Teplé rožky, HDP a oslava štátneho sviatku v ére idiokracie

Richarda Sulíka rešpektujem ako politika, ktorý tomu, čo hovorí, naozaj verí a ktorý vás nepodrazí – čo je na našej politickej scéne ešte stále príliš výnimočné na to, aby sme si to mohli dovoliť nepripomenúť. Keď si však z času na čas spomenie, že chcel byť liberálom a nájde si takú tému, vpáli do nej s takou razanciou, že ani odvodové koliesko navyše vám nepomôže pochopiť, prečo sa zastavil až v totálnom nihilizme.

 

Predseda SaS nenávidí cyrilometodský deň natoľko, až považoval pred pár rokmi za potrebné zdôveriť sa tlačovej agentúre SITA, že dnešný štátny sviatok je neprimeraný, pretože nás stojí „niekoľko desatín HDP“. To, že k nám priniesli písmo, podľa neho netreba preceňovať, lebo „keby ho nedoniesli oni, doniesli by ho iní“ (sic!), a potom by sme vraj mali oslavovať aj toho, kto k nám priniesol mobil…

 

No. Ťažko povedať, čo je viac nehorázne… Či potreba neoliberálov ekonomizovať všetky ľudské hodnoty a činnosti – dokonca aj čas venovaný oddychu, láske, priateľom či zušľachťovaniu ducha… Či prvoplánové rozmýšľanie, ktoré sa dá použiť aj na iné absurdné situácie typu, že načo oslavovať SNP – keby nebojovali s fašizmom oni, bojovali by iní… Alebo samotná skutočnosť, že na čele parlamentu tohto štátu stál politicky, historicky a filozoficky negramotný človek. Nečudo, že jediného spojenca podobne mdlého ducha našiel Richard Sulík v novinárovi Petrovi Schutzovi, ktorý označil jeho argumenty za zdravo ekonomické a prorastové a zamudroval si, ako dobre, že to Cyrilovi a Metodovi nevyšlo – vraj keby ich nevyhnali, dnes by sme boli v ruskej sfére vplyvu, mali by sme azbuku a Európska únia by sa končila v Břeclavi… Je naozaj možné, aby v jednej vyspelej európskej krajine mienkotvorcovia takýmto spôsobom vulgarizovali naše hodnoty a pred vyššími princípmi uprednostňovali teplé rožky? Som naozaj taký náročný, ak od štátnika požadujem určitú ľudskú hĺbku?

 

Nechajme ale psychopatológiu iným odborníkom a venujme sa oblastiam, v ktorých mám predsa len primerané vzdelanie. Myslím si, že základný problém je v tom, že Slovensko nevie oslavovať štátne sviatky. Predstavitelia štátu ich zneužívajú na svoje politické agitky, vybavujú si účty so svojimi oponentami, trucujú alebo slávnosti dokonca ignorujú. Najhoršie to bolo minulý rok, keď sa traja najvyšší ústavní činitelia usilovali zahanbiť jeden druhého, v konečnom dôsledku však zahanbili štát. Neviem, kde je zasa Andrej Kiska (lebo už dva týždne o ňom nebolo počuť), ale som presvedčený, že prezident si nielenže nemôže vyberať, ktorý štátny sviatok bude oslavovať a ktorý nie, ale ako hlava štátu by mal zastrešovať ústredné štátne oslavy každého štátneho sviatku práve on.

Sviatok je od slova svätiť, teda pripomínať si a sprítomňovať určité historické posolstvo. A toto posolstvo by malo byť jednoznačné. Na Slovensku sa však posolstvá historických udalostí spravidla interpretujú podľa toho, aká politická garnitúra je práve pri moci. Preto sa dá na obranu Richarda Sulíka povedať, že ani odborná a laická verejnosť sa dodnes nevie zhodnúť, čo na tomto sviatku vlastne treba vyzdvihovať a oslavovať. Význam cyrilometodského posolstva meníme pri každej príležitosti, podľa toho, kto vládne, pričom ani jeden z týchto výkladov nie je správny a historický presný. Počas komunistického režimu sa vtedajšia štátna moc usilovala zvýrazniť to, že solúnski bratia k nám priniesli vzdelanosť a písmo. Po Nežnej revolúcii sa s rovnakou horlivosťou začalo vyzdvihovať, že Cyril a Metod boli v prvom rade vierozvestcovia a priniesli nám kresťanstvo. Vladimír Mečiar zdôrazňoval ich význam pre slovenskú štátnosť. Mikuláš Dzurinda prízvukoval, že sú patrónmi zjednotenej Európy, do ktorej aj my vstupujeme. No a minulý rok Robert Fico zahlásil, že dedičstvo solúnskych bratov je dôležité preto, lebo kultúrnu podstatu Európy ohrozuje príliv migrantov. Už len čakám, kedy niekto vyrukuje s tým, že solúnski bratia priniesli z Konštantínopolu Istanbulský dohovor…

 

Cesta Konštantína a Metoda je opradená viacerými mýtmi, ktoré historici a archeológovia už dávno vyvrátili, no mnohí im stále veria. Ich historický význam nespočíva ani v písme, ani v jazyku, dokonca ani v kresťanskej viere. Ich prítomnosť predstavovala skôr krátku diskontinuitu v inak západnej orientácii tohto priestoru. Knieža Rastislav nezdôvodňoval potrebu byzantských učiteľov náboženskými dôvodmi. V liste, ktorý poslal cisárovi Michalovi III., jasne uvádza, že náš ľud „pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží“. Toto bol predsa jednoznačný opis stavu kresťanstva, ktorý sme poznali ďaleko pred hmatateľnými archeologickými dôkazmi z Bojnej. Zároveň veľkomoravský panovník formuluje konkrétnu požiadavku: dopyt po učencoch, ktorí dokážu vzdelať ľud v jeho vlastnom jazyku. Najvýznamnejším spoločným činom solúnskych bratov na území Veľkej Moravy bola celkom jednoznačne kodifikácia spisovného staroslovienskeho jazyka a jeho presadenie na medzinárodnej scéne. Nevychádzal však z nárečí, akými hovorili v tom čase Slovania v Nitrave či na Morave. Základom staroslovienčiny reč slovanských vzdelancov, ktorí žili v 9. storočí v Solúne a jeho okolí. Pôvod tohto jazyka je teda južnoslovanský. Jednu z príčin, prečo ich misia neuspela, treba hľadať práve tu. Bolo ťažké osvojiť si v tom čase iný, aj keď gramaticky príbuzný jazyk, ktorý nevychádzal z domácich koreňov. Je teda sporné, či staroslovienčina bola naozaj tou „našou rečou“, ktorú na vzdelávanie požadoval Rastislav.

Druhou príčinou neúspechu byzantských misionárov je odpor, s akým sa stretli pri zavádzaní nových pravidiel spoločenského života. Konštantín a Metod postupovali neobyčajne zásadovo. Zakázali napríklad sobáše medzi príbuznými, ale predovšetkým – nerobili rozdiel medzi šľachtou a prostým ľudom. Toto pobúrilo najmä slovanských veľmožov.
Predovšetkým sa však ukázalo, že Byzantská ríša nevnímala Veľkú Moravu ako sféru svojho politického, ale aj náboženského vplyvu. Preto v rozhodujúcich okamihoch prívržencom cyrilometodskej misie vôbec nepomohla. Keď boli Metodovi žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní, Carihrad nereagoval, hoci pri iných podobných konfliktoch vždy rázne zasiahol. Táto časť Európy jednoducho Byzanciu zaujímala oveľa menej, ako sme si doteraz nahovárali.
Preto si treba uvedomiť, že najväčší rozdiel medzi Rastislavom a Svätoplukom – dvoma najvýznamnejšími panovníkmi tohto štátu – nebol v tom, že by sa prvý z nich orientoval smerom na východ a druhý na západ. To je hlboké nedorozumenie doterajšieho výkladu. Aj Rastislav sa predsa najprv obrátil s prosbou o pomoc na Rím, až potom na Konštantínopol.
Na tomto mieste treba poznamenať, že 9. storočie predstavovalo určitý zlom, kedy sa väčšina kmeňov v Európe začala formovať do jednotlivých štátov. Lenže vtedajší pápež Mikuláš I. nebol ani trochu naklonený týmto snahám. Naopak, tvrdo sa usiloval potlačiť samosprávu národných cirkví v prospech ústrednej pápežskej moci, a to aj tam, kde bola dovtedy bežná. K panovníkom sa správal namyslene a arogantne, akoby boli jeho podriadení.
Preto sa knieža Rastislav po tomto neúspechu obrátil na Byzantskú ríšu a preto si porozumel až s Mikulášovým nástupcom Hadriánom II. Rastislavovým prednostným cieľom totiž bolo zabezpečiť nezávislosť Veľkej Moravy. Tým, že pápež Hadrián II. napokon vymenoval Metoda za arcibiskupa, udržal Veľkú Moravu v lone západnej cirkvi, a to aj so súhlasom jeho panovníka.
Rastislav by skôr či neskôr orientoval svoju zahraničnú politiku tým istým smerom ako Svätopluk – ako sme už uviedli, Byzancia o Veľkú Moravu nemala väčší záujem. Ten najpodstatnejší rozdiel medzi ním a jeho synovcom spočíval v tom, že Rastislav sa usiloval upevniť moc a nezávislosť štátu, kým Svätopluk sa snažil rozširovať svoju osobnú moc. Rastislavova politika bola perspektívnejšia, opierala sa o diplomaciu a pozdvihnutie vzdelanostnej a kultúrnej úrovne.


Naopak, práve Svätoplukova stratégia viedla v konečnom dôsledku k pádu Veľkomoravskej ríše, hoci z hľadiska rozsahu výbojov sa práve vtedy nachádzala na vrchole moci. Z tohto dôvodu je relatívne, kto bol skutočne najvýznamnejší panovník Veľkej Moravy. Ak berieme do úvahy dlhodobý vplyv politiky a jej dôsledky, spočívajúce v pozdvihnutí obyvateľstva na vyššiu civilizačnú úroveň, tak to bol skôr knieža Rastislav.
Svätoplukova veľkosť spočívala v niečom inom ako v rozsahu moci. Nachádzame ju v politickej koncepcii strednej Európy, ktorá prežila Veľkú Moravu a ktorá je vo svojej podstate nadnárodná. V mocenskej štruktúre stredovekej Európy nebolo miesto pre malé etnické štáty. Tomuto priestoru dominovali univerzálne kresťanské ríše, či už v podobe Franskej alebo Byzantskej.
Malé štáty boli odsúdené buď do úlohy vazalských kniežatstiev alebo si museli získať legitimitu od nejakej univerzálnej autority, a tou bol v tomto prípade pápež. Preto bola idea arcibiskupa Metoda – získať vlastné, bezprostredne pápežovi podriadené arcibiskupstvo – vo svojej podstate a dôsledkoch geniálna. Delegácia na čele s Metodom, ktorú vyslal Svätopluk k Jánovi VIII. v júni 880, dosiahla uznanie legitimity štátu odvodenej priamo od Boha, takže bula Industriae tuae je vlastne najvýznamnejším právnym aktom potvrdzujúcim suverenitu Veľkomoravskej ríše a jej panovníka kladie na roveň ostatným kresťanským vládcom Európy.
Prirodzene, že z praktického hľadiska nebolo v moci pápeža zabezpečiť Veľkej Morave politickú a vojenskú ochranu a tento akt ju nezachránil pred konečným rozvrátením. Dôležité je, že táto politická idea arcibiskupa Metoda prežila ríšu, pre ktorú bola skoncipovaná. Na jej základe vznikli tri stredoeurópske stredoveké štáty, bol to model, na základe ktorého sa sformovalo Uhorské, Poľské a České kráľovstvo. Získanie vlastného arcibiskupstva sa ukázalo ako najúčinnejší krok ku kráľovskej korune.
Najväčším myšlienkovým dedičstvom Veľkej Moravy preto nie je kresťanská misia, ale hľadanie suverénneho miesta v spoločenstve európskych národov. Je preto paradoxné, ale nie nepochopiteľné, že národné hnutie z prelomu 18. a 19. storočia si z duchovného odkazu Veľkej Moravy osvojilo „cyrilometodské dedičstvo“, hoci nadčasová politická idea Veľkomoravskej ríše je principiálne nadnárodná a je aktuálnejšia dnes ako pred dvesto rokmi. To najdôležitejšie, čo nám tu arcibiskup Metod zanechal, preto nebola ani kresťanská viera, ani písmo, ba ani jazyk, ale model štátu, ktorý zohral najvýznamnejšiu úlohu pri formovaní strednej Európy v 10. a 11. storočí.


V čom teda spočíva význam cyrilometodského sviatku? Podľa môjho hlbokého presvedčenia je to v oslave štátnosti a hľadaní jej hlbšieho a širšieho zmyslu. V kalendári našich západných susedov je sviatok sv. Václava uvádzaný ako Deň českej štátnosti. Možno to vytvára menší chaos, keďže za taký deň považuje časť Čechov aj výročie vzniku Československej republiky, aj výročie vzniku Českej republiky, ale to teraz neriešme.
Podstatné je, že pre nás má takýto, ak nie väčší význam práve Sviatok Cyrila a Metoda. Významný český historik Dušan Třeštík sám priznáva, že vo Veľkej Morave treba hľadať korene slovenského, nie českého štátu. Uznanie Veľkej Moravy z júna 880 bolo nielen najväčším osobným úspechom arcibiskupa Metoda, ale aj vrcholným okamihom celého veľkomoravského štátu. Stavia význam štátnosti do úplne inej ako samoúčelnej roviny.
Zápas solúnskych bratov, ktorý dovŕšil arcibiskup Metod presadením uznania Veľkej Moravy roku 880, preto v sebe nesie jednoznačné a živé posolstvo: zmysel štátu nespočíva v samoúčelnom sebaukájaní sa z jeho existencie, ale z jeho jedinečného príspevku pre rozvoj civilizácie a sveta. Pýtať sa, čo nám dala Európa, je postojom slabocha. Štátnik sa pýta, čo môžeme dať Európe my, ako môžeme obohatiť charakter civilizácie a ľudstva. Nie Nitrianske kniežatstvo s jeho etnicky a územne jednoznačnejším a obmedzenejším charakterom, ale Veľká Morava so svojou ambíciou formovať stredoeurópsky priestor nás kultúrne a civilizačne povzniesla. Hľadanie nášho miesta v širšom medzinárodnom spoločenstve dáva štátnosti oveľa väčší význam ako pestovanie vlastnej výlučnosti.

 

Poznať dôkladne vlastnú históriu a z nej vyplývajúcu kultúrnu tradíciu neznamená úplne sa jej poddať. Dejiny si síce nemožno osvojiť bez toho, aby sme pri ich poznaní nevštepovali určité hodnoty – a v tomto zmysle je existencia našej kolektívnej identity každodenným ľudovým hlasovaním – no kultúra nás nespája len spoločnou minulosťou, ale predovšetkým zaväzuje spoločnou budúcnosťou. Inými slovami, potrebujeme nejaký politický zámer, kultúrnu víziu a filozofickú ideu, ktorá zjednotení našu spoločnosť do etického celku. Musíme uskutočniť voľbu vlastných ideálov, ktoré nám v prípade potreby umožnia kritizovať realitu krajiny, ak sa od nich odkloní. Ako ucelená spoločnosť s vlastnými špecifikami a záujmami sa môžeme identifikovať len na základe určitých etických a politických kritérií. Toto všetko musíme zvládnuť bez toho, aby sme považovali za realitu historických udalostí to, čo je iba ich klamlivou projekciou. Často potom neinterpretujeme dejiny, ale len náš sen o nich. Chcieť odvodiť niečo zásadné z takýchto mýtov je nielen márne, ale aj nebezpečné.
Sviatok Cyrila a Metoda by preto pre nás nemal byť len prehliadkou náboženských rituálov a politických vyhlásení, ale výzvou k hlbšiemu zamysleniu nad faktormi, ktoré formovali naše dejiny a ktoré ovplyvnili charakter tejto krajiny. Porozumenie týchto súvislostí je kľúčovým predpokladom na definovanie cieľov a možností tohto štátu v celom jeho politickom, sociálnom, kultúrnom a geografickom rámci.