Slovensko by malo byť advokátom malých a utláčaných národov

V predvečer dnešného Medzinárodného dňa solidarity s palestínskym ľudom schválila Národná rada Slovenskej republiky 112 hlasmi uznesenie definujúce antisemitizmus takým škandalóznym spôsobom, že v praxi umožňuje zamieňať ochranu Židov pred antisemitizmom za ochranu Izraela pred kritikou. Ako takmer všetko, čo v poslednom čase vyšlo z hlavy Andreja Danka, aj tento nápad je nepremyslený a v konečnom dôsledku veľmi nebezpečný s potenciálom ohroziť slobodu prejavu. Dlhé roky bojujem proti prejavom antisemitizmu, čelil som nespočetným vyhrážkam a útokom neonacistov (len som sa tým tak nechválil ako Ján Benčík), nastavoval som kožu neraz v prvej línii. Preto mi je teraz veľmi nepríjemné vysvetľovať ľuďom, ktorí mali donedávna extrémistov vo vlastných radoch (a možno ich tam stále majú), že tento paškvil, ktorý spísali, nemá s bojom proti antisemitizmu nič spoločné. A ešte trápnejšie je, keď zahodenú tému ľudských práv Palestínčanov zdvihnú zo zeme fašisti. Všade v civilizovanom svete sa palestínskeho ľudu zastávajú osobnosti, ktorí veria v hodnotu ľudských práv. V slovenskom parlamente túto tému hanebne prenechali kotlebovcom. Prečo sa nenašiel nikto, kto by im ju vytrhol z rúk?

 

Izraelský režim má charakter apartheidu – tento názor zastáva bývalý americký prezident Jimmy Carter, juhoafrický arcibiskup Desmond Tutu (obaja nositelia Nobelovej ceny za mier), bývalý minister zahraničných vecí USA John Kerry, ale aj bývalý generálny prokurátor Izraela Michael Ben-Jair či viceprezident Izraelskej akadémie vied David Harel – no podľa absurdného uznesenia slovenského parlamentu ich možno obviniť z antisemitizmu. Podľa názoru mnohých právnikov a ľudskoprávnych aktivistov je náš trestný zákon v tejto oblasti jedným z najprísnejších v Európe a nevyžaduje si žiadne zásadné zmeny. Dankova definícia antisemitizmu nás teda neposunie v tejto otázke vpred, ale môže trestať nevinných.

 

Slovensko malo vždy vyvážený postoj v otázkach izraelsko-palestínskeho sporu. Začalo sa však od neho odkláňať v dôsledku nepredvídateľnej politiky Andreja Danka, ktorý len nedávno prekročil svoje kompetencie aj pri návrhu na zriadenie kultúrneho centra v Jeruzaleme, čo vyvolalo otázky, či sa nechystáme uznať ho za hlavné mesto židovského štátu. Palestínčania však majú právo na vlastný štát. Bol zaručený aj rezolúciou Valného zhromaždenia OSN z 29. novembra 1947 – preto bol tento deň vyhlásený za Medzinárodný deň solidarity s palestínskym ľudom. Dnes sa síce čoraz viac bojovníkov za práva Palestínčanov, ľudskoprávnych aktivistov i odborníkov na túto oblasť začína prikláňať k názoru, že prvoradou je otázka odstránenia režimu apartheidu, že demokratický Izrael by mohol byť modelom spolužitia Židov a Palestínčanov – no oficiálny cieľ medzinárodného spoločenstva, zabezpečiť existenciu dvoch štátov sa nemení. Preto by sa nemala meniť ani naša politika, ktorá uznáva právo Izraela na bezpečnosť, no požaduje odstránenie útlaku voči palestínskemu ľudu.

 

Som preto znechutený, že naši ústavní činitelia nedokážu zaujať jasný postoj voči násilnostiam, ktoré sa dejú v Gaze, že sú takí necitliví k životným podmienkam Palestínčanov. Pri príležitosti Medzinárodného dňa solidarity s palestínskym ľudom by som skôr očakával, že NR SR prijme uznesenie, v ktorom vyzve na prepustenie politických väzňov a zdôrazní, že izraelská politika voči palestínskemu obyvateľstvu je v rozpore s medzinárodnými dohovormi a pošliapava ich základné ľudské práva. Nenašiel sa ani jeden zákonodarca, ktorý by niečo podobné navrhol.

 

Naša vlasť, Slovenská republika, by vďaka svojim vlastným historickým skúsenostiam mala chápať boj malého národa za rovnoprávnosť a nezávislosť. Dokonca si myslím, že z ochrany malých a utláčaných národov by sa mohla stať štátna doktrína SR. Mali by sme principiálne stáť na strane Palestínčanov, Kurdov, Ujgurov či Tibeťanov, ale aj Kataláncov, Škótov, Valónov či Lužických Srbov. Mali by sme sa vždy ozvať, keď mocnosti vyvíjajú tlak na Slovincov, Chorvátov, Macedóncov, Čiernohorcov, ale aj Estóncov, Lotyšov či Dánov. A áno, mali by sme chrániť aj Židov pred nenávistnými prejavmi a extrémizmom, pretože fakt, že antisemitizmus má u nás silné korene, nebude popierať nijaký príčetný človek. Slovensko má predpoklady na to, aby sa stalo advokátom slabších. Ale musí to robiť uvážlivo a neohrozovať pri tom práva iných.

 

(Túto fotografiu urobil 22. októbra tohto roku turecký fotoreportér Mustafa Hassouna. Zachytáva 20-ročného palestínskeho demonštranta protestujúceho proti násilnej izraelskej blokáde. Obrázok sa okamžite stal ikonický a dnes ho prirovnávajú k známemu obrazu Eugèna Delacroixa „Sloboda vedie ľud na barikády“.)