Renesancia morálneho gýča

Doznievajúca eufória z porážky Roberta Fica v prezidentských voľbách je pochopiteľná. Čo je však nepochopiteľné, je naivná dôvera v nového víťaza, náhla rezignácia na štandardné nároky, ktorými kriticky zmýšľajúci ľudia disponovali a znepokojujúci, plazivý kult osobnosti.

Tí, ktorí len pár dní pred druhým kolom vykrikovali „Kto ste, pán Kiska?“, dokonca aj tí, ktorí oprávnene poukazovali na to, že tento človek vstupoval do kampane s programom prvej dámy, nadobudli zo dňa na deň presvedčenie, že Andrej Kiska bude dobrým prezidentom. Nuž, kiežby. Lenže tí, ktorí nemajú sklony prepadať politickej teológii a nemýlia si politiku s náboženskou horlivosťou, by si už konečne mali začať klásť podstatné otázky.

Čo povedali tieto voľby o slovenskej spoločnosti? Český novinár Luboš Palata (ktorý Slovensku nikdy nerozumel) vo vytržení napísal, že Slovensko urobilo „veľký skok k vyspelej Európe“, že „slovenská demokracia ukázala obrovskú silu, keď sa prezidentom mohol stať človek, ktorý nikdy nebol politikom“.

A v podobnom duchu sa nechal uniesť Martin Bútora, poradca novozvoleného prezidenta, ktorý pateticky vyhlásil, že „občania sa prebudili, spoločnosť sa pohla“… Naozaj?

Tieto vyjadrenia by boli úsmevné, keby o slovenskej spoločnosti nevydávali jednu znepokojujúcu správu: na fakte, že je jednoduché opiť nás rožkom, sa v zásade nič nezmenilo. Ak Slováci veria Palatovmu pseudoamerickému snu, že prezidentom sa môže stať v podstate každý, ignorujú vzostupný význam peňazí vo volebných kampaniach.

A ak považujú za „občianskeho kandidáta“ niekoho, kto sa nevyšvihol do svojej pozície vzopätím občianskej spoločnosti, ale kumuláciou finančných prostriedkov, pýtam sa, kam sa vlastne naša spoločnosť pohla. Svetové médiá reagovali na vzniknutú situáciu oveľa presnejšie: vyhral „obchodný magnát“ (BBC), milionár (ORF), bohatý podnikateľ (Le Monde)… Slovenské médiá udržiavajú ilúziu, že vyhrala občianska spoločnosť.

A že to hovoria aj tí, ktorí pre zakorenenie občianskej spoločnosti na Slovensku v uplynulých rokoch niečo urobili, je obzvlášť alarmujúce.

Akoby sme hodili za hlavu všetky trápenia a zápasy uplynulých rokov. Je zvláštne vidieť súčasnú opozíciu, ako si po dvoch rokoch pamätá z Gorily iba to, že Fico pil coca-colu. Je zvláštne vidieť tú rezignáciu na všetky princípy a zásady, ktoré vyhnali ľudí do ulíc.

Pred voľbami roku 2012 sa všetky parlamentné strany bez výnimky písomne zaviazali, že do roka, presnejšie do 4. apríla 2013, prijmú konkrétne legislatívne zmeny, ktoré povedú k zvýšeniu transparentnosti financovania politiky na Slovensku.

Sľub nesplnili ani po dvoch rokoch a nečudo, lebo verejnosť to od nich ani nežiada. Namiesto toho vzývame nového prezidenta, o ktorom sa odborníci na politický marketing zhodli, že jeho výdavky na kampaň boli mnohonásobne vyššie než priznal. S pseudonáboženským zanietením mu veríme, že tie obrovské prostriedky vynaložil sám a nekladieme tie najdôležitejšie otázky – kto mu to platil a hlavne prečo.

Ako novú nádej vzývame mladého politika, ktorý má tiež problémy priznať a transparentne doložiť, odkiaľ vzal peniaze na kampaň a kto financuje štart jeho novej strany. Kam zmizol ten hyperkritický hnev na praktiky slovenskej politiky spred dvoch rokov? Azda nechceme brať vážne pseudonáboženskú zanietenosť Štefana Hríba, že dobro zvíťazilo nad zlom, azda si nemyslíme, že tie problémy zmizli, že naša spoločnosť už nie je oligarchická a partokratická…

Opak je pravdou. Všetky prejavy, ktoré nás znepokojovali pred dvoma rokmi, narástli do ešte obludnejších rozmerov – ibaže táto spoločnosť rezignovala. Nežiada demokratické riešenia, ale spasiteľa, netúži po pravde, ale po ilúzii, ktorá oslňuje. Slovenská spoločnosť sa odvracia od skutočnosti a vyčerpaná z vnútorných zápasov sa poddáva príťažlivému klamu – kto v nej vzbudí ilúzie, ovládne ju.

Je to tá najnebezpečnejšia fáza našej demokracie. Lebo to najhoršie, čo môžete urobiť tomuto už aj tak ťažko skúšanému ľudu, je zničiť nádej. Premrhať energiu vloženú do viery v nejakú ideu, ktorá skončí v troskách ihneď po tom, čo sa príslušné kruhy nasýtia.Poznajúc finančné pozadie týchto pohybov – všetko k tomu smeruje, je to začarovaný kruh. Ľudia by mali pochopiť, že ak sa nezmení podstata financovania politiky, princíp fungovania partokracie, nemôže sa zmeniť vôbec nič, je to len ďalšie mámenie.

Mali by pochopiť, že nič také ako „nepolitická politika“ neexistuje, lebo demokratická politika je založená na hodnotovom spore ideových zoskupení. Boj proti partokracii nemá byť bojom proti politickým hnutiam, lebo táto ilúzia a únava z politiky nás v moderných dejinách už dvakrát priviedla na pokraj fašistickej a komunistickej záhuby.

Aj vtedy začali ľudia pohŕdať politikmi, demokratickými princípmi, túžili po jednoduchosti, jednote a rýchlych riešeniach, ktoré sa napokon ukázali ako tie najistejšie skratky do pekla.

Nič nás do týchto temných hlbín nestrháva rýchlejšie ako morálny gýč – pojem, ktorý do svetovej literatúry a filozofie vniesol jubilujúci český spisovateľ (1. apríla oslávil 85 rokov) Milan Kundera. V slávnom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia definuje morálny gýč ako „kategorickú negáciu hovna“ – postoj, ktorý vyraďuje zo života všetko, čo narúša monopol nad ľudským svedomím – každý prejav individualizmu, každé pochybovanie či iróniu.

V ríši morálneho gýča vládne dojatie, ktoré vytláča z vedomia ľudí zmysel pre rozdielnosť, konečnosť a neprehľadnosť životných situácií jednotlivcov. Vládne tu diktatúra srdca. Tam, kde hovorí srdce, je neslušné, aby rozum niečo namietal.

Prívrženec morálneho gýča nechce poznať otázku, na ktorú svojím postojom odpovedá. Odpovedá kategoricky a nepripúšťa historickú obmedzenosť, zakrýva nejednoznačnosť situácie, v ktorej musíme aplikovať naše hodnoty. Prameň tohto gýča nachádzame aj v jednom z najzásadnejších českých intelektuálnych sporov medzi Milanom Kunderom a Václavom Havlom.

Dnes sme svedkami renesancie tohto druhu politiky. Počúvame frázy o politike pre ľudí (akoby ju doteraz robili pre akváriové rybičky), počúvame nič nehovoriace marketingové heslá vydávajúce sa za sľuby. Nepochádzajú z vnútorného presvedčenia, nie sú odrazom štátnickej vízie a hodnotovej zrelosti ich nositeľa, ale produktom a výsledkom presne vypočítanej stratégie skúmajúcej ľudské túžby – ako to priznal aj šéf volebného štábu Andreja Kisku.

Takýmto spôsobom sa však nemení spoločnosť, ale zneužívajú sa jej slabosti. Rodí sa nový kult osobnosti so starostlivo vyretušovaným príbehom, ktorému všetci uverili, v ktorom sa strácajú desaťtisíce anonymných darcov (dávajúcich neraz zo svojej vlastnej podstaty, nie z nadbytku) a vystupuje do popredia len jediná postava človeka, ktorému sú zrazu ľudia ochotní uveriť a odpustiť úplne všetko – aj to, že naďalej podniká a chce podnikať s nebankovkamni v Česku, čo pobúrilo len zahraničných novinárov.

Môže tento morálny gýč nahradiť reálnu politiku? Nemôže. Tak ako nemôže moralizovanie nahradiť všeobecne záväzné pravidlá, ktoré v demokratickej spoločnosti umožňujú ľuďom racionálne riešiť vzniknuté situácie. Tak ako nemôžu deklarované hodnoty nahradiť efektívne inštitúcie, ktoré sú užitočné občanom pri riešení ich nepredvídaných situácií. Preto je morálny gýč veľkou hrozbou pre demokraciu, lebo paralyzuje schopnosť občanov budovať tieto inštitúcie a riešiť situácie, v ktorých sa ocitajú.

Dokonca aj český teológ Tomáš Halík varoval pred tým, čo nazval imperializmom lásky – pred moralizujúcou horlivosťou až fanatizmom, ktorá nerešpektuje rôznorodosť, ale prezrádza skôr nedostatok úcty k ľuďom. Takíto politici majú sklony hovoriť o „slušných ľuďoch“, pričom túto kategóriu vzťahujú len na seba.

Ak expremiérka Iveta Radičová , ktorá rada káže o slušnosti a morálke, delí obyvateľov tohto štátu na „ficovoličov“ a „občanov“ (viď pondelkové vydanie denníka Sme), prispieva k atmosfére vybičovanej polarizácie spoločnosti, ktorá je charakteristická skôr pre psychotické diktatúry ako pluralitné demokracie.

Preto nemôžem jasať – napriek tomu alebo skôr práve preto, že je to v tejto atmosfére masovej eufórie mimoriadne nepopulárna a nevďačná úloha – pretože moc peňazí nikdy nemôže suplovať poctivú občiansku angažovanosť, pretože žiadne skratky neexistujú, pretože morálny gýč nemôže nahradiť pravidlá demokratickej politiky. Nádej totiž nespočíva v nových spasiteľoch, ale v tých nedokonalých ľuďoch, ktorí napokon vždy musia sami prejaviť vôľu ku konkrétnym zmenám.

Preto nás Andrej Kiska nemôže sklamať – pretože sme od neho nič nečakali. Nech urobí čokoľvek, bude úspešný. Môže byť dokonca populárny. Raz za mesiac za veľkej mediálnej pozornosti odovzdá niekomu svoj plat. Navštívi nejaké nemocnice a sociálne zariadenia.Pohladí choré deti, vyzve na ukončenie násilia, povie niečo dojímavé. Ale podstatu slovenskej politiky, jej finančných tokov a pravidiel nezmení – lebo ju zmeniť nechce.

Prichádza ako sekulárny pápež, princezná Diana, dalajláma a Matka Tereza. Sľúbil nám, že tu bude pre ľudí a tí vnímavejší z nás sa už čoskoro dovtípia, pre ktorých. Nie, toto nie je vzopätie slovenskej spoločnosti. Toto je jej umŕtvenie a navoňanie rozkladajúcej sa zdochliny. Habemus praeses.

(vyšlo 3. apríla 2014 na aktuality.sk)

https://www.aktuality.sk/clanok/250483/komentar-eduarda-chmelara-renesancia-moralneho-gyca/