S bezpečnosťou sa nekšeftuje

 

Do parlamentu ide v týchto dňoch návrh novej Bezpečnostnej stratégie Slovenskej republiky. Oproti doterajšej koncepcii predstavuje výrazný posun, no o týchto zmenách, ako to už býva zvykom, sa nevedie nijaká otvorená verejná diskusia. Nie je to žiadne prekvapenie. Zahraničná a bezpečnostná politika Slovenskej republiky sú jedinými sektorovými politikami, v ktorých neprebieha žiadna pluralitná diskusia o ich podobe a rozvoji. Tvoria ich uzavreté komunity neprístupné kritike, ktoré berú iný názor ako útok a každý alternatívny návrh ich rozruší ako osamelá zdvihnutá ruka hlasujúca na zasadnutí politbyra proti. Vždy, keď som sa ocitol medzi takýmito ľuďmi, cítil som sa tam nepríjemne ako medzi aparátčikmi v bývalom režime. Omieľajú frázy o našich záväzkoch, o našej spoľahlivosti a pripravenosti plniť si úlohy, o našej zodpovednosti – rozumej ochote podporiť každý hlúpy nápad z Pentagonu. Ešte aj koalično-opozičný spor neprebieha v hodnotovej rovine, ale v prekáračkách, či je preukazovaná servilnosť voči hegemónovi dostatočne hlboká. Dokonca ani tradične hyperkritickí novinári si nekladú žiadne dôležité otázky, prestávajú byť ostražití, bezmyšlienkovite preberajú názory zahraničných lídrov ako fakty a namiesto analýzy kárajú domácich politikov, že sa odkláňajú od vopred stanovenej línie. Je v tom niečo desivo orwellovské a choré, ale väčšina si na to zvykla. Je zvláštne, že novinári i opoziční politici, ktorí inak žiarlivo strážia každé vynakladané euro zo štátneho rozpočtu, nemajú v prípade obrany žiadne problémy s netransparentným mrhaním finančných prostriedkov. Šermovanie dvoma percentami, ktoré sme sľúbili vynakladať na obranu, zastiera skutočné náklady, ktoré tento záväzok bude znamenať. Vo vyčíslení to znamená, že do roku 2030 má táto krajina investovať do armády závratných 27 miliárd eur.

Neviem, či si vie bežný smrteľník prerátať, aká nezmyselne obrovská suma je to na takú malú krajinu a čo všetko by sa mohlo za čo i len polovicu týchto peňazí vybudovať. Tí, ktorí omieľajú frázy, že ich prioritou je zdravotníctvo a školstvo, by mali mlčať, ak súhlasia s takmer dvojnásobným navýšením rozpočtu pre rezort, ktorý sa ani nenamáha vecne a exaktne zdôvodniť reálne potreby zabezpečenia našej obrany, ktorý ako jediný sa neriadi zásadou „hodnota za peniaze“ prijatou na vládnej úrovni. Vytvára sa tu neprimeraný tlak na šialené zbrojenie, ktorý neberie do úvahy ani len priority potrieb armády, čo sa najviac odráža na dlhodobom spore ministra obrany Petra Gajdoša so štátnym tajomníkom Róbertom Ondrejcsákom. Gajdoš je síce komunikačne nemotorný vojak zo starej školy, ale musel si uvedomiť to, na čo slovenská generalita márne poukazuje už dlhodobo: že im chýbajú obyčajné vozy, že prioritou je prezbrojiť pozemné vojsko, nie nakupovať drahé stíhačky, do ktorých sme tlačení. Na takéto strategické nákupy sme príliš malí, tu by bolo potrebné dohodnúť sa minimálne s Čechmi. Úlohou Ondrejcsáka na ministerstve je však strážiť kšefty. Tento chránenec americkej ambasády, ktorý má v rezorte podobnú úlohu ako sovietski poradcovia v päťdesiatych rokoch, tlačí na čo najväčšie armádne investície vo všetkých oblastiach. Výdatne mu v tom pomáhajú nátlakové lobistické skupiny, najmä think-tank Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (SSPI), ktorý vytrvalo odmieta vyjasniť svoje financovanie, aj keď nie je problém nájsť súvislosti. V minulosti bola väčšina takýchto skupín financovaná prostredníctvom National Endowment for Democracy, ktorý bol napojený priamo na rozpočet Kongresu Spojených štátov. SSPI sa objavil ako blesk z jasného neba bezprostredne po ukrajinskom štátnom prevrate na Majdane a hneď sa zameral na odhaľovanie ruskej propagandy a masívnu propagáciu zbrojenia, pričom mal vyhradený takmer monopolný priestor v spravodajstve RTVS. Pre týchto ľudí je typické, že odmietajú ísť do polemiky s každým, kto odhalí ich lži a manipulácie. Ich cieľom nie je konfrontácia rôznych pohľadov, ale totálne ovládnutie informačného priestoru. Ak nám teda normalizáciu spoločnosti priniesli sovietske tanky, potom nám indoktrináciu spoločnosti vnútili proamerické think-tanky. V tejto atmosfére, prirodzene, nie je možné viesť racionálnu verejnú diskusiu o reálnych potrebách našej obrany a prioritách našej bezpečnosti. Sme tlačení do vzorca vypracovaného mimo tejto republiky bez akýchkoľvek výhrad. Otázky sa nepripúšťajú, pochybnosti sa škandalizujú.

Opakujem: v žiadnom inom sektore neexistuje taká dusivá nedemokratická atmosféra bez možnosti zvažovania rôznych alternatív ako vo sfére slovenskej obrany. Peniaze sa tu nevynakladajú efektívne a hospodárne, podľa potrieb štátu, ale podľa záujmov zbrojárskych koncernov. Vôbec sa nepracuje s exaktnými údajmi a reálne čísla o zbrojení vo svete sa ignorujú. Rusko investovalo minulý rok do vojenských výdavkov len 10 percent sumy, ktorú vynaložili Spojené štáty a len 27 percent nákladov európskych členských štátov NATO. Už dnes má Severoatlantická aliancia nad Ruskom bezprecedentnú prevahu, ale títo najatí lobisti zbrojárskych firiem vo vládnych či mimovládnych funkciách nám tvrdia, že je to málo a musíme zbrojiť dvojnásobne. Nemá to žiadnu logiku a my by sme si mali klásť otázky, prečo by mali mať také zoskupenia ako SSPI – ktoré nie sú klasickými mimovládnymi organizáciami v zmysle zoskupenia občanov, ale nátlakovými skupinami platenými Spojenými štátmi a zbrojárskymi koncernami, ktoré nesledujú naše štátne záujmy, ale záujmy cudzích mocností a korporácií – taký veľký vplyv na formovanie našej bezpečnostnej politiky. Tým skôr, ak sa ignoruje verejná mienka, podľa ktorej väčšina občanov európskych krajín s výnimkou Poľska a Holandska nechce dávať viac na zbrojenie (údaje sú z prieskumu, ktorý vykonal Pew Research Center na jar 2016).

 

Vráťme sa však k číslam. Podľa údajov SIPRI investovalo Rusko minulý rok do obrany 69 miliárd dolárov. USA však vynaložili na vojenské výdavky až 611 miliárd dolárov, pričom Donald Trump už avizoval, že táto neuveriteľná suma tento rok ešte výrazne vzrastie. Porovnajme si to s rokom 1985, teda s časom, keď vrcholilo tzv. horúčkovité zbrojenie medzi ZSSR a USA. Spojené štáty vtedy investovali do zbrojenia 180 miliárd dolárov, Sovietsky zväz 192 miliárd. Na úrovni aliancií však bol pomer mierne odlišný: náklady celej Varšavskej zmluvy predstavovali 293 miliárd, náklady NATO 373 miliárd dolárov. A teraz ten najdôležitejší rozdiel. Žiadny politik alebo analytik sa ešte nepozastavil nad tým, že napriek oficiálnemu právnemu statusu Severoatlantickej aliancie (spojenecká zmluva suverénnych štátov) sa NATO čoraz častejšie správa ako nadnárodná organizácia, ktorá má právo zasahovať do rozhodovania svojich členských štátov. Ponechajme teraz bokom propagandistické táraniny novodobých politrukov, ktorí vám tlačia do hláv, že všetci sme rovnocenní – každý z nich veľmi dobre vie, že za každým dôležitým rozhodnutím Severoatlantickej aliancie je hrubý nátlak Spojených štátov hraničiaci neraz až s vydieraním (ako to bolo napríklad v prípade „spoločného záväzku“ zvyšovať vojenské výdavky). Popiera sa tým samotný zmysel spojeneckej zmluvy ako zväzku suverénnych štátov, ktoré by si mali v prípade vojenského ohrozenia pomáhať bez ďalších podmienok. Je zvláštne, že tomuto agresívnemu nátlaku sa podriaďujú formálne demokratické štáty a ešte zvláštnejšie je, že takýto autoritatívny mechanizmus nepoznalo ani vojenské zoskupenie komunistických štátov. Minulý rok vydal Ústav pro studium totalitních režimů v Prahe rozsiahlu odbornú publikáciu Varšavská smlouva 1965 – 1989, v ktorej podrobne opisuje aj spôsoby rozhodovania tejto aliancie. Okrem iného sa v nej uvádza, že Moskva svojim satelitom výdavky do vojenskej oblasti nikdy nenariaďovala, že výdavky na obranu zostávali v rámci Varšavskej zmluvy všeobecne striktnou záležitosťou členských krajín. Rozprával som sa s viacerými politikmi a bývalými ministrami obrany o nedávnom spore ministra obrany s jeho štátnym tajomníkom o nákupe stíhačiek a všetci mi potvrdili, že aj keby boli ruské Migy lacnejšie, nikdy by nám ich nedovolili kúpiť, hoci spojenecké Turecko s takýmto obchodom s Ruskom nemalo problém. Čo sme to dovolili urobiť s našou slobodou? Ide tu naozaj ešte o našu bezpečnosť alebo o bezprecedentné tunelovanie štátneho rozpočtu v prospech vybraných zbrojárskych firiem?

V zmysle toho, čo som uviedol, mi dovoľte formulovať konkrétne pripomienky a výhrady k navrhovanej Bezpečnostnej stratégii Slovenskej republiky. Na prvý pohľad je vidno, že dokument pripravovali „jastraby“ našej zahraničnej politiky. Oproti doterajšej platnej verzii z roku 2005 nová stratégia nenalieha na dodržiavanie princípov medzinárodného práva a čo som si všimol na prvom mieste – úplne sa z nej vytratilo slovo MIER. Mier ako najvyššia hodnota a cieľ medzinárodných vzťahov. Priateľstvo so všetkými, ktorí chcú žiť s nami v mieri, spolupráci a porozumení. Zásadne sa teda mení filozofia našej bezpečnostnej politiky. Túto zmenu pocítime najmä v nenápadne vložených vetách ukrytých v mori bezobsažných fráz. Nová bezpečnostná stratégia chápe ako hlavnú hrozbu vojenský potenciál a aktivity Ruskej federácie. Takto otvorene nebol pomenovaný nepriateľ ani v doktrínach NATO počas prvej fázy studenej vojny. Dá sa povedať, že dokument výrazne preceňuje ruskú hrozbu a výrazne podceňuje riziká spojené so zmenou klímy, chudobou a migráciou. Veľmi znepokojujúce je vytváranie dojmu, že hybridné hrozby a šírenie propagandy k nám prichádzajú len z Ruska a z toho vyplývajúci záver, že štát sa bude sústreďovať na „strategickú komunikáciu s verejnosťou“. Takýto orwellovský newspeak nie je ničím iným ako šifrovaným označením pre masívnu propagandu, s ktorou máme tie najhoršie skúsenosti, lebo už neraz sme analyzovali, že je plná zámerných lží. Slovenská republika by mala bojovať proti skresleným informáciám a dezinformačným webom absolútnou komunikačnou otvorenosťou a pravdivosťou – to je ten najúčinnejší nástroj proti propagande – ak jej naozaj ide o pravdu a transparentnosť.

 

Bezpečnostná stratégia kladie extrémny až nezmyselne veľký dôraz na vzťahy so Spojenými štátmi. NATO vníma ako „najvyššiu medzinárodnú záruku obrany“, čo je strategicky zle postavený cieľ. V iných textoch a mediálnych vystúpeniach som už veľakrát zdôraznil, že najvyššou medzinárodnou zárukou je iba teritoriálna obrana, čo predpokladá vytvorenie európskej armády. Naše historické skúsenosti nám hovoria, že na spojenecké zmluvy sa nedá spoľahnúť a naším cieľom preto musí byť dosiahnuť vyššie záruky bezpečnosti ako aliančné. V tomto zmysle ide dokument proti duchu spoločnej európskej obrany, a to celkom zámerne (presadzuje doslova „ucelený prístup“ s NATO), čo považujem z hľadiska našich štátnych záujmov za vyslovene škodlivé. Nepotrebujeme opakovať zaklínadlá o európskom jadre – stačí, keď budeme preferovať európske riešenia. Aj Slovensko by si malo rozmyslieť, či chce kráčať spoločne s francúzskym prezidentom Macronom, ktorý dnes v smelom a vizionárskom prejave vyzval na zjednotenie európskej zahraničnej a obrannej politiky alebo bude nasledovať temné predstavy Donalda Trumpa ako pudlík americkej moci. A za seba odpovedám, že chcem, aby bolo Slovensko rovnocennou súčasťou zjednotenej európskej civilizácie, nie kolóniou amerického impéria. Aj z tohto dôvodu mi v navrhovanej koncepcii bezpečnostnej stratégie chýba ustanovenie, že zahraničné aktivity slovenských ozbrojených síl sú neprípustné v prípade, ak sa uskutočňujú výlučne na podporu mocenských záujmov veľmocí a ak porušujú medzinárodné právo.

 

Nová Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky je v predkladanej podobe neprimerane militaristická s dôrazom na vyššie zbrojenie, pripravenosť zúčastňovať sa na intervenciách a dokonca záväzok podieľať sa na kontroverznom programe protiraketovej obrany, ktorý vyvolal na celom svete vlnu protestov mierových a ľudskoprávnych organizácií. Chýba širšie chápanie bezpečnosti, ktoré by bralo do úvahy rast rozsahu a významu nevojenských aspektov bezpečnosti. Na iných miestach som už niekoľkokrát upozornil na to, že Slovensko absolútne nevyužíva svoj potenciál sprostredkovateľa mierových rokovaní. Namiesto toho sa sústreďuje na vojenské riešenia a traumatizuje verejnosť čoraz frekventovanejším presunom cudzích vojsk cez naše územie. V posledných mesiacoch sa počet týchto presunov dramaticky zvýšil. Len tento rok ich bolo 24, pričom každý z nich trvá niekoľko dní a od polovice mája majú frekvenciu každý týždeň. Vrcholom cynizmu bol transport armády USA počas výročia intervencie vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta. Na takúto militarizáciu nášho životného priestoru by sme si rozhodne nemali zvykať a mali by sme urobiť všetko pre to, aby naše bezpečnostné prostredie zodpovedne a systematicky formovali holubice, a nie jastraby.