Sabat farizejov

„Najkrajšie slová sú skutky,“ hovorieval Jozef Cíger Hronský. Prezident Andrej Kiska sa spolu s ministrom kultúry Marekom Maďaričom stretli minulý týždeň so zástupcami cirkví a spoločne sa predbiehali v tom, kto najčastejšie použije slová láska, porozumenie, odpúšťanie, pokora… Až sa vám na chvíľku mohlo zdať, že sa blížia Vianoce. Malo to len jeden háčik. Andrej Kiska pripomenul, že opakovane vyzýva ľudí na porozumenie a že za najväčšie nebezpečenstvo považuje polarizáciu spoločnosti – ten Andrej Kiska, ktorý ju svojimi činmi permanentne prehlbuje. Pritakal mu aj predseda Konferencie biskupov Slovenska Stanislav Zvolenský, ktorý povedal, že občanom nepristane bojovať proti tomu, čoho sa boja – ten arcibiskup Zvolenský, ktorý je považovaný nielen za arciknieža homofóbie, ale bojuje proti všetkému, čo nezodpovedá jeho stredovekým predstavám. Aby toho nebolo málo, prezident pridal dupľu, keď prítomným cirkevným hodnostárom zakurizoval, že spoločnosť potrebuje počuť ich hlas a politici sú povinní tento hlas zosilňovať.

 

V tejto gýčovito sladkastej atmosfére, v ktorej doznievali slová Andreja Kisku ako lacný parfém, si zrejme nikto nespomenul na potrebu dodržiavania ústavy a jej prvého článku, ktorý hovorí, že Slovenská republika sa neviaže na žiadne náboženstvo. A už nikto nerieši, že kým previazanosť Vladimíra Putina s pravoslávnou cirkvou hodnotia západné médiá ako ohrozenie demokracie, Kiskovo nadbiehanie cirkvám predávajú verejnosti ako cnosť. Najvážnejší moment týchto pytačiek však verejnosti unikol. Ministerstvo kultúry oznámilo, že odluka cirkvi od štátu už nie je politickou témou a tento cieľ všetkých vlád od roku 1989 zmietlo zo stola.

 

Ako by ste nazvali ľudí, ktorí takmer tridsať rokov vodia spoločnosť za nos, vyhovárajú sa, že cirkevný odbor na presadení tejto otázky vraj „usilovne pracuje, ale je to zložité“, mútia vodu potrebou „dolaďovať veci“ alebo „prijať uspokojujúce riešenie pre všetkých“ a napokon sa vám fakticky priznajú, že nikdy nič také nemali v pláne? Akoby ste nazvali politikov, ktorí kritizujú mimovládne organizácie riadené zo zahraničia a nevadí im, že ročne dávame 41 miliónov netransparentným spôsobom nedemokratickým spolkom riadeným prevažne z Vatikánu? A ako by ste nazvali vládu, ktorá urobila s katolíckou cirkvou užšie dohody ako by si to dovolila ktorákoľvek vláda s účasťou KDH? No sociálnodemokratickou asi nie.

 

V tejto spoločnosti je trištvrte milióna ľudí, ktorých hlas zostáva nevypočutý, ktorí sú prehliadaní, znevažovaní a diskriminovaní. Sekulárni humanisti, ateisti, agnostici, ľudia bez vierovyznania – na tých všetkých sa akosi nevzťahuje tá údajná snaha o porozumenie, lásku, odpúšťanie a pokoru. Do verejnoprávnej televízie sa s príhovorom dostanú už aj jehovisti, no nikdy nie predstavitelia sekulárneho humanizmu. Prezident už prijal aj moslimov, ktorí ani nie sú registrovaní ako náboženská obec, ale ešte nikdy nie predstaviteľov ateistických združení, ktorá reprezentujú 13 percent obyvateľstva tejto krajiny. Načo nám je taká ústava garantujúca sekulárnu, teda z hľadiska vierovyznania neutrálnu spoločnosť, ak tieto princípy porušujeme na každom kroku?

 

Slovensko si ako balvan pred sebou tlačí niekoľko chronicky neriešených problémov tejto spoločnosti. Patrí medzi nich odluka cirkvi od štátu, reforma územnosprávneho členenia, volebná reforma, zásadná reforma súdnictva, školstva a zdravotníctva, no a prirodzene, dôstojná odmena za prácu. Všetky vlády to sľubujú, každá od toho nakoniec ustúpila. Či už v dôsledku ústupkov koaličným partnerom alebo údajným „dôležitejším“ témam. A tak tu riešime názorné pomôcky v parlamente, účty za prezidentove letenky, Dankovu hodnosť kapitána, kojenie v Národnej rade, Kollárove telefonáty s maloletou, platy poslancov, Ficovo bývanie, otváranie obálok Matovičovi… len na tých obyčajných ľudí akosi nezostáva čas. Znechutený pesničkár Ivo Hoffman (autor hymny Nežnej revolúcie Sľúbili sme si lásku) sa minulý rok priznal, že už niekoľko rokov nechodí voliť a svoj hlas je ochotný odovzdať až vtedy, keď sa objaví slušná strana, ktorá bude mať v programe zrušenie kapitalizmu. Ja zasa tvrdím, že má zmysel postaviť sa iba za taký politický subjekt, ktorý bude mať bezodkladné riešenie horeuvedených problémov nie ako súčasť programu, ale ako nediskutovateľnú podmienku akejkoľvek účasti vo vláde. Slovensko prešľapuje na mieste a potrebujeme sa už konečne pohnúť vpred. Verejným dištancovaním sa od toho, čo nová politická moc sľúbila občanom v novembri 1989, sa naplnili všetky podmienky toho, aby sme tento režim prestali považovať za legitímny a pokúsili sa nastoliť spravodlivejší a demokratickejší poriadok.