Slovensku hrozí morálny rozklad

Myslel som si, že sa už tejto trápnej kauze nebudem musieť venovať. Ale cez predĺžený víkend, keď som si bol oddýchnuť v horách, uverejnil jeden kanadský novinár vyškolený v USA, ktorému čudným spôsobom miznú tajné materiály z počítača (uhádli ste správne, je to Tom Nicholson z denníka Sme), neuveriteľný paškvil, ktorý mal byť pôvodne o Andrejovi Kiskovi, ale napokon bol celý viac-menej o mne. Nad tým by sa dalo mávnuť rukou, lebo komentátorov Sme pomerne často vyvádzajú z miery moje názory (čo by sa síce mohlo zdať niekomu zvláštne, lebo novinári nezvyknú polemizovať s názormi politických analytikov, ale nechajme to), lenže tentoraz z toho vznikla taká absurdná paranoidná konšpirácia, že ma dobrú polhodinu trhalo od smiechu. Predstavte si, čo si Nicholson pospájal (alebo skôr posplietal):

 

1) prezident Kiska v rozhovore pre denník Sme z 24. júna tohto roka povedal, že Slovensko má dva typy nepriateľov, vnútorných a vonkajších. Za vonkajšieho označil Rusko. 2) Kompromitujúci materiál na Andreja Kisku bol odoslaný z ukrajinskej e-mailovej adresy, čo je pomsta za Kiskovu odpoveď v denníku Sme, že Rusko je naším nepriateľom. 3) Chmelár ho za to kritizoval, takže Chmelár je vnútorný nepriateľ.

 

No teda, mohol by som vás teraz zanechať v nemom úžase, lebo existujú bludy, ktoré nepotrebujú ďalší komentár. Predpokladám však, že odo mňa očakávate nejakú reakciu, takže by som svoju odpoveď rozdelil na niekoľko častí. V prvom rade, pán Nicholson by u mňa skúšku z výrokovej logiky nezvládol. Ale to väčšina súčasných novinárov, takže sa pozrime na jeho paranoidný úsudok z inej, menej humornej stránky. Predovšetkým ma zaráža, kedy sme sa dostali do bodu, keď je beztrestné nazývať kohokoľvek nepohodlného a bez najmenších dôkazov verejným nepriateľom (ako to už pred dvoma rokmi urobil denník N), agentom, zradcom, vnútorným nepriateľom. Tento slovník nie je charakteristický pre vyspelé demokratické spoločnosti, ale pre psychotické diktatúry a my sme si týmto peklom prešli naposledy v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Navyše Nicholson v článku nehanebne zavádza, lebo sám dobre vie, že slovník o nepriateľoch štátu vniesli do verejnej diskusie denníky N a Sme – a nedávno aj prezident Kiska. Musíme opakovať, že je to jediná hlava štátu v Európe, ktorá si dovolila otvorene nazvať jeden štát vojnovým označením ako nepriateľa, že je mimoriadne nebezpečné vyhrocovať vzťahy v spoločnosti vyhľadávaním vnútorných nepriateľov?

 

Táto vo svojej podstate totalitná mentalita v posledných rokoch nebezpečne ožíva. Ak by som si o Tomovi Nicholsonovi a jeho zákerne mätúcich hrách myslel, že súvisia s jeho prácou pre nejaké spravodajské služby, možno by som nebol ďaleko od pravdy, ale vyslovované podozrenia bez dôkazov sú ešte stále považované podľa nášho právneho poriadku za osočovanie. Naše denníky (snáď len s výnimkou konzervatívneho Postoja, ktorý považujem momentálne za najserióznejšie médium na Slovensku) si však z toho ťažkú hlavu nerobia a vedú otvorenú vojnu voči všetkým, ktorí sa nezmestia do ich čoraz užšie vymedzeného ideologického sveta. Preto je opäť namieste pripomenúť, že tzv. alternatívne médiá vznikli v reakcii na nedostatky tzv. serióznych, že konšpirácie nenájdete len na stránkach Zem a Vek, ale aj Sme – spomeňme len ako príklad sústavné jedovaté až paranoidné konštrukcie Juraja Mesika o Rusku hraničiace so šovinizmom a jeho najnovšie špekulácie, že Rusko vyzbrojuje Severnú Kóreu a spoločne plánujú test balistickej rakety s jadrovou hlavicou (sic!), ktorý by mal zničiť všetky elektrické rozvody, zariadenia a prístroje… Kam sa hrabe teória o chemtrails?

 

Na Nicholsonovom blúznení o ruskom sprisahaní voči slovenskému prezidentovi (do ktorého neváha zapojiť aj Ukrajinu ako geopolitický analfabet) je však najzábavnejšia zápletka, ktorú by nevymyslel ani dramaturg SND – Nicholson napísal do denníka Penty, že Kiska je obeťou ruských spravodajských hier, pričom šéf Penty Jaroslav Haščák v tom istom čase napísal, že aj on sa cíti byť súčasťou spravodajských hier zo strany Toma Nicholsona za kauzu Gorila a postavil sa na stranu prezidenta. Nebude však sám. Keď sa vám zdá, že Slovensko sa premenilo na jednu veľkú psychiatriu, ešte chvíľu vydržte. Kiskove žabky-demokratky sa rozhodli zorganizovať zhromaždenie na „podporu nášho prezidenta Andreja Kisku“. Bizarné na tom nie je len to, že na neho pozývajú „slušných ľudí“, aby prišli podporiť „toho, kto si to zaslúži“, ale aj to, že sa uskutoční hodinu pred začiatkom „Veľkého protikorupčného pochodu“, kam sa chcú účastníci presunúť. Navrhujem týmto zapáleným mladým ľuďom transparenty v štýle „Vítame daňové podvody!“ – „Máte právo na krátenie dane!“ – „Skutok sa nestal!“

 

Presuňme sa však do vážnejšej roviny, lebo tento článok by nemal byť primárne o Andrejovi Kiskovi. A to napriek tomu, že zavádzal verejnosť, keď tvrdil, že si kampaň financoval sám; že Transparency International jeho vysvetlenie vo veci „dokázaného podvodu na daniach“ neprijalo; že jeho tvrdenia o tom, že takéto konanie je pre podnikateľov bežné odmietla aj Podnikateľská aliancia Slovenska ako neetické a nezákonné. Táto kauza je v tejto fáze už o nás všetkých. Je úplne jedno, čo tu napíšem. Väčšina ľudí je rozdelená na ficovcov a kiskovcov a fanaticky bránia svoj tábor. O pravdu už dávno nejde. Peter Schutz zo Sme bez hanby napíše, že zverejnenie informácie o financovaní prezidentskej kampane Andreja Kisku nie je vo verejnom záujme a jeho kolega Tom Nicholson ešte aj teraz obhajuje únik tajných informácií s tým, že sú prípady, kedy je to v záujme spoločnosti, no v tomto prípade išlo len o „diskreditáciu zdravého národného sebavedomia“. A vy sa nemôžete ubrániť otázke, čo je na tomto „alternatívnom denníku“ seriózne.

 

Spoločnosť je nebezpečne polarizovaná a tento stav sa nedá zvrátiť tým, že budete obviňovať druhú stranu. Lebo každá má dnes svoje tromfy. Môžeme poukazovať na to, ako Fico zneužil daňové informácie Igora Matoviča mesiac pred voľbami. Ale môžeme poukazovať aj na to, ako opozícia doteraz vítala narábanie s nezákonne získanými informáciami v prípade ministra vnútra Kaliňáka. Je to úplne jedno, pretože to, čo v tejto spoločnosti panuje, čo ju ničí a vnútorne rozožiera, je kríza dôvery. A zodpovední sme za to všetci, ktorí kryli svojich politických favoritov slaboduchými výhovorkami typu „to je inééé“, ktorí vidia politický zápas ako primitívny boj dobra proti zlu, ktorí zľahčovali prešľapy svojho tábora a zveličovali prehrešky toho druhého. A hlava štátu? Tá zlyhala najviac vo svojej úlohe tlmiť rozpory a zjednocovať spoločnosť. Pretože to je jednou z jej najdôležitejších úloh, zvlášť v tomto čase. No Andrej Kiska uprednostnil budovanie vlastného imidžu pred budovaním štátu. V stabilnej spoločnosti by mu to možno stačilo. No my sme ešte stále v štádiu, keď dotvárame charakter a podobu štátnych inštitúcií. Ak prezident ešte 1. septembra, na Deň ústavy, hovoril o tom, že musíme posilňovať dôveru ľudí k štátu a jeho ústavným inštitúciám a už o dva týždne nebol schopný prijať zodpovednosť za vlastné konanie, potom v tejto úlohe sám na celej čiare zlyhal. Jeho emotívny prejav o mafiánskom štáte oslovil len jeho skalných fanúšikov, lebo na to, aby to bol prejav štátnika, mu chýbalo niečo podstatné – mal ho predniesť v čase, keď sa to týkalo iných, nie keď mu ide o kožu. Toto bola len zbabelá nervózna sebaobrana. Štát sa dá budovať len tak, že začnú platiť pravidlá pre všetkých, že si hlboko osvojíme tú posvätnú pravdu pravidiel, ktorá nám nedovolí obchádzať ich. Ten, kto ich určí, ten, na ktorého príklady sa budeme odvolávať, sa stane štátnikom.

 

Mám o Slovensko vážne obavy. Niet tu žiadnych veľkých tém a koncepčných nápadov, namiesto koncepčných sporov sme svedkami podpásových intríg a zákerného boja o mocenské pozície bez akýchkoľvek pravidiel. Táto politická garnitúra (a je jedno, či hovorím o koaličnej či opozičnej) nemá žiadne dejinotvorné myšlienky, naučila sa len technike udržiavania moci alebo si osvojila marketingové nástroje udržiavania pozornosti drobnými nápadmi. A hoci je dnes politika arénou nízkych pudov, vyhýbam sa hádzaniu všetkých do jedného vreca a paušálnemu odsudzovaniu politikov a politiky (ako to donedávna robil aj Andrej Kiska). Ak chceme, aby sa politika opäť stala službou verejnosti, ak chceme nadviazať na tradície Štúra, Štefánika a Dubčeka, ak chceme, aby veci verejné neodpudzovali čestných ľudí a nepriťahovali psychopatov, nemôžeme celú túto oblasť zdiskreditovať tak, že sa jej budú poctiví ľudia vyhýbať a báť.

 

Táto spoločnosť je na pokraji morálneho rozkladu. Chýba jej úprimný dialóg. Jednotlivé tábory medzi sebou už ani nediskutujú, ale bojujú, nenávidia sa, nevedia nájsť spoločný záujem. Všetko je zrelativizované, niet pevných oporných bodov, nikto nedôveruje nikomu a ničomu. Je to najvyššie štádium studenej občianskej vojny, ktorá môže prerásť aj do otvoreného násilia. Médiá dávajú prednosť boju pred debatou, polemike pred dialektikou a ak sa aj pokúsia nahradiť spoločnosti chýbajúcu diskusiu, robia to formou konfrontácie, v ktorej sa neuvažuje, ale presviedča, nevymieňajú sa názory, ale formy prejavu, nepoužívajú sa argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy. Uprednostňuje sa konflikt medzi osobami na úkor konfrontácie ich argumentov, politický efekt prejavov na úkor ich obsahu, čím sa posilňuje názor, že verejnosti patrí zábava a elite rozhodovanie. Zámerom je, aby sa občan zaujímal viac o hráčov ako o to, o čo v tejto hre ide.

 

Nie som si istý, či je v stave politikov takéto niečo zmeniť. Mala by to byť úloha prezidenta, ale ten sa po minulom týždni stal definitívne len vodcom (alebo presnejšie ikonou) jedného z táborov. Určite by to mohla zmeniť kultúra, ale to je dlhodobý proces a na našej situácii sa odráža práve to, že bola štvrťstoročie na chvoste záujmu. V každom prípade by sme si mali všetci uvedomiť – či už tí, ktorí považujú Fica za najväčšieho zlodeja alebo tí, ktorí považujú Kisku za najväčšieho pokrytca, že odchodom figúrok sa podstata hry nezmení, že tie nové pravidlá si musíme vytvoriť my sami, že prehlbovaním dialógu, občianskej participácie a samosprávnej demokracie urobíme pre lepší život v tejto krajine viac ako neofeudálnou obranou svojho tábora. To sú tie najprimitívnejšie formy politiky, ktoré nás v 21. storočí nikam neposunú. Ak chceme žiť v jednom štáte a jednej spoločnosti, musíme sa spolu naučiť rozprávať. Inak nás roztrhajú na kúsky. Tí skutoční nepriatelia, nie mediálne vyfabrikovaní.