Poznanie oslobodzuje

Vážené priateľky, vážení priatelia, vzácni hostia, v prvom rade mi je veľkou cťou, že sa vám môžem prihovoriť pri príležitosti Svetového dňa humanistov, ktorý už píše aj na Slovensku svoju tradíciu a nie je len výročným stretnutím a ocenením výnimočných ľudí, ale predovšetkým oslavou mravnej sily sekulárneho humanizmu. Máte za sebou roky zápasov za uznanie tejto významnej skupiny v spoločnosti, no dnes treba nielen oceniť odvahu tých, ktorí v klerikálnom štáte odvážne bojujú za práva ľudí bez náboženského vyznania, ale aj zhodnotiť, nakoľko bol tento boj efektívny. Hádam nebudem v tejto spoločnosti za kacíra, keď poviem, že nie vždy za neutešený stav sekulárneho humanizmu môžu mocenské zložky a rozpínajúca sa moc cirkví, ale svoj významný diel zodpovednosti nesú aj tí, ktorí ľuďom nedokázali ponúknuť dostatočne atraktívnu alternatívu k nábožensky orientovanej etike.

Naším hlavným protivníkom totiž nie je náboženstvo, ale klerikalizmus. Klerikalizmus, ktorý sa zažral do politického systému tejto krajiny tak hlboko, že ohrozuje základné piliere sekulárneho štátu. Je absolútne kontraproduktívne míňať energiu na kritiku náboženstiev. Všimnite si, že aj v cirkvách je kritika ateizmu okrajová záležitosť. Oveľa viac sa sústreďujú na získavanie prívržencov a poskytnutie psychickej úľavy, ktorej význam nepodceňoval ani Sigmund Freud. Hlavnou platformou tohto hnutia preto nemôže byť ateizmus v zmysle popierania Boha. Je ňou sekulárny humanizmus ako rovnocenná morálna filozofia, ktorá neopiera svoje etické princípy o náboženské zdôvodnenie.

Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Z tohto pojmu nevyplýva nič iné ako odmietanie existencie Boha. Jeden z hlavných omylov etického diskurzu spočíva v rozdeľovaní ľudí na kresťanov, moslimov, židov, hinduistov, budhistov a – ateistov. Ale to sú dve nesúvisiace kategórie. Ak hovoríme o ateistoch, mali by sme hovoriť o protipóle ako o teistoch a ak hovoríme o kresťanoch, mali by sme hovoriť napríklad o humanistoch. Lenže ateista nie je to isté ako humanista. V rámci ateizmu (podobne ako v rámci náboženstva) existuje mnoho smerov. Radikálny environmentalista nemusí byť veriaci, ale princípy jeho hlbinnej ekológie sú v ostrom rozpore so zásadami humanizmu. Na to, aby sme pochopili tento význam, sa musíme zbaviť dojmu, že ak odmietneme niekoho zaradiť k humanistom, znamená to, že nejde o dobrého človeka. Humanizmus sa vzťahuje len na taký smer morálnej filozofie, pre ktorý sú na prvom mieste potreby a záujmy človeka, vyzdvihovanie toho najlepšieho, čo je v ňom obsiahnuté. Ak považujeme za prvoradú prírodu alebo Boha, ak nenávidíme ľudí, neveríme v ich schopnosti či pokrok alebo popierame rovnakú hodnotu ich životov, nepatríme k vyznavačom humanizmu. Podobne ako filozofiu Friedricha Nietzscheho s jeho radikálnou kritikou kresťanstva nemožno ani pri znásilnení mysle nazvať humanistickou, hoci sekulárni humanisti ho citujú veľmi často. Je to niečo podobné, akoby som si ja pomáhal pri kritike neoliberálneho ekonomického poriadku gréckymi fašistami a slovenskými neoľudákmi. Veľmi často sa za humanistu označuje láskavý človek, ale ani táto jeho vlastnosť nie je dostatočným kritériom humanistickej osobnosti. Niektorí filozofi dokonca odmietajú pojem kresťanský humanizmus ako oxymoron. Nemyslím si, že je to nevyhnutne tak. Jeden zo zakladateľov modernej sekulárnej etiky bol hlboko veriaci človek Immanuel Kant, ktorý však odmietal opierať zdôvodnenie morálneho konania o Boha. Ak je pre praktizujúceho katolíka hlavným princípom a motívom činnosti láska a pomoc handicapovaným, potom sa s ním zhodnem skôr ako s cynickým a sebeckým ateistom. Z toho dôvodu má pre mňa sekulárna etika najmä jeden zásadný význam: je to jediný priesečník, v ktorom sa dokážu stretnúť a dohodnúť ľudia rôznych vierovyznaní a svetonázorov. To jej dodáva kozmopolitný rozmer, ktorý neprehliada rozdiely medzi kultúrami, ale snaží sa ich prekonať. Humanisti by mali taktiež odmietnuť vo svojich radoch tých, ktorí sa síce formálne hlásia k sekulárnej etike, ale obhajujú totalitárne ideológie, bagatelizujú zločiny režimov potláčajúcich ľudské práva. Ateizmus alebo teizmus nie sú sami osebe morálne kategórie.

Náboženstvo má však pred sekulárnou etikou stále v jednej podstatnej veci navrch. Je ňou skutočnosť, že každé zásadné duchovné učenie (ktoré nemožno odbiť povrchnou formulkou, že je to blud) je – povedané slovami Karla Marxa – logikou tohto sveta v jeho populárnej forme, jeho nadšením, slávnostným až umeleckým doplnením, fantastickým uskutočnením ľudskej podstaty. Sekulárna etika je však rýdzo filozofická disciplína, nedokázali sme ju vyhnať z akademických ústavov a univerzít, nedokázali sme jej vdýchnuť život tak, aby pôsobila medzi ľuďmi hlbšie než ako odborná literatúra. A to napriek tomu a práve preto, že dnes vie človeku v jeho trápeniach pomôcť viac psychológ ako kňaz. Tento problém mi pomohol vyjadriť slovinský filozof Slavoj Žižek.

Vo svojej eseji o materialistickej teológii vychádza z predpokladu, že v úpadku nie je iba kresťanstvo, ale aj ateizmus. Ateizmus totiž považuje za primitívnu formu sekularizmu, ktorý vymedzuje stav tým, čo popiera. Žižek navrhuje iný postup: chápať monoteizmus ako predobraz ateizmu, ako dohasínanie kozmickej energie mŕtveho božstva, ako posledné štádium teizmu. Súčasný ateizmus nielenže nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva, ale je priamo jeho heretickým druhom. Skutočne sekulárny postoj by sa nemal vyčerpávať v ustavičnom boji s teizmom (i keď to neznamená, že bude ľahostajný k náboženským bludom), ale mal by viesť k postoju, ktorý sa akousi negáciou negácie vráti k viere. K viere, ktorá sa nebude odvolávať na človeka a už vôbec nie na Boha, ale na princípy. Veriť v hodnoty bez opory v autorite je skutočne sekulárny postoj, ktorého rozvoj má budúcnosť. Je to pevný základ, na ktorom je možné postaviť emancipáciu sekularizmu v etickom diskurze.

Aké výzvy z toho vyplývajú pre sekulárnych humanistov? Musia dokázať dostatočne zrozumiteľne sformulovať a šíriť neteistickú etiku. Popierať Boha nestačí. Rovnako ako nestačí zbožštiť človeka. Treba dať ľuďom dostatočne príťažlivú alternatívu religióznej etiky, ktorá sa bude opierať o hlboké pravdy sekulárneho humanizmu a bude rešpektovať vnútorné potreby človeka. Aj Sigmund Freud pripúšťa, že viera nás dokáže ochrániť pred individuálnou psychózou. V čo má veriť sekulárny humanista, ak nechce skĺznuť do falošnej pasce transcendentalizmu? Je to predovšetkým viera v princípy a hodnoty. Veriť v solidaritu, toleranciu a mier, veriť v slobodu, rovnosť a bratstvo, veriť v práva ľudí, rastlín, živočíchov a Zeme, znamená zachovávať posvätnú úctu v tieto ideály, znamená nekompromisne a za každých okolností stáť na strane utláčaných, znamená to brať tieto hodnoty vážne a oveľa dôslednejšie ako utilitárne koncipované náboženské náuky. Nehovoríme tu, prirodzene, o iracionálnej viere, ale o viere podloženej empiricky a racionálne. Ak veríme, že spoločnosť s nízkymi rozdielmi v príjmoch je prosperujúcejšia, ak veríme, že spoločnosť založená na ľudských právach je šťastnejšia, potom tieto hodnoty neopustíme ani v čase politickej či ekonomickej krízy. Nebojme sa naplniť slovo viera novým obsahom.

Nemáme mať prečo komplexy z morálnych autorít a právd jednotlivých náboženstiev. Tradícia sekulárneho humanizmu je minimálne taká bohatá ako tradícia náboženstiev a vo svojej podstate etickejšia ako religiózne zdôvodnenia morálky. Bol to sekulárny humanizmus, ktorého rastúci vplyv znemožnil posväcovať útlak náboženskými dôvodmi. Bol to sekulárny humanizmus, z ktorého vyrástli moderné kategórie ľudských práv. Bol to sekulárny humanizmus, ktorý naučil ľudí vnímať, že ich postavenie nie je dôsledkom osudu, bohov alebo dedičného hriechu, že ich utrpenie je výsledkom chamtivosti iných. Preto potrebujeme vytvoriť priestor, v ktorom by bol hodnotový systém sekulárneho humanizmu rovnocenne akceptovaný v spoločenskom diskurze o etických otázkach. Sú to hodnoty, za ktoré boli ateisti prenasledovaní už v období antiky. Sú to hodnoty, za ktoré trpel vo väzení Denis Diderot, za ktoré bol z univerzity vylúčený Percy Bysshe Shelley, za ktoré musel slovenský filozof Ján Horárik emigrovať do Nemecka a skrývať sa pred políciou.

Súčasná situácia nám nemôže vyhovovať. Vidíme a cítime to všetci. Agresivita, s akou sa v poslednom čase cirkevné kruhy na Slovensku i vo svete pustili do boja proti neveriacim. Pokles tolerancie voči sekulárnym humanistom, ich bezdôvodné urážanie a zvyšujúca sa diskriminácia na pracoviskách, v spoločenskom živote, vo verejnoprávnych médiách a podobne. Hoci neveriaci predstavujú po katolíkoch jednu z najväčších skupín, ich názory, želania, hodnoty a životné postoje sú masívne ignorované. Dnes sa vám z nedeľnej obrazovky verejnoprávnej televízie prihovára už aj jehovistický kazateľ, ale príhovor sekulárneho humanistu tu nenájdete. Politické špičky sú závislé na záujmoch cirkevnej hierarchie prešpikovanej škandálmi a vláda sociálneho demokrata Róberta Fica túto závislosť paradoxne ešte viac prehlbuje.

Ale toto všetko nezmeníme nadávaním na náboženstvo. Toto všetko zmeníme len za predpokladu, že budeme schopní viesť rovnocenný dialóg o základných etických otázkach, o základných ľudských obavách, o živote, smrti, láske, nešťastí, spravodlivosti, správaní i sebaovládaní. Na toto všetko potrebujeme svojich takpovediac apoštolov, kazateľov, svojich veľvyslancov. Dnes ste ocenili významných ľudí, mali by to byť pre vás morálne autority, prečo ich ďalej nevyužívate? Prečo nie sú oni tými nositeľmi myšlienok, tými predstaviteľmi, zástupcami, komunikátormi, mienkotvorcami, prečo už potom výraznejšie nevplývajú na spoločnosť v duchu humanistických hodnôt? Musíme sa viac otvoriť spoločnosti. Nevychádzať len z nejakých historických schém a dogiem sekularizmu a ateizmu. Sedia tu takmer výlučne ľavicovo orientovaní ľudia, pýtam sa: možno sekulárny humanizmus vtesnať len do tohto politického smeru? Isteže nie! Sekulárny humanizmus sa nesmie stať záchranným kolesom pre nejaký politický prúd, musí vychádzať z rýdzo etických potrieb spoločnosti.

Inými slovami, humanisti nesmú ľudí len deptať, že boh neexistuje a náboženské učenia sú len zbytočnými ilúziami. Humanisti musia byť schopní poskytnúť ľuďom silu, nádej a vieru v budúcnosť. Americký filozof John Dewey pripomína, že ľudia nikdy nevyužili v plnej miere schopnosti, ktoré majú, aby v živote podporovali dobro, pretože čakali, že nejaká nadprirodzená sila túto prácu urobí za nich. Lenže neurobí a z tohto hľadiska je sústredenie sa na nadpozemské sféry nebezpečné. Aj Richard Rorty vyzdvihol základný rozdiel medzi teistickým a neteistickým prístupom. Nábožensky založení ľudia sú schopní považovať za posvätnú nejakú minulú udalosť. Pre Rortyho ako sekulárneho humanistu svätosť spočíva iba v nejakej ideálnej budúcnosti. Je spojená s nádejou, že raz budú moji vzdialení potomkovia žiť v globálnej civilizácii, v ktorej bude jediným zákonom láska, v ktorej bude komunikácia medzi ľuďmi oslobodená od nadvlády a moc bude bezo zvyšku záležitosťou slobodnej dohody vzdelaných a kultivovaných jednotlivcov. Nemusíme sa vrátiť k nejakému absolutistickému pohľadu na svet, ako ho predkladalo kresťanstvo, ale aj ateistický marxizmus. Stačí, ak nás poznanie oslobodí od predsudkov a otvorí nám cestu k srdciam ľudí. Práve poznanie naučilo sekulárnych humanistov nebáť sa a odvážne čeliť životným výzvam. Poznanie však nemá slúžiť na akademický exhibicionizmus, ale na oslobodenie ľudí. Musíme byť preto medzi nimi intenzívne prítomní. Vždy bude platiť, že kňaz, ktorý pomáha biednemu človeku, je väčší humanista ako sebecký, hoci aj vzdelaný ateista. Ale aj naopak: čestný ateista, ktorý pomáha stavať školu pre chudobné deti v Keni, je mi bližší ako náboženský fanatik, ktorý nenávidí ľudí s inými názormi.

Je čas priblížiť sa k ľuďom. S pokorou im pomáhať riešiť ich mravné dilemy, stať sa pre nich spoľahlivou etickou kotvou a prístavom nádeje. My nesmieme v týchto diskusiách chýbať, nemôže sa nám stať, že napríklad k téme lásky, smrti alebo striedmosti nemáme čo povedať. Naopak. Už spomínaný Richar Rorty sa domnieva, že keby sa cirkvi vzdali pokusu diktovať ľuďom sexuálne správanie, prišli by o jeden zo základných zmyslov svojej existencie. Pri živote ich totiž udržiava túžba po rituálnej čistote. Akonáhle by však kresťanstvo bolo zredukované na požiadavku lásky ako jediného zákona, ideál čistoty by pre neho stratil dôležitosť. Práve preto je viera humanistov v hodnoty a princípy ich najsilnejšou stránkou. Ak chceme zmeniť túto spoločnosť, musíme byť schopní zmeniť najprv seba, svoj systém práce, stratégiu, komunikáciu i priority. Len tak sa nám podarí získať väčší vplyv medzi ľuďmi a dosiahnuť, aby naše požiadavky napríklad aj vo vzťahu k médiám vnímali nielen ako legitímne, ale aj ako atraktívne.

(Prepis prednášky, ktorá odznela 16. júna 2012 v Apponyiho paláci v Bratislave pri príležitosti odovzdávania Cien humanistov 2012)

http://denikreferendum.cz/clanek/13428-poznanie-oslobodzuje