Nie sme národ lokajov a zbabelcov

Som veľmi sklamaný až znechutený, že celé pripomínanie si 50. výročia Česko-slovenskej jari sa zredukovalo na povrchné odsudzovanie invázie vojsk Varšavskej zmluvy, že sa dokonca zneužilo na odpudzujúce antiruské kampane, čo je po polstoročí od týchto tragických udalostí až úchylné (predstavte si, že by ešte v roku 1995 médiá hecovali šovinistické antinemecké nálady a videli by v Nemcoch iba okupantov). Je to neúcta aj voči samotným obetiam sovietskej okupácie, lebo nám nedovoľuje pochopiť, za čo tí ľudia zomreli a za čo boli ochotní nechať sa zastreliť. Dnešným neonormalizátorom sa podarilo takmer úplne vymazať pamäť na toto hrdinské obdobie našich národov a navodiť dojem, že to bola len slepá ulička, bezvýznamná epizódka, na ktorú treba rýchlo zabudnúť. Za najcynickejší argument považujem často omieľanú tézu, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa je dôkazom, že socializmus je nereformovateľný. Je to podobne sprostá a nenáležitá výhovorka ako povedať, že keď vám vagabundi pošliapali úrodu v záhrade, nie ste dobrý gazda.

 

Česko-slovenská jar z roku 1968 bola posledným veľkým vrcholom česko-slovenských dejín. Humanistické osobnosti tej doby, či už to boli politici od Dubčeka až po Kriegla alebo intelektuáli od Kosíka až po Novomeského mali v porovnaní so súčasnou garnitúrou vlastnú, originálnu koncepciu svetodejinného formátu. Usilovalo sa prekonať všetky negatívne skúsenosti komunistickej diktatúry a liberálneho kapitalizmu do novej formy socialistickej demokracie, ktorá demokratizovala nielen politiku, ale aj ekonomiku a všetky zložky spoločenského života. Bola nielen prehĺbením, ale aj vyvrcholením dovtedy známych foriem demokracie. Dubčekovo vedenie sa rozhodlo po prvýkrát v dejinách vytvoriť model, ktorý by spájal kladné stránky trhu so strategickým plánovaním. Čínska ekonomika založila svoj zázrak po roku 1989 presne na tomto princípe – rozdiel bol v tom, že predstavitelia Česko-slovenskej jari zavádzali podnikové rady pracujúcich ako demokratické prvky v ekonomike. Podnikové rady viedli zamestnancov k väčšej motivácii pre rozvoj podniku, boli zároveň aj akýmsi kontrolným orgánom, ktorý umožňoval odvolať neschopných riaditeľov a vybrať manažment, ktorý by riadil výrobu efektívnejšie.

 

Realizácia tohto plánu bola na stole. Už 6. júna 1968 vydala vláda rámcové zásady na zriadenie rád pracujúcich, ktoré sa mali ako kolektívne orgány zúčastňovať na riadení podnikov, rozhodovať o ich dlhodobej koncepcii i o rozdeľovaní ziskov. Spolu s prípravou zákona o socialistickom podniku to boli najdôležitejšie reformy vedúce k ekonomickej demokracii. Príslušný zákon bol napokon predložený Federálnemu zhromaždeniu ČSSR vo februári 1969, no nikdy sa o ňom nehlasovalo a hneď na začiatku normalizácie boli stovky už ustanovených alebo pripravovaných rád pracujúcich (ich počet sa odhaduje od 200 do 500) jednoducho rozpustené. Len si predstavte, ako by to u nás vyzeralo, keby sa táto veľkolepá idea naplnila, ako veľmi nám takéto podnikové rady po roku 1989 chýbali – mohli zabrániť tunelovaniu podnikov, priepastným mzdovým rozdielom, zlatým padákom neschopným manažérom, ktorí firmy priviedli do krachu… Mali sme reálnu možnosť vytvoriť demokratickejšiu a humánnejšiu spoločnosť ako je súčasný neoliberálny kapitalizmus. Preto bol neúspech tejto formy zriadenia tak v záujme sovietskeho impéria ako aj Západu.

 

Už v Akčnom programe KSČ z 10. apríla 1968 naznačovalo dubčekovské vedenie samostatný štýl politiky. Formálne sa síce hlásilo k spojenectvu so socialistickými štátmi, deklarovalo však, že bude formulovať vlastné stanoviská k základným otázkam svetovej politiky čo dovtedajšia diplomacia nerobila (len si to porovnajte s dnešnou zahraničnou politikou Slovenska). V praxi to znamenalo, že dubčekovské Československo presadzovalo aktívne uplatňovanie politiky mierového spolužitia nielen so socialistickými, ale aj so západnými krajinami a vôbec so všetkými, ktorí o to stoja. „Československý ľud chce žiť v mieri, spolupracovať a rozvíjať dobré vzťahy so všetkými národmi,“ znelo posolstvo reformného vedenia štátu národom sveta, ktoré sa zároveň zaviazalo bojovať proti všetkým formám antisemitizmu, rasizmu a neľudských ideológií rozoštvávajúcich ľudí. Akčný program bol naozaj prelomový dokument. Ak si odmyslíme dobový ideologický balast, nastoľoval ambiciózne úlohy, ktoré vyznievajú inšpirujúco ešte aj dnes. Nastoľoval politiku jednoty a dôvery: „Zmyslom dnešnej politiky je utvárať a stále obnovovať demokratické vzťahy medzi spoločenskými skupinami bez rozdielu, zbližovať ich snahy a zjednocovať ich sily.“

 

Čo je však najdôležitejšie: vtedajšie vedenie Komunistickej strany Československa malo takú vysokú reálnu podporu obyvateľstva, akú nedosiahla politická reprezentácia štátu nikdy predtým, ani potom nielen v rámci našich národov, ale nikde inde v Európe. Kým pri schvaľovaní Akčného programu KSČ v apríli 1968 podporovalo nové stranícke a štátne vedenie 42 percent obyvateľov, koncom júla to už bolo vyše 80 percent. Bolo to nesporne dané tým, že vtedajšia reprezentácia štátu i vedúcej strany opierala svoju politiku až úzkostlivo „o záujmy všetkého ľudu“ (ako veľmi často opakoval Alexander Dubček). Nebola to len fráza, ale hlboké presvedčenie, ktoré lídri Česko-slovenskej jari dôsledne napĺňali. Ako zdôraznil Alexander Dubček na straníckom aktíve v Bratislave 20. apríla 1968: „Ak by sme boli tlačení do unáhlených záverov, ktoré ešte nie sú dostatočne prepracované, zrozumiteľné alebo prijateľné širokému okruhu našich pracujúcich, keď nás budú stavať vyhranene ku krajnej alebo falošnej alternatíve, musíme sa rozhodnúť pre stanovisko širokého okruhu pracujúcich. Musia mať istotu, že ideme po správnej ceste.“ Táto otvorenosť, spolupráca a dôvera medzi štátom a jeho občanmi je dodnes nevídaná. Zážitok spontánnej solidarity je dodnes najčastejšou spomienkou pamätníkov na obdobie Česko-slovenskej jari. Vďaka nej bolo možné myslieť aj na nemysliteľné a dokonca to aj realizovať, čo je v príkrom rozpore s duchom sebeckého individualizmu podriadeného mocenským pomerom dnešnej doby.

 

To, že protagonisti Česko-slovenskej jari odmietali reštauráciu kapitalizmu a návrat k pomerom prvej republiky, nebola nedôsledná demokratizácia. Práve naopak, bol tu zjavný pokus o najvyššiu formu demokracie. Zreteľne sa to prejavovalo v už spomínaných podnikových radách, ale aj pri zrušení cenzúry. Treba pripomenúť, že v roku 1968 nebola obnovená sloboda prejavu. Bola nastolená v takej miere ako nikdy v dejinách. Nielenže sa odstránili všetky prvorepublikové obmedzenia (ktoré existovali vo forme následnej cenzúry či tzv. náhubkového zákona, len verejnosť, ktorá si idealizuje masarykovskú republiku, o tom nič nevie). Demokracia sa zavádzala aj do redakčného procesu. Zabudnutým unikátnym príspevkom k slobode tlače bolo vyhlásenie redakcie denníka Smena z marca 1968, ktorý deklaroval svoju nezávislosť nielen od štátu, ale aj od svojho vydavateľa, čo doteraz nemá obdobu nielen v česko-slovenskom, ale globálnom kontexte. Dá sa povedať, že vznikla neopakovateľná situácia, keď sa všetky médiá stali verejnoprávnymi. Aký to priepastný rozdiel v porovnaní so súčasnou situáciou, kedy novinári kopú za svojich vydavateľov a pri schvaľovaní nového tlačového zákona sa vzdali aj požiadavky redakčných rád, ktoré by im zabezpečovali väčšiu nezávislosť od majiteľa média.

A čo samotný Alexander Dubček? Pri pohľade na hanlivé výroky Petra Pittharta (ktorý je ním až posadnutý) a Miloša Zemana sa zdá, že spolu s Česko-slovenskou jarou treba ešte stále rehabilitovať aj jeho samotného. Nebol to žiadny intelektuál a v jeho prejavoch často až bezvýsledne hľadám veľké myšlienky. Bol to však čestný a úprimný politik tak úzko spojený s ľudom, že jeho charizmatické pôsobenie na masy sa aj po polstoročí javí ako zázračné. Dokázal tak jednoducho pomenovať a vyjadriť hlavné problémy doby, dokázal tak zrozumiteľne ukázať cestu, že ľud ho považoval za jedného z nich a počas obrodného procesu ho podporovala takmer celá spoločnosť. Bol takým majstrom dialógu medzi politickou mocou a spoločnosťou, že nepotreboval nijaký marketing, ani umelé vytváranie popularity – vyžarovala z neho ľudskosť. Nebol hrdinom, ale symbolom Česko-slovenskej jari. Nemal odvahu rebela, ale rozvahu štátnika. S jeho činnosťou po invázii sa nemôžem stotožniť, ale naučil som sa jej rozumieť.

 

Je pravdou, že ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSSR podpísal tzv. obuškový zákon, ktorý umožňoval tvrdé zásahy voči odporcom režimu a fakticky odštartoval a legalizoval normalizáciu. Chápal to vraj ako formálnu povinnosť šéfa parlamentu a neskôr tento svoj krok označil za svoju najväčšiu politickú chybu v živote. Pravdou je však aj to, že Alexander Dubček bol jediným členom vedenia česko-slovenského parlamentu, ktorý proti prijatiu tzv. obuškového zákona reálne protestoval a žiadal prijatie opatrení proti zneužívaniu štátnej moci. Tento zákon pripravil bez jeho vedomia štvorčlenný tím vymenovaný Gustávom Husákom. Nie je pravdou ani to, že Alexander Dubček počas normalizácie mlčal. Už v polovici sedemdesiatych rokov, niekoľko rokov pred vznikom Charty 77, napísal celý rad otvorených listov adresovaných vláde, parlamentu i generálnej prokuratúre, v ktorých napádal mocenské praktiky normalizačného režimu, protestoval proti prenasledovaniu občanov Štátnou bezpečnosťou, upozorňoval na rôzne formy nespravodlivosti a kritizoval nedodržiavanie zákonov. Nie Václav Havel, ale Alexander Dubček bol počas normalizácie najznámejším česko-slovenským disidentom vo svete.

 

Druhá jeho problematická rovina spočíva v zodpovedaní otázky, prečo slúžil normalizačnému režimu až do chvíle, keď sa ho sám potupne nezbavil, prečo včas a hrdo neodišiel a nevystavoval sa podozreniam zo zbabelosti. Je zrejmé, že Alexander Dubček tieto veci chápal inak. V prvom rade si treba uvedomiť, že Česko-slovenská jar sa neskončila inváziou vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968, ale až o rok neskôr – po krvavo potlačených demonštráciách k prvému výročiu okupácie. Až vtedy, po brutálnych zásahoch polície, Ľudových milícií a vojsk vrátane tankov, pri ktorých zahynulo len v Prahe šesť osôb, bolo 22. augusta 1969 prijaté „Zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. 99/1969 Zb. na zabránenie činnosti protisocialistických živlov“ (smutne slávny tzv. obuškový zákon), ktoré legalizovalo krvavé represálie voči demonštrantom a odštartovalo normalizačné čistky v spoločnosti. Dovtedy si nielen Dubček, ale aj mnohí ďalší predstavitelia Česko-slovenskej jari mysleli, že majú šancu udržať aspoň časť z toho, čo presadili, že kým nie je cesta definitívne uzavretá, je ich mravnou povinnosťou zostať, brániť výdobytky obrodného procesu a nedopustiť jeho úplnú likvidáciu. S trochou nadsádzky by sme mohli povedať to, čo český filozof Miachael Hauser: Alexander Dubček bol stelesnením platónskeho ideálu politika – jeho odvaha a bojovnosť sa neprejavovali prvoplánovo, pretože boli vyvažované rozvážnosťou. Lebo ako píše Platón, až spojenie odvahy a rozvážnosti vytvára skutočného štátnika, ktorého poslaním je byť kormidelníkom spoločnosti. Môžeme azda tento postoj označiť za naivný, ale v danej dobe bol rozšírený. Nie náhodou normalizačná propaganda počas celých dvoch desaťročí hovorila o „krízovom vývoji v rokoch 1968 – 1969“ (nie iba v roku 1968), reformátori boli až na výnimky vo funkciách a ešte niekoľko mesiacov sa dokonca pokračovalo v legislatívnom procese (aj keď v obmedzenej miere) tak ako ho vytýčil hlavný politický dokument Česko-slovenskej jari, Akčný program KSČ z 10. apríla 1968. Súčasťou tohto demokratizačného procesu bola aj česko-slovenská federácia a ustanovenie spomínaných rád pracujúcich.

 

Takže, čo si počať s Česko-slovenskou jarou? Niektorí politici, intelektuáli a novinári sa tvária, akoby boli radi, že ju udusili vojská Varšavskej zmluvy a navždy sa tak vyrovnali s túžbou ľudstva po spravodlivejšom svete. Ja som však presvedčený, že to, na čo treba nadväzovať, nie je realita súčasnej západnej spoločnosti, ale humanistické ideály roku 1968, že sa raz na reštauráciu kapitalizmu po roku 1989 bude pozerať ako na jeden obrovský omyl. Fakt, že sme sa nijako nepoučili z negatívnej historickej skúsenosti s kapitalizmom, že sme obnovili jeho najhoršie formy a že sme si falošne idealizovali pomery v masarykovskej republike, viedol napokon k rozkladu spoločnosti. A čo je najhoršie, my sme sa vôbec nevzdali normalizačného diskurzu. Mnohí politici, intelektuáli a novinári sa nedokázali odpútať od normalizačnej rétoriky a stotožnili myšlienku demokratického socializmu s úpadkovou fázou minulého režimu. Nehľadali to, čo našu spoločnosť postaví na nohy, ale riešili vlastné neprekonané komplexy z predchádzajúcej éry. Zostali na nej úplne závislí. Akoby socializmus s ľudskou tvárou nepatril k symbolom našich demokratických tradícií, akoby nebol ničím podstatným v našich dejinách. Významný český filozof a jeden z duchovných otcov Česko-slovenskej jari Milan Machovec varoval, že každá moc, ktorá prestane viesť dialóg so spoločnosťou, nevyhnutne degeneruje, dostáva sa do hlbokej krízy, stráca svoju vierohodnosť a skôr alebo neskôr sa rozpadne. Politické strany po roku 1989 uchopili moc, ale boli ľahostajné voči dialógu.

 

A čo my? Vieme po polstoročí od porážky Česko-slovenskej jari, kam patríme a na aké tradície nadväzujeme? Budeme podporovať normalizačnú tradíciu hlbokej podriadenosti a servilnosti voči mocným tohto sveta alebo konečne precitneme, spomenieme si na veľké udalosti a veľké osobnosti našich dejín a spolu s nimi zvoláme „Nie sme národ lokajov a zbabelcov!“ ? Zdedili sme veľký inšpiratívny príbeh, ktorý svojho času nadchol celý svet. Možno sa dnes javí jeho oživenie a presadenie ako nemysliteľné, ale, ako nám pripomína Hannah Arendtová, to neznamená, že by sme mali rezignovať. Máme historickú povinnosť rekonštruovať predpoklady, rámce a štruktúry nášho myslenia tak, aby to mysliteľné bolo. Ak s tým nič neurobíme, rok 1989 nebol naším morálnym víťazstvom, ale potvrdením našej prehry z roku 1968. Nevymanili sme sa z historickej pasce a dostali sme sa z kaluže do blata. Dubčekova koncepcia socializmu s ľudskou tvárou nie je ničím iným ako historickým ideálom neustáleho prehlbovania demokracie a dôstojnosti človeka. Snahou pohnúť sa z miesta a dovidieť za horizont vlastných možností. V také ideály verím aj ja. Lebo kým žije človek, žijú aj jeho humanistické tradície a sny.