Sloboda a sláva!

Pri sledovaní neutíchajúcich vášní a sporov okolo odstránenia sochy veliteľa konfederačných vojsk generála Leeho v americkom meste Charlottesville som neraz začul pohŕdavé hlasy, že Američania sa stále nevyrovnali so svojou rasistickou minulosťou. Dobre, povedal som si, ale kládli si tí istí ľudia otázku, či sme sa my na Slovensku vyrovnali so svojou fašistickou minulosťou?

 

Podľa najnovšieho prieskumu verejnej mienky až 85 percent obyvateľov SR vníma Slovenské národné povstanie pozitívne. Dokonca aj 74 percent voličov Kotlebovej strany ĽS NS je v rozpore s hanebnými názormi svojho vodcu hrdých na Povstanie. Je to teda najvýznamnejší štátny sviatok, ktorý slovenskú spoločnosť spája. Doteraz bolo pre nás typické, že svoje štátne sviatky sme viac spochybňovali ako oslavovali. S výnimkou oficiálnych formálnych ceremónií u nás neexistuje tradícia spontánnych rodinných osláv ako v iných krajinách (hoci najbližšie majú k tomu práve zvyky spojené s posedením pri partizánskych vatrách počas výročia SNP). Našou tradíciou počas štátnych sviatkov je skôr polemizovanie o ich význame, o ich obsahu, o ich aktéroch. Nič proti vecnej polemike, tá je soľou demokracie, problém je, že nedokážeme svoje sviatky spontánne prežívať, oslavovať, svätiť – ako je to zakódované už v koreni tohto slova a ako je to typické pre iné národy. Pochybujeme o založení Československa, pochybujeme o Nežnej revolúcii, pochybujeme o vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Dosť dlho to vyzeralo, že niet sviatku, ktorý by nás skutočne spájal, až to vyvolávalo pochybnosti, či sme naozaj jednou a jednotnou spoločnosťou. Preto je takéto vnímanie Slovenského národného povstania ako najodvážnejšieho činu našich dejín veľmi významné.

 

O to viac však pri takejto celonárodnej zhode zaráža, že na Slovensku neexistujú dôstojné pomníky veliteľov Povstania, generálov Goliana a Viesta, zato však máme našu vlasť zahnusenú pamätnými tabuľami pohlavárov vojnového štátu, v Čakajovciach stojí socha Jozefa Tisa a v Rajci Ferdinanda Ďučanského. Tomu Tisovi, ktorý po krvavom potlačení Povstania na námestí v Banskej Bystrici vyznamenával nacistických vrahov. Tomu Tisovi, ktorý „s pocitom vrelej radosti a hlbokej vďaky“ napísal Hitlerovi obdivný telegram, ako nemecké jednotky, ktoré za sebou zanechávali masové hroby, „očisťujú slovenské územie“. Tomu Tisovi, ktorý cynicky odmietol „fňukať a nariekať“ nad vypálenými slovenskými dedinami. Tomu Tisovi, ktorý ešte aj 8. decembra 1944, na porade s veliteľmi Hlinkovej gardy, keď už Červená armáda a s ňou československý armádny zbor oslobodzovali východoslovenské obce, fanaticky veril, že „v spojení s Veľkonemeckou ríšou privedieme svoj boj k úplnému víťazstvu“. Pomník Ferdinanda Ďurčanského (ľudáckeho radikála, ktorý sa aktívne zúčastnil na propagande proti Povstaniu a bol spolutvorcom protižidovských zákonov) na Námestí SNP (sic!) v Rajci, oproti pamätníku samotných povstalcov, je zasa vulgárnym výsmechom a fackou do tváre tým, ktorí položili životy za našu slobodu.

 

Kladiem si otázku, prečo toto trpíme. Nie je nič jednoduchšie ako schváliť zákon, ktorý by zakazoval odhaľovanie pomníkov a pamätných tabúľ pohlavárom tohto bábkového štátu pod nacistickou kuratelou. Zvlášť tým, ktorí boli ako vojnoví zločinci odsúdení na smrť. Historická pamäť je krehká vec a neradno s ňou hazardovať. Ak sa táto spoločnosť zhodla na hodnotách, ktoré vykvasili z Povstania, mali by sme ich nielen udržiavať a rozvíjať, ale aj chrániť. V Čiernej Hore, ale aj na ostatných miestach Juhoslávie, som videl pomníky padlých partizánov, ktorých tam uctievajú ako antických hrdinov. Nie hromadné – každý jeden bojovník, ktorý prišiel v boji za slobodu o život, má samostatnú sochu, na ktorej je okrem jeho mena, dátumu narodenia a úmrtia vyrytý aj nápis NÁRODNÝ HRDINA. Koľkých takých národných hrdinov, ktorí padli v Strečnianskej úžine, na vrchu Ostrô, Čiernom Balogu či Telgárte, koľkých takých bezmenných máme a koľko im dlhujeme? A namiesto úcty k hrdinom staviame pomníky lotrom, vrahom, zradcom a zbabelcom?

 

Hlboko sa skláňam pred všetkými účastníkmi Povstania, pred ich statočnosťou, odvahou a vytrvalosťou. Pred ich hlbokým mravným odhodlaním, ktorým by zahanbili nejedného z nás, neschopných obetovať sa za vyššie princípy. Účastníkom SNP sa kedysi vzdávala úcta, ktorá sa medzitým vytratila ako prázdne klišé. Chcel by som toto heslo oprášiť, pretože by bez akéhokoľvek pátosu malo tvoriť kostru symbolov našej historickej pamäti: Česť a sláva hrdinom Slovenského národného povstania!

 

Pri tejto príležitosti som si spomenul na jednu príhodu, ktorú mi raz dávno rozprával legendárny novinár, disident a nie náhodou aj aktívny účastník SNP, žiaľ, dnes už nebohý Roman Kaliský. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky a zvolení Michala Kováča za jej prvého prezidenta sa jeho poradný tím pripravoval na Bratislavskom hrade na inauguráciu hlavy štátu. Vznikla otázka, ako bude prezident pozdravovať vojakov. Padali rôzne návrhy: Nazdar, vojaci! – Pozdravujem vás, vojaci! A podobné bezduché výkriky. Prvá verzia sa najviac pozdávala generálom, lebo bola stručná. Druhá zasa jazykovedcom, lebo bola čistejšia. Iba Romanovi Kaliskému sa nepáčila ani jedna podoba. Záležalo mu na tom, aby symbolika hlavy štátu obsahovala odkazy na našu kultúru a hodnoty. „Keď som bol v Povstaní,“ zaspomínal si, „pred bojmi sme sa povzbudzovali veršami Sama Chalupku“. – „To sa majú vojaci zdraviť ´Mor ho´?“ spýtal sa zarazene jeden nevzdelanec, ktorého radšej nebudeme menovať. – „Isteže nie,“ odpovedal Kaliský svojím typickým šibalským úsmevom. Ale tá báseň má predsa aj iné verše: „SVÄTÉ NAŠE HESLO JE – SLOBODA A SLÁVA!“

 

Bolo rozhodnuté. Vďaka Romanovi Kaliskému, ktorý kedysi ako odvážny mladý muž prerušil štúdium na vysokej škole, aby išiel bojovať do hôr za našu slobodu, 2. marca 1993 na nádvorí Bratislavského hradu po prvýkrát zaznelo:

 

– Sláva vlasti, vojaci!

– Sloboda a sláva, pán prezident!

 

Som si istý, že ani jeden zo slovenských prezidentov nevedel, že jeho ceremoniál obsahuje priamy odkaz na Slovenské národné povstanie. Je však nesmierne dôležité, aby sme si to pamätali my, aby sme na tieto hodnoty nadväzovali a rozvíjali ich, aby sloboda – prítomná v našom historickom vedomí od Kollárovej poézie, utkaná na zástave štúrovských povstalcov, vytesaná na hroboch statočných obrancov „slovenských Termopýl“ (Strečna) a vyskandovaná na námestiach počas Nežnej revolúcie – nebola hlučne spochybňovaná dezorientovanými pomätencami, ktorí sa vyskytujú v každej dobe, no nie každá doba im poskytuje priestor. Z úcty pred tými, ktorí obetovali svoje životy za našu slobodu, je povinnosťou každého z nás, ktorí sme dedičmi tejto zeme, stať sa strážcom tejto pamäte. Lebo bez tej nie sme ničím, bez tej sa stratíme vo víchrici dejín ako lístie popadané zo stromov.