Prezident, premiér a predseda parlamentu dehonestujú štátne vyznamenania

Spor medzi Andrejom Kiskom a Robertom Ficom sa dostal do ďalšej trápnej fázy, ktorá zahanbuje celý štát. Nesúhlas so spôsobom, akým súčasná hlava štátu udeľuje štátne vyznamenania, viedla predsedu vlády a šéfa NR SR k presadeniu vlastných ocenení (Štátnej cene Alexandra Dubčeka a Štátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana). Andrej Kiska zákon o štátnych cenách najprv vetoval a po neúspechu napadol na Ústavnom súde SR. A my máme na stole ďalší konflikt, ktorého podstata bude v žabomyších vojnách bežným ľuďom unikať.

 

V prvom rade treba povedať, že Andrej Kiska udeľovanie štátnych vyznamenaní naozaj zneužíva na oceňovanie svojich kamarátov. Je pritom pozoruhodné, že keď ten istý problém vyčítali naše malomeštiacke kruhy (intelektuálne i mediálne) Milošovi Zemanovi, v prípade Andreja Kisku tú istú drzosť označujú za veľkorysý a múdry čin. Nie, v oboch prípadoch to nebolo ani veľkorysé, ani múdre, ale úzkoprsé a krátkozraké, nehodné hlavy štátu. Ale ak je niečo ešte horšie ako takéto jednostranné a zaujaté uprednostňovanie úzkej ideologickej skupinky na úkor rôznorodého spektra osobností, tak je to márnomyseľný revanš, ktorý robí z odporcov prezidentových metód ich spojencov. Ľudia ako Andrej Kiska prichádzajú a odchádzajú, ale úrad prezidenta a spolu s ním aj štátne vyznamenania tu budú naďalej. Špiniť ich hodnotu takouto nedôstojnou odplatou je činom malých ľudí, nie veľkých štátnikov.

 

Podľa čl. 101, ods. 1, pís. i Ústavy SR má výlučnú právomoc na udeľovanie štátnych vyznamenaní prezident republiky. Tak to bolo aj vo všetkých doterajších ústavách. Iný štátny orgán môže udeľovať vyznamenania len v prípade, že ho na to splnomocní hlava štátu. To sa však nestalo. Robert Fico a Andrej Danko sa bránia ako malé deti, keď tvrdia, že nejde o štátne vyznamenania, ale štátne ceny. Naša ústavná tradícia štátne ceny nepozná. Počas komunistického režimu sa odovzdávala Štátna cena Klementa Gottwalda, ale aj tú udeľoval prezident republiky na návrh vlády za výnimočný prínos na poli vedy, techniky a kultúry. Už len samotný fakt, že premiér a predseda parlamentu chcú udeľovať štátne ceny pri príležitosti štátneho sviatku SR, potvrdzuje, že pôjde o alternatívu k štátnym vyznamenaniam, ktoré bude v tej istej chvíli udeľovať prezident republiky – a to je tak príšerne nedôstojné, že by sa mali všetci traja najvyšší ústavní činitelia hanbiť za to, kam svoj márnomyseľný spor dotiahli. Slovenská republika sa môže stať terčom posmechu za to, že sa jej orgány nevedia dohodnúť ani na štátnych tradíciách, že sme potemkinovskou provinciou, ktorá za hrdo sa vypínajúcimi hruďami jej predstaviteľov skrýva absolútny ústavný a právny chaos.

 

Svetoznáme meno Alexandra Dubčeka si skôr zasluhuje prestížnu medzinárodnú cenu za presadzovanie ideálov demokratického socializmu a humanizmu, čo by určite zviditeľnilo aj Bratislavu a celé Slovensko. Po Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi by zasa mohla byť pomenovaná medaila za zásluhy o budovanie štátu, ktorú by odovzdával predseda NR SR nie ako vyznamenanie, nie ako cenu, ale ako symbol vďaky – podobne ako to robí od roku 2008 český premiér, ktorý udeľuje Medailu Karla Kramářa. Prípadne – ak si národniari tak odrazu cenia hurbanovský odkaz – môžu napraviť svoj zlý nápad spred rokov a presadiť, aby sa Rad za zásluhy o vznik Slovenskej republiky nevolal po kontroverznom Andrejovi Hlinkovi, ale po Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Ale nechajme štátne vyznamenania štátnymi vyznamenaniami, nedevalvujme ich hodnotu a nespochybňujme ich symbolický význam a s nimi aj váhu úradu prezidenta republiky.

 

Som jednoznačne za to, aby udeľovanie štátnych vyznamenaní pri príležitosti štátnych sviatkov (nech ich už nazveme akokoľvek) boli výlučnou právomocou prezidenta Slovenskej republiky a aby pri ich udeľovaní zohľadňovala hlava štátu aj návrhy vlády, parlamentu, významných inštitúcií, ale aj širokej občianskej verejnosti. Iba tak budú štátne vyznamenania reprezentatívne, dôstojné a rešpektované.