Prezident Slovenskej republiky by mal sídliť na Bratislavskom hrade

Návštevníci včerajšieho Dňa otvorených dní NR SR sa mohli na vlastné oči presvedčiť, že najreprezentatívnejšie priestory na Slovensku dnes predstavujú zrekonštruované veľkolepé sály Bratislavského hradu. Preto nielen zahraniční návštevníci, ale aj domáci odborníci kladú čoraz častejšie otázku, prečo hlava štátu nesídli práve tu. Na prvý pohľad je to malicherný problém, v skutočnosti však veľa vypovedá o našej kultúrnej vyspelosti a schopnosti chápať a správne využívať symboly našej vlasti.

Bratislavský hrad by mal byť považovaný za najposvätnejšie miesto našej štátnosti – podobný význam má Pražský hrad pre Čechov. Odohrávali sa tu najvýznamnejšie udalosti našich dejín, bolo to sídlo kráľov a centrum moci. Od pradávnych čias bola táto akropola civilizačným strediskom celého stredného Podunajska. Najprv tu vyrástlo bratislavské oppidum, sídlo mocného keltského kmeňa Bójov a hlavné mesto ich kmeňového zväzu. Rakúsky profesor Werner Jobst už v roku 2009 označil oppidum pod dnešným Bratislavským hradom za stratené Carnuntum (Kamenné mesto), hlavné mesto rímskej provincie Noricum, ktoré sa spomína v správe Caia Vellelia Patercula. Táto správa hovorí, že v roku 6 nášho letopočtu sa z Carnunta vybral do boja proti Markomanom rímsky cisár Tiberius (známe rakúske Carnuntum vzniklo neskôr). Archeologické nálezy svedčia naozaj o tom, že tu bola kráľovská rezidencia. A dnes už vieme aj to, že na stavbu Bratislavského hradu sa použili kamene z rímskych stavieb. Na jednom z nich – na juhozápadnom rohu paláca – sa zachovalo torzo reliéfu cisára, ktorý si po bitke drží na hlave veniec víťazstva. Práve to by mohol byť portrét cisára Tiberia, syna Augusta.

Po Keltoch a Rimanoch tu sídlilo slovanské knieža, po ktorom dostal hrad pomenovanie. Meno tohto veľmoža bolo Braslav alebo Preslav – odtiaľ Braslavov hrad. Dnešné pomenovanie, v ktorom sa spája bratstvo a sláva (Bratislava) vymysleli až štúrovci. Na hrade sa zdržiavali arpádovskí králi Šalamún, Belo III. (ktorý tu zhromažďoval vojská západnej Európy na tretiu križiacku výpravu) či Ondrej II. (ktorému sa tu narodila dcéra, katolícka svätica Alžbeta Durínska). Hrad si veľmi obľúbil cisár Žigmund Luxemburský a po bitke pri Moháči tu sídlila vdova po Ľudovítovi II., posledná uhorská kráľovná Mária Habsburská. Viac ako 250 rokov tu boli uložené uhorské korunovačné klenoty a svoje najvýznamnejšie obdobie zažil hrad za Márie Terézie, ktorá premenila Bratislavu na jedno z najkrajších miest a jednu z najpríťažlivejších kultúrnych metropol.

Hrad navštívil pápež Lev IX. (25. augusta 1052), nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa (v tom čase najmocnejší panovník Európy), tri dni tu býval ruský cár Peter Veľký i francúzsky cisár Napoleon Bonaparte, zavítali sem Nikita Chruščov, Fidel Castro, François Mitterrand i Boris Jeľcin, bol tu summit amerického prezidenta Georga Busha s ruským prezidentom Vladimírom Putinom a naposledy tu rokovali pred dvoma rokmi lídri 27 krajín Európskej únie.

Bratislavský hrad sa však najvýznamnejšie zapísal do našich moderných dejín. Tu bol 30. októbra 1968 podpísaný Zákon o federatívnom usporiadaní ČSSR, tu bola 1. septembra 1992 podpísaná Ústava Slovenskej republiky, tu bolo prvé sídlo prvého prezidenta demokratickej Slovenskej republiky Michala Kováča. Je teda viac ako evidentné, že toto miesto má mimoriadne silného ducha a silnú energiu, že je do neho vrastený genius loci tejto krajiny. Ako je možné, že sme mu doteraz nedali význam, ktorý si zaslúži? Argumenty, ktoré sa používali doteraz, sú viac ako absurdné. Je úplne jedno, či tu bolo Michalovi Kováčovi naozaj zima a či sa mu vtedy zdali priestory primalé – tieto výhovorky v porovnaní s Grassalkovichovým palácom jednoducho neobstoja. Bratislavský hrad je odvekým symbolom a centrom moci a sídlo hlavy štátu sa umiestňuje spravidla tam.

Nejde teda len o to, že sídlo prezidenta republiky by malo byť čo najreprezentatívnejšie. Bol som svedkom toho, že zahraničné delegácie sa často zaujímajú o históriu miesta, v ktorom rokujú. Naši doterajší najvyšší ústavní činitelia túto históriu veľmi nepoznali, no predstavte si, že by o dejinách súčasného Prezidentského paláca niečo vedeli. Čo by povedali hosťom? Že sme uprednostnili sídlo vidieckeho šľachtica z Mojmíroviec, ktoré stálo svojho času za hradbami mesta, že sa v ňom okrem nepotvrdenej legendy (vraj sa tu na bále zoznámil Ľudovít Štúr s Adelou Ostrolúckou) nič významnejšie nestalo, že sme si ho vybrali vlastne preto, lebo tu sídlil vodca okypteného fašistického útvaru z vôle Adolfa Hitlera, a keď ho obesili, komunistický vodca Klement Gottwald tu zriadil centrum pre jeho stranícku mládež…

 

Naša hrdosť, náš význam a naša moc má symbolické sídlo na Bratislavskom hrade. Tu by malo byť nielen oficiálne sídlo prezidenta Slovenskej republiky, tu by mal byť panteón našich najvýznamnejších osobností, centrum našich národných a štátnych tradícií. Prejdite sa po tých miestach, dotknite sa tých kameňov a pochopíte, o čom hovorím.