Slovenské súvislosti svätoštefanskej idey

Príčin, pre ktoré Maďari tak rýchlo ovládli priestor Karpatskej kotliny, je viacero. Najčastejšie sa spomína ich početná prevaha (štyristotisíc mužov tvorilo takmer dvojnásobnú presilu nad domácim obyvateľstvom), obávané reflexné luky, ktoré predstavovali špičku vtedajšej výzbroje, bojová taktika, pri ktorej vedeli prekvapiť nepriateľa rýchlymi nečakanými útokmi. Lenže to najdôležitejšie spočíva v ich schopnosti rýchlej adaptácie na nové pomery. Maďari dokázali to, čo nedokázali zužitkovať Moravania. Spočiatku síce využívali Karpatskú kotlinu len ako základňu pre svoje lúpežné výboje, ale po niekoľkých porážkach (z ktorých rozhodujúca bola tá, ktorú im uštedril východofranský kráľ a budúci prvý cisár Rímskonemeckej ríše Otto I. Veľký 10. augusta 955 v bitke pri rieke Lech neďaleko Augsburgu) boli viac-menej prinútení usadiť sa v oblasti bývalej Panónie. S podmanením karpatského kniežatstva na severe nemali väčšie problémy nielen preto, že Veľká Morava zanikla, ale aj preto, lebo slovanskí veľmoži z Nitrianska boli hašteriví, a tak nebolo ťažké ich skorumpovať alebo postaviť proti sebe. Vo veľmi krátkom čase si Maďari, ktorí sa dovtedy živili najmä chovom dobytka, dokázali osvojiť zručnosti Slovanov najmä v oblasti poľnohospodárstva. Naučili sa od nich obrábať pôdu a pestovať plodiny. V priebehu jedinej generácie sa z lúpežného kmeňového spoločenstva stali usadení roľníci a pastieri, a to bez toho, aby prišli o svoju identitu, ako sa to stalo mnohým iným kočovným etnikám. Čo je však prvoradé, neodmietali žiadne cudzie prvky, čo je znakom životaschopných kultúr.

 

Každá veľká kultúra v dejinách sa vyznačovala predovšetkým schopnosťou prijať a osvojiť si vplyvy iných národov, vďaka čomu sa stávala pevnejšou a životaschopnejšou. Veľká Morava túto úlohu nezvládla, rodiace sa Uhorsko naopak, veľmi rýchlo. Maďari dokonca umožňovali aj slovanským veľmožom, aby si v utvárajúcom sa štáte ponechali svoje majetky a postavenie, ak zachovali lojalitu k novej moci. Platí to však skôr pre Slovanov žijúcich v Potisí, s ktorými chodili starí Maďari koncom 9. storočia na lúpežné výpravy, hoci faktom je aj to, že na dvorci v Ducovom sídlil slovanský veľmož až do konca 10. storočia. A treba povedať, že jedno z tajomstiev, prečo si Slováci dokázali celé tisícročie uchovať identitu a vlastnú kultúru, spočívalo v ich schopnosti pragmaticky spolupracovať s mocenskými štruktúrami, ktoré ovládali ich územie.

 

Uhorsko prispelo k etnogenéze Slovákov

 

Historicky prvým vládcom Nitrianskeho kniežatstva maďarského pôvodu sa stal roku 920 pravdepodobne Taš. Rozdelenie moci v Karpatskej kotline súviselo pravdepodobne s tým, že v prvej polovici 10. storočia prišlo k oslabeniu ústrednej vlády veľkokniežaťa maďarského kmeňového zväzu a náčelníci jednotlivých kmeňov sa usilovali spravovať zaujaté územia samostatne. Spočiatku konfliktné spolunažívanie staromaďarských a staroslovenských kmeňov veľmi rýchlo prerástlo do otvorenej spolupráce. Navyše, prítomnosť našich slovenských predkov v novom uhorskom štáte prakticky prispela k jednoznačnejšiemu národnostnému vyčleneniu sa spomedzi všetkých Slovanov, k faktickej etnogenéze Slovákov. Už v tomto období, v priebehu 10. storočia, môžeme hovoriť o zrode slovenčiny ako osobitného slovanského jazyka a určujúceho identifikačného prvku vznikajúcej slovenskej národnosti.

 

Slovenské obyvateľstvo, ktoré bolo v tom čase roztrúsené po celej Karpatskej kotline a nadväzovalo dokonca aj priame styky s južnými Slovanmi, čoraz viac spolupracovalo s Maďarmi. Svedčí o tom aj skutočnosť, že od druhej polovice 10. storočia zanikli oddelené staromaďarské a staroslovenské pohrebiská a obe etniká pochovávali svojich mŕtvych spoločne. Nešlo však len o spoluprácu národnostnú, lebo počas celej feudálnej éry bola oveľa dôležitejšia stavovská ako etnická príslušnosť. Slovanskí veľmoži v severnej časti Karpatskej kotliny, často zaviazaní arpádovskej dynastii za svoje postavenie, si bránili prirodzené mocenské pozície a ich lojalita k územnej integrite a identite Nitrianskeho kniežatstva bola vecou cti. Slovenské obyvateľstvo zostalo uhorskému panovníkovi verné aj roku 1001, keď na územie Nitrianska vpadol poľský kráľ Boleslav Chrabrý, a bojovalo proti okupácii. Práve v týchto zápasoch sa zrodilo interetnické puto, ktoré postavilo pevné základy neskoršieho Uhorského kráľovstva.

 

Štefanov otec, veľkoknieža Gejza (pravnuk zakladateľa rodu Arpáda), zohral v dejinách Uhorska podobnú úlohu ako veľkomoravský knieža Rastislav – povolal do krajiny kresťanských misionárov. Na rozdiel od Veľkej Moravy však pomoc neprišla z Byzantskej, ale Východofranskej ríše. Gejzu a jeho rodinných príslušníkov pokrstil v Ostrihome Bruno zo Sankt Gallenu. Prijatie kresťanstva v Uhorsku roku 972 znamenalo pevné zakotvenie nového štátu v západnom spoločenstve. Malo však zásadný význam aj pre Slovákov – kresťanskí Arpádovci ich prestali považovať za nepriateľov. Gejzov brat, nitriansky údelný knieža Michal, sa so slovenským prostredím zžil natoľko, že svojim deťom dal slovanské mená: starší Vladislav vládol neskôr ako nitriansky knieža Ladislav Lysý (v čase okupácie Slovenska ho na tento stolec dosadil poľský kráľ Boleslav I. Chrabrý) a mladší Vasil, ktorý si dal zmeniť meno na Vazul, bol otcom uhorských kráľov Ondreja I. a Bela I. K Michalovmu porozumeniu pre slovenské obyvateľstvo prispela aj jeho manželka, ktorá bola bulharskou princeznou.

 

Michal musel byť teda vnímaný aj ako mocné slovanské knieža a z tohto hľadiska bol Slovákom bližší ako jeho brat a panovník Gejza. Napokon, na stolci nitrianskeho kniežaťa sa udržal asi 25 rokov a vývoj Nitrianska musel výrazne ovplyvniť. Michal bol však aj právoplatným dedičom trónu a stál tak v ceste zámeru veľkokniežaťa Gejzu získať pre svojho syna kráľovskú korunu. Najväčšiu prekážku tohto plánu odstránil Gejza roku 995, keď dal Michala zavraždiť. Na jeho miesto dosadil svojho syna Štefana. „Ruky poškvrnené ľudskou krvou“ vyčítali Gejzovi aj uhorskí kronikári, čo sa tradične označuje za dôvod, pre ktorý cieľavedomý Gejza nemohol zasadnúť na kráľovský trón. Zavraždenie Michala sa stalo zlým svedomím zakladateľov uhorského kráľovstva. V každom prípade ani bratovražda nezabezpečila Štefanovi vládu nad Uhorskom. Jeho nástupníctvo neakceptoval vojvoda Kopáň sídliaci v juhovýchodnej časti krajiny na hrade Šomoď. Kopáňovo povstanie bolo náhle, prekvapujúce a spočiatku dosahoval rýchle úspechy dobýjaním hradov a dvorcov. Štefan bol nútený ujsť zo sídla maďarského kniežaťa v Ostrihome do Nitry a bolo to práve Nitrianske kniežatstvo, ktoré ho podržalo a pomohlo mu sformovať vojsko.

 

Slovenský podiel na budovaní Uhorského kráľovstva

 

Štefanova situácia bola o to komplikovanejšia, že sa proti nemu nevzbúril len ambiciózny Kopáň, ale aj ďalšie zadunajské pohanské kniežatá. To naznačuje, že podstatou a príčinou konfliktu neboli len osobné mocenské túžby, ale aj spor o smerovanie Uhorska, keďže viaceré staromaďarské náčelnícke rody vnímali príklon Arpádovcov ku kresťanstvu ako zradu a rozchod s tradíciami a hodnotami starých Maďarov. Štefan zhromaždil vojenské oddiely do opevneného vojenského tábora, ktorý sa nachádzal v povodí dolného Hrona, v dnešnej Bíni. Rozhodujúcim momentom pri formovaní tohto vojska bol príchod vojenských družín dvoch slovanských veľmožov, Hunta a Poznana. Tí ho pri rieke Hron niekedy roku 997 opásali mečom podľa starého slovanského zvyku (nie nemeckého, ako sa uvádza v dobovej kronike) platného v Nitriansku od veľkomoravských čias. Pravdepodobne pri tom použili podobné pásy, ktoré sa našli v Mikulčiciach ako odznaky veľkomoravských kniežat.

 

Tento akt má obrovský historický význam. Znamenal totiž nielen to, že sotva osemnásťročného syna veľkokniežaťa Gejzu po prvýkrát opásali mečom na území dnešného Slovenska a pasovali ho za rytiera, ale predovšetkým to, že slovanskí veľmoži z Nitrianskeho kniežatstva uznali Štefana za svojho vládcu a vojensky spôsobilého veliteľa. Znamenal aj to, že Slováci sa rovnocenne podieľali na budovaní Uhorského kráľovstva. Ako si neskôr ukážeme, Slováci sa popri Maďaroch stali najvýznamnejším etnickým spoločenstvom, ktoré sa podieľalo na vytváraní Uhorského kráľovstva, aj keď to vtedy nikto takto nevnímal, lebo dôležitejšia ako národnosť bola stavovská príslušnosť veľmožov.

 

Bez pomoci vojenských oddielov slovanských veľmožov by Štefan Kopáňa pri Vespréme roku 998 nikdy neporazil. Treba si uvedomiť, že pohanskí kmeňoví náčelníci, ktorí stáli v opozícii voči panovníkovi, nesmierne zbohatli na lúpežných výpravách a zlomiť ich moc vôbec nebolo jednoduché. Štefanova vďačnosť sa odrazila aj v tom, že obe nitrianske kniežatá, Hunta i Poznana, ustanovil za veliteľov svojej telesnej stráže, daroval im rozsiahle majetky a vplyv oboch rodov na kráľovskom dvore prudko stúpal. Huntovci a Poznanovci mali síce silné postavenie v nitrianskej spoločnosti už od čias kniežaťa Svätopluka, no vrchol ich moci sa spája práve s vládou Štefana I. Pritom sa nijako nezriekli svojho pôvodu. Svojim deťom dávali slovanské mená ako Bíň (Huntov syn, ktorý dostal vojenské hradisko, miesto pasovania Štefana, dnes známe ako Bíňa), Geča, Kazimír či Jardan. Poznanovci mali najrozsiahlejšie majetky v Nitre a okolí (viacerí príslušníci tohto rodu sa stali neskôr nitrianskymi županmi) a Huntovci na juhu dnešného stredného Slovenska (odtiaľ aj názov regiónu Hont). Oba rody sa neskôr spojili a ovplyvňovali vývoj v krajine takmer po celý stredovek. Okrem Hunta a Poznana však Štefanovi pomáhali v bitke pri Vespréme aj predkovia ďalšieho slovanského šľachtického rodu – Miškovci. Ich majetky boli v 11. storočí zaznamenané v Šomoďskom komitáte, čo bolo územie, z ktorého vyšiel Kopáň. Je teda jasné, že Miškovci ich získali za vojenské zásluhy od kráľa Štefana I.

 

Na tomto mieste treba zdôrazniť, že Štefanovu pozíciu paradoxne výrazne uľahčil jeho zavraždený strýko. Hunt, Poznan a Miško (ktorý vtedy sídlil v Boršode) totiž uznali už zvrchovanosť kniežaťa Michala a svoju lojalitu Arpádovcom preukázali aj jeho nástupcovi, kniežaťu Štefanovi. Vďaka tomu si síce uchovali majetky, ale existuje len jeden dôvod, prečo v tých nepokojných časoch zostali verní jednému panovníckemu rodu: Arpádovci na rozdiel od ich rivalov z iných maďarských kmeňov boli kresťania a podľa nášho názoru je to dôkaz, že aj slovanské kniežatá boli v tom čase už kresťanské.

 

Vízia Štefana I.: znášanlivosť, spolupráca a zbližovanie národov

 

Korunovácia Štefana I. za kráľa v magickom roku 1000 a vznik Uhorského kráľovstva nie je dielom jedného národa, dokonca ani dielom Maďarov, Slovákov a Nemcov (hoci to zodpovedá etnickému zloženiu vtedajšej spoločnosti na strednom Dunaji), ale predovšetkým je dielom kresťanskej ideológie, ktorá zvíťazila nad pohanskými tradíciami. Po boku Štefanových maďarských kniežat bojovali slovenskí veľmoži i nemeckí rytieri za spoločnú ideu. Je to veľký duchovný projekt a skrýva v sebe ideu etnickej znášanlivosti, spolupráce a zbližovania národov. Na rozdiel od ranofeudálneho českého a poľského štátu sa Uhorsko nikdy nedostalo do lénneho područia Svätej rímskej ríše a zostalo nezávislé ako kresťanská patriarchálna monarchia. Štefanovo dielo však treba vnímať v kontexte európskeho vývoja.

 

Predovšetkým je zaujímavé, že pápež Silvester II. mal pôvodne pripravenú kráľovskú korunu pre Boleslava I. Chrabrého, napokon si to však rozmyslel a poslal ju Štefanovi I. Uhorsko-poľská kronika nám na to poskytuje jediné vysvetlenie: pápežovi sa to prisnilo a konal z božej vôle. To nás však nemôže uspokojiť. Boleslav I. Chrabrý mal rozhodne bližšie k rímskonemeckému cisárovi Otovi III., ktorý bol jeho osobným priateľom. Roku 1000 spoločne podnikli púť k hrobu biskupa Vojtecha v poľskom Hnezdne. Podľa dobových kronikárov cisár počas slávnosti nasadil kniežaťu na hlavu svoj diadém (drahokamami zdobenú kráľovskú čelenku) a nazýval ho pri tom priateľom, spojencom a spolupracovníkom. Toto gesto vnímali všetci úplne jednoznačne – ako znak, že Boleslav I. Chrabrý sa čoskoro stane kráľom celej Sclavínie, ako pápež a cisár nazývali zväzok slovanských krajín. Napokon však voľba padla na Štefana.

 

Domnievame sa, že za týmto rozhodnutím stáli strategické dôvody. Získať kráľovskú korunu priamo od pápeža nebolo vôbec jednoduché. Veľmi blízko mal k nej už Svätopluk I., nakoniec sa jej nedočkal. Štefan si získal priazeň pápeža, ale napokon aj cisára práve svojím ambicióznym multietnickým projektom kresťanského kráľovstva. Ten totiž zapadal do plánov cisára Ota III. na renovatio imperii Romanorum – obnovu antického impéria, ktorému chcel vládnuť z Ríma spoločne s pápežom. Štefan I. najlepšie pochopil myšlienku Ota III. snívajúceho o vytvorení jednotnej kresťanskej Európy. Pre svoju predstavu o vytvorení univerzálnej mocnej ríše založenej na kresťanských hodnotách už dávnejšie získal učenca Gerberta z Aurillacu, a práve preto ho dosadil na pápežský stolec ako Silvestra II. Teraz získal ďalšieho a vplyvného spojenca, čo vôbec nebolo samozrejmosťou – nemecké a talianske kniežatá kládli mladému cisárovi značný odpor. Preto bol za daných okolností Štefan lepšou a istejšou voľbou pre korunu ako Boleslav.

 

Kráľ Štefan I. pokračoval v tejto politike aj po korunovácii. Pružne preberal západné vzory, akceptoval prisťahovalcov iných národností, upevňoval multietnickú štruktúru Uhorska. Spor o kresťanskú vieru spôsobil, že kráľ dôveroval viac cudzincom ako starým Maďarom a z rovnakého dôvodu odmietal aj používanie staromaďarčiny na dvore. V snahe etablovať Uhorsko na európskej scéne sa počas celého panovania aktívne usiloval presadiť kresťanstvo ako dominantné náboženstvo štátu, čo nebolo jednoduché. Starí Maďari sa len veľmi neochotne vzdávali viery svojich predkov, takže vznikali početné pohanské povstania.

 

Štefan I. neprijímal kresťanstvo (na rozdiel od svojho otca) ako pragmatickú nevyhnutnosť, bol horlivým christianizátorom, k čomu prispela aj kresťanská Nitra, v ktorej bol kniežaťom. Prvý uhorský kráľ dal cirkvi rozsiahle právomoci, vďaka ktorým zasahovala do každodenného života obyvateľov v oveľa väčšej miere ako kráľovská moc. To malo významný vplyv na rozvoj národností v Uhorsku, pretože cirkev musela oslovovať ľudí v ich vlastnom a pre nich zrozumiteľnom jazyku (najmä pokiaľ išlo o základnú modlitbu, krstný sľub a podobné obrady), čo prispievalo k uvedomovaniu a upevňovaniu vlastnej národnostnej identity obyvateľstva. Národnostná tolerancia Štefana I. sa stala erbovým znakom Uhorska, čo sa odrazilo najmä v legendárnom Mravnom ponaučení kráľovičovi Imrichovi, ktoré adresoval svojmu synovi okolo roku 1015. Rozličné jazyky a zvyky podľa neho štát okrášľujú a „kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké“.

 

Stredoveké Uhorsko nebolo etnickým štátom

 

Nebola to však len formálna záležitosť, Štefan I. ako zakladateľ uhorského zákonodarstva začlenil do právnej a súdnej terminológie i staršie slovenské (slovienske) slová ako napríklad pravda. Do štátoprávnej terminológie prevzala maďarčina slovienske slová ako kráľ (király) či dvorník (udvarnok). Do správnej terminológie sa dostalo slovo medza (megye). Spoločenská terminológia si osvojila slová rab (rab), sluha (szolga) či zbeh (izbeg). Roľníkom sa zapáčili slová brázda (barázda), slama (szálma), seno (széna), hrable (gereblye), slanina (szalonna) alebo kapusta (káposzta). Okrem toho prevzali Maďari od našich predkov slová ako oblok (ablak), stôl (asztal), podlaha (padló), hrada (gerenda), milosť (malaszt), keresztény (krst), barát (brat) a mnohé ďalšie. Aj z tohto množstva a najmä významu preberaných výrazov usudzujeme, že slovenská spoločnosť v 9. a 10. storočí bola rozvinutejšia ako vtedajšia maďarská spoločnosť.

 

Mravné ponaučenie kráľa Štefana synovi Imrichovi je duchovný závet tohto panovníka. Vo svojej dobe malo silu zákona. Na tento výrok sa potom celé stáročia odvolávali nielen potomkovia Štefana I., ale dedičia celého jeho myšlienkového odkazu, uhorskí vlastenci i utláčané národy. Štefanov multietnický projekt mal však aj svoje vysoko pragmatické dôvody: v čase rozširovania a upevňovania ríše nemohol jej stabilitu oprieť o jediný jazyk a homogénne územie. Až do druhej polovice 11. storočia sa uhorský panovník tituloval ako „kráľ Panónov“ – bol to pápežský výraz a v Uhorsku si ho osvojili. Až na konci 11. storočia sa zaužíval názov „kráľ Uhrov“. Panóni nebol výraz etnický, ale územný a predstavoval určitú kontinuitu s Panónskym kniežatstvom a jeho slovanským obyvateľstvom. Z podobných dôvodov však používali prví uhorskí panovníci aj titul „kráľ Uhrov“ (Ungrorum rex), pričom výraz Uhri označoval politickú, nie národnostnú identitu. Svedčí o tom aj fakt, že titul nitrianskeho kniežaťa znel „knieža Uhrov“ (dux Ungrorum), hoci panoval na území s dominantným slovenským obyvateľstvom. Až v 12. storočí sa presadila známa forma „kráľ Uhorska“ (rex Hungariae), ktorá súvisí práve s teritoriálnym ustálením uhorských hraníc.

 

Veľký význam, ktorý prikladal prvý uhorský kráľ Nitrianskemu kniežatstvu, sa odrazil aj na jeho štátoprávnom postavení. Nitriansko bolo popri rumunskom Biharsku jediným nerozdeleným územím v kráľovstve. Po celé 10. storočie však hornaté časti Slovenska nepatrili k vznikajúcemu Uhorskému kráľovstvu. Arpádovské Nitrianske kniežatstvo tak bolo spočiatku podstatne menšie ako mojmírovské. Príčinu, pre ktorú Štefan I. nerozdelil toto územie, netreba hľadať len v historických súvislostiach tohto celku alebo v kráľovom pocite vďaky. Malo to aj pragmatické dôvody. Nitrianske kniežatstvo predstavovalo confinium, teda pohraničné pásmo Uhorska, v ktorom kráľovstvo sústreďovalo svoje obranné a vojenské kapacity. Prírodné hraničné priechody strážili predovšetkým kmene staromaďarských Sikulov, turkotatárskych Plavcov a starotureckých Pečenehov. Rodiny vojakov založili v týchto oblastiach osady, podľa ktorých dnes môžeme určiť pohraničné línie vtedajšieho Uhorska ako napríklad Plavecký Mikuláš, Plavecký Štvrtok, Sekule, Stráže, Pečeňady, Šintava, Veľké Uherce a podobne. Hranicu s Českým kniežatstvom netvorila ani tak rieka Morava ako skôr pohorie Malé Karpaty, ktoré kedysi Rimania nazývali Luna (alebo Mesačné hory). Hrady na Považí ako Trenčín, Hlohovec, Šintava, ale aj Bratislava tak tvorili hlavnú obrannú líniu kráľovstva.

Nitriansko malo teda obrovský strategický význam a Štefan I. si dôležitosť zachovania celistvosti tohto územia uvedomoval. Ihneď po svojej korunovácii dal raziť najstaršie uhorské mince v Bratislave, ktorá sa vtedy podľa nápisu na týchto strieborných denároch volala Preslava. Týmto krokom okrem iného demonštroval svoju moc a nárok na toto územie.

 

V rozpore s mýtmi, ktoré pretrvávajú v slovenskej spoločnosti dodnes, stredoveké Uhorsko nebolo etnickým štátom, v ktorom by Slováci trpeli pod maďarským útlakom. Raní Arpádovci síce preferovali na vedúce štátne pozície príslušníkov maďarských kmeňov, ale s touto praxou Štefan I. skoncoval. Od založenia Uhorského kráľovstva etnická príslušnosť nehrala v panovníckej dynastii prvoradú úlohu. Štefan I. konštituoval uhorský národ na stavovskom princípe. Príslušníkmi natio hungarica boli podľa stredovekej politickej filozofie šľachtické rody bez ohľadu na národnostný pôvod. Napokon, sobášna politika spôsobila, že na konci 11. storočia kolovalo v Arpádovcoch viac slovanskej krvi ako maďarskej. Paradoxne, Arpádovci tieto fakty vôbec nepopierali (to sa usilovala až maďarská nacionalistická ideológia 19. storočia). Naopak: ešte Uhorsko-poľská kronika z 13. storočia sa usilovala odôvodniť práva Arpádovcov na vládu v Karpatskej kotline sobášmi Maďarov a Slovaniek. Do arpádovského Nitrianska sa dokonca občas uchýlil nejaký slovanský veľmož do exilu.