Otec národa?

Titul otec národa, bustu v budove parlamentu a dokonca mauzóleum ako pietne miesto. To všetko by od Nového roka mal získať kňaz Andrej Hlinka. V parlamente sa totiž našla podpora pre zákon o zásluhách Andreja Hlinku. Poslanci schválili v prvom čítaní návrh koaličnej SNS, ktorý podporili aj opoziční kádeháci. „Otec Andrej Hlinka spravil pre slovenský národ toľko, čo sme nespravili my všetci, koľkí sme tu, ani jednu milióntinu z toho sme nespravili. A keď tu niekto z týchto poslancov nezahlasuje za tento zákon, hanba mu pred celým národom, pred jeho deťmi, rodičmi i dedmi,“ rozohnil sa na pôde parlamentu Ján Slota. S docentom slovenských dejín EDUARDOM CHMELÁROM (36) sa rozprávala KATARÍNA ŠELESTIAKOVÁ.

Prečo je stále živý kult Andreja Hlinku?
Predovšetkým preto, že historici nemali veľa príležitostí Andreja Hlinku objektívne zhodnotiť. Vo vzťahu k jeho osobe sa uplatňovali dva extrémne postupy: glorifikácia a démonizácia. Jeho kult osobnosti je v určitých parametroch porovnateľný so Stalinom a začal sa živiť už za Hlinkovho života. Celkom prirodzene pretrval počas ľudáckeho režimu, keď sa deťom vštepovali také primitívne veršovanky ako „V studenej zemi sladko spinká náš dobrý otec Andrej Hlinka“ a podobne. Potom prišli k moci komunisti a tí ho veľmi zjednodušene onálepkovali, že bol fašista. To bol takmer rozsudok, ktorý znamenal, že jeho pozitívna úloha v dejinách sa tabuizovala.

Sme osemnásť rokov po páde socializmu, čo nové sa o Hlinkovi zistilo?
Po roku 1989 sme mali šancu vrátiť Andreja Hlinku do dejín, ale vrátili sme sa tam, kde sme už boli. Vznikla reedícia Sidorovej knižky o Andrejovi Hlinkovi z roku 1934, ktorá je písaná ako stredoveká legenda o mučeníkovi. Podobne veľmi útla knižka Aleny Bartlovej mala len informatívny charakter a vyhýba sa problémovým miestam. To, čo sa dialo v parlamente, to trápne ticho a absencia kritiky voči takému šialenstvu sa dá vysvetliť len hrubou nevedomosťou. Lebo Hlinka je nielen jednou z najvýraznejších postáv slovenských dejín 20. storočia, ale aj najmenej poznaných.

Nie je to chyba historikov, že je nepoznaný?
Do značnej miery áno, aj keď historici vedia, kto to bol Hlinka. Ale kto mohol tušiť, že v hlavách politikov sa zrodí taká obludnosť? Problém vzniká, ak s našimi dejinami nie je dostatočne oboznámená verejnosť a ak to politici zneužívajú a vytvárajú ich vlastnú, falošnú interpretáciu bez ohľadu na poznatky historických vied.

Možno politikom vytýkať, že sa tejto témy chopili, ak ju dosiaľ neuchopili historici?
Historik predsa nie je dvorný šašo kráľa, ktorý si u neho objedná dielo šité na mieru jeho osobných predstáv. Ak už chce štát nejakým spôsobom vstupovať do tohto procesu, tak by to mal robiť systematickou podporou výskumu a vydávania historických dokumentov, ktoré prispejú k poznaniu našich dejín, a nie štátnou kanonizáciou nejakej osobnosti. Viem si predstaviť, že by politici iniciovali vydanie súborného diela Andreja Hlinku, najmä jeho prejavov a článkov. Potom by boli všetky hádky zbytočné, lebo by sme videli čierne na bielom, čo to bolo za pána. Treba nechať prehovoriť samotného Hlinku. Ale spôsob, akým sa nám štát pokúša vnútiť interpretáciu jeho významu, je nielen falošný, ale nesie všetky znaky štátnej propagandy. Na nič iné to nemôže slúžiť. Na umiestnenie tabule a busty totiž nepotrebujete zákon, ako ho nepotreboval ani Hurban.

Sto rokov je podľa Vladimíra Palka z KDH dostatočne dlhý čas na to, aby sa ukázalo, ktorá osobnosť bola pravá a ktorá falošná.
Niekedy nestačí ani tisíc rokov, stačí sa pozrieť ma mytologizáciu dejín Veľkej Moravy a úlohy Cyrila a Metoda. Problém nášho nazerania na dejiny je v tom, že sme mali vždy tendenciu stavať osobnosti na piedestál akýchsi polobohov a nekriticky ich uctievať alebo sme ich vymazávali z histórie a búrali pamätníky. Nemáme zdravý pohľad na dejiny. Nemali by sme sa báť nazerať na postavy našej histórie ako na ľudí z mäsa a kostí, ktorí mali aj svoje nedostatky a robili chyby, iba tak nám budú sympatickejší. Ak Slováci nemajú vzťah k vlastným dejinám, tak je to aj preto, že nám dosiaľ predstavovali ich vydezinfikovanú verziu s takmer rozprávkovými hrdinami bojujúcimi proti bezpráviu. Naša historická pamäť je veľmi selektívna.

Strany vládnej koalície v priebehu dvoch dní oslavujú antikomunistu Andreja Hlinku a komunistu Vladimíra Clementisa. Prekvapilo vás to?
O nič viac a o nič menej ako zloženie tejto koalície. Prirodzene, že ide o absolútnu ideologickú schizofréniu, ale predovšetkým o nechutný politický obchod s našimi dejinami. Som však aj proti tomu, aby sa démonizovala osobnosť popraveného ministra zahraničných vecí Vlada Clementisa, aby sa hodnotila iba odsudkom, že bol komunista.

Ako Hlinka a Clementis spolu  vychádzali?
Clementis patril k Hlinkovým úhlavným nepriateľom. To okrídlené heslo Hitler, Hlinka – jedna linka vymyslel vlastne práve on ako posmech. Paradoxne, ľudáci ho neskôr používali s hrdosťou. Clementis sa potom vracal k Hlinkovi aj počas londýnskej emigrácie, keď vo svojich rozhlasových prejavoch na BBC často upozorňoval, že HSĽS smerovala k fašizmu už za života svojho zakladateľa. A to je fakt: k fašistickej osi Berlín – Rím sa ľudáci prihlásili už na zjazde roku 1936 a to uznesenie prečítal Hlinka osobne. Keby dnes Clementis vedel, že tí, ktorí mu vzdávajú úctu, zároveň glorifikujú Hlinku, tak by rotoval v hrobe.

Plus 7 dní zverejnilo Hlinkov výrok: „Ja som slovenský Hitler. Ja tu urobím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.“ Vyšiel v júni 1936 v Slovenských zvestiach a to boli komunistické noviny. Je tento zdroj hodnoverný?
Je fakt, že nemáme žiaden iný dokument, ktorý by potvrdil autenticitu tohto výroku. Jeho citovanie v novinách nemôže byť pre historika dostatočným dôkazom jeho pravosti. Napriek tomu som presvedčený, že Hlinka sa naozaj vyjadril týmto spôsobom – sám ten výrok neskôr nepriamo potvrdil. Posmešné heslo Hitler, Hlinka – jedna linka, vzniklo totiž ako reakcia na vami spomínaný Hlinkov výrok v Teplej. Sám vodca HSĽS na Clementisa zareagoval na zhromaždení v Piešťanoch 20. septembra 1936, keď odpovedal: „Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore hoci aj s Hitlerom!“ A to už máme potvrdené, dokonca od samotného Alexandra Macha, to je jasná reč. A treba povedať, že to nebol jediný prípad, keď sa Hlinka hlásil k Hitlerovi.

Sú známe aj výroky, ktorými sa, naopak, od Hitlera dištancuje?
Tak jasne, ako sa k nemu hlásil, ho nikdy neodsudzoval. Ale Hlinka si uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré hrozilo Československu od nacistickej ríše. Tieto postoje treba vidieť v kontexte toho, že u Hlinku stál na prvom mieste hodnotového rebríčka katolicizmus, ktorému podriaďoval všetko vrátane demokracie. Jeho politické smerovanie možno označiť za autoritatívny klerikalizmus. Pri hodnotení Hlinku musíme vždy brať do úvahy, že to bol veľký demagóg. Kto chce, dokáže nájsť v jeho prejavoch aj umiernené výroky, ale aj také, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najradikálnejší fašista. Ale história nie je toaletný papier, z ktorého si možno len tak odtrhávať, všetky fakty treba dávať do kontextu.

Je pravda, že Hlinka mal ďaleko od demokracie?
Hlinkov príklon k pravicovým diktatúram je nespochybniteľný. Pohŕdal parlamentnou demokraciou a strany považoval za škodlivé trieštenie národa. Obdivoval Mussoliniho, písal o ňom ako o jednom z najväčších štátnikov Európy, ktorý zachránil Taliansko a vďaka nemu je vraj v tejto krajine pokoj a blahobyt. Schvaľoval brutálnu politiku španielskeho generála Franca, obdivoval rozhodnosť Hitlera, ale jeho najväčším vzorom bol portugalský diktátor Salazar, ktorého režim má najviac spoločných znakov s Tisovým režimom, pretože sa opieral o katolícku cirkev. Najmä KDH by si malo uvedomiť, že to, čo predstavoval Hlinka, nie je tradícia kresťanských demokratov, ale totalitárnych pravicových hnutí z tridsiatych rokov. Aj vo vedení strany rozhodoval sám.

Nesvedčí to aj o tom, že Hlinka bol výrazná osobnosť?
Svedčí to najmä o tom, že Hlinka nepripustil vo vedení HSĽS nijaký iný názor. Kto odporoval, toho vyštval. Potreboval mať kontrolu nad najmenšími detailmi. Napríklad v prvých rokoch republiky chodieval dennodenne do redakcie Slováka a určoval, čo bude a čo nesmie byť uverejnené. Ešte aj v záhlaví novín bolo napísané „zakladateľ a vodca Andrej Hlinka“. Vládol rukou diktátora a je dôležité uvedomiť si toto jeho postavenie, lebo neoľudácka propaganda často ospravedlňuje svinstvá páchané pod hlavičkou HSĽS tým, že vodca o nich nevedel. Ale to je hrubé zavádzanie, lebo o každej akcii rozhodoval sám Hlinka.

Aj o Rodobrane sa hovorí, že to bola Tukova myšlienka, takže, ako to je?
Áno, bola to jeho myšlienka, ale schválil ju Hlinka. Išlo o fašistickú polovojenskú organizáciu, ktorej členovia nosili čierne košele po vzore Mussoliniho. Kde sa objavili, tiekla krv. Za tri roky prijali tridsaťtisíc členov, iniciovali protičeské štvanice a bitky na uliciach. A Hlinka tieto prejavy násilia nikdy neodsúdil.

Vy tvrdíte, že nadával Čechom. Historička Bartlová zas hovorí, že Hlinka, ktorý bol väznený za Uhorska a Česi sa ho svojím spôsobom ujali, to nikdy Čechom nezabudol.
Obávam sa, že je to jedno veľké nedorozumenie. Hlinka bol vďačný českým kňazom, nie českému národu ako celku, a sám sa raz vyjadril, že od spojenia s Čechmi si sľubuje ich opätovné pokresťančenie. Takže zase tu máme účelový katolicizmus a je dosť možné, že jeho rozhodnutie pre Československo malo aj tento dôvod. Neskôr Hlinka šovinisticky vyratúval, koľko Čechov učí na našich školách, koľko je v úradoch evanjelikov a podobne. Ale slovenská inteligencia vtedy nepredstavovala viac ako niekoľko stoviek ľudí. Jozef Škultéty nebol jediným slovenským profesorom Univerzity Komenského preto, že iných nechceli, ale preto, že neboli. Hlinka to však demagogicky zneužíval a v čase hospodárskej krízy tvrdil, že Česi nám berú prácu a ukracujú nás o chlieb.

Ako vzniklo spojenie otec národa?
To je mýtus, ktorý živil sám Hlinka. Veľmi často používal oslovenie svojich prívržencov „národe môj“. Na zjazdoch HSĽS neraz vyhlasoval „národ sme my“, čiže stotožňoval stranu so štátom. Ale to je, prirodzene, hlúposť, lebo Hlinka nikdy nezískal viac ako tretinu voličov, aj to len v spojení s Rázusovou SNS.

Poslanec za KDH Pavol Minárik obhajuje Lex Hlinka tým, že tento katolícky kňaz mal pohreb, s ktorým sa nedá žiadny iný na Slovensku v dejinách porovnať.
Viete, davy ľudí sa zúčastnili aj na pohrebe princeznej Diany. Pohreby historických osobností sú veľmi často skôr hysterickou ako historickou udalosťou. Nemôžeme význam Andreja Hlinku hodnotiť podľa toho, že ho niesli ako Snehulienku v sklenenej truhle pomedzi davy, ktoré omdlievali. Ľudia omdlievali aj na Stalinovom pohrebe a úprimne plakali.

SNS sa k ľudákom vždy hlásila, prekvapilo vás však svojou iniciatívou KDH?
Neprekvapilo ma, že v SNS a KDH sa prebudili staré ľudácke pudy, ja za tým vidím snahu o postupnú rehabilitáciu vojnového slovenského štátu. Takže Lex Hlinka nie je žiadna maličkosť, je to veľmi nebezpečný trend, ak sa štát prihlási ako celok k takejto tradícii.

Šokovalo vás, že sa Hlinku zastal poslanec SMK Miklós Duray?
Ani nie. Hlinka na konci života začal formovať blok s iredentistickými kruhmi, tak s grófom Esterházym, ako aj s henleinovcami, ktorí mu darovali päť miliónov korún. Pre Duraya by bolo schválenie Lex Hlinka istou formou ospravedlnenia, že hľadá tradíciu v politike, s ktorou si dobre vychádzal aj otec národa. Keď ide o vec, dvaja lotri sa vždy dokážu spojiť.

Ste známy ako ľavičiar, nezaráža vás výrok šéfa rezortu kultúry Marka Maďariča, podľa ktorého Andrej Hlinka nepotrebuje diskusiu, ale úctu?
Je fajn, že som tým známy, ešte keby sa ma niekto spýtal, či sa za takého považujem, ale v poriadku… Výrok ministra Maďariča ma neprekvapuje, lebo ani jeho, ani stranu Smer nepovažujem za ľavicovú. Ale je to dobrý príklad toho, prečo nemáme dovoliť politikom, aby uzákoňovali interpretáciu dejín. Prezident Gašparovič pri odhalení pamätníka Hlinkovi v júni tohto roku povedal, že „nikdy Slovensko nerozdeľoval“ a Mikuláš Dzurinda ešte ako premiér v roku 2003 vyhlásil, že to bol „človek lásky“ a „nepoznal nenávisť“. Títo ľudia nemajú šajnu, o čom hovoria. A navyše, vidieť bývalého vysokého funkcionára SDĽ, ako v parlamente dvíha ruku za štátnu kanonizáciu Andreja Hlinku – to už je niečo, z čoho sa mi obracia žalúdok.

Môže schválenie zákona Lex Hlinka ohroziť Smer pri jeho vstupe do Strany európskych socialistov?
Nielenže môže, ale buďte si istá, že o týchto prešľapoch Smeru už centrála PES vie. Napokon však zavážia pragmatické dôvody, potreba získať v tomto priestore silného mocenského spojenca a hodnotové otázky nemusia byť v konečnom dôsledku rozhodujúce. Zatiaľ mám informácie, že kým napríklad francúzski socialisti sú skôr proti, nemecká SPD je náchylná udeliť Smeru milosť.

Vráťme sa späť k Hlinkovi. Historici mu vytýkajú, že bol agresívny. Nebola však v tom období agresivita na mieste, ak sa vlastne rozhodovalo o osude Slovákov?
Hlinkov význam sa neúmerne preceňuje. Bolo tu predsa mnoho iných vlastencov, ktorí pracovali pre národ a trpeli rovnako ako on: Vajanský, ktorý bol vo väzení až trikrát, Juriga, Šrobár, Pietor a ďalší. Hlinka však sám zvýrazňoval svoju úlohu, keď neustále pripomínal „trpel som za teba, národe môj“, v čom treba vidieť paralelu obety Krista. Nikto by nemal zabudnúť, že to bol práve Hlinka, ktorý veľmi rázne ukončil rozpačité diskusie na tajnej porade v Martine v máji 1918 slávnou vetou: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ To je jeho najpozitívnejší vklad do slovenských dejín. Ale treba sa pýtať, či jeho neschopnosť dialógu autonómiu skôr neoddialila. Národ sa dá brániť aj kultivovane, ako to napokon dokázal v tom období Martin Rázus.

Súhlasíte s tým, že Hlinka sám budoval jeho kult?
Samozrejme, jeho narcizmus je neprehliadnuteľný. Ktorý normálny človek si po sebe nazve stranu a dá si stavať busty a pomenovať po sebe ulice? Hovoril o sebe dokonca v tretej osobe, neadekvátne dramatizoval, keď na bežnú kritiku svojich parlamentných kolegov odpovedal, že neprestane, aj keby mal ísť pod šibenicu. Bol to nesmierne hysterický človek. Jeho prejav bol nenávistný a ani sa nečudujem, že sa s ním Slota stotožňuje, lebo ich slovník je veľmi podobný.

 

Pripomína vám Hlinka Slotu?
Treba povedať, že mi pripomína viacerých politikov. Bolo by veľmi zjednodušené porovnávať ho len so Slotom. Hlinka má veľa spoločných čŕt s Vladimírom Mečiarom. Bol bravúrny rečník, jeho prejavy boli štylisticky skvele stavané, vedel ohromným spôsobom manipulovať davom. Na Pribinových slávnostiach v Nitre roku 1933 najprv vybičoval protičeské nálady do maxima a potom dav blahosklonne utišoval. Často trucovito odmietal ponúkanú ruku. Vo svojich prejavoch neraz reval ako führer, bolo až nepríjemné ho počúvať, urážal nielen oponentov, ale aj bežných ľudí. Často menil nálady a nikdy ste si neboli istí, či je viac kňaz alebo politik.

Je pravda, že Tuka, ktorého inak Hlinka bránil, ho údajne posielal do Viedne na psychiatriu?
Poviem to priamo, Hlinka sa správal ako paranoidný egomaniak. Videl nepriateľov všade, aj tam, kde neboli. Toto mu vyčítal aj Masaryk, ktorý mu pokojne otcovsky dohováral, prečo sa stále rozčuľuje, prečo kričí. Raz mu napísal, že má z neho pocit, že nemá srdce, ale druhú pečeň, taký je zlostný a nenávistný.

Ak sa Lex Hlinka schváli, čo z toho bude vyplývať?
Našťastie, trestné stíhanie už nie. Lebo ak by sa niečo také stalo, tak z tohto miesta vyhlasujem, že ho budem porušovať, lebo obsahuje lži.

Povedali ste, že poslanci by si pred hlasovaním mali uvedomiť, že to bol práve Hlinka a nie Jozef Tiso, ktorý už v roku 1933 vymyslel fašistický pozdrav Na stráž!
Áno, bolo to práve na spomínaných Pribinových oslavách v Nitre a inšpiráciou bol opäť Mussolini. Som presvedčený o tom, že len smrť zachránila Hlinku pred tým, aby robil také isté, ak nie väčšie svinstvá ako Jozef Tiso. To, čo sa dialo za slovenského štátu, sa mohlo diať iba vďaka tomu, že sa rozšírila na celú spoločnosť línia, ktorú v tridsiatych rokoch predstavovala HSĽS. Hlinka nie je duchovným otcom národa, ale autoritatívneho režimu. A každý demokratický politik, ktorý nechce vyzerať ako hlupák, by si mal poriadne rozmyslieť, čo dnes vlastne podporuje.

(vyšlo 28. septembra 2007 v časopise Plus 7 dní)

http://www.pluska.sk/plus7dni/rozhovor/otec-naroda.html