Nechcem na Slovensku kultúrne vojny

 

Vnímam veľmi pozorne znepokojenie časti ľudí z môjho rozhovoru, v ktorom som pripustil možnosť, že ako prezident republiky by som podpísal Istanbulský dohovor. Mohol by som znovu argumentovať, že niektoré médiá náročky posunuli význam môjho posolstva príliš zjednodušeným titulkom a niektorí čitatelia sa už ani nenamáhali čítať ďalej. Tento článok však nepíšem preto, aby som sa vyviňoval. Naopak, v plnom rozsahu si za svojím názorom stojím. Predpokladám, že moji fanúšikovia ma nečítajú preto, aby som im klamal. Tí, ktorí ma poznajú vedia, že nikdy nehovorím to, čo chcú masy počuť, ale to, čo považujem za správne, usilujem sa hľadať a odhaľovať pravdu, nie prikrášľovať lož. Preto si nikdy nebudem naháňať hlasy vymyslenými správami typu, že 1. júla dovezú na Slovensko 11 000 černochov z Afriky (ako straší voličov jeden pán), ktoré čitateľov utvrdzujú v ich predsudkoch a zháňajú ich do jedného ustrašeného stáda. Nebudem vás kŕmiť jednoduchými klamstvami iba preto, že pravda je zložitejšia. Toto je hranica, za ktorú nikdy nezájdem.

 

Som si však vedomý toho, že v našej spoločnosti sa vytvorila atmosféra, kedy sa človek s odlišným názorom považuje za nepriateľa. Niet tu najmenšej snahy o vzájomné pochopenie, namiesto dialógu sa pestuje zákopová vojna. Som však presvedčený, že ak má mať slovenská spoločnosť budúcnosť, musí sa vzdať snahy o univerzálnu zhodu na tom, čo je správne. Nepotrebujeme mať spoločný postoj na to, aby sme spolu žili v porozumení a mieri. Potrebujeme spoločnú platformu, na ktorej by mohlo existovať a spolupracovať viacero názorových prúdov. Občianska morálka si vyžaduje, aby sme pristupovali k ľuďom tak, že majú právo na vlastný názor, hoci s ním nesúhlasíme. Rozdiel medzi rešpektovaním druhého a tým, že s ním súhlasíme, má v našej demokratickej kultúre kľúčový morálny význam. Mali by sme nielen tolerovať inakosť a jedinečnosť, mali by sme si tieto vlastnosti vážiť. Spoločenská harmónia totiž nevyžaduje názorový konsenzus, ale praktický mechanizmus mierového riešenia konfliktov. Naša spoločnosť sa potrebuje efektívne koordinovať, ale nepotrebuje sa zjednotiť. Nemusíme spolu predsa vo všetkom súhlasiť, stačí, ak berieme ohľad na odlišné názory a záujmy ostatných ľudí.

 

Na Slovensku vždy budú žiť konzervatívnejší i liberálnejší ľudia, ale nemusia sa nenávidieť. Konzervatívci by mali rešpektovať, že medzi nami žije nemalá skupina ľudí, ktorým uľahčia život registrované partnerstvá. Liberáli by mali rešpektovať, že tradičná rodina je pre konzervatívnych ľudí dôležitá, že manželstvo je jedinečným zväzkom muža a ženy a že sobáše v kostole pre gayov a lesby by mali byť vnútornou záležitosťou cirkvi, ktoré jej štát nemôže nanútiť. Štát by nemal zasahovať do cirkevných vecí a cirkev má právo sama si stanovovať vnútorné pravidlá – áno, aj jej by prospela odluka cirkvi od štátu.

 

Zložitejšie je to s potratmi. Zažil som stratu nenarodeného dieťaťa a prežíval som to rovnako ťažko ako jeho statočná matka. Odvtedy som presvedčený, že právo človeka narodiť sa treba chrániť, že k tomu nemožno pristupovať ľahkovážne, že verejná diskusia o tejto téme by mala byť citlivejšia. Rovnako som však presvedčený, že konečná ťarcha a možnosť rozhodnutia musí ostať na matke, že jej toto právo nemôže vziať nijaký holohlavý zákonodarca.

 

Podobne je to s démonizovaným Istanbulským dohovorom. Môžete sa snažiť porozumieť môjmu vyjadreniu, ktoré bolo vytrhnuté z kontextu. Môžete sa snažiť porozumieť mojim dôvodom, pre ktoré uprednostňujem riešenie otázok práv žien a domáceho násilia na národnej úrovni, aby mohla prebehnúť flexibilnejšia diskusia v rámci celého hodnotového spektra slovenskej spoločnosti a nebol z nej nikto vynechaný. Môžete sa snažiť pochopiť, prečo by som za súčasnej situácie podpísal Istanbulský dohovor až ako poslednú možnosť. Ale súhlasiť so mnou nemusíte. Dôležité totiž nie je to, či spolu dokážeme vždy súhlasiť, ale či spolu dokážeme vždy spolupracovať.

 

Kultúrno-etické otázky považujem za zástupné témy sociálnych problémov. Ak sa necháme zakaždým vlákať do tejto pasce, uniká nám podstata. Úlohou štátu nie je vybrať občanom jediný konkrétny spôsob života, ktorý by mali žiť, ale vytvoriť rovnocenné podmienky pre rozvoj každej osobnosti. Volám vás preto k spolupráci na budovaní dialógu, mieru a štátu pre všetkých. Nedovoľme, aby budúcnosť tejto krajiny ohrozovali zničujúce kultúrne vojny.