Obrana rovnosti a súdržnosti

To, že je dnes spoločnosť dramaticky rozdelená, že sa štiepi na nepriateľské tábory, je predovšetkým zlyhaním elít. Na jednej strane sú tu neoliberáli, ktorí si po páde komunistického režimu doslova uzurpovali verejný priestor, a tvrdia, že žijeme v najlepších možných časoch. Na druhej strane sa čoraz hlučnejšie hlásia o slovo ultrakonzervatívci, ktorí sú vydesení zo všetkých, ktorí nie sú ako oni – či už sú to utečenci, homosexuáli, ateisti, Rómovia atď. – a vidia v nich ohrozenie svojich záujmov. Obe tieto skupiny vo svojich predstavách popierajú skutočnosť a živú skúsenosť väčšiny ľudí.

 

Neoliberáli nechcú vidieť, že veľkej časti spoločnosti obnova kapitalizmu po ekonomickej stránke nič nepriniesla. Čoraz viac ľudí zo svojich príjmov jednoducho nedokáže uživiť svoje rodiny, počet exekúcií je neúnosný, rast nákladov na bývanie je vyšší než rast príjmov domácností, prehlbuje sa chudoba niektorých skupín obyvateľstva. Spoločnosť na to reaguje strachom a sebectvom – rastie tlak na znižovanie podpory nezamestnaným, chudobným, chorým a znevýhodneným. Toho sa chytili rôzni nacionalistickí a ultrakonzervatívni lídri, ktorí odmietajú uznať nárok niektorých skupín obyvateľstva na rovnoprávnosť a najmä nechcú, aby im pomáhal štát. Akokoľvek takéto zneužívanie najspodnejších emócií a pudov odmietam a odsudzujem, pre tých ľudí mám isté pochopenie. Celé štvrťstoročie počúvali od predstaviteľov štátu, médií, mimovládnych organizácií a podobne, že každý sa má starať sám o seba a je nemorálne spoliehať sa na štát. A tu zrazu tí istí „experti“ ten istý štát žiadajú, aby sa postaral o migrantov, hoci sa doteraz nedokázal postarať o jeho domácich obyvateľov – o bývanie mladých rodín, o dostupnosť škôlok, o riešenie chudoby rómskeho obyvateľstva. Žiadať pochopenie od ľudí, ktorých doteraz nikto z nich nechápal, je prejavom cynizmu, nie humanizmu, no napriek tomu nesmieme dopustiť, aby sa ľudskosť stala účelovou a výberovou.

 

Minulú sobotu kráčali ulicami Bratislavy dva pochody – jeden za tradičnú rodinu a jeden za práva sexuálnych menšín. Nikdy som nebol ani na jednom z nich, ale keď som s odstupom pozoroval tú upätú potrebu demonštrovať samozrejmé veci, rozmýšľal som, kto, kedy a prečo nás takto rozdelil. Keď si dokonca vysoko postavení ľudia navzájom nadávajú do „psychicky chorých buzerantov“ a „bigotných pošukov“. Veď ich ciele sa navzájom nevylučujú, skôr dopĺňajú. Fungujúca tradičná rodina ako záruka reprodukcie spoločnosti a harmonického vývoja osobnosti si zaslúži úctu a rešpekt. Ale takúto rodinu neohrozujú práva homosexuálov. Tradičnú rodinu ohrozuje chudoba, alkoholizmus, domáce násilie a iné spoločenské neduhy, ktoré nemajú nič spoločné s vrodenou sexuálnou orientáciou. Ak zrovnoprávnime gayov a lesby v dostupnosti bežných služieb na úradoch a v nemocniciach, nedávame im tým nijaké „nadpráva“, výsady či privilégiá. Výsadou nemôže byť to, keď máte rovnaké práva a povinnosti ako ostatní. Výsadou je napríklad neplatiť dane – a tú dnes majú cirkvi, nie LGBT komunita. Hovorím to na rozdiel od iných kandidátov na prezidenta, ktorí o tom buď zbabelo mlčia alebo náročky vyvolávajú hystériu, veľmi jasne a otvorene: toto nie je prioritná téma pre Slovensko, ale nevidím nijaký racionálny dôvod na to, aby sme sa jej vyhýbali.

 

Keď už je reč o cirkevných záležitostiach, myslím si, že aj tento spor potvrdzuje dôležitosť a nevyhnutnosť odluky cirkvi od štátu. Som za to, aby sa cirkvám nikto nemiešal do toho, ako si majú usporiadať pomery vo svojom vnútri, vrátane sobášov. A to isté by mali cirkvi rešpektovať v občianskych konaniach a nemali by sa miešať do úsilia presadiť v nich registrované partnerstvá. V tomto štáte vždy budú žiť vedľa seba konzervatívne a liberálne orientovaní ľudia. Som presvedčený, že je nielen možné, ale pre spoločenský zmier nevyhnutné, aby sa navzájom rešpektovali a podporovali. Áno, dobre ste počuli – podporovali. Keď sa povie „tolerovať niekoho“ v ušiach väčšiny ľudí to znie ako trpieť kohosi. So zaťatými zubami, možno s nenávisťou v srdci povedať tomu druhému – dobre, rob si čo chceš, ale neukazuj sa mi na oči. Ale kresťanstvo, na ktoré sa mnohí tak radi odvolávajú, od nás nechce, aby sme svojho blížneho tolerovali. Žiada nás, aby sme ho milovali. Žiada nás dokonca, aby sme milovali aj svojich nepriateľov. Akým právom hovoria o našich kresťanských koreňoch tí, z ktorých hovorí len zloba, neznášanlivosť a nenávisť? Áno, je to ťažké, ale ja verím Slovensku, že má na viac ako len tolerovať sa navzájom v hneve a podozrievaní. Pokúsme sa spoločne o niečo viac: o prijatie, rešpekt, priateľstvo a, prečo nie, áno aj o lásku. Pretože v našej snahe o vlastnú dôstojnosť, v našej láske k najbližším, v našej túžbe urobiť zo Slovenska lepšie miesto pre život, sme všetci napriek všetkým našim rozdielom úplne rovní.

Bolo asi len zvláštnou zhodou okolností, že oba pochody sa uskutočnili 14. júla, v deň najväčšieho francúzskeho národného sviatku, v deň výročia revolúcie, ktorá nezmenila len ich krajinu, ale celú Európu. Je to deň, ktorý posvätil tri kľúčové hodnoty nedokončeného osvietenského projektu – slobodu, rovnosť a bratstvo. Nedokončeného azda najmä preto, že väčšina z nás nepochopila kód tohto hesla. Liberáli v mene slobody potláčali rovnosť. Komunisti v mene rovnosti zlikvidovali slobodu. A konzervatívci v mene bratstva spoločenstva dusili slobodu i rovnosť. Nikomu však nezišlo na um, že tieto ideály sa naplnia len vtedy, keď sloboda, rovnosť a bratstvo budú kráčať spolu – do palácov i do chatrčí, na uliciach i na barikádach, vo vojne i v mieri.

 

Práve preto odmietam zástupné problémy. Oháňajú sa nimi len tí, ktorí nemajú vlastný plán na ozdravenie krajiny, vlastnú predstavu budovania štátu, vlastnú ponuku na zlepšenie života bežných ľudí – a preto vás klamú, preto vás rozoštvávajú, aby vami mohli lepšie manipulovať a následne vás ovládať. Sú to falošní lekári tejto spoločnosti, ktorí jej neponúkajú liek, ale morfium. Na pravde však záleží. Áno. Dlho vás klamali, sľubovali vám, že bohatstvo z globalizácie bude presakovať od bohatých k chudobným, sľubovali vám, že do piatich rokov dobehneme Rakúsko, že to všetko zvládneme bez nezamestnanosti, tvrdili vám, že výdavky na armádu budú po vstupe do NATO menšie, klamali vám ráno, na obed i večer. To však neznamená, že by ste mali uveriť každej hlúposti opačnej strany o tom, že nám sem 1. júla dovezú tisíce černochov z Afriky (kde sú?), že očkovanie je škodlivé, že Tiso bol svätec a že si Rómovia žijú v prepychu na sociálnych dávkach. Na pravde záleží! Pravda oslobodzuje! A ja som sa na túto misiu nevydal preto, aby som vám klamal.

 

Hlavným problémom tejto spoločnosti nie je Putin, Soros, utečenci či homosexuáli. Je ním prehlbujúca sa nerovnosť, rastúce zadlžovanie rodín a strata jednoty spoločnosti. A tie problémy majú všetci bez ohľadu na svoju národnosť, pohlavie, svetonázor či sexuálnu orientáciu. Ak mi nejaký zakomplexovaný nacionalista vykrikuje, že nemôžem byť dobrý Slovák, keď považujem utečencov či homosexuálov za rovnocenných, s hrdosťou mu odpovedám: som oduševnený vlastenec a milujem Slovensko. Lenže moja hlboká náklonnosť k nemu nepramení z nejakého prízemného pudu, ale z jeho poznania. Z hlbokého poznania jeho dejín, jeho kultúry, jeho mysliteľov, ktorí ma ovplyvnili. Z dôvernej znalosti rozmanitosti našej krajiny. To všetko mám v malíčku tak ako asi len málokto. Odmalička som sa rád túlal po slovenských horách, prešiel som hrebene a najvyššie vrchy prakticky všetkých našich pohorí a neskôr som si to všetko opakoval pri svojich deťoch. Niekedy to bolo úžasné déjà vu, hovoriť svojmu synovi a dcére o miestach, po ktorých ste chodili pred dvadsiatimi rokmi. Nenútil som ich, aby sa bili do pŕs, nezdôrazňoval som im abstraktnú hrdosť na Slovensko, nenosil som tričko I love Slovakia a už vonkoncom som v nich nevzbudzoval dojem, že sme lepší ako ostatní. Učil som ich však získavať si prirodzený vzťah k vlasti tým, že sa s ňou dôkladne oboznamovali. Nemuseli sa učiť o Gerlachovskom štíte, Spišskom hrade, Kremnici alebo o bojoch pri Strečne z učebníc, lebo tie miesta dôverne poznajú. Nepoznajú posvätné slovenské vrchy ako Kriváň, Sitno, Poľanu alebo Kráľovu hoľu z vlastivednej čítanky, lebo všade tam boli. Nenaučili sa rozoznávať naše vzácne vtáky, kvety, či motýle z knižiek, lebo som im ukázal, kde a kedy môžu vidieť tetrova, na čo je dobrý ľubovník a ako rozoznajú spev žlny. Dokážu si vyrobiť píšťalky z vŕby, upliesť korbáče a vedia, kde písal Ján Hollý Selanky. Vždy som to vnímal ako samozrejmosť, ale keď som zistil, že syn má spolužiakov, ktorí už boli desaťkrát pri mori, ale ani raz vo Vysokých Tatrách, začal som byť na to hrdý, lebo len takáto hrdosť má zmysel. Umožnil som svojim deťom, aby si vytvorili k tejto krajine osobný vzťah. Z čoho však pramení vzťah k Slovensku tých vulgárnych jedovatých postavičiek, ktoré vedú štvavé a žlčovité kampane proti všetkým, ktorí nezdieľajú ich choré názory?

 

Slovensko nepotrebuje vylučovanie zo svojich radov. Potrebuje aktívnu politiku, ktorá sa bude usilovať odstraňovať nerovnosti, zapojí ľudí do spoločenského diania a dá im reálnu možnosť prevziať kontrolu nad vlastnými životmi. Byť vlastencom znamená prijať medzi seba rovnako Slováka, Maďara, Rusína i Róma, rešpektovať homosexuála, ateistu, vážiť si robotníčku z Vranova nad Topľou, farmára z Dunajskej Stredy i úradníčku z Čadce, pomáhať chorým, bezdomovcom i postihnutým, „ľud z jeho bied vytrhnúť“, ako pripomínal Hurban. My všetci sme jeden politický národ so spoločnými starosťami, radosťami a záujmami. A napredovať môžeme len vtedy, ak budeme odvážni, pevní a súdržní v láske a porozumení.