Tiene informačnej vojny

Po Európe mátoží strašidlo. Strašidlo informačnej vojny… Slovami klasika – a tak trochu ironicky – som sa podujal otvoriť tému, o ktorej sa na Slovensku rozpráva až príliš, ale nič podstatné. V našich médiách sa k nej už vyjadroval naozaj kadekto: psychológ, sociológ, právnik, vojak, dokonca i patológ, občianski aktivisti i aktívni politici – ale nikto, kto sa seriózne zaoberá médiami, propagandou, informačnou politikou a jej účinkami. A podľa toho to aj tak vyzerá. O informačnej vojne sa u nás porozprávalo a popísalo toľko nezmyslov, že sama sa stala súčasťou propagandistického diskurzu, v ktorom sa laik nemá šancu vyznať. Pokúsim sa vás preto týmto pralesom mýtov a dezinformácií previesť.

Hneď na úvod treba povedať, že hoci politici, diplomati i štátni úradníci sršia istotou, že vedia, čomu čelíme, v tejto oblasti existuje jediná istota: že isté nie je vôbec nič. OBSE i ARTICLE 19 (medzinárodná organizácia ochraňujúca slobodu prejavu) zhodne konštatujú, že nijaká všeobecne prijímaná definícia propagandy v medzinárodnom práve neexistuje. Práve tak nemôže existovať ani všeobecne prijímaná definícia informačnej vojny – pretože tento termín sa zrodil z rýdzo propagandistických dôvodov. K tomuto pojmu pristupujú odborníci veľmi opatrne a niektorí autori ho vyslovene odmietajú práve pre neurčitosť jeho definície. Tento termín sa po prvýkrát objavil v roku 1976, kedy ho použil Thomas P. Rona (bezpečnostný poradca prezidentov Reagana a Busha, mimochodom rodák z Budapešti) vo svojej štúdii s názvom Zbraňové systémy a informačná vojna. Pod týmto pojmom mal však na mysli iba vojnu velenia, riadenia a spojov, teda malo to iný význam ako dnes.

Ak hovoríme o využívaní propagandy na vojenské účely, tieto metódy majú svoje korene už v staroveku a nie je potrebné vymýšľať im nové termíny. Ak však hovoríme o nových stratégiách propagandistického ovplyvňovania verejnosti, v tejto oblasti sú priekopníkmi práve Američania. V roku 1905 si Rockefeller najal prvých novinárov – propagandistov, ktorí pre vylepšovanie jeho imidžu založili PR agentúru. Tí istí novinári neskôr pracovali ako PR poradcovia pre Hitlera a Goebbelsa. Iróniou osudu zostáva, že po páde hitlerovského Nemecka americká armáda rovnako využívala skúsenosti nacistických dôstojníkov a pracovníkov goebbelsovskej propagandy, ktorí v zachovanej dokumentácii presne opisovali, ktoré techniky ovládania más boli úspešné a ktoré nie.

Zlom nastal po druhej svetovej vojne. Spojené štáty presadzovali na pôde OSN koncepciu slobody informácií, ktorú koncipovali ako základný pilier svojej zahraničnej politiky. Na rozdiel od slobody prejavu ako základného ľudského práva chápali tento pojem ako právo na ovplyvňovanie svetovej verejnej mienky. Táto politika sa prejavovala v dvoch rovinách. Jednak to bolo zakladanie rozhlasových staníc vysielajúcich do nepriateľských krajín (Hlas Ameriky, Slobodná Európa atď., ktoré v rozpore s mienkou najmladšej generácie neboli len platformou slobodného slova, ale šírili aj cielené dezinformácie) a jednak mediálna kolonizácia rozvojových štátov, ktoré neboli vybavené potrebnou informačnou infraštruktúrou. Takéto poňatie sa nepáčilo nielen sovietskemu bloku, ale ani Kanade a niektorým západoeurópskym štátom na čele s Francúzskom a Švédskom. Fínsky prezident Urho Kekkonen otvorene nazval tento postup na medzinárodnej konferencii UNESCO v Tampere 19. mája 1973 „informačným imperializmom“.

Zásadnú zmenu stratégie vyvolala vojna vo Vietname. Keďže odvážne reportáže novinárov, ktorí neraz nasadzovali vlastné životy, aby priniesli autentické informácie, fotografie a zábery priamo z bojísk, prispeli k fiasku americkej invázie a jej celkovej porážke, USA v nasledujúcich desaťročiach totálne zmenili pravidlá informovania. Novinári mohli byť len súčasťou vojenského kontingentu a ich prístup na bojisko bol buď úplne znemožnený alebo značne obmedzený. Médiá sa stali priamo nástrojom americkej vojnovej propagandy a len málo žurnalistov odmietlo tejto mašinérii slúžiť. To však neskôr viedlo k zosmiešneniu ich úlohy. Napríklad počas vojny v Iraku roku 2003 sa dostal do centra diania aj jeden slovenský novinár. Redakcia ho označovala za „vojnového reportéra“, po návrate s ním organizovali besedy na školách, napísal knihu, bol pomerne populárny… až do momentu, kým Francúzi nenakrútili dokument, v ktorom odhalili metódy americkej propagandy v Iraku: novinári sa nikam nedostali, všetkých ich nahnali na štadión, zorganizovali pre nich prelety vrtuľníkov a exhibičnú streľbu, ktorú potom prenášali domov ako „správy z bojiska“. Dôležitejším medzníkom z hľadiska vývoja propagandy bol však rok 1991 a prvá vojna v Perzskom zálive. Kým na Slovensku sme v tom čase ešte euforicky hovorili o „prvej vojne v priamom prenose“ a prelome v dejinách žurnalistiky, v najvýznamnejších centrách mediálneho výskumu v Paríži, Cardiffe a na Columbijskej univerzite už dávno tušili, že to bude skôr prelom v dejinách mediálnej manipulácie. Zinscenovaný srbský koncentračný tábor ako zámienka na zásah v Bosne, nazvážané mŕtvoly v Račaku ako zámienka na zásah v Kosove či jasajúci Palestínčania na záberoch CNN počas teroristického útoku na New York a Washington (nakrútené dva týždne predtým a nesúvisiace s udalosťou) sú len niektoré príklady mediálnych lží v službách americkej vojnovej propagandy. Metódy informačnej vojny na úrovni velenia boli koncepčne rozpracované v tzv. Spoločnej doktríne psychologických operácií (JDPO) z 10. júla 1996, ktorá je pre armádu USA záväzná.

Tento historický prehľad by nám mal dostatočne jasne ukázať, že „informačná vojna“ nie je výmyslom Putina, naopak, je to vo svojej podstate koncepcia Spojených štátov. Americkí politici používali tento pojem a nástroj dávno pred ukrajinskou krízou – napríklad v roku 2011 vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clinton žiadal od Kongresu viac peňazí na informačnú vojnu, lebo v porovnaní s ruskými a čínskymi médiami tie americké strácali svoje pozície. V januári 2014 NATO zriadilo v lotyšskom hlavnom meste Rige multimediálny úrad pre informačnú vojnu s orwellovským názvom Centrum dokonalosti strategických komunikácií. Jeho prvý riaditeľ Janis Karklins vyhlásil, že úrad nevyrába iba propagandu, za jednu z jeho hlavných úloh označil „militarizáciu sociálnych médií“ zameranú na boj proti proruskému cíteniu. Toto všetko sa udialo nie v reakcii na ruskú anexiu Krymu – toto všetko sa udialo niekoľko mesiacov pred týmito udalosťami.

Je veľmi dôležité pochopiť stav, v ktorom sa nachádzame. Naši politici účelovo a zámerne zužujú problém informačnej vojny na ruskú propagandu. Tá je však len jednou stranou mince. Tou druhou je rovnako masívna a rovnako lživá propaganda zo strany NATO. V marci minulého roka denník N zverejnil anonymný text, ktorý podľa autora článku vznikol ako výsledok spolupráce NATO s think-tankom CEPI sídliacom v Bratislave a ktorý vraj reaguje na mýty, ktoré sa o Severoatlantickej aliancii šíria. Musím povedať, že sa nepamätám, kedy som čítal v našej tlači taký manipulatívny dokument plný drzých lží, poloprávd a úmyselného zavádzania. Každému, ktorá sa čo i len zbežne vyzná v medzinárodných vzťahoch, muselo byť na prvý pohľad jasné, že ide o veľmi nešikovný propagandistický text, ktorý je súčasťou informačnej vojny. Veľmi nešikovný preto, lebo v dnešnej dobe môže len úplný ignorant alebo platený podvodník tvrdiť, že vojna o Kosovo či Líbyu sa uskutočnila v súlade s medzinárodným právom a že invázia NATO do Afganistanu bola úspešná. Práve tak si treba všimnúť, že v posledných rokoch sa na Slovensku objavilo niekoľko think-tankov platených cez rôzne nadácie, ktoré sú napojené či už priamo alebo nepriamo na štátny rozpočet USA.

Čo to teda znamená? Určite nie to, že ruská propaganda neexistuje. Existuje a je veľmi účinná. To, čo jej najviac uľahčuje činnosť, však nie sú všadeprítomní agenti a platení trollovia, ale vnútorné rozpory západnej spoločnosti, ktoré vedia Rusi dokonale využívať. Inak povedané – sú to naše vlastné klamstvá, ktoré sme šírili a šírime o vojne v Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Líbyi i Sýrii, sú to naše klamstvá o protiraketovom štíte, o Iráne, o živote v samotnom Rusku. To, čo nám predkladajú niektorí politici, experti ministerstva vnútra a hlupáci z proamerických think-tankov ako „nespochybniteľné dôkazy o náraste cielenej ruskej propagandy“ je len znôška dohadov a subjektívnych názorov, ktoré by neobstáli v žiadnom serióznom výskume. Títo ľudia ani len nepripúšťajú, že nárast sympatií k Rusku je živelný, že bežní ľudia môžu porovnať povedzme trápny prejav francúzskeho prezidenta s otvorenosťou Vladimíra Putina, že dokážu rozoznať babráctvo Johna Kerryho od vysokej profesionality Sergeja Lavrova, že vedia oceniť, keď im ruskí publicisti povedia o blízkovýchodnej politike USA to, čo si sami myslia, no naše médiá to zametajú pod koberec.

Musíme byť dôslední, žiadať konkrétne dôkazy o činnosti poškodzujúcej záujmy štátu a nedopustiť, aby boli paranoidné dohady v zajatí ideologických predsudkov a zahraničných záujmov zneužívané na posilňovanie kontroly myslenia občanov. Toto je veľmi nebezpečný trend, ktorý môže viesť v konečnom dôsledku k potlačeniu ľudských práv a slobody prejavu – nie zo strany Ruska, ale zo strany našich vlastných spojencov a ich prisluhovačov. Noam Chomsky pred takýmito praktikami varoval už pred tridsiatimi rokmi, keď upozornil na to, že cieľom súčasného mocenského systému na Západe je striktne limitovať spektrum akceptovaných názorov a povoliť živú diskusiu len vnútri tohto spektra. Už dnes sme svedkami snáh niektorých politikov, novinárov a politrukov z proamerických think-tankov označovať za ruskú propagandu akúkoľvek legitímnu kritiku americkej zahraničnej politiky. Preto trvám na tom, že nijaký prokremeľský server nepomáha Moskve viac ako redaktori spravodajstva RTVS či denník N. Minuloročná výzva na vyhľadávanie vnútorných nepriateľov (denník N) či odhaľovanie ruských špiónov v každom kriticky mysliacom človeku je nielen čistá švejkovina, ale nebezpečná činnosť, ktorá môže v konečnom dôsledku vrátiť atmosféru teroru päťdesiatych rokov.

Tento scenár vôbec nie je prehnaný. Stačí, ak iniciátorom takýchto protiruských kampaní položíme otázku, ako konkrétne si predstavujú ochranu bezpečnostných záujmov štátu na poli informácií. Pretože už dnes zneužívajú informačnú vojnu na zbabelé zastieranie vlastnej viny pri cielenej dezinformácii občanov počas vojny v Kosove či Iraku, za ktorú sa doteraz neospravedlnili. Už dnes vyhlasujú legitímne názory, ktoré vo verejnom diskurze zdieľali rešpektovaní západní politici a diplomati ako Henry Kissinger, Helmut Schmidt či Hans-Dietrich Genscher, za ruskú propagandu, stigmatizujú kriticky mysliacich intelektuálov ako agentov Moskvy a odporcov militarizmu obviňujú z nedostatku vlastenectva – čo sú metódy, ktoré používal v Spojených štátoch Joseph McCarthy a v Európe Adolf Hitler. Začne sa to „monitorovacou skupinou“ na ministerstve vnútra s postupne zvyšovanými právomocami a skončí sa to inkvizíciou. Naozaj sa chceme vydať týmto smerom?

Je dôležité pochopiť, že žijeme uprostred informačnej vojny, v ktorej klame nielen Rusko, ale aj Západ a že slobodný občan má právo túto špinavú hru odmietnuť bez toho, aby sa musel pridať na jednu alebo druhú stranu. Rovnako je dôležité pochopiť, že to, čo sa javí ako úspech ruskej propagandy, je v mnohých prípadoch iba výsledkom chybnej politiky Západu a zatajovania informácií. Myslieť si, že Rusku na nás špeciálne záleží a vydáva obrovské peniaze na špecializovanú propagandu proti Bratislave, by bolo komické, keby takéto uvažovanie nemalo tragické následky. Nemôžeme hľadať za každou neschopnosťou západných politikov presvedčiť vlastné obyvateľstvo cielenú ruskú propagandu. A ak sa aj taká vyskytuje, je proti nej jediný účinný nástroj: NEKLAMAŤ.

(vyšlo 14. júna 2016 na spravodajskom portáli Európske noviny)

Eduard Chmelár: Tiene informačnej vojny