Päť poučení zo storočnice republiky

Dnes sa všade skloňovala hrdosť na vlastné dejiny a vlastný štát. Skutočne, Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918 má rovnocenný štátoprávny význam ako Vyhlásenie Národného výboru československého z 28. októbra 1918 v Prahe a ja som veľmi rád, že sa naplnil môj návrh spred ôsmich rokov, aby bol tento deň korunovaný na štátny sviatok: http://denikreferendum.cz/clanek/6958-ako-sa-zmierit-s-vlastnymi-dejinami  Ale na to, aby nám boli dejiny užitočné, musíme pochopiť nielen fakty, ale aj ich kontext pre súčasnosť a význam pre budúcnosť. Pokúsil som sa ich zhrnúť do piatich bodov:

 

  1. Deklarácia slovenského národa podpísaná 30. októbra 1918 v Martine bola prvým a zatiaľ posledným politickým aktom, na ktorom sa zhodli všetky zložky slovenskej spoločnosti naprieč celým politickým spektrom: konzervatívci, liberáli i socialisti. Potrebujeme viac činov, ktoré si vyžadujú jednotu, odvahu a vlasteneckého ducha.
  2. Slovenská otázka bola vždy otázkou európskou a takou by mala aj ostať. Riešila sa na pozadí celoeurópskych revolučných pohybov roku 1848, geopolitického usporiadania po prvej svetovej vojne, protifašistických bojov, demokratizačnej vlny roku 1968 či rozpadu sovietskeho impéria po roku 1989. Štúr nebol úzkoprsý separatista, pri koncipovaní moderného slovenského národa zachytil prebiehajúce európske trendy, osvojil si Kollárovu myšlienku o univerzálnej ľudskosti ako základného poslania Slovanov a vždy myslel na to, čím môžeme prispieť k pokroku ľudstva. Toto mali na mysli aj signatári Martinskej deklarácie v jej poslednej vete. Štúr by sa nikdy nestotožnil s myšlienkou úzkoprsých nacionalistov, že národ je najvyššia hodnota. „Nad každý národ je povýšené ľudstvo, nad každú národnosť duch ľudský. Chrám tohto ducha stojí na najvyššom kopci, nad chrámami všetkých jednotlivých národov povýšený,“ napísal v roku 1847 v článku Naše nádeje a žiadosti k nadchádzajúcemu snemu. Nemôžeme uspieť so svojimi požiadavkami, ak ich budeme riešiť na princípe národného sebectva, ako vzburu proti všetkým.
  3. Budúcnosť majú len stabilné štáty, ktoré dokážu sformovať politický národ. Masarykova republika zahynula na extrémny nacionalizmus a etnickú neznášanlivosť. Česi vytvárali pre seba v novom štáte dominantnú pozíciu, realitu videli príliš pragocentristicky a menšinám nič neponúkali. Pritom Nemcov bolo v republike viac ako Slovákov, no v ústavnej listine z 29. februára 1920 sa hovorilo len o „národe československom“. S výnimkou úzkej politickej elity sa Slováci necítili byť súčasťou štátotvorného národa. Bolo to tým, že kým Česi považovali vznik republiky za dovŕšenie vlastnej štátnosti a identity, od nás sa opäť len požadovalo, aby sme sa časti identity vzdali. Napríklad na vysvedčeniach mali deti v Čechách a na Morave napísané „jazyk český“, kým na Slovensku „jazyk československý“. Študenti sa neučili ani tak slovenské dejiny ako české a niektoré ich kapitoly boli skôr výsledkom čechoslovakistickej ideológie a propagandy, napríklad prezentácia Veľkej Moravy ako prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov. Iným príkladom sú Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 od profesora Václava Vážného, ktoré tak radikálne počešťovali slovenčinu, že ich slovenská inteligencia spontánne odmietla používať. Vo všeobecnosti treba povedať, že pri vzniku republiky sa použil habsburský, multietnický spôsob konštrukcie česko-slovenského štátu a tento pokus nebol úspešný. Nemcom, Maďarom, ale aj Poliakom sa nemožno čudovať, že nechceli žiť v nových hraniciach, ktoré od nich vyžadovali len lojalitu, ale neponúkali nijakú príťažlivú víziu ďalšieho rozvoja. Toto je výzva, ktorú musí zvládnuť každý štát: po francúzskom alebo americkom vzore vytvoriť politický národ, ktorý vybuduje štát pre všetkých jeho občanov.
  4. Lojalitu voči republike možno očakávať až vtedy, keď štát pre svojich občanov bude niečím užitočný, keď bude zdrojom ich všestranného rozvoja, pokroku a spokojnosti. Predmníchovská republika patrila svojimi sociálnymi reformami k najprogresívnejším štátom na svete, uľahčila ľuďom život a zvýšila jeho kvalitu. Vznik Slovenskej republiky sa však spája s masovou privatizáciou, rozkrádaním, uťahovaním si opaskov a prepadom životnej úrovne. Nečudo, že ľudia najviac a s láskou spomínajú na štát, v ktorom sa mali dobre. S takým štátom sú odhodlaní sa stotožniť, postaviť sa zaň a v prípade potreby ho aj brániť. Štát je tu pre občanov, nie naopak.
  5. Štáty sa rodia a padajú na myšlienkach, ktoré ich stvorili. Táto masarykovská idea nám pripomína, že súčasná Slovenská republika žiadne takéto zakladateľské myšlienky nemá a veľmi jej to ubližuje. Nič na tom nemení ani fakt, že aj masarykovská idea bola čiastočne vymyslená a bola skôr mýtom ako skutočnosťou. Česi majú podobné historické mýty ako Slováci – kým my hovoríme o „tisícročnom útlaku“, oni o „tristoročnej porobe a náprave krívd po bitke na Bielej hore“. Minimálne v českých krajinách platilo od roku 1907 všeobecné volebné právo, formálne tam neexistovala ani cenzúra, takže keď Masaryk označil svoj zápas za boj dobra proti zlu, slobody proti útlaku, táto lož nemohla zapôsobiť na vzdelaného britského premiéra Lloyda Georga, ale bola presne tým morálnym gýčom, ktorý fungoval na amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. To on sformuloval právo národov na sebaurčenie, aj keď Masaryk vedel, že vytvoriť homogénny národný štát po stáročiach multietnických ríš ako bola Habsburská alebo Osmanská je prakticky nemožné. A tak Masaryk vytvoril fiktívny československý národ a na základe tejto samoúčelnej lži skonštruoval štát v historických hraniciach (o etnických Beneš vo Versailles odmietol diskutovať), v ktorom sa polovica obyvateľov cítila podvedená a všetci jeho okolití susedia mali pocit, že im ukradli kus územia. Republika na takýchto krehkých základoch nemohla dlho existovať.