Netrpezlivosť revolucionára (Od diktatúry proletariátu k radikálnej demokracii II.)

Na ideologický vývin Uľjanova mal veľký vplyv ruský filozof, propagátor marxizmu a jeden zo zakladateľov Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska Georgij Plechanov, tiež emigrant. Postupne sa s ním však názorovo rozišiel. V januári 1901 sa Uľjanov v polemickom liste Plechanovovi po prvýkrát podpísal ako Lenin (podľa rieky Lena) – čím chcel vyjadriť opozičný postoj voči svojmu učiteľovi, ktorý používal pseudonym Volgin (podľa rieky Volga). Symbolika bola zrejmá: Lena je dlhšia ako Volga a tečie opačným smerom. Hoci Lenin pohŕdal sociálnodemokratickým revidovaním Marxových myšlienok, sám sa pustil do revízie marxizmu, a to už v spise Čo robiť? z roku 1903. Pripustil, že kapitalistická ekonomika prejavila oveľa väčšiu životaschopnosť ako predpokladal Marx, ale túto otázku považoval z politického hľadiska za druhoradú a za prvoradú označil organizovanosť. Robotnícka trieda musí byť podľa jeho presvedčenia vedená svojou avantgardou – stranou, pričom odmietol sociálne reformy a horlil za sociálnu revolúciu. Akékoľvek ústupky boli pre neho neprijateľné, jedinú cestu videl vo všestrannom politickom boji proti systému. „Našou úlohou je využiť bez výnimky všetky prejavy nespokojnosti, pozbierať a spracovať všetky zrnká hoci ešte len klíčiaceho protestu,“ písal Lenin v slávnej brožúrke. Akýkoľvek zúžený program pohŕdavo označoval za „príštipkárstvo“. To kľúčové, čomu veril, bolo, že „len centralizovaná bojová organizácia, ktorá dôsledne uskutočňuje sociálnodemokratickú politiku a uspokojuje všetky revolučné inštinkty a úsilia, môže uchrániť hnutie pred nepremysleným útokom a pripraviť útok sľubujúci úspech“. Lenin sa tu po prvýkrát postavil proti „širokému demokratickému princípu“ marxistov, pod ktorým sa chápala transparentnosť rozhodovania a voliteľnosť všetkých funkcií. Nazval ho len zvučnou a prázdnou frázou, ktorá iba „uľahčuje polícii rozsiahle zatýkanie a donekonečna predlžuje život panujúcemu príštipkárstvu“. Tým, že Lenin odmietol „hru na demokratizmus“, sa začal vzďaľovať dominantným marxistickým prúdom, ktoré považovali demokraciu za synonymum socializmu. Jeho dôraz na „najprísnejší výber členov hnutia“ a „výchovu revolucionárov z povolania“ naznačoval, kam sa bude uberať jeho politická prax. A tak netrpezlivý 33-ročný revolucionár namiesto toho, aby sa usiloval obmedzenia liberálnej demokracie prekonávať, začal ju otvorene popierať.

 

Treba si všimnúť, že Lenin bol s týmito názormi dlhé roky osamotený nielen v širokom marxistickom hnutí, ale rozpaky vyvolával aj medzi samotnými boľševikmi. Keď 19. marca 1917 zaslal Lenin do redakcie Pravdy svoj článok Listy z diaľky, redakčná rada novín na čele so Stalinom, Kamenevom a Muranovom ním bola šokovaná a zaskočená. Nielenže v ňom ostro zaútočil na Dočasnú vládu a odmietol akúkoľvek spoluprácu s ňou, ale po prvýkrát sa vyslovil za to, aby ruský proletariát zvrhol moc statkárov a nastolil socializmus. Predstavitelia Petrohradského sovietu to považovali za čistú utópiu a znak toho, že Lenin je v emigrácii odtrhnutý od reality – boľševici v tej dobe totiž nemali ani dobrú organizáciu, ani skutočných spojencov, ani zbrane a boli vo výraznej menšine. Z týchto dôvodov sa rozhodli Leninov článok jednoducho scenzurovať a vyškrtli z neho najkontroverznejšie pasáže.[1] Keď sa o mesiac neskôr Lenin vrátil v zapečatenom vlaku do Ruska a opakovane vyzval na socialistickú revolúciu, redakcia Pravdy sa znovu postavila proti nemu a 8. apríla 1917 v úvodníku namietala: „Dôvody súdruha Lenina považujeme za neprípustné, pretože vychádzajú z nesprávneho názoru, že buržoázno-demokratická revolúcia je ukončená a postupne sa vyvíja do revolúcie socialistickej.“ O niekoľko dní napísal svoju reakciu aj Stalin, ktorý sa na rozdiel od Lenina nebránil určitej spolupráci s Dočasnou vládou a jeho názor vyznel v tejto polemike štátnicky. Pravdou však je, že Leninovo hodnotenie situácie bolo v rozpore nielen so Stalinovým názorom, ale aj so samotným učením Marxa, ktorý by nevidel v takomto štáte žiadne možnosti proletárskej revolúcie. Preto nie je vôbec prekvapujúce, že tzv. Aprílové tézy (ktoré napísal Lenin už v Zürichu a v ktorých rozpracoval plán ozbrojenej revolúcie, ktorá by zvrhla nielen kapitalizmus, ale aj parlamentnú demokraciu a dala všetku moc sovietom) odmietol na svojom zasadnutí aj Petrohradský soviet – proti názorom svojho vodcu bolo až 14 zo 16 členov. Na druhej strane si treba všimnúť dôležitú črtu Leninovej osobnosti: tak ako bol nemilosrdný k všetkým svojim protivníkom mimo boľševického hnutia, voči ktorým vystupoval až agresívne – tak bol až prekvapujúco zhovievavý k svojim spolustraníkom. Iba od nich kritiku prijímal, nebral ju osobne a nijako voči nej nezasahoval – a to ani voči tej publikovanej v Pravde. Leninova sestra dokonca spomínala, že na jednom zo zasadnutí politbyra (už po revolúcii) nazval rozčúlený Trockij sovietskeho vodcu „chuligánom“, no Lenin zachoval pokoj.

 

Rast nedemokratických metód v pôvodne demokratickej boľševickej strane nás však nesmie mýliť v tom, aby sme si predstavovali, že oponenti boľševikov boli demokrati. V tom čase bolo Rusko na pokraji rozkladu, pád Dočasnej vlády sa očakával a otázkou zostávalo len to, či sa moci ujme pravicový alebo ľavicový diktátor. Vrchný veliteľ ruských vojsk generál Lavrentij Kornilov zakázal akékoľvek občianske zhromaždenia, nariadil strieľať dezertérov a vystavoval ich mŕtve telá popri ceste s príslušnými nápismi. Zlomenie odporu vojakov chcel uskutočniť vybudovaním „koncentračných táborov s najtvrdším režimom a zníženými dávkami“ – pripomínam to najmä pre tých, ktorí si stále myslia, že tento systém vymyslel Lenin: najprv bol biely teror, až potom červený. Kornilov konal z vlastnej iniciatívy, bez súhlasu Dočasnej vlády. Jeho autorita však bola obrovská, a preto minister vojny Alexander Kerenskij spočiatku nezasiahol, a to ani vtedy, keď si robil nároky na úlohu diktátora. Keď však predseda vlády, knieža Georgij Ľvov pre nedostatočnú podporu 21. júla 1917 odstúpil a na svoje miesto dosadil Alexandra Kerenského, udalosti nabrali iný spád.

Kerenského vláda prijala tvrdé opatrenia umožňujúce uväzniť občanov „vystupujúcich proti štátnej moci“ (výklad tohto pojmu bol veľmi svojvoľný) až na tri roky a obnovila trest smrti. Kerenskij pochopil, že najväčšiu hrozbu pre jeho vládu predstavujú boľševici, preto dal vydať zatykač na Lenina, Zinovieva a Kameneva. Kameneva uväznili, Leninovi a Zinovievovi sa podarilo ujsť. Od tej chvíle boľševici stratili všetky legálne prostriedky mocenského boja a začali sa prikláňať k Leninovmu revolučnému plánu. Kým Kornilov navrhoval, aby boli soviety potlačené všetkou silou, Kerenskij ho nechal konať. Keď však ambiciózny generál vyhlásil, že treba obnoviť poriadok, reorganizovať vládu a nechal nastoliť stanné právo v Petrohrade, Kerenskij za tým videl pokus o puč. Západní spojenci Ruska však už v tom čase považovali umiernený postup jeho vlády za neproduktívny. Kerenskij im úplne zbytočne vysvetľoval nebezpečenstvo boľševizmu, v Londýne a Paríži Lenina podceňovali, neverili, že by mohol získať moc a podľa plánu mali prevziať kontrolu nad Ruskom generáli a veľkopodnikatelia. A tak 28. augusta 1917 veľvyslanci Veľkej Británie, Francúzska a Talianska navštívili ministra zahraničných vecí Michaila Tereščenka a odovzdali mu nótu, v ktorej ruskej vláde navrhovali, aby považovali vzbúreného generála Kornilova za rovnoprávneho partnera. Kerenskij to označil za cynizmus a Kornilova 9. septembra odvolal z funkcie. Kornilov (za ktorým už v tom čase stáli obrovské sily zo zahraničia, francúzske banky, ropné spoločnosti i Rothschildovci) sa však rozhodol, že rozkaz neuposlúchne. Kerenskij ho dal uväzniť, no bolo už neskoro. Západ Dočasnej vláde prestal veriť. 23. októbra začali boľševici prípravu prevratu. Lenin sa vrátil do Petrohradu a na zasadnutí ústredného výboru strany po prvýkrát otvorene odmietol ústavodarné zhromaždenie i demokratický vývoj udalostí. Pri hlasovaní z prítomných 12 účastníkov zasadnutia desiati jeho plán podporili, tentoraz vrátane Stalina. Zinoviev a Kamenej boli proti. Cesta k 7. novembru bola otvorená.[2]

[1] RYBAS, Svjatoslav. Stalin. Krv a sláva. Ottovo nakladatelství: Praha 2007, s. 55.

[2] RYBAS, Svjatoslav. Stalin. Krv a sláva. Ottovo nakladatelství: Praha 2007, s. 64.