Staňme sa nielen správcami, ale aj tvorcami štátu

Prípravné poznámky pre novoročný príhovor https://www.youtube.com/watch?v=UwigsaKqr3E&feature=share

 

Moji drahí spoluobčania,

 

dovoľte mi, aby som nám všetkým na úvod zablahoželal k 26. výročiu vzniku nezávislej Slovenskej republiky. Naša vlasť je našou spoločnou zodpovednosťou, a to, akým smerom sa vyvíja, nie je len vecou politikov, do ktorých sme vložili svoju dôveru, ale predovšetkým vecou verejnou, res publica, je to otázka, do akej miery sa zaujímame o dianie v štáte, v ktorom žijeme. Uplynulý rok bol rokom najväčšieho spoločenského vzopätia, najväčšieho prejavu občianskej nespokojnosti od roku 1989. Nedokázali sme ho využiť na zásadné zmeny aj preto, lebo aktéri týchto udalostí nepredložili žiadnu spoločenskú ponuku, žiadnu programovú víziu, žiadne návrhy kvalitatívnych zmien a sústredili sa len na mocenské a personálne požiadavky, čo spoločnosť ešte viac rozdelilo. Riešeniu situácie nepomohol ani prezident republiky, ktorý by mal byť schopný vnášať do politiky morálny rozmer a rúcať múry nepriateľstva, namiesto toho sa topil vo vlastných kauzách a postavil sa na jednu stranu sporu, čím prestal byť hlavou štátu a stal sa hlavou opozície.

 

Na všetky tieto trendy, na vzrastajúce napätie, na neschopnosť nájsť zjednocujúcu myšlienku, za ktorou pôjdu všetci ako za spoločným cieľom, sa pozerám s rastúcim znepokojením. Prešľapujeme na mieste. Nemáme nijakú ucelenú predstavu o našej budúcnosti. Slovensko sa stalo politicky vyprahnutým prostredím, ktoré dokáže vášnivo diskutovať o nezmysloch – ako je otázka, či si môžu brať poslanci horalky do rokovacej sály, či predseda parlamentu opísal svoju záverečnú prácu alebo kde býva bývalý premiér – ktoré nemajú na život občanov, ani na postavenie Slovenskej republiky vo svete žiadny dopad. Všetka energia sa vybíja na okrajových veciach, čo má za následok okrem iného aj to, že Slovensko je mimo politického diania i mimo hlavných intelektuálnych debát. Hlbšie otázky si nekladieme, pretože tušíme, že u nás sa aj tak riešiť nebudú alebo sa spoliehame na to, že sa nás až tak veľmi netýkajú. Celá politika sa obmedzila na nastavenie efektívneho riadenia, pretože stratégiu sme už dávno prenechali niekomu inému. Avšak nemať žiadny plán, iba opakovať frázy o našich povinnostiach, záväzkoch a spojenectvách, je fatálnym zlyhaním a potvrdením obavy, že naša spoločnosť nemá zadefinované štátne záujmy a ľudia, ktorí nás vedú, nedovidia ani na pár krokov dopredu. A ešte horšou správou o stave našej spoločnosti je, že si tieto otázky vôbec nekladieme. Za tých 26 rokov nevzniklo nič, čo by bolo možné nazvať štátnou doktrínou alebo aspoň zakladateľskou ideou v masarykovskom zmysle slova. Akoby Slovenská republika existovala iba zo zvyku. Akoby sme ani nepotrebovali politickú elitu, ktorá dokáže vnímať a chápať prebiehajúce zmeny v svetovom systéme. Stali sme sa kolóniou, ktorá nemá kontrolu nad základnými parametrami svojho vývoja.

Na tomto mieste často počujete politikov rozprávať o tom, ako sa našej ekonomike dobre darí. Áno, naša ekonomika rastie, ale príliš mnoho ľudí z toho nič nemá. Slovensko patrí medzi krajiny s najnižším podielom príjmov zamestnancov na HDP v Európe. Vo výške priemernej mzdy sme tiež na konci tabuľky. V rámci Európskej únie pracujú v noci Slováci najviac, čo zvyšuje riziko kardiovaskulárnych chorôb. Spolu s Maďarmi máme najvyššie nadčasy v EÚ. Spolu s Holandskom vedieme aj rebríček práce v nedeľu. Patríme medzi krajiny s najnižšími výdavkami na vedu a výskum, zaostávame vo výdavkoch na zdravotníctvo a školstvo a aj zdravotný stav obyvateľstva zaostáva za priemerom EÚ. Nesmierne veľa toho dlhujeme našim dôchodcom. Viac ako polovica dôchodcov si nedokáže zaplatiť bežné výdavky. Pritom časť HDP, ktorá putuje do penzií, sa na Slovensku neustále znižuje. Keď sa však pozrieme na situáciu v Európe, tak vývoj ide presne opačným smerom. Kým my dávame na dôchodky 8 percent HDP, priemer v EÚ je 9, v susednom Poľsku je to dokonca až 12. Pritom musíme upozorniť na to, že náš dôchodkový systém je postavený na výkonnosti našej ekonomiky. Čiže čím výkonnejšia je ekonomika, tým vyššie by mali byť príjmy do dôchodkového systému. Je tu teda veľký priestor, aby dôchodcovia mohli žiť oveľa dôstojnejšie ako dnes, a nie za kapitalistické ceny a socialistické dôchodky. Je to len otázka politickej vôle. Vyhadzovať dôchodcom na oči, že my na nich robíme, je cynická lož. Oni na svoje dôchodky robili poctivo sami, vybudovali túto republiku a my im z nej dnes nechceme dať spravodlivý podiel.

 

Aby sme tieto ukazovatele zmenili, musíme mať jasne definované štátne záujmy, ktoré nebudú zohľadňovať ideologickú príslušnosť, ale naše danosti a komparatívne výhody, ktoré umožnia rozvoj potenciálu krajiny. Namiesto roztrieštenosti na množstvo cieľov si musíme stanoviť jasné priority. Najťažšou a najdôležitejšou úlohou je vymaniť sa z morálneho bahna, v ktorom sa občania prepadávajú do pocitu bezmocnosti voči tým, na ktorých nedosiahne spravodlivosť. Výsledkom toho je, že občania prestávajú veriť demokracii a takmer štvrtina z nich si myslí, že potrebujeme vládu pevnej ruky. Naším skutočným problémom však nie je priveľa demokracie, ale jej nedostatok. To, čo potrebujeme, nie je vložiť svoju dôveru do rúk diktátora, ktorý sľubuje urobiť poriadok, ale získať späť kontrolu nad vlastnými životmi.

 

Základnou chybou tohto štátu je, že vznikol bez ústavy, ktorá by sa tvorila celospoločenskou diskusiou. Tento nedostatok by sme mali napraviť. Aj minulý rok ukázal, že súčasná ústava vytvára príliš veľa nejasností a sporov, v dôsledku ktorých ju porušujú aj najvyšší ústavní činitelia. Ústava bola šitá horúcou ihlou, vznikla bez akéhokoľvek politického étosu a intelektuálnej excelentnosti, a tak hlavný dôvod jej prijatia nebol spojený s budovaním štátu, ale s očakávaním rozpadu federácie. A na nevyjasnenosti postavenia niektorých kľúčových prvkov systému, ako je napríklad prezident či generálny prokurátor, to cítiť dodnes. Preto potrebujeme nový základný zákon štátu.

Začnime vytvárať svoju významnejšiu budúcnosť. Začnime tým, čím začínal ľud vo Francúzsku či v Spojených štátoch, čím sa začínali tvoriť veľké demokratické spoločnosti. Vytvorme ústavný konvent, v ktorom by zástupcovia politických strán, ale aj mimovládnych organizácií, občianskych iniciatív a cirkví, významní ústavní právnici, sociológovia, myslitelia, vedci, mienkotvorní odborníci z celého spektra slovenskej spoločnosti diskutovali na princípe rovnosti, vzájomného rešpektu a hľadania spoločných cieľov o najdôležitejších otázkach reformy štátu. Vytvorme platformu pre novú spoločenskú zmluvu, z ktorej by vzišla nová predstava o novej podobe nášho štátu – predovšetkým o vytvorení systému bŕzd a protiváh, ktorými by sa obmedzil vplyv rôznych záujmových skupín. Zreformujme politický a najmä volebný systém, nanovo definujme úlohu najvyšších štátnych orgánov a inštitúcií, posilnime moc občana, zvýšme stabilitu demokratických mechanizmov, prijmime novú ústavu a ako výraz novej filozofie, politickej kultúry a vôle ľudu prijmime základný zákon štátu v referende. Tento štát stratí zmysel, ak bude len bojiskom, ak sa nestane skutočným domovom pre spoločenstvo formované úlohami, ktoré ho presahujú. Naučme sa to, čo nás doterajšie republiky nenaučili: byť nielen správcami, ale aj tvorcami štátu.

 

Táto republika nevznikla z hlbokých hodnôt a ideí. Takých, na ktorých (povedané Masarykovými slovami) štáty stoja a padajú. Nemali sme ani vôľu, ani čas veci dôsledne premyslieť domnievajúc sa, že štát nie je nič viac ako preusporiadanie moci a nová inštitucionálna forma na rozkrádanie. A tak sme 26 rokov improvizovali bez toho, aby sme si ujasnili základný zmysel a optimálnu štruktúru fungovania štátu. K našej vlasti sme sa správali ako k ukoristenému lupu, o ktorý sa treba poruvať. Výsledkom toho bolo, že sme lacno rozpredali strategické podniky do cudzích rúk, čoskoro prídeme aj o vlastnú pôdu a staneme sa nájomníkmi vo vlastnej krajine. V štáte, v ktorom inštitúcie nefungujú vďaka, ale napriek tejto republike. V štáte, ktorý čoraz viac stráca kontrolu nad vlastným priemyslom a má takmer všetky znaky kolónie. V štáte, v ktorom zlyhávajú nielen základné nástroje spravovania spoločnosti, ale úplne všetko, od bezpečnosti potravín, cez zdravotnú starostlivosť až po infraštruktúru, po obyčajné cesty a chodníky. Sme na pokraji rozkladu a nemáme sa čoho chytiť, nemáme pevné ideové základy, zabudli sme na vlastné dejiny, sme zmätení z prítomnosti, nerozvíjame budúcnosť. Sme utopení v časopriestore a nevieme, čo s tým, existujeme len zo zotrvačnosti. Musí to takto byť? Nemáme na viac? Zabudli sme snívať, nadchýnať sa, koncepčne tvoriť?

 

Predstavte si, že by to bolo inak. Predstavte si štát, ktorý vybudujeme odznova, zdola, na báze vôle ľudu a širokej spoločenskej zmluvy. Predstavte si štát ako spoločenstvo ľudí so vzájomne zdieľanými hodnotami so silným pocitom spolupatričnosti. Štát, v ktorom sú záujmy ľudí, ktorí v ňom žijú, aj záujmami štátu, a záujmy štátu sú tak logicky aj ich záujmami. Predstavte si štát pre všetkých, nielen pre vyvolených, štát, ktorý patrí rovnako silným ako aj slabým, väčšine, ako aj menšinám. Predstavte si štát, v ktorom prezident dokáže zomknúť spoločnosť a oceniť všetky jej zložky, v ktorom premiér nefrustruje menšiny neustálym obviňovaním, ale motivuje ich emancipačnými iniciatívami, v ktorom štátnici prebudia politický národ jedinou inšpiratívnou iskrou a jediným historickým činom zrútia starý systém postavený na lži a útlaku. Predstavte si štát, ktorý sa úprimne a nepretržite uchádza o dôveru svojich občanov, ktorý pred nimi nič neskrýva, nezahmlieva, ani ich neklame. Štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť z tieňa európskej periférie, ktorý chce prispievať k rozvoju civilizácie rovnako ako veľké národy, ktorý má toľko ambície a sebavedomia, že prelomí historické prekliatie malosti a zaostávania. Nemôžeme vnucovať svetu svoju vôľu ako veľké ríše a impériá, ale môžeme svet inšpirovať, môžeme byť poslom dobrej vôle, navrhovať európske a medzinárodné iniciatívy, sprostredkovať mierové rokovania, stať sa lídrom zavádzania progresívnych metód participatívnej demokracie, vynikať kultúrou, masívne investovať do vedy, výskumu, vzdelania a technológií, tvoriť veľkolepú budúcnosť a stáť na čele podnetných zmien, ktoré nás posunú do centra európskeho vývoja.

Hrdosť na štát totiž nemôže byť samoúčelne vnucovaná hysterickými prejavmi politikov hľadajúcimi vo vlastnom spoločenstve vnútorných nepriateľov. Hrdosť Francúzov, Nemcov alebo Američanov na vlastný štát je podmienená tým, že sa na neho môžu občania spoľahnúť, že tam štátne inštitúcie a politické mechanizmy rutinne fungujú, že je to spoločenská forma, ktorá im uľahčuje život. Títo ľudia vedia, za čo platia vysoké dane, lebo za ne dostávajú kvalitné verejné služby, vedia, že keď sa im niečo v zahraničí stane, štát sa o nich spoľahlivo postará, vedia, že keď niečo potrebujú vybaviť na úradoch, bude to trvať pár minút a nie niekoľko týždňov. Predstavte si domácnosť, kde vám hlava rodiny ustavične niečo vyčíta, hystericky na vás ziape a uráža vás, neplní si svoje povinnosti, míňa spoločné peniaze ani neviete na čo, ale vyžaduje od vás poslušnosť, lojalitu a disciplínu. Asi by ste ušli z domu a vykašľali sa na „posvätné hodnoty rodiny“. Z toho istého dôvodu sa nedá spoliehať na to, že ak štát nenaplní svoj účel, budú jeho občania viazaní posvätnou úctou k nemu. Zodpovednosť je preto na pleciach ústavných činiteľov. To, že nemáme úctu k vlastnému štátu, je odrazom toho, v akom je stave. Synonymom vlastného štátu by nemala byť vlasť, lebo tá sa vzťahuje len na vymedzenie nášho spoločnému majetku, ktorý máme v rukách. Mala by ním byť domovina. Miesto, kde sa cítite doma. Miesto, kde si môžete – ako hovorieval Jiří Voskovec – odložiť klobúk. Alebo ako hovorieval Miroslav Válek: domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Ak dnes niečo potrebujeme v tomto turbulentnom svete, tak je to upokojovať vášne a zjednocovať spoločnosť. Povedať všetkým – Slovákovi z Oravy, Slovenke z Gemera, Maďarovi z Komárna i Rusínovi zo Sniny, povedať vystrašenému Rómovi z Moldavy nad Bodvou i uznávanému lekárovi z Bangladéša žijúcemu dlhé roky v Bratislave, povedať katolíkom, židom i moslimom, veriacim i ateistom, konzervatívcom i liberálom, bezdomovcom, telesne postihnutým, gayom i lesbám – im všetkým zvestovať, že si vážime ich prínos do spoločnosti. Budovanie štátu je rozhodnutie, pre ktoré musíte ľudí získavať, nie vyčleňovať zo spoločného zámeru jednotlivcov i celé skupiny. Je úplne zbytočné vyčítať ľuďom nedostatok vlastenectva, ak pre nich štát nevie nič urobiť alebo ak minister prizná, že vláda nedokáže ochrániť karpatské bukové pralesy. Lebo aj to je vizitka, ako vieme či nevieme zachovávať krajinu našich predkov.

 

Ak chceme definovať naše štátne záujmy, musíme byť schopní definovať ich aj voči zahraničiu. Už veľakrát som kritizoval stav, že slovenská zahraničná politika je málo tvorivá, že pasívne prijíma dohody uzavreté bez jej účasti. Územie Slovenska je natoľko malé a nedostatočne vybavené strategickými surovinami, že vylučuje sebestačné zabezpečenie životných potrieb. Slovensko nie je schopné ekonomicky konkurovať nadnárodným korporáciám a na svetovom finančnom trhu. EÚ mala byť ochranou malých národov pred globalizáciou, ale nedarí sa jej to. Riešením však nie je opustenie tohto priestoru, ale aktívnejšia účasť na jeho zásadnej reforme. Skutočnosť, že sa na Slovensku v priebehu 20. storočia osemkrát zmenil režim alebo štátnosť, je dôkazom toho, ako sme závislí na geopolitických zmenách v Európe. Parafrázujúc Masarykovu myšlienku, slovenskú otázku je možné riešiť len v celoeurópskom kontexte. Tí, ktorí navrhujú vystúpenie z EÚ si neuvedomujú, že privatizácia odobrala slovenskej vláde celý rad nástrojov nevyhnutných na zachovanie ekonomickej bezpečnosti. O to viac musíme byť schopní v tomto systéme definovať vlastné záujmy.

 

Je potrebné razantnejšie varovať USA, že do ďalšej špirály zbrojenia Európa ísť nechce, a to najmä vzhľadom na rozsiahle škrty v sociálnych oblastiach. Nemôžu nám byť ľahostajné ani plány na rozmiestňovanie strategických zbraní v strednej Európe, lebo v tom okamihu by sme sa stali geopolitickým ohniskom. A napokon by sme sa nemali vzdávať komparatívnej výhody mostu medzi Západom a Východom. Mostu nie ako koncepcie politickej mocnosti medzi západnou Európou a Ruskom – táto predstava bola vždy mylná, pretože nezodpovedala mocenskému potenciálu tohto priestoru. Mám na mysli most ako dôkaz, že kultúrne rozdiely v tejto mimoriadne rôznorodej a pestrej časti sveta môžu obohacovať a nemusia viesť ku konfliktu. Toto bola nielen vízia Masaryka, Beneša a Hodžu, ale aj tradícia Veľkej Moravy a cyrikometodského dedičstva.

Vážení spoluobčania, naša budúcnosť nie je vopred daná, existuje vždy v rozličných scenároch. Je na nás, ktorý sa naplní, ale buďme v tom jednoznační. Ak chceme mier, pripravujme mier. Ak chceme udržateľný život na našej planéte, neničme šance budúcim generáciám. Na záver chcem všetkým ľuďom dobrej vôle zavinšovať šťastný nový rok, veľa zdravia, nech sa vaše plány daria, nech vaše srdce radosťou bije, nech svornosť vzájomná medzi nami na Slovensku žije a môžeme si aj jedno predsavzatie dať: častejšie sa na ľudí usmievať. Ak som sa niekoho v uplynulom roku dotkol, prosím o prepáčenie, tak, ako som ja odpustil všetkým, ktorí sa ku mne správali nežičlivo a ktorí mi ublížili. Dôležité je, aby sme boli stále na ceste k vlastnému sebazdokonaľovaniu, aby sme sa k sebe správali úprimne, ale láskavo, aby priateľ našiel priateľa a sused objal suseda. Lebo v tejto svornosti, vzájomnom porozumení a žičlivosti máme oveľa vyššiu šancu, že ľahšie prežijeme ťažké časy, do ktorých sa ponára svet zmietaný krízami. Všetko najlepšie.

 

Fotografie: Desana Dudášová