Od diktatúry proletariátu k radikálnej demokracii I.

Sté výročie boľševickej revolúcie v Rusku je výzvou na reflexiu predovšetkým pre ľavicu a jej historické ciele. Povrchné odsudky, že to bol len prevrat, temné obdobie plné teroru a krvi, ma nezaujímajú o nič viac ako dogmatická viera, že išlo o víťazstvo pracujúceho ľudu. Preto sa v nasledujúcej prednáške pokúsim vyrovnať s marxistickým a najmä leninským chápaním moci a násilia, s ktorým mám najväčší problém pri akceptácii revolučného odstránenia kapitalizmu.

 

Asi najdiskutovanejšou marxistickou koncepciou je termín diktatúra proletariátu. V Manifeste komunistickej strany z roku 1848 ho ešte nenájdeme, hoci už tam sa v závere jasne píše: „Komunisti považujú za nedôstojné tajiť svoje názory a úmysly. Otvorene vyhlasujú, že ich ciele sa dajú dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spoločenského zriadenia.“[1] Je to mierny posun oproti rukopisným Zásadám komunizmu, ktoré napísal Engels na prelome októbra a novembra 1847 a v ktorých na otázku, či možno súkromné vlastníctvo zrušiť pokojnou cestou, odpovedá: „Bolo by žiadúce, aby sa to dalo uskutočniť, a komunisti by boli iste poslední, ktorí by sa tomu vzopreli. Komunisti veľmi dobre vedia, že všetky sprisahania nielenže neprinášajú úžitok, ale sú dokonca škodlivé.“[2] Vzápätí však upozorňuje na to, že vývoj proletariátu je vo všetkých civilizovaných krajinách násilne potlačovaný a ak by ich vládnuce kruhy takýmto spôsobom vohnali do revolúcie, komunisti ich budú brániť „činmi“. Kým teda ešte v novembri 1847 uvažujú Marx a Engels o použití násilia len v prípade obrany, o dva mesiace neskôr už je všetko inak a priznávajú sa k ambícii násilným spôsobom zvrhnúť kapitalistický systém. Na tomto mieste by mohli odporcovia marxizmu víťazoslávne zajasať, ale také jednoduché to nie je.

 

Slovné spojenie diktatúra proletariátu sa po prvý raz objavili v sérii Marxových článkov z roku 1850, ktoré vyšli knižne pod názvom Triedne boje vo Francúzsku 1848 – 1850. V nej vyslovil presvedčenie, že diktatúra proletariátu je nevyhnutným prechodným stupňom na odstránenie všetkých spoločenských rozdielov.[3] Na tomto mieste je však nevyhnutné pristaviť sa pri tom, čo znamenala a ako sa chápala diktatúra v polovici 19. storočia. Nebola synonymom pre despociu, tyraniu, absolutizmus alebo autokraciu, ako si myslí väčšina laikov. Predovšetkým však nebola protikladom demokracie. Diktatúra sa chápala tak ako sa tento pojem používal od čias starovekého Ríma, keď sa v prípade mimoriadnych situácií zverili neobmedzené kompetencie do rúk najdôveryhodnejšieho občana, a to na dočasné obdobie, najviac však na šesť mesiacov. Takto definovaná inštitúcia nebola vôbec vnímaná negatívne až do konca 19. storočia. Veď ešte zjednotiteľ Talianska Giuseppe Garibaldi sa v roku 1860 na základe ľudového hlasovania vyhlásil za dočasného diktátora. Členovia dočasnej vlády počas francúzskej revolúcie roku 1848 sa tiež označovali za diktátorov – ich úlohou bolo vytvoriť podmienky pre rovnosť občanov vo voľbách, z ktorých významná časť bola negramotná a nemajetná. V tomto zmysle sa diktatúra chápala ako nevyhnutná súčasť demokratizačného hnutia. Inštitút diktatúry, ktorý poznalo rímske impérium tri storočia, bol založený na ústavnej zákonnosti, nie na svojvoľnej tyranii a bol obmedzený nielen časovo, ale aj z hľadiska kompetencií prijímať nové zákony. Kým sa diktátor držal v týchto rámcoch, jeho mandát nebol považovaný za nedemokratický. Gaius Julius Caesar bol zavraždený práve preto, že si dal senátom odhlasovať diktatúru na doživotie, čo mnohí považovali za ohrozenie republiky.

 

Samozrejme, existovali aj nedemokratické koncepcie diktatúry. Taká bola Bakuninova, Cavaignacova alebo Weitlingova. Marxovo chápanie diktatúry najlepšie pochopíme z jeho sporu s utopickým komunistom Wilhelmom Weitlingom v roku 1846, ktorý sa ho pokúšal získať pre jeho konštrukt mesiášskej diktatúry postavenej na jednej osobe. Takéto uvažovanie Marx ostro odsúdil, označil ho za nedemokratické a neskôr o ňom trpko poznamenal: „Ešte nebol pravým proletárom, ale len príveskom maloburžoázie.“ Marx by nikdy nemohol prijať koncepciu leninizmu a stalinizmu, lebo sa zásadným spôsobom vymykala jeho učeniu. Odmietol by nielen sovietske chápanie diktatúry, ale aj samotné uskutočnenie revolúcie, keďže spolu s Engelsom prízvukoval, že revolúcia nemôže prebiehať len v jednej krajine, a to najmä z dôvodu prepojenia svetovej ekonomiky.[4] Z ekonomického hľadiska sovietska cesta zlyhala aj preto, lebo plnila úlohu industrializácie polofeudálneho štátu, lebo sa pokúšala riešiť problémy, ktoré mal vyriešiť kapitalizmus.

 

Marx vo svojich článkoch pre Neue Rheinische Zeitung z roku 1848 argumentoval, že každé riadenie štátu po revolúcii si vyžaduje energickú diktatúru – aby boli vytvorené podmienky pre skutočnú demokraciu. Najdôležitejší záver z tohto revolučného obdobia, ktorý pre seba Marx urobil, bol, že na buržoáziu sa nedá v tomto smere spoľahnúť. Preto navrhoval diktatúru proletariátu – nie ako diktatúru človeka, nie ako diktatúru junty, nie ako diktatúru strany – ale ako dočasnú diktatúru triedy, spoločenskej skupiny. Pre Marxa a Engelsa diktatúra proletariátu neznamenala nič viac a nič menej ako vládu proletariátu, bezprostredné dobytie moci. Marx obhajoval získanie moci robotníckou triedou, ktorá inak nikdy žiadnu moc nemala a nemala (by) ju ani v liberálnej demokracii.

 

Takto videli aj Parížsku komúnu, v ktorej získali robotníci spoluúčasť pri riadení podnikov, zaviedli sa volení a odvolateľní zástupcovia ľudu (vrátane úradníkov a sudcov) poberajúci robotnícky plat, odsúhlasili sa sociálne opatrenia v prospech pracujúcich vrátane vybavenia domácností zo záložní, bola zakázaná nočná práca, zrovnoprávnili sa ženy, zrušila sa stála armáda a polícia, zaviedla sa odluka cirkvi od štátu a bezplatná sekulárna výuka na školách atď. Bola to revolučná samosprávna demokracia, ale v marxistickom slovníku diktatúra proletariátu, ktorá odstránila triedny útlak. Keď Marx v Občianskej vojne vo Francúzsku píše, že „komúna vytvorila pre republiku základ skutočne demokratických ustanovizní“ a keď Engels v predhovore k tomu istému dielu zvoláva „Nuž dobre, páni, chcete vedieť, ako vyzerá táto diktatúra? Pozrite sa na Parížsku komúnu. To bola diktatúra proletariátu!“ – hovoria obaja o tom istom. Nezabúdajme, že kým versailleské vládne oddiely denne strieľali zajatých bojovníkov Komúny a uchyľovali sa k masívnemu teroru, komunardi 6. apríla 1871 za búrlivého jasotu ľudu verejne spálili gilotínu a 16. mája zvalili stĺp víťazstva na námestí Vendôme – ktorý dal Napoleon uliať z ukoristených diel – ako symbol šovinizmu a rozoštvávania národov. Pritom v konečnom dôsledku nemalo ísť o pretvorenie klasického štátu, ale o jeho odstránenie. Marx považoval centralizovanú štátnu moc za pozostatok absolutistickej monarchie. Komunardi očakávali (ako o tom svedčia ich výzvy vidieckemu obyvateľstvu), že sa ich príklad rozšíri aj do iných miest a postupne sa sformuje slobodná federácia francúzskych komún – politická a spoločenská organizácia, ktorú po prvýkrát vytvorí ľud zdola. Nešlo však len o Francúzsko. Ako pripomína Engels, tým, že 30. apríla 1871 Parížska komúna zvolila do úradov aj cudzincov, potvrdila, že „zástava Komúny je zástavou svetovej republiky“. Zriadenie komúny, ako veril Marx, vrátilo spoločnosti všetky sily, ktoré dovtedy strávil štát brzdiaci slobodný pohyb občanov.[5] Toto podrobné vykreslenie situácie je veľmi dôležité, pretože Parížska komúna predstavuje jediné svedectvo o konkrétnych predstavách Marxa a Engelsa v politickej praxi.

 

Po Marxovej smrti socialisti prepadli pochybnostiam a v deväťdesiatych rokoch 19. storočia si frustrovaní uvedomili, že kapitalizmus nie je na pokraji zániku a pracujúci sa neprepadajú do biedy. Tento zlom bol podobný ako okamih, keď si raní kresťania uvedomili, že Ježišove predpovede sa nenaplnili. Keď sa prví Kristovi nasledovníci zhromažďovali na bohoslužbu, schádzali sa s tým, že nasledujúci deň po sobote už nebude večera, že príde Ježiš ako Pán. Keď pri svitaní neprišiel, začali sláviť eucharistiu, aby si jeho príchod aspoň sprítomnili v akejsi mysterijnej náhrade. Tým sa stala z kresťanského učenia dogma a z očakávania Ježišovho príchodu rituál. Snaha o revíziu niektorých Marxových názorov viedla k vzniku sociálnej demokracie. S touto cestou sa však nezmieril mladý vodca extrémne ľavicovej frakcie ruských marxistov Vladimír Uľjanov, ktorý žil od roku 1900 v emigrácii.

 

[1] MARX, Karl – ENGELS, Friedrich. Manifest komunistickej strany. In: Vybrané spisy I. Nakladateľstvo Pravda: Bratislava 1977, s. 386.

[2] ENGELS, Friedrich. Zásady komunizmu.. In: Vybrané spisy I. Nakladateľstvo Pravda: Bratislava 1977, s. 311.

[3] MARX, Karl. Triedne boje vo Francúzsku 1848 – 1850. In: Vybrané spisy I. Vydavateľstvo politickej literatúry: Bratislava 1963, s. 173.

[4] ENGELS, Friedrich. Zásady komunizmu.. In: Vybrané spisy I. Nakladateľstvo Pravda: Bratislava 1977, s. 313.

[5] MARX, Karl. Občianska vojna vo Francúzsku. In: Vybrané spisy I. Vydavateľstvo politickej literatúry: Bratislava 1963, s. 395, 396, 428 – 434.