Politici a novinári vyčítajú Zemanovi to, čo sami hovorili o Kosove

Vlna hystérie v médiách a najmä na sociálnych sieťach, ktorú vyvolal český prezident Miloš Zeman svojím utorkovým prejavom v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy, znemožňuje pozrieť sa triezvo a s nadhľadom na to, čo vlastne hlava štátu nášho západného suseda povedala a v akých súvislostiach to povedala. Nechajme teda českých aktivistov hanbiť sa za svojho prezidenta (dôvodov na to majú iste viac než dosť a ja ich v tom nebudem rušiť) a rozoberme si podrobnejšie to, čo sa v Štrasburgu stalo.

 

Miloš Zeman veľmi jasne a bez akýchkoľvek pochybností označil anexiu Krymu za akt, ktorý je v rozpore s medzinárodným právom. Potom však povedal niečo, čo nadvihlo zo stoličiek tak kompletnú českú vládu, ako aj ukrajinskú diplomaciu: pričlenenie Krymu k Rusku považuje za fait accompli, čo v diplomatickom jazyku znamená „hotovú vec“ – nezvratný krok, ktorý sa za aktuálnej medzinárodnej situácie nedá zmeniť. Zeman si pri tom pomohol údajným výrokom bývalého nemeckého prezidenta Joachima Gaucka, ktorý vraj vyhlásil, že akákoľvek snaha vrátiť Krym Ukrajine by dnes viedla k európskej vojne (aj keď s týmto výrokom môžeme do istej miery súhlasiť, je otázne, či ho vôbec Gauck vyslovil, pretože ho nie je možné nájsť). Preto český prezident navrhol, aby Kyjev dostal za anexiu Krymu od Ruska finančnú kompenzáciu.

 

Tento výrok bol krajne nevhodný hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, Zeman sa odklonil od oficiálnej línie českej zahraničnej politiky. Urobil vlastne to isté, čo slovenský prezident Kiska, keď na začiatku svojho funkčného obdobia požadoval uznanie nezávislého Kosova, ponúkal Severoatlantickej aliancii vojenskú základňu v Poprade (proti čomu vznikla dokonca úspešná petícia občanov) alebo otvorene označil Rusko za nepriateľa. No hoci Kiskove iniciatívy boli pre slovenskú zahraničnú politiku škodlivé, ústava mu dovoľuje vykonávať svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a neviazať sa príkazmi – česká ústava hlave štátu niečo také neumožňuje. Druhá chúlostivá vec bola, že predseda zahraničného výboru ruskej Štátnej dumy Leonid Sluckij okamžite zneužil situáciu, keď vyhlásil, že Miloš Zeman fakticky uznal pripojenie Krymu k Rusku. Za „vyhlásenie zásadnej povahy“ označil Zemanove slová aj predseda zahraničného výboru hornej komory ruského parlamentu Konstantin Kosačov. To je priam učebnicová ukážka, aké ďalekosiahle dôsledky môže mať zdanlivo „súkromný názor“ hlavy štátu. Kosačov si myslí, že Zemanove slová boli určené Ukrajine, ale v tom sa mýli. Prejav českého prezidenta smeroval k domácemu publiku a treba ho chápať ako súčasť volebnej kampane. Hoci sú české politické elity od zlosti bez seba, Zeman vie, že povedal len to, čo chcela počuť významná časť českých voličov. Z tohto hľadiska sú jeho slová štátnicky nezodpovedné. U nás by sa takéto slová posudzovali ešte citlivejšie, lebo pre stabilitu južného Slovenska a územnú celistvosť nášho štátu je nesmierne dôležité, že od začiatku držíme principiálny postoj – nie nezávislému Kosovu, nie anexii Krymu – a odmietame uznať toto jednoznačné porušenie medzinárodného práva. Vec má však aj inú stránku.

 

Ak by sme diskutovali o probléme v čisto akademickej rovine, Zeman má pravdu. Momentálne neexistuje spôsob ako prinútiť Moskvu, aby vrátila Ukrajine Krym – ak nechceme vstúpiť s Ruskom do vojny. Finančná kompenzácia je naozaj nedôstojný čin a nebezpečný precedens. Určité východisko vidím teoreticky skôr v rovine, aby sa rokovalo s Moskvou o zárukách bezpečnosti pre Rusko – lebo toto je podstata vývoja, ktorého sa ruské politické elity od začiatku obávajú: Moskva prečítala americkú hru na Majdane, pochopila, že v hre je Krym a čiernomorská flotila a zabrala toto strategické územie skôr ako sa k nemu mohlo dostať NATO. Nebudem teraz špekulovať o tom, či výmena Krymu za záruky ruskej bezpečnosti je možná, v každom prípade sa o to treba pokúsiť. Lenže toto sa nerobí verejným návrhom obchodu (ako to urobil prezident Zeman), ale tichou diplomaciou. A nedá mi opäť nepripomenúť, že najlepšie predpoklady pre sprostredkovanie takejto dohody malo Slovensko, ktoré disponovalo vzácne vyrovnanými dobrými vzťahmi tak s Ukrajinou ako aj s Ruskom – keby do toho nevpálil prezident Kiska so svojím označením Ruska za nepriateľa, pričom ťažko povedať, či to bola nekompetentnosť alebo zámer.

 

Čo sa týka moralizovania na adresu výroku prezidenta Zemana, musíme si pripomenúť, že fait accompli v súvislosti s nejakým protiprávne odtrhnutým územím nezaznelo od nás po prvýkrát. Šéfka európskej diplomacie Catherine Ashtonová 8. septembra 2010 vyhlásila, že „EÚ by bola rada, keby Srbsko akceptovalo nezávislé Kosovo ako hotovú vec“. Podobné tlaky vyvíjal Brusel aj na päť členských štátov Európskej únie, ktoré odmietajú uznať nezávislé Kosovo s tým, že je to fait accompli. Nezávislé Kosovo podporoval aj Václav Havel – prvý prezident členského štátu NATO, ktorý navštívil Prištinu. Na uznanie nezávislého Kosova ako hotovej veci tlačil pôvodne aj Andrej Kiska. Tvrdil, že vznik samostatného Kosova je krok podporujúci stabilitu tejto časti regiónu. Vyhlásil, že nechápe postoj slovenskej vlády v otázke statusu Kosova. Kiska však v tejto otázke nechápal nielen vládu, ale drvivú väčšinu slovenskej politickej reprezentácie, keďže 28. marca 2007 vznikol v parlamente vzácny konsenzus, keď Národná rada SR obrovskou väčšinou 123 poslancov prijala Vyhlásenie o budúcom štatúte srbskej provincie Kosovo, v ktorom principiálne odmietla nezávislosť tohto územia. Aj Kiskov spriaznený časopis .týždeň v redakčnom komentári už tri mesiace pred osamostatnením Kosova hlásal, že nezávislosť je hotová vec. Fait accompli bola v prípade Kosova mantrou všetkých západných politických elít, think-tankov a mainstreamových novinárov. Prečo sa dnes tvária pobúrene, keď niekto hovorí ich jazykom v prípade Krymu?

 

Ďalšou vecou, ktorú si treba všimnúť, je Zemanov výrok, v ktorom označil ekonomické sankcie voči Rusku za neúčinné. Namiesto toho, aby si české a slovenské mainstreamové médiá logicky odpovedali na otázku, načo sú sankcie, ktoré posilňujú toho, voči ktorému sú namierené, zadúšali sa moralizovaním, akým právom si Miloš Zeman dovoľuje spochybňovať oficiálnu pozíciu EÚ. Boli by užitočnejšie, keby namiesto tej záplavy emotívnych slov upozornili napríklad na štúdiu amerického think-tanku Foreign Policy Research Institute z júna tohto roka, ktorá názor českého prezidenta potvrdzuje. A boli by objektívnejšie, keby sa zmienili o tom, že úradujúci predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Roger Gale označil slová Miloša Zemana za „múdre“. A boli by dôveryhodnejšie, keby nezabudli spomenúť, že Parlamentné zhromaždenie Rady Európy veľkou väčšinou hlasov schválilo rezolúciu, ktorá otvára cestu k zrušeniu sankcií voči Rusku, pričom ani jedna z pripomienok ukrajinskej delegácie nebola prijatá. A toto považujem za dôležitejšie posolstvo ako všetky moralizujúce taľafatky.