Tí, ktorí vedú tento štát, nedovidia ani na pár krokov dopredu

Robert Fico si konečne našiel politickú tému pre letnú uhorkovú sezónu. Je ňou zloženie Lenoru a kvalita lunchmeatu. Nechcem kauzu nekvalitných potravín a tovarov nijako zosmiešňovať. Chcem len upozorniť, že premiér opäť problém nerieši, iba vyvoláva vášne. Pripomeňme si najprv základné fakty. Už v roku 2011 upozornila bulharská vláda Brusel, že niektoré výrobky sa na východoeurópske trhy dodávajú s lacnejšími prísadami ako na Západe. Európska komisia na pobúrenie všetkých štátov strednej a východnej Európy odpovedala, že je to v poriadku a že nadnárodné koncerny nie sú povinné dodávať na naše trhy výrobky rovnakej kvality. Odvtedy túto tému nikto oficiálne neriešil. Robert Fico ju neotvoril ani počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Neotvoril ju ani v marci na summite Európskej únie v Bruseli, hoci to pred odletom občanom sľúbil. Neoslovil s ňou ani podpredsedu Európskej komisie Maroša Ševčoviča, s ktorým má vynikajúce osobné vzťahy. „Odvážne“ s ňou vystúpil až v čase, keď boli všetci na dovolenkách a (samozrejme) nie v Bruseli, ale pred domácim publikom.

Už ma nudí opakovať, že toto je klasická pracovná metóda Roberta Fica: doma robí svaly a v Bruseli je ticho ako voš pod chrastou. A tak na tlačovej konferencii v Bratislave hromží, že uvalí na západné výrobky obchodné sankcie, hoci vie, že európske právo to nedovoľuje a keby to urobil, sankcie by neminuli nás. Jediné, čo tým teda docielil, je zvyšovanie vášní a nepriateľských nálad voči Bruselu, hoci už zajtra bude s rovnakou vášňou biť všetkých kritikov po hlavách za to, že si dovoľujú pochybovať o výhodách vstupu do bájneho „jadra“ EÚ. Takáto politika je v konečnom dôsledku škodlivejšia a nezodpovednejšia ako Sulíkove mokré sny o potrebe dištancovania sa od francúzsko-nemeckého motora.

To základné, čo chýba slovenskej verejnej diskusii, je dôraz kladený na naše vlastné štátne záujmy. Tento pojem úplne vymizol zo slovníka našich ústavných činiteľov. Namiesto toho hovoríme o našich „záväzkoch“ voči spojencom, o našej „spoľahlivosti“ voči partnerom, akoby celý zmysel nášho geopolitického bytia bol niekomu poslúžiť. Občas si predstavujem takýchto politikov, analytikov a novinárov, ako by týmto jazykom hodnotili počínanie kniežaťa Rastislava a Svätopluka, ktorí sa usilovali o civilizačné pozdvihnutie a udržanie nezávislosti Veľkej Moravy. Iste by hovorili o našej nespoľahlivosti voči západným partnerom, o neplnení záväzkov voči spojencom a o nedodržiavaní európskych pravidiel…

Na túto servilnosť a neschopnosť uvažovať v rámci našich záujmov sme už doplatili veľakrát. Napríklad pri rokovaní o vstupe do EÚ začiatkom tohto storočia sa u nás vôbec neviedla diskusia o výhodách či nevýhodách jednotlivých podmienok – médiá iba moralizovali na adresu vlády, či ich plní dostatočne rýchlo. Výsledkom toho bolo, že napríklad Maďari a Poliaci si vyjednali oveľa lepšie podmienky pre poľnohospodárstvo ako my. Len nedávno poslúžil Andrej Kiska ako krovie poľskej vláde počas Trumpovej návštevy vo Varšave, ktorá podľa väčšiny tamojších komentátorov a analytikov povzbudila vládnucu stranu Právo a spravodlivosť v nedemokratických reformách súdnictva. Jeho účasť na tomto cirkuse bola úplne zbytočná až kontraproduktívna, ale doma sa išiel zadúšať, aké to bolo významné. Poslúchame ako psy, keď na nás americký prezident zašteká, aby sme investovali dve percentá HDP na vojenské výdavky (rozumej na nákup ich zbraní), hoci vieme, že tie peniaze by sme potrebovali minúť efektívnejšie. A držíme ako hluchý dvere, keď sa Európska únia pod tlakom USA rozhodne uvaliť ekonomické sankcie na Rusko, hoci vieme, že nás to nielenže ťažko poškodzuje, ale že to nemá nijaký, ale naozaj nijaký zmysel. Konflikt na Ukrajine je totiž politický a politický konflikt môžete vyriešiť iba politickými sankciami, nikdy nie ekonomickými. To nie je môj názor, ale fakt, ktorý potvrdzujú štatistiky – žiadne ekonomické sankcie za posledných sto rokov neviedli ani k poškodeniu, ani k pádu režimu, len k utrpeniu najchudobnejších (aj preto pápež František vyzýva na ich vylúčenie z nástrojov medzinárodnej politiky). Výsledkom toho, čo robíme je, že ruská ekonomika bola donútená k reštrukturalizácii (čo mala urobiť už dávno), snaží sa byť sebestačná (čo je skvelé pre ňu, ale nie pre nás), kontinuálne rastie a z celého tohto sankčného režimu vyjde oveľa zdravšia ako naša. Aký je teda zmysel takéhoto správania, ak jeho výsledkom bude úspešný a silnejší Putin? Ako vždy, ani tentoraz nesledujeme vlastné záujmy a nedomýšľame následky.

Problém nekvalitných potravín sa nevyrieši silnými rečami a dokonca ani formálnym rokovaním s Junckerom – a premiér to vie. Môže sa vyriešiť len v rámci dohodnutých podmienok v budúcom novom jadre EÚ. Ale aké to budú podmienky, ak si žiadne nekladieme? Robert Fico hovorí, že musíme byť proti stole, keď sa bude rokovať o podobe jadra. Ale čo za ten stôl prinesieme? Veď (ako nám oprávnene vyčítajú západné štáty) neprinášame do diskusie žiadny vlastný vklad, nijaké nápady, ani podnety. Premiér hovorí, že musíme byť pri tom, keď sa budú rozdeľovať zisky. Zabúda však dodať, že v prvej fáze sa budú rozdeľovať predovšetkým dlhy, náklady a problémy – najmä tie talianske a grécke. V poriadku, aj o tom je solidarita, ale aké sú naše vlastné predstavy? Máme vôbec nejaké? Veď o nich vôbec nediskutujeme! Ak napríklad Nemci a Francúzi položia na stôl otázku rovnakých (vysokých) daní, prečo by sme my nemohli položiť na stôl otázku rovnakých dôchodkov? Názory sa môžu rôzniť, ale v prvom rade je potrebné o nich vôbec diskutovať, neškandalizovať kritikov a hlavne – mať spojencov. Ach, to som ešte nespomínal? Nuž a spomínal to vôbec niekto? Totiž, že vstupom do jadra fakticky zanikne Višegrádska štvorka (keďže jej ostatní členovia nie sú v eurozóne), že Slovensko v rámci nového zoskupenia bude musieť hľadať nové formy regionálnej spolupráce? Kto to bude? Prirodzene mi schádza na um Rakúsko a Slovinsko, ale to je príliš malá sila. Premiér Fico sa síce v minulosti vyjadril, že naším záujmom je byť tesne naviazaný na Nemecko, ale ja pred touto závislosťou varujem. Len včera vyšla správa, že Berlín zarobil na „pomoci“ vydieranému Grécku miliardu eur. Rozumejú vôbec všetci tí eurohujeri tomu, do čoho sa tak bezhlavo ženú?

Čakajú nás veľmi hektické časy a Slovensko si v nich nemôže dovoliť zostať kdesi na okraji, mimo mocenských štruktúr. Avšak nemať na toto obdobie žiadny plán, iba opakovať frázy o našich povinnostiach, záväzkoch a spojenectvách, je fatálnym zlyhaním a potvrdením obavy, že naša spoločnosť nemá zadefinované štátne záujmy a ľudia, ktorí nás vedú, nedovidia ani na pár krokov dopredu. Dosť veľa dôvodov na starosti o budúcnosť.