Požadujme, aby sa Slovensko pripojilo k zmluve o zákaze jadrových zbraní!

Úsilie o odstránenie jadrových bômb existuje odvtedy, odkedy boli použité proti bezbranným civilistom v Hirošime a Nagasaki v auguste 1945. Minulý týždeň však došlo k zlomu, keď sa svetové spoločenstvo po prvýkrát pokúsilo presadiť medzinárodnú dohodu o zákaze nukleárnych zbraní. Na konferencii v New Yorku, ktorú zvolalo Valné zhromaždenie OSN a ktorá prebiehala od 15. júna do 7. júla 2017, hlasovalo 122 členských krajín Organizácie spojených národov za úplný zákaz týchto zbraní hromadného ničenia. Schválená dohoda od štátov, ktoré sa k tomuto záväzku prihlásili, požaduje, aby „za žiadnych okolností nevyvíjali, netestovali, nevyrábali či iným spôsobom nezaobstarávali, nevlastnili a nezhromažďovali jadrové zbrane a iné jadrové výbušné zariadenia“. Jasot a nadšenie však vzápätí vystriedala ľadová sprcha: všetky krajiny, ktoré vlastnia jadrové zbrane (USA, Rusko, Čina, Veľká Británia, Francúzsko, India, Pakistan, Izrael a Severná Kórea) a všetky členské štáty NATO zmluvu odmietli. Bolo teda celé úsilie zbytočné? Rozhodne nie. Ako vyhlásila predsedníčka konferencie Elayne Whyte Gomezová, tým 122 štátom sa podarilo položiť základy sveta bez jadrových zbraní. Povedali tým celému svetu a najmä našim deťom, že môžu zdediť takýto svet, že svet bez jadrových zbraní je možný.

 

Veľmoci sa pokrytecky vyhovárajú

 

Oficiálne zdôvodnenie postoja štátov jadrového klubu predniesla americká veľvyslankyňa pri OSN Nikki Haleyová. „Ako matka a dcéra si neželám nič viac, než aby sme žili vo svete bez jadrových zbraní. Musíme však byť realistickí. Táto dohoda by viedla k odzbrojeniu krajín, ktoré si želajú mier, avšak „zlí členovia“ by ju nepodpísali alebo nedodržiavali. Ten, kto by sa z toho tešil, by bol Severná Kórea, pričom všetci ostatní by sa ocitli v ohrození. Kórejčania by sa nikdy dobrovoľne neodzbrojili,“ povedala. Je to lož a veľmi pokrytecká výhovorka. V prvom rade, Spojené štáty sa nikdy ani len nepokúšali viesť s inými krajinami jadrového klubu nejaké rokovania o odstránení týchto zbraní. Severokórejský režim, aj keď je najobludnejší na svete, nevyvíjal jadrovú zbraň s cieľom zničiť Ameriku, ale obrániť sa pred novou politikou Georga Busha, ktorý zaradil KĽDR spolu s Iránom do osi zla. Je možné, že podobne uvažovala aj časť politickej elity v Iráne, kým Obamova administratíva nezmiernila tlak na Teherán. Ale Západ úmyselne odmietal brať do úvahy jednu podstatnú vec: najvyšší duchovný vodca Iránu, ajatolláh Alí Chameneí, vydal už 9. augusta 2005 fatwu (náboženský dekrét) zakazujúcu výrobu, skladovanie a použitie jadrových zbraní. Ajatolláh ich vlastníctvo považuje za hriech a označil ich za zbytočné, škodlivé a nebezpečné. Toto stanovisko ajatolláh niekoľkokrát zopakoval. Napríklad vo februári 2013 v štátnej televízii vyhlásil, že Irán chce, aby boli všetky jadrové zbrane zničené. „My sami ich z náboženských dôvodov nechceme vyrábať,“ zdôraznil. Treba vedieť, že dekréty najvyššieho duchovného vodcu krajiny sú pre iránsku vládu vždy záväzné a stoja nad akýmikoľvek inými politickými rozhodnutiami. Irán teda z tohto hľadiska nepredstavuje problém. Napriek tomu sa v západných médiách neustále objavovali obvinenia, že Teherán ohrozuje svet výrobou jadrových zbraní. Sú to však najmä Spojené štáty a Rusko, ktoré dnes nesú najväčšiu zodpovednosť za osud jadrového arzenálu a mali by sa aspoň pokúsiť o dosiahnutie dohody členov jadrového klubu. Namiesto toho od počiatku taktizujú a svoje oficiálne stanoviská neberú vážne. Akoby jedna kórejská hlavica mala byť dôvodom na vlastníctvo tisícok ďalších.

 

Takto to, samozrejme, nie je. Spojené štáty cítili, že ich vysvetlenie je pre svetovú verejnosť nepresvedčivé, a preto vydali ešte dodatočne spoločné vyhlásenie s Veľkou Britániou a Francúzskom, že schválená dohoda „nie je kompatibilná s politikou vzájomne zaručeného zničenia, ktoré bolo zásadné pre udržanie mieru v Európe a severnej Amerike viac ako 70 rokov“. No to sú mi novinky. Jadrovým veľmociam treba pripomenúť, že svetové spoločenstvo má minimálne od septembra 1954 jasne stanovený dlhodobý cieľ: všeobecné a úplne odzbrojenie pod efektívnou medzinárodnou kontrolou. Takto to schválila rezolúcia Valného zhromaždenia OSN, ktorá určila základné morálne parametre odzbrojovacieho procesu, ktoré visia nad svetovou politikou dodnes. V tom je základný rozdiel medzi cieľmi OSN a NATO: OSN sa usiluje o úplné jadrové odzbrojenie, NATO o kontrolu zbrojenia. Jadrové mocnosti Severoatlantickej aliancie dokonca prijali doktrínu práva prvého úderu, kým Rusko a Čína sa zaviazali, že nepoužijú svoj nukleárny arzenál inak ako reaktívne, teda na obranu. Pôvodných päť jadrových mocností (USA, Rusko, Čína, Veľká Británia a Francúzsko) však dnes navrhujú alternatívu – opätovné potvrdenie takmer polstoročia starej Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Inými slovami, nejde im o odzbrojenie, ale o udržanie vlastnej moci a prevahy nad ostatnými. Doterajšie odzbrojovacie dohody medzi Washingtonom a Moskvou boli v podstate len vyraďovaním starého šrotu a jeho nahradením modernejšími a výkonnejšími jadrovými zbraňami. Schopnosť zničiť nimi svet nikdy nezmizla a je teraz vyššia ako predtým. Je preto čoraz nepresvedčivejšie, ak jediný štát, ktorý doteraz použil nukleárnu bombu na civilistov – USA – s ústami plnými slobody a demokracie vedie po celom svete vojnové konflikty a obviňuje Irán, ktorý doteraz žiadnu vojnu nerozpútal, z ohrozenia svetového mieru. Navyše, pripomeňme, že chemické a biologické zbrane sú už medzinárodnými zmluvami zakázané. Tam nikto neoperoval výhovorkou, že sú krajiny, ktoré sa ich nevzdajú. Svetové spoločenstvo jednoducho uznalo, že je neprípustné až barbarské, aby boli ľudia zabíjaní takýmto spôsobom. To isté platí aj v prípade nukleárneho arzenálu, ktorý je jediným druhom zbraní hromadného ničenia, ktoré sú ešte legálne.

 

Dohodu podporuje aj pápež a 2500 popredných vedcov z celého sveta

 

Iniciátormi Dohody o zákaze jadrových zbraní boli Brazília, Írsko a Rakúsko. Za otvorenie rozhovorov o tejto zmluve hlasovalo minulú jeseň (28. októbra 2016) vo Valnom zhromaždení OSN 123 štátov, a to napriek silnému lobingu USA. Oficiálne rokovania sa začali 27. marca tohto roku. Ich ciele podporil aj pápež František, keď v posolstve k tejto udalosti vyzval štáty, aby vytvorili podmienky pre svet bez jadrových zbraní. „Musíme sa samých seba spýtať, aká trvalá môže byť stabilita založená na strachu. Mier a stabilita vo svete nemôžu byť založené na falošnom pocite bezpečia, na hrozbe vzájomného alebo úplného zničenia,“ zdôraznil, čím sa vlastne postavil proti zdôvodneniu členov jadrového klubu.

 

V máji tohto roku dostalo toto úsilie ďalšiu obrovskú podporu. Vyše 2500 popredných vedcov zo 70 krajín sveta podpísalo otvorený list adresovaný vládam členských krajín OSN, v ktorom od nich žiadajú jedinú vec: globálny zákaz jadrových zbraní. Medzi signatármi výzvy nájdeme 29 nositeľov Nobelovej ceny, zvučné mená ako fyzik Stephen Hawking, psychológ Steven Pinker, astronóm Martin Rees, neurológ a humanista Sam Harris, ale aj matematik – bývalý minister obrany USA počas Clintonovej éry v rokoch 1994 – 1997 William Perry. Keďže naše médiá o týchto veciach vôbec neinformovali, prinášam spomínaný otvorený list v plnom znení:

 

„Jadrové zbrane sú jedinými zbraňami hromadného ničenia, ktoré medzinárodné konvencie ešte nezakázali, a to napriek faktu, že ide o najviac deštruktívne zbrane, aké kedy boli vytvorené. My, vedci, nesieme za jadrové zbrane zodpovednosť, pretože to boli vedci, ktorí ich vynašli a objavili, že ich dopad je ešte oveľa desivejší, než sa pôvodne predpokladalo. Jednotlivé explózie môžu vyhladiť mestá, rádioaktívny spád môže kontaminovať celé regióny, a elektromagnetický pulz môže spôsobiť katastrofu usmažením elektrických vedení a elektroniky naprieč kontinentom. Najhorší zo všetkých hazardov je nukleárna zima, v ktorej ohne a dym z detonácií môžu zatemniť atmosféru dostatočne na to, aby sa začala malá doba ľadová, v ktorej potrvá zima celý rok. To môže spôsobiť absolútny kolaps svetového systému potravy a apokalyptické nepokoje, a potenciálne tak zabiť väčšinu ľudí na Zemi. A to dokonca i v prípade, keby sa vo vojne použil len malý zlomok z celkových približne 14 000 jadrových zbraní, ktoré dnes mocnosti vlastnia. Jadrovú vojnu nie je možné vyhrať a nikdy ju nesmieme rozpútať.

Bohužiaľ, takáto vojna je pravdepodobnejšia než by si človek želal, pretože môže začať úplnou náhodou, zlou kalkuláciou alebo teroristickou provokáciou. Pravidelne sa odohrávajú nehody a falošné alarmy, ktoré môžu omylom spustiť totálnu vojnu, a spoliehať sa na nekonečné šťastie nie je udržateľná stratégia. Väčšina jadrových mocností vlastní oveľa viac jadrových hlavíc, než potrebuje na obranu, a napriek tomu sa sústreďujú na to, aby ich urobili čo najničivejšie namiesto redukovania ich množstva a rizika, že sa niekedy použijú.

Ale je tu i dôvod na optimizmus. 27. marca 2017 sa začal vo vnútri OSN bezprecedentný proces: väčšina národov sveta sa zhromaždila, aby vyjednala zákaz jadrových zbraní a vyradili ich rovnako ako biologické a chemické zbrane s konečným cieľom sveta bez zbraní hromadného ničenia. My to podporujeme, a urgujeme vlády našich krajín, aby urobili to isté, pretože jadrové zbrane ohrozujú nielen tých, ktorí ich vlastnia, ale všetkých ľudí na Zemi.“

 

Riziko nukleárnej katastrofy rastie

 

To, čo bolo uvedené v liste, nebolo nijaké plané strašenie. Britská výskumná inštitúcia Chatham House vydala v apríli 2014 analýzu, z ktorej vyplýva, že prípadov, kedy boli jadrové zbrane omylom takmer odpálené, je oveľa viac, než si myslíme, a že riziko náhodného odpálenia nukleárnych hlavíc rastie. V správe sa hovorí, že odpáleniu jadrových rakiet zabránilo v mnohých prípadoch len „individuálne rozhodnutie, ktoré bolo často v rozpore s oficiálnymi predpismi a s príkazmi politikov“. V správe sa hovorí o 13 prípadoch od roku 1962, kedy takmer došlo k odpáleniu jadrových zbraní. V niekoľkých prípadoch bolo odpálenie veľkého množstva nukleárnych hlavíc takmer spôsobené technickými problémami alebo nefungujúcimi komunikáciami, a to ako v USA, tak v Rusku. Katastrofu odvrátili len rozumne uvažujúci jednotlivci, ktorí dospeli k názoru, že poplach spôsobila technická chyba, a nie skutočný jadrový útok. Autori pritom varujú, že riziko rastie. Jadrové zbrane sa šíria a k odzbrojovaniu v tejto oblasti nedochádza. Otázkou dneška je, či tieto riziká stoja za to, či budú ľudia pri súčasnom vzrastajúcom napätí vo svete konať vždy rozumne a urobia vždy len racionálne rozhodnutia.

 

Od septembra tohto roka bude dohoda sprístupnená na podpis. Začne platiť, keď ju ratifikuje 50 štátov. Ktokoľvek sa k nej môže pridať. Otázkou, ktorá by nás mala zaujímať, je, prečo to neurobilo Slovensko. Z prostredia OSN je známe, že Spojené štáty vyvíjali veľký tlak na svojich spojencov, aby zmluvu nepodporili a aby sa na konferencii nezúčastnili. Z európskych krajín hlasovali za dohodu len Írsko, Švédsko, Rakúsko a Švajčiarsko, teda neutrálne štáty. Pritom vlády členských krajín NATO v tejto otázke často ignorujú nielen vôľu ľudu, ale aj jeho volených zástupcov. V máji 2016 holandský parlament schválil výzvu, aby vláda spolupracovala na medzinárodnom zákaze jadrových zbraní. V tom istom roku väčšina členov nórskeho parlamentu hlasovala za pripojenie Nórska k zákazu. V Nemecku parlament už v roku 2010 veľkou väčšinou schválil výzvu na zákaz jadrových zbraní. Napriek tomu minulý piatok Holandsko hlasovalo proti a ani Nemecko, ani Nórsko sa na konferencii nezúčastnili. Na Slovensku sa o tomto probléme vôbec nediskutuje. Slovenská diplomacia nevydala k svojej neúčasti nijaké stanovisko. Akoby tento problém nikoho nezaujímal. Pritom hlasovať v tejto otázke tak ako si to želajú jadrové veľmoci, je obyčajná servilnosť. Žiadne medzinárodné záväzky – ani tie, ktoré vyplývajú z členstva v NATO – nám nezabraňujú prihlásiť sa k tejto dohode. Naopak: keďže Slovensko patrí medzi štyri desiatky krajín, ktoré disponujú jadrovou energiou, je jeho morálnou povinnosťou zaviazať sa aj takýmto spôsobom, že ju bude využívať len na mierové účely. Je zvláštne, že mlčia všetci – od politikov, cez médiá až po mimovládne organizácie – akoby sa nás to netýkalo. Lenže osud tejto planéty sa týka nás všetkých. Slovensko by malo preukázať väčšiu vôľu byť mierovým štátom a malo by túto historickú dohodu podpísať. Malo by byť súčasťou medzinárodného tlaku na jadrové veľmoci, aby sa k zmluve prihlásili. Najprv sa však musia ozvať občania. V takej krajine akou je Švédsko podporuje zákaz jadrových zbraní až 80 percent obyvateľstva. U nás názor ľudu nepoznáme, lebo sa o neho nikto nezaujíma. V čase, keď je rétorika jadrových mocností čoraz agresívnejšia, v čase, keď sa míňajú miliardy dolárov na modernizáciu nukleárnych zbraní, musia vlády pocítiť, že ľudia dobrej vôle takéto trendy odmietajú. Naša vláda mlčí, lebo aj my mlčíme. Zmeňme to.