Stáť o štát: štvrťstoročie deklarovaného záujmu o nezávislosť

Hneď na začiatku sa bez mučenia priznám, že keď pred 25 rokmi, 17. júla 1992, prijal parlament Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky a zazneli tóny národnej hymny, mal som slzy v očiach. Nezávislosť Slovenska som chápal ako prirodzené dovŕšenie demokratickej revolúcie z roku 1989, od začiatku som túto ideu podporoval (a to už v čase, keď nás chcel Vladimír Mečiar ešte „dokopať do federácie“) a hoci si vážim aj miesto Československej republiky v našich dejinách, jej historická úloha sa vyčerpala a s deklarovanou ambíciou vstúpiť do zjednocujúcej sa Európy sa stala zbytočným až škodlivým medzičlánkom. Večer som sa na Devíne zúčastnil na zapálení jednej z vatier zvrchovanosti a s vášňou dvadsaťročného mladíka som hlúčiku zmätených českých turistov vysvetľoval, ako sa Slováci cítili v republike, ktorú v zahraničí vnímali len ako „českú“.

 

Zvrchovanosť, svojstojnosť a iné terminologické zmätky

 

S odstupom času vnímam deklaráciu o zvrchovanosti ako ešte významnejší štátotvorný akt ako samotné získanie nezávislosti o niekoľko mesiacov neskôr, lebo nebola výsledkom žiadneho politického tlaku, ale slobodnej vôle zástupcov ľudu. Dnes je vo zvyku prepisovať dejiny a pripisovať si historické zásluhy, ale faktom zostáva, že víťazné HZDS po voľbách v júni 1992 nemalo v programe dosiahnutie štátnej nezávislosti a svojich voličov, ale aj širokú česko-slovenskú verejnosť miatlo nejednoznačným chápaním toho, čo je vlastne cieľom nového štátoprávneho usporiadania. Preto sa vymýšľali nové termíny (v ktorých zahviezdil vtedajší poslanec Mečiarovho hnutia, vzdelaním síce ekonóm, ale záľubou hotový jazykospytec Augustín Marián Húska). Začalo sa operovať novotvarmi ako „svojstojnosť“ či požičiavať si termíny zo zoológie ako „autochtónnosť“, ktoré mali podporiť mytologickú interpretáciu slovenských dejín. „Zvrchovanosť“ bol pojem, ktorý mýlil nielen významnú časť slovenskej, ale aj českej verejnosti. V tomto zmysle bola oveľa čitateľnejšia iniciatíva 45 osobností slovenského kultúrneho a verejného života (boli medzi nimi Roman Kaliský, Milan Rúfus, Vladimír Mináč, Ladislav Ťažký, ale aj Marián Tkáč, Milan Ferko, Eva Kristínová či Pavol Števček), ktorí 4. marca 1991 zverejnili v tlači návrh Deklarácie o štátnej suverenite Slovenskej republiky. Najmä jej hlavný autor a jeden z duchovných otcov zakladateľov modernej slovenskej štátnosti, nebojácny publicista Roman Kaliský, trval na pojme „štátna suverenita“. V prejave na demonštrácii na Námestí SNP v Bratislave 11. marca 1992 jasne povedal: „Prestaňme sa hrať na slepú babu, prestaňme chodiť okolo horúcej kaše a povedzme jasne: vyhlásenie štátnej suverenity Slovenskej republiky môže mať logický zmysel iba vtedy, ak bude prvým krokom k nezávislosti, samostatnosti Slovenska. Ten prvý krok, ak ešte celkom nestratila svedomie, by mala urobiť táto Slovenská národná rada.“

 

Vtedajší slovenský parlament však o tom nebol ochotný ani len rokovať. No ani nová SNR, ktorá vzišla z júnových volieb, sa k tejto otázke nestavala jednoznačne. Centralistické a federalistické sily síce utrpeli fiasko (víťaz predchádzajúcich volieb, Verejnosť proti násiliu, sa ani nedostal do parlamentu), no z parlamentných zoskupení jedine Slovenská národná strana otvorene podporovala nezávislosť Slovenska. Roman Kaliský opätovne predložil návrh Deklarácie o štátnej suverenite Slovenskej republiky 15. júna 1992, no bol označený za príliš radikálny. V dominantnom HZDS stále prevládala akási ilúzia dohody s českou stranou na konfederácii alebo niečom podobnom. „Niečom podobnom“ je ten pravý výraz, lebo vtedajšia slovenská politická reprezentácia nemala vôbec jasno v tom, čo by to malo byť. Mnohé návrhy riešenia česko-slovenského politického usporiadania boli naozaj bizarné. Napríklad vtedajší viceguvernér Štátnej banky československej (dnešný predseda Matice slovenskej) Marián Tkáč celkom vážne navrhoval „jednotnú československú menu s dvoma emisnými bankami“ (sic!).

 

Samostatný štát nebol Mečiarovým cieľom

 

Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola preto kompromisom. Kompromisom, ktorý umožnil zbabelej SDĽ tvrdiť, že tento krok neohrozuje existenciu Československa; kompromisom, ktorý umožnil dezorientovanému HZDS ponechať si otvorené dvere pre všetky možnosti a napokon kompromisom, ktorý umožnil Slovenskej národnej strane tvrdiť, že je to prvý krok k dosiahnutiu nezávislosti Slovenska. Správna bola len tretia interpretácia, ale dostala neobyčajne silný mandát: 113 poslancov za, 24 proti, 10 sa zdržali hlasovania. To bola viac ako ústavná väčšina, bol to jasný odkaz Prahe. Vtedajší československý prezident Václav Havel to rýchlo pochopil a zadným východom opustil potápajúcu sa federálnu loď, aby mohol získať post prvého prezidenta Českej republiky. Až po tomto kroku sa nová slovenská vláda začala pripravovať na variant samostatného štátu. Paradoxom totiž zostáva, že (ako dodatočne vyšlo najavo) česká politická reprezentácia sa tajne pripravovala na rozdelenie spoločného štátu už od konca roka 1991. K vzniku nezávislej Slovenskej republiky nás tak vlastne dotlačila neochota nového českého premiéra Václava Klausa rokovať o iných variantoch ako o centralizovanej federácii – alebo minimálne tento vývoj urýchlila. Jedným z dôvodov boli aj obavy lídra ODS, že Slovensko by Českú republiku zdržiavalo na ceste do európskych integračných štruktúr. Je tragikomické, že takto argumentoval muž, ktorý je dnes považovaný za jedného z najväčších euroskeptikov…

 

Na konci leta 1992 sme tak už vlastne nemali na výber a ostalo nám len rokovanie s českou stranou o podmienkach pokojného rozdelenia. Vtedajší predseda poslaneckého klubu HZDS Ivan Laluha preto nemá celkom pravdu, ak označuje prijatú deklaráciu za jasnú správu pre slovenskú verejnosť, čo sa chystá. Tou by bolo, keby sa v texte jednoznačne písalo o štátnej suverenite. Termín „zvrchovanosť“ však uviedol časť verejnosti, ktorá sa naďalej hlásila k federácii, do zmätku. Mnohí ľudia mali pocit, že ešte stále sa bojuje o Československo a že ich Slovenská národná rada vlastne zradila, hoci Václav Klaus dal už počas rokovaní v bratislavskom hoteli Bôrik 20. júna 1992 jasne najavo, že model konfederácie je pre neho neprijateľný a ak slovenská strana nesúhlasí s federáciou, navrhuje rozdelenie republiky. Na tlačovej konferencii po tomto rokovaní však Vladimír Mečiar ešte stále tvrdil, že „samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS“. Ešte jasnejšie to zopakoval o niekoľko dní v rozhovore pre francúzsky denník Le Monde: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej. Slováci chcú zabrániť okamžitému rozpadu štátu.“ Mečiar toho síce počas svojej politickej kariéry natáral neúrekom, ale v tomto prípade mu môžeme veriť. Slovenská politická reprezentácia na samostatnosť nebola pripravená, dúfala, že deklarácia jej vytvorí lepšiu pozíciu na vyjednávanie s českou stranou a spomalí proces rozpadu štátu. Stal sa však pravý opak: česká strana už nebola ochotná rokovať o ničom inom ako o zániku federácie. Preto bola naším najdôležitejším suverénnym politickým aktom na ceste k samostatnosti práve Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, nie hlasovanie o rozdelení spoločného štátu vo Federálnom zhromaždení ČSFR, kedy sme už vývoj nemohli veľmi ovplyvniť.

 

Osobitnú úlohu v tomto procese zohral vtedajší predseda KDH a bývalý slovenský premiér Ján Čarnogurský. Ten v októbri 1990 prišiel so slávnou myšlienkou „vlastnej stoličky a hviezdičky“ v Európe (toto metaforické vyjadrenie bolo nedorozumením, keďže Čarnogurský predpokladal, že počet hviezd na európskej vlajke znamená počet členov Európskeho spoločenstva, vtedy ich bolo zhodou okolností dvanásť). Nebola to však koncepcia nezávislého Slovenska, ako dnes zjednodušujú povrchní vykladači. Čarnogurský stále považoval Československo za „optimálny rámec pre rozvoj slovenského národa“. Navrhoval však, aby tento model platil len do momentu začlenenia do európskych integračných zoskupení. Je však dôležité zdôrazniť, že ak sa Čarnogurský roku 1992 odmietal pripojiť k štátotvorným aktivitám, nebolo to preto, že by si nezávislosť neželal, ale preto, lebo sa obával o udržanie tejto samostatnosti. Použil vlastne rovnaký argument ako Karol Sidor v roku 1939. Lenže kým Sidor sa nemýlil, Čarnogurský áno. Keď som mu nedávno túto historickú paralelu pripomenul a spýtal som sa ho, či si po rokoch nemyslí, že hlasovanie proti bola chyba, kategoricky to odmietol, lebo vraj on sa obával toho, že Mečiar dovedie Slovensko do izolácie a tento jeho predpoklad sa ukázal ako správny. Lenže v júli 1992 argumentoval inak. V parlamentnej rozprave označil deklaráciu za „nástroj nátlakovej politickej hry smerujúcej k politickej destabilizácii tohto priestoru Európy“. Obávam sa preto, že skutočný dôvod Čarnogurského odmietavého stanoviska bola jeho politická márnomyseľnosť. Bývalý premiér nedokázal vnútorne spracovať, že jeho úhlavný rival Vladimír Mečiar mu uštedril vo voľbách zdrvujúcu porážku. Ešte horšie sa zachovali čechoslovakistické liberálne sily. Hrubo podcenili emancipačný proces, ktorý sa tak vymkol spod ich vplyvu a odsúdil ich na postupnú marginalizáciu. Občiansky orientované politické subjekty tak tragicky prenechali zápas za zavŕšenie štátnosti jeho vulgárnej nacionalistickej interpretácii. Keď som to pred štyrmi rokmi vyčítal v diskusii Modrého salóna v SND Martinovi Šimečkovi, cynicky odsekol, že oni to (rozumej samostatnosť) nechceli.

 

Korene studenej občianskej vojny

 

V tomto nestrávenom spore sú korene studenej občianskej vojny, ktorá od tých čias prebieha na Slovensku dodnes. Pravda, tá vnútorná rozpoltenosť spoločnosti, ktorá sa prejavuje nedostatkom spoločných záujmov, spoločných vízií, spoločných cieľov, ale aj spoločnej historickej pamäti, nebola nová. Jeden z najväčších slovenských historikov Daniel Rapant pred štyridsiatimi rokmi napísal, že najvýraznejším príznakom našej malosti a nevyspelosti je nedostatočná národná súdržnosť. Podľa neho sme ešte stále len súhrnom jednotlivcov, nie spoločenstvom sledujúcim spoločné ciele. Tento pocit je do značnej miery spôsobený tým, že v tomto geografickom a geopolitickom priestore máme stále problémy s identitou. Navzájom sa tu prelínajú čechoslovakisti, ktorí nevidia žiadnu hodnotu v samostatnej slovenskej ceste, s natistami, ktorí si vytvorili konštrukt „euroamerickej civilizácie“ a pohŕdajú myšlienkou zjednotenej Európy nezávislej od USA a Ruska. Transatlantická koncepcia pritom nie je civilizačná, ale imperiálna – podobne ako Rím považoval Stredozemné more za svoje vnútorné jazero, taký istý vzťah majú oni k Atlantickému oceánu. Na druhej strane nacionalisti vidia ohrozenie v každej ďalšej identite okrem tej, do ktorej sa uzatvorili. Ich mentalita nedokáže pochopiť, že je úplne prirodzené, ak sa považujete za občana Slovenskej republiky, príslušníka európskej civilizácie a obyvateľa Zeme, ktorá je naším spoločným domovom. Dnešná doba so sebou prináša množstvo identít, ktoré sa môžu navzájom dopĺňať, nie vylučovať. Dôležité je, k čomu nás vedie naša politická reprezentácia.

 

Vlastenectvo nie je triedny boj

 

Robert Fico a Andrej Danko majú plné ústa národa a štátu, ale spoločnosť dlhodobo rozdeľujú. Ani pri tejto príležitosti si už tradične neodpustili útoky na politických oponentov, ktorí sa vysmievajú ich tradicionalistickým rituálom, a preto by nikdy nemali byť pustení k moci (Andrej Danko) a ktorí majú iný názor na formovanie spoločnej európskej budúcnosti (Robert Fico). Vlastenectvo nie je triedny boj. Nespočíva v ostrakizovaní celých skupín obyvateľstva a v určovaní, čí pohľad je správny. Vlastenecké ciele si vyžadujú integráciu jednotlivých komunít, nie ich vylučovanie. Som rád, že existuje tento štát. Ale štát, to nie je strana s jedným názorom. Nie je pre mňa cieľom, ale formou. Konjunkturalistické správanie ľudí, ktorí nám vnucujú tie najbizarnejšie nacionalistické recidívy, nepovažujem za úprimné prejavy vlastenectva. Zámerné zvyšovanie konfrontácie nepovedie k potrebnému posilneniu patriotizmu, ale len a len k novej vlne vyhrocovania spoločenského napätia, k novej fáze studenej občianskej vojny. Slovensko je krajina, kde bola národná identita vždy len jednou z mnohých identít, kde vždy prebiehal zápas o hierarchiu identít, ktorými sa jednotlivec orientoval vo svete hodnôt. Na pozadí procesu globalizácie, ale aj regionalizácie musí štát hľadať iné formy súdržnosti, než boli tie, s ktorými si vystačil v 19. a 20. storočí. Nejde len o to, že národné povedomie sa musí stať kompatibilné s európskym povedomím, inak vyschne vo folkloristickej podobe. Moderný štát ašpirujúci na garanta vlastenectva sa musí stať akýmsi správcom síl súdržnosti spoločnosti. Pritom súdržnosť nemusí znamenať len solidaritu – spoločnosť môže držať pokope aj konflikt, ak štát dokáže zabezpečiť, aby sa tieto konflikty stali produktívnou silou, aby z nich všetci účastníci z dlhodobej perspektívy získavali. Inými slovami, štát by mal byť jednou z foriem spravovania tohto konfliktu, subjektom jeho regulácie, a to tak, aby z neho získavali aj marginalizované skupiny. Skúsenosť ukazuje, že takéto štáty sú vždy v medzinárodnej konkurencii úspešnejšie. Vybudovať kvalitné školstvo, cieľavedome podporovať kultúru, vedu, výskum a informatizáciu spoločnosti, iniciovať podnetné intelektuálne diskusie, vytvárať podmienky pre schopných ľudí – to je oveľa náročnejšie ako preskakovať vatry, značkovať si územie obrovskými dvojkrížmi, prikrášľovať vlastnú minulosť a samoúčelne opakovať zaklínadlá národ, Slovák, hrdosť. Ale je to jediný spôsob, ako zo Slovákov urobiť – ak už to potrebujeme počuť – hrdý národ.

 

Hrdosť na štát sa odvodzuje od pocitu domova a jeho služieb

 

Hrdosť na štát totiž nemôže byť samoúčelne vnucovaná hysterickými prejavmi politikov hľadajúcimi vo vlastnom spoločenstve vnútorných nepriateľov. Hrdosť Francúzov, Nemcov alebo Američanov na vlastný štát je podmienená tým, že sa na neho môžu občania spoľahnúť, že tam štátne inštitúcie a politické mechanizmy rutinne fungujú, že je to spoločenská forma, ktorá im uľahčuje život. Títo ľudia vedia, za čo platia vysoké dane, lebo za ne dostávajú kvalitné verejné služby, vedia, že keď sa im niečo v zahraničí stane, štát sa o nich spoľahlivo postará, vedia, že keď niečo potrebujú vybaviť na úradoch, bude to trvať pár minút a nie niekoľko týždňov. Predstavte si domácnosť, kde vám hlava rodiny ustavične niečo vyčíta, hystericky na vás ziape a uráža vás, neplní si svoje povinnosti, míňa spoločné peniaze ani neviete na čo, ale vyžaduje od vás poslušnosť, lojalitu a disciplínu. Asi by ste ušli z domu a vykašľali sa na „posvätné hodnoty rodiny“. Z toho istého dôvodu sa nedá spoliehať na to, že ak štát nenaplní svoj účel, budú jeho občania viazaní posvätnou úctou k nemu. Zodpovednosť je preto na pleciach ústavných činiteľov. To, že nemáme úctu k vlastnému stavu, je odrazom toho, v akom je stave. Synonymom vlastného štátu by nemala byť vlasť, lebo tá sa vzťahuje len na vymedzenie nášho spoločnému majetku, ktorý máme v rukách. Mala by ním byť domovina. Miesto, kde sa cítite doma. Miesto, kde si môžete – ako hovorieval Jiří Voskovec – odložiť klobúk. Alebo ako hovorieval Miroslav Válek, ktorý by sa dnes dožil 90 rokov: domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Predseda vlády a predseda parlamentu sa nesprávajú ako správcovia domoviny, ale ako drábi, ktorí nad nami stoja s bičom. Ak dnes niečo potrebujeme v tomto turbulentnom svete, tak je to upokojovať vášne a zjednocovať spoločnosť. Povedať všetkým – Slovákovi z Oravy, Slovenke z Gemera, Maďarovi z Komárna i Rusínovi zo Sniny, povedať vystrašenému Rómovi z Moldavy nad Bodvou i utečencovi z Gabčíkova, povedať katolíkom, židom i moslimom, veriacim i ateistom, konzervatívcom i liberálom, bezdomovcom, telesne postihnutým, gayom i lesbám – im všetkým zvestovať, že si vážime ich prínos do spoločnosti, že my všetci sme tu doma, že toto je náš spoločný domov, v ktorom sú vítaní, že toto je štát pre všetkých jeho obyvateľov a spoločne s nimi chceme hľadať naplnenie a zmysel našej štátnosti. Budovanie štátu je rozhodnutie, pre ktoré musíte ľudí získavať, nie vyčleňovať zo spoločného zámeru jednotlivcov i celé skupiny. Je úplne zbytočné vyčítať ľuďom nedostatok vlastenectva, ak minister prizná, že vláda nedokáže ochrániť karpatské bukové pralesy. Lebo aj to je vizitka, ako vieme či nevieme zachovávať krajinu našich predkov.

 

Deklaráciou zvrchovanosti sme deklarovali pred svetom, že si chceme a vieme slobodne utvárať spôsob a formu suverénneho štátu. Po štvrťstoročí by sme už mali nielen vedieť dokázať vlastným občanom, že si vieme spravovať vlastné záležitosti sami, ale aj ukázať svetu, že naša samostatná existencia je pre Európu prínosom. Lebo kým to nedokážeme, bude naša nezávislosť nielen formálna, ale vždy aj ohrozená.