Nežný prevrat, biely teror a červené peklo (Od diktatúry proletariátu k radikálnej demokracii III.)

Keď sa pozeráme na postup boľševikov z historickej perspektívy, možno len žasnúť nad ich odvahou alebo trúfalosťou. Revolúcia sa neodohrala ako výsledok ľudového povstania. V podstate to bol prevrat úzkej skupiny ľudí s takmer komickým priebehom. Zámienkou na prevzatie moci bolo rozhodnutie Kerenského vlády zo 6. novembra o zákaze boľševickej tlače. Nasledujúci deň krížnik Aurora symbolicky vystrelil na opustené sídlo ruských cárov – Zimný palác, boľševické sily následne vnikli dnu prakticky bez odporu, Kerenskij utiekol a ostatní ministri sa vzdali. Vyzeralo to skôr ako razia komanda v dome podozrivej osoby než ako prevrat. Revolúcia prebehla až nečakane nežne a zamatovo, hoci neskoršia sovietska propaganda zobrazovala útok na Zimný palác ako dramatický boj. Veľa ľudí si prevrat ani nevšimlo – v Petrohrade naďalej hrali divadlá, vychádzali noviny, jazdili električky a ľudia chodili do práce akoby sa nič nestalo. Na začiatku revolúcie bolo medzi členmi boľševickej strany len 5 percent robotníkov a s uchopením straníckej moci sa nový režim rýchlo zmenil z diktatúry proletariátu na diktatúru nad proletariátom (a všetkými ostatnými). Hoci sa Lenin spočiatku pokúšal, aby všetka moc prešla do rúk sovietov – obdoby francúzskych komún – táto idea utrpela porážku v momente, keď vypukla občianska vojna a moc prešla definitívne do rúk straníckej byrokracie nedbajúc na klasickú Marxovu výhradu, že úradníctvo má tendenciu spravovať štát ako súkromný majetok. Noví vládcovia Ruska nemali nijaké skúsenosti s riadením štátu, poznali iba boj o moc. Napriek tomu Leninova rozhodnosť a energia ostro kontrastovali nielen s bezmocnosťou zvrhnutej Dočasnej vlády, ale aj s váhavosťou väčšiny socialistov. Boľševická strana bola síce zdanlivo okrajovým politickým subjektom, ale nemali by sme podceňovať jej vtedajšiu charakteristiku, ktorá jej umožnila uskutočniť prevrat – vo vnútri fungovala prekvapujúca demokratickosť, pružnosť riadenia umožňujúca diskusie a podporujúca iniciatívne konanie. Z mocenského hľadiska to bola veľmi životaschopná organizácia. Počiatočné politické úspechy Lenina vyzdvihuje aj Hannah Arendtová: presadzoval nezávislé odbory, toleroval rodiacu sa strednú vrstvu, emancipoval nemajetných roľníkov, priznával vlastné chyby a omyly.[1]

 

Lenže to všetko bolo odsúdené na neúspech. Občianska vojna paralyzovala možnosť akéhokoľvek rozvoja, nieto demokratického vývoja Ruska. Boľševici sa spočiatku pokúsili o dohodu so všetkými socialistickými stranami. Kamenev a Zinoviev rokovali s menševikmi a esermi o zostavení koaličnej vlády. Tí však boli ochotní súhlasiť len za predpokladu, že získajú väčšinu vládnych kresiel a predovšetkým – že sa členmi kabinetu nestanú Lenin a Trockij. Kamenev im chcel vyhovieť, Stalin bol však rázne proti. Medzitým však Kerenskij zorganizoval útok na Petrohrad, ktorý boľševici odrazili v priebehu niekoľkých dní. V dôsledku toho Kamenev a ostatní podporovatelia koaličnej vlády odstúpili z funkcií.

 

Na 2. všeruskom zjazde sovietov v noci z 8. na 9. novembra 1917 predložil Lenin na schválenie dva najdôležitejšie dokumenty revolúcie – Dekrét o pôde a Dekrét o mieri. Kým dekrét o pôde skonfiškoval všetku veľkostatkársku a cirkevnú pôdu a rozdal ju nemajetným, Dekrét o mieri navrhoval všetkým bojujúcim štátom rokovania o spravodlivom mieri bez anexií a kontribúcií. Rusko na jeho základe jednostranne zastavilo všetky vojenské operácie v prvej svetovej vojne. Mocnosti Dohody boľševický návrh okamžite odmietli. Už 22. decembra 1917 sa v Paríži konala konferencia, na ktorej sa Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko dohodli na vojenskej a ekonomickej pomoci odporcom boľševizmu v Rusku. Na základe tejto dohody si spojenci Dohody rozdelili Rusko na sféry vplyvu. Vo vnútri krajiny sa už formovali sily pripravujúce občiansku vojnu. Za tejto situácie boľševici potrebovali mier s Nemeckom za každú cenu. Rokovania sa skončili 3. marca 1918 podpísaním Brestlitovského mieru, na základe ktorého Rusko stratilo územie o rozlohe 2 milióny štvorcových kilometrov, muselo zaplatiť reparácie vo výške 6 miliárd mariek a demobilizovať Čiernomorskú flotilu. V reakcii na výsledky rokovaní sovietska vláda okamžite presunula hlavné mesto do Moskvy, aby sa vzdialila od západnej hranice.

 

Krajina bola naďalej v smrteľnom ohrození. Bývalí spojenci prestali vnímať Rusko ako subjekt medzinárodného práva a vyslali na Sibír intervenčné jednotky. Na krajinu zaútočilo 70 000 Japoncov, 29 000 Angličanov, 7 500 Američanov, tisíce Kanaďanov, Čechov, Slovákov i Poliakov. Na juhu zasa Nemci odrezali centrálne Rusko od potravinovej a surovinovej základne (ropa, plyn, uhlie). Zaujímavá bola úloha USA, lebo Američania sa vylodili na Ďalekom východe s cieľom prekaziť japonskú okupáciu Sibíri. Toto tajné spojenectvo zabezpečil Trockij tým, že poskytol Washingtonu tajné materiály ruského ministerstva zahraničných vecí, z ktorých vyplývalo, že západní spojenci nebudú rešpektovať strategické záujmy USA.

 

No nebezpečenstvo nehrozilo len spoza hraníc. Treba vedieť, že Leninovi vydaním Dekrétu o mieri v skutočnosti nešlo o ukončenie vojny ako takej, ale o jej premenu na sériu občianskych vojen, v ktorých sa robotníci celého sveta spoja proti svojim vládam a zvrhnú ich v svetovej socialistickej revolúcii. Viera v okamžitý príchod svetovej socialistickej revolúcie zaujímala v myslení boľševikov ústredné miesto.[2] Charakter občianskej vojny však napokon určil niekto iný: generál Kornilov svojím prejavom na začiatku januára 1918, v ktorom vyzval biekogvardejcov, aby boli nemilosrdní a nebrali zajatcov. Tak sa začal biely teror, ktorý zmenil všetky plány červených. Kým ešte v lete 1917 uvažoval Lenin o zachovaní trhových princípov ekonomiky (viď jeho spis Bežné úlohy sovietskej moci), teraz mal k dispozícii len silové prostriedky. Roľníci nejavili žiaden záujem o podporu novej sovietskej moci, zrútil sa systém zásobovania, po celej krajine sa rozhoreli desiatky lokálnych vzbúr (len v roku 1918 prebehlo v Rusku 245 roľníckych povstaní), hladových protestov, antikomunistických demonštrácií. Počet členov komunistickej strany prudko klesal. Boľševici prehrali voľby do miestnych sovietov, robotníci vstupovali do štrajkov, eseri sa pokúsili 6. júla 1918 v Moskve o prevrat a 25. mája 1918 povstali tri divízie československých légií rozmiestnených pozdĺž transsibírskej magistrály. Postavenie boľševikov bolo také vážne, že v júli 1918 prijalo vedenie komunistickej strany plán na prechod do ilegality v prípade pádu sovietskej moci. Krajina sa zmietala v totálnom chaose. Winston Churchill opísal stav Ruska týmito slovami: „Videli sme štát bez národa, armádu bez krajiny a náboženstvo bez boha.“ A práve v tejto zúfalej situácii sa začala raketová kariéra Stalina.

Stalin nevyhral len druhú svetovú vojnu, ale do značnej miery stojí aj za víťazstvom boľševikov v občianskej vojne. Leninovu dôveru si získal tým, že spoľahlivo a metodicky plnil pridelené úlohy. Počiatok jeho mýtu je úzko spojený s mestom Caricyn (neskorší Stalingrad, dnešný Volgograd). 4. júna odišiel Stalin na Leninov pokyn do Caricynu s cieľom riešiť katastrofálnu potravinovú krízu. Na túto úlohu si vyžiadal oddiel 400 červenoarmejcov a „mimoriadne práva“, ktoré mu umožnili vystupovať ako diktátorovi. Postupoval rozhodne a nemilosrdne. Kruto potlačil vojenský odpor, nechal skonfiškovať potravinárske prebytky zámožným roľníkom, ktoré rozdal chudobe a dal zastreliť každého, kto sa jeho rozkazu vzoprel. Na posledné opatrenie potreboval vojenské splnomocnenie od Trockého, ale keď ho nedostal, napísal Leninovi list, že preberá plnú zodpovednosť aj bez jeho papiera. Bolo to drzé, ale Lenin neprotestoval. Po návrate z Caricynu sa Stalinov politický vplyv zdvojnásobil. Stalinov zástupca v ľudovom komisariáte pre národnosti Stanislav Pestkovskij nám zanechal svedectvo, že v tomto období sa idealistický Lenin bez pragmatického Stalina nezaobišiel. Z Pestkovského textu srší neskrývaný obdov k svojmu šéfovi, preto je paradoxné, že neskôr ho dal Stalin zastreliť. Cez deň presedel Stalin takmer celú pracovnú dobu v Leninovej pracovni, v noci viedol dlhé telefonické rozhovory s vojenskými veliteľmi Červenej armády. V tom čase zabezpečoval prakticky celú obranu sovietskeho Ruska on. Neraz neváhal postaviť sa Leninovi na odpor (čo Trockij nikdy nedokázal). No popri odvahe preukázal aj nevídanú krutosť, keď vydával rozkazy zastreliť na mieste rodiny všetkých, ktorí prebehli k bielogvardejcom.[3]

Ako som už uviedol, biely teror, zahraničná intervencia a občianska vojna zmenila všetky pôvodné plány Leninovho tímu. Štát sa prakticky zrútil – čo boľševici svojou revolúciou rozhodne nespôsobili (ako sme to videli z vývoja pred novembrom 1917), nanajvýš urýchlili. Za tejto situácie Lenin nemohol odovzdať všetku moc sovietom, lebo takéto riadenie štátu by nebolo akcieschopné. Riešenie, ktoré si zvolil, bol teror. Teror, na ktorom sa zhodli všetci – aj rivali v strane (je teda mýtom myslieť si, že keby boj o nástupníctvo vyhral namiesto Stalina Trockij, že by bol zhovievavejší). Vývoj v prvých týždňoch po revolúcii ukazoval, že tento scenár boľševici nemali v pláne. Snažili sa vytvoriť koaličnú vládu, organizovali voľby, v parlamente sa viedli otvorené diskusie. V prvých mesiacoch po boľševickej revolúcii stále existovala politická pluralita – len ľavicových strán bolo jedenásť, okrem nich rôzne národnostné, náboženské a konzervatívne strany, ktoré mali ešte začiatkom roka 1918 milióny členov. Ich postupný útlm nastal až v prvej polovici dvadsiatych rokov. Lenže boľševici rýchlo zistili, že nikto s nimi nechce spolupracovať a že ak neprevezmú moc pevnejšie do rúk, Rusko bude roztrhané na kusy. Diktatúru zavádzali postupne. Jedným z prvých opatrení bolo, keď ľudový komisár pre národnosti, šéfredaktor Pravdy a predseda výboru pre dohľad nad tlačou v jednej osobe Stalin vydal dekrét o zákaze kontrarevolučnej tlače. V januári a februári 1918 bolo zakázaných v dôsledku tohto dekrétu 70 titulov novín. Do leta 1918 bola zakázaná prakticky celá sociálnodemokratická tlač.[4]

 

Šiesteho januára 1918 prakticky rozpustili demokraticky zvolené ústavodarné zhromaždenie, v ktorom mali výraznú prevahu sociálnodemokratické strany (59 %), boľševici mali 24 % a kadeti 17 %. Parlament v tom čase nikomu nechýbal. Verejnosť proti tomu vôbec neprotestovala a Lenin sa netajil tým, že moc sovietov považuje za vyššiu formu demokracie ako ústavodarné zhromaždenie.[5] Prvou stranou, ktorú Lenin zakázal, bola Konštitučnodemokratická strana (tzv. kadeti), ktorej členovia pochádzali z radov šľachty a pravicových intelektuálov. Od 13. mája 1918 sa zaviedla tzv. potravinová diktatúra – násilné zabavovanie obilia roľníkom. V apríli 1920 sa potom na IX. zjazde strany odštartoval proces vytvárania straníckej nomenklatúry, teda zoznamu komunistických funkcionárov vhodných vykonávať dôležité funkcie vo výkonnej moci. Inštitút straníckej nomenklatúry navrhol Stalin. Zavŕšený bol už o rok neskôr, v marci 1921, keď zjazd strany prijal rezolúciu O jednote strany, ktorá zakázala frakcie a skupiny. Túto rezolúciu navrhol sám Lenin. Od tohto okamihu sa skončila vnútrostranícka demokracia v strane, ktorá si dlhé roky udržiavala pružnosť a akcieschopnosť práve touto vnútornou slobodou.[6] Posledným členom strany, ktorý na zjazde žiadal slobodu prejavu, bol Gavril Mjasnikov. O rok na to bol vylúčený zo strany a uväznený. Nebol to však nijaký liberál, ale ultraľavičiar. Ostro protestoval proti Leninovej liberalizácii ekonomiky a okrem toho to bol úkladný vrah brata cára Mikuláša II., následníka trónu veľkokniežaťa Michaila Romanova.

[1] ARENDTOVÁ, Hannah. Původ totalitarismu. OIKOYMENH: Praha 1996, s. 446.

[2] FIGES, Orlando. Revolučné Rusko 1891 – 1991. Premedia: Bratislava 2015, s. 133.

[3] RYBAS, Svjatoslav. Stalin. Krv a sláva. Ottovo nakladatelství: Praha 2007, s. 74, 78, 87, 90 a 100.

[4] JAKOVLEV, Alexander Nikolajevič. Storočie násilia v sovietskom Rusku. Slovart: Bratislava 2007, s. 59 – 60.

[5] FIGES, Orlando. Revolučné Rusko 1891 – 1991. Premedia: Bratislava 2015, s. 130.

[6] RYBAS, Svjatoslav. Stalin. Krv a sláva. Ottovo nakladatelství: Praha 2007, s. 103.