelaním je na Slovensku s odstupom najvyššia v celej Európskej únii. Darmo sa budeme chváliť rastom HDP a nízkou nezamestnanosťou – toto je naša spoločná hanba, pretože našu vyspelosť môžeme merať len podľa toho, ako sa dokážeme postarať o najslabších.

 

Tento štát treba založiť odznova

 

O všetkých týchto nedostatkoch dobre vieme. Problém nie je v tom, že by sme ich nevedeli presne pomenovať. Problém je v tom, že sme stratili perspektívu a cieľavedomosť, stratili sme víziu, kde by sme chceli vidieť Slovensko o ďalšiu generáciu, no a predstavu, akú úlohu by chcelo Slovensko zohrávať v Európe – tú sme nikdy nemali. Nespokojnosť ľudí (nielen tých na námestiach) nebezpečne narastá, pretože liberálna demokracia je pri napĺňaní ich oprávnených potrieb neúčinná a moc sa už dávno presunula do nevolených štruktúr. Pre mocných mám preto jeden základný odkaz: trpezlivosť ľudu s týmto režimom sa končí. Pred štvrťstoročím sa začala v Taliansku historická operácia Čisté ruky. Pod ťarchou škandalóznych odhalení rozsiahlej korupcie sa v priebehu nasledujúcich dvoch rokov taliansky politický systém úplne zosypal. Taliani považovali tieto udalosti za natoľko prevratné, že štát – tak ako ho poznali – už pre nich nemohol ďalej existovať. Tieto udalosti sa do dejín zapísali ako koniec prvej republiky. Prečo to spomínam?

 

Som dlhodobo presvedčený, že Slovenská republika dospela do stavu, kedy sa toľko spomínané budovanie dôvery v štát nedá začať ani výmenou vlády, ani prijatím čiastkových zákonov, ani zmenou administratívnych pravidiel, ale len tak, že si tento štát doslova založíme odznova: prijatím novej ústavy a ustanovením druhej republiky. Doterajšia Ústava SR má nízku legitimitu, ktorá súvisí s problematickými okolnosťami jej vzniku, rýchlosťou a netransparentnosťou jej prípravy, neexistenciou konsenzu či chýbajúcim súhlasom ľudu ako ustanovujúcej moci vychádzajúcej zo spoločenskej zmluvy. Nová ústava (ktorá v konečnom dôsledku musí byť schválená v referende ako základný zákon štátu) by mohla nielen zmieriť rozdelenú slovenskú spoločnosť, ktorej časť je stále frustrovaná spôsobom rozdelenia Československa, ale aj zosumarizovať doterajšie skúsenosti poznačené príliš častými, až nedôstojne rýchlymi ústavnými zmenami. Mala by jednoznačne vyjasniť štatút prezidenta, ktorého priama voľba bez náležitých právomocí vážne narušila pôvodného ducha ústavy. Mala by zefektívniť rozdelenie moci na výkonnú, zákonodarnú, súdnu a kontrolnú. Rovnako by mala posilniť decentralizačné procesy a posúdiť zmeny v ústavnom zakotvení súdnej moci a prokuratúry. Inými slovami, potrebujeme vytvoriť efektívny systém mocenských bŕzd a protiváh, ktorá je základom budovania akejkoľvek dôvery v spravodlivosť, demokraciu a právny štát. To všetko sú vážne veci, na ktoré potrebujeme novú spoločenskú zmluvu. Práve prezident republiky by mal takúto odbornú i verejnú diskusiu moderovať. Netreba sa ponáhľať, ale treba už o tom začať vážne hovoriť, vytvoriť schému pružnej komunikácie, z ktorej nebude vynechaná žiadna sociálna skupina a zvolať ústavodarné zhromaždenie. Ponúkam tento model všetkým, ktorí to so Slovenskom myslia úprimne a ktorí sa chcú zúčastňovať na budovaní jeho modernej podoby.

 

Slovensko si musí zadefinovať svoje štátne záujmy

 

Aby sa nám toto všetko podarilo, Slovensko si musí zadefinovať svoje štátne záujmy. Všimnite si, že toto slovo sa vytratilo zo slovníka našich politikov. Najvyšší ústavní činitelia neustále pripomínajú občanom naše záväzky voči spojencom v zahraničí, ale neformulujú naše štátne záujmy. To isté platí aj o Európe. Záujmy Európy boli, sú a budú odlišné tak od záujmov Spojených štátov ako aj od záujmov Ruska. Ale nie je v našom záujme zvyšovať napätie voči krajinám, ktoré voči nám nepreukazujú nijaké nepriateľské úmysly, nie je múdre stupňovať napätie a konflikty iba preto, lebo to vyhovuje záujmom niekoho mocnejšieho. Črtajúca sa obchodná vojna medzi USA a Európskou úniou dáva odpoveď aj na otázku, či je žiadúce nasledovať za každých okolností kroky čoraz nespoľahlivejších Spojených štátov, či ekonomické sankcie voči Rusku priniesli nejaký konkrétny politický výsledok, lebo na politické problémy by sa malo odpovedať politickými prostriedkami a nie ekonomickými, ktoré racionálne nikto nevie zdôvodniť. Európa je prirodzeným civilizačným miestom pre rozvoj Slovenska a ešte konkrétnejším miestom je stredná Európa. Som však dlhodobo presvedčený, že formát Visegrádskej štvorky nie je pre Slovensko efektívnou štruktúrou regionálnej spolupráce a ak ňou aj bol, vstupom našich krajín do EÚ splnil svoj historický účel. Je to najmä preto, že Poľsko vždy smerovalo svoj geopolitický vektor skôr do Pobaltia ako do strednej Európy a v osudových zlomoch nasledovalo skôr USA ako Európsku úniu. Preto si myslím, že optimálnejšou formou regionálnej spolupráce by pre nás bol formát štátov, ktoré kedysi tvorili habsburskú monarchiu – tak ako si to predstavoval jeden z našich najväčších štátnikov Milan Hodža.

 

Predovšetkým by sme si však mali zadefinovať – v zmysle predstáv Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika i Martina Rázusa – čím chceme prispieť k rozvoju Európy a sveta, čo by malo byť našou komparatívnou výhodou, pridanou hodnotou i značkou výnimočnosti. Na to, aby sme dosiahli v určitom odvetví svetový primát, nemusíme mať komplexy z toho, že sme malý štát. Estónsko je lídrom v oblasti informatizácie. Nórskou je diplomatickou veľmocou. Fínsko určuje trendy v školstve. Čím chce byť Slovensko? Želal by som si, aby sa Slovensko stalo poslom dobrej vôle, teda krajinou, z ktorej vychádzajú mierové riešenia, dohody, návrhy a iniciatívy. Želal by som si, aby Slovensko poznali vo svete ako mierový štát. Máme na to tie najlepšie predpoklady, keďže máme výnimočne dobré vzťahy s oboma stranami konfliktov v regióne i vo svete: s Ukrajinou i Ruskom, s Chorvátskom i Srbskom, dokonca aj s Izraelom a Palestínou. Že táto komparatívna výhoda nie je samozrejmosťou, dokazuje už postavenie susednej Českej republiky. Náš príspevok k bezpečnosti vo svete môže byť oveľa väčší, ak sa namiesto zvyšovania zbrojenia a prisluhovania vojenským dobrodružstvám veľmocí staneme sprostredkovateľom mierových rokovaní, ak využijeme skvelé meno našich diplomatov na presadzovanie mieru. To je naša vznešená úloha v zmysle okrídleného výroku Ľudovíta Štúra „My dali sme sa do služieb ducha, preto musíme prejsť cestu života tŕnistú.“ Áno, slovenská politika by mala byť v službách ducha, nie prízemných mocenských cieľov. Takéto Slovensko chcem vidieť, pre takéto Slovensko chcem pracovať, takémuto Slovensku chcem slúžiť.

 

Ďakujem za pozornosť.

 

Bratislava, Primaciálny palác, 14. júna 2018