Nebudem problémy vytvárať, ale riešiť

Rusko-ukrajinský konflikt sa nedá riešiť inak ako dialógom. To, čo bráni spolupráci, sú fanatici na oboch stranách. Ondrejcsák so Smatanom a Čarnogurský s Rostasom sú len dve strany tej istej mince. Nemá zmysel sa nimi zaoberať, lebo oba extrémy zámerne vytvárajú konflikt a veria v zjavenú pravdu. Bájka o ruskom agresorovi, ktorý chce rozpútať otvorenú vojnu, je rovnako nezmyselná ako viera, že Rusko nás spasí. Rusko na nás kašle. Má vlastné mocenské záujmy, ktoré však nemožno blahosklonne prehliadať. Hovoriť, že Rusi počúvajú len na silu, je ideologicky podfarbená hlúposť. Práve naopak, Rusi počúvajú na férovú spoluprácu. Tú im zatiaľ nikto neponúkol. Liberáli, ktorí navrhujú ešte viac pritvrdiť sankcie, len obnažujú svoju bezradnosť a potvrdzujú, že nemajú žiadny plán. Ak chcete naozaj riešiť konflikt medzi Moskvou a Kyjevom, musíte pochopiť, že vo východnej Ukrajine neprebieha len ruská intervencia, ale predovšetkým občianska vojna, že spor o Azovské more nie je aktom ruskej agresie, ale súčasťou dlhodobého rusko-ukrajinského sporu, v ktorom neprebieha boj dobra so zlom, ale veľmi komplikovaná mocenská partia. Zároveň je pravdou, že podmienky tam neurčuje medzinárodné právo, ale pomer síl.

 

Konflikt v Kerčskom prieplave bol jednoznačne provokáciou Kyjeva s výdatným prispením Washingtonu. Napokon, celá akcia má výrazný americký rukopis. Toto totiž robia Spojené štáty pomerne často v Taiwanskej úžine, naposledy minulú stredu, 28. novembra, keď po tretíkrát v tomto roku demonštrovalo námorníctvo USA garanciu slobodnej plavby, čím pravidelne vytáča Peking. Podobne ukrajinské vojnové lode, ktoré mali na palube agentov spravodajských služieb navádzajúcich celú operáciu, otestovali pohotovosť ruských námorných síl. Moskva musela reagovať, konkrétne potvrdiť a demonštrovať svoju moc v oblasti, keďže medzinárodné právo, jemne povedané, nehovorilo jednoznačne v jeho prospech. Zo strany Ukrajiny to bola malá pasca alebo skôr pokus o ňu, pričom Moskva hru okamžite prečítala a ukázala, kto je tu pánom. Ruský postoj je však pre slobodnú plavbu z dlhodobého hľadiska neudržateľný a vyslovene škodlivý. Zmeniť to si však bude vyžadovať zmenu prístupu k Rusku.

 

Uplynulý týždeň v plnej miere opäť potvrdil rozdielnosť v prístupe USA a Európy. Kým americký prezident to dal opäť na burana a tweetom (sic!) zrušil plánovanú schôdzku s Vladimírom Putinom, európski spojenci sa stretnutiu nebránili. A keď Petro Porošenko žiadal vojenskú prítomnosť NATO v oblasti, nemecká kancelárka Merkelová mu rázne odkázala, že tento spor sa nedá riešiť vojensky, ale len diplomaticky.

 

Je dôležité chápať práve túto nevyhnutnosť dialógu. Musíme si uvedomiť, že nielen Rusi, ale aj Ukrajinci sú bratským slovanským národom, že životným záujmom Slovenska je mať za suseda priateľskú, stabilnú a bezpečnú Ukrajinu. O tú však ide len málokomu. Stáť na strane Ukrajiny znamená stáť na strane Ukrajincov, nie Porošenka. 78 percent Ukrajincov si myslí, že ich vlasť sa pod vládou Petra Porošenka uberá veľmi zlým smerom. Súčasný prezident je extrémne nepopulárny, napriek tomu to Západ nevníma a podporuje ho. Nie náhodou Porošenkovu militantnú rétoriku, ktorú berú proamerickí propagandisti na Slovensku ako písmo sväté, spochybňujú samotní ukrajinskí experti.  „Porošenkovo tvrdenie, že Ukrajinu ohrozuje vojna s Ruskom v plnom rozsahu, je nielen provokácia voči našej krajine, ale aj cieľavedomé zastrašovanie vlastného obyvateľstva, ako aj snaha presvedčiť Západ o ruskej hrozbe, ktorá neexistuje,“ povedal člen zahraničného výboru ukrajinského parlamentu Sergej Železňak pre agentúru RIA Novosti. Podobne aj prvý ukrajinský prezident Leonid Kravčuk (stále vnímaný vo svojej vlasti ako veľká autorita) je znepokojený Porošenkovými krokmi a hovorí, že vojnový stav nevyrieši ani jediný problém, ktorým čelí ukrajinská spoločnosť. Je to úplne prirodzené. Vojnový stav je čistá komédia. Žiadna vojna nebude a všetci to dobre vedia.

 

A tak to neboli západní lídri, ale ukrajinský parlament, ktorý ho síce nezastavil, ale obmedzil pri uzurpovaní moci. Akoby si neuvedomovali, že bezprecedentné rozhodnutie o zavedení stanného práva, prvé od konca druhej svetovej vojny, pomôže Vladimírovi Putinovi dosiahnuť svoje ciele skôr ako vojenskými prostriedkami. Ukrajinci to vnímajú veľmi citlivo. Aj obmedzenie výnimočného stavu na 30 dní vnímajú s veľkým znepokojením, pretože prerušenie volebnej kampane môže vyhovovať jedine Porošenkovi. Čo je to za šialenstvo, zveriť neobmedzenú moc do rúk muža, ktorý vládne s tými istými oligarchami, ktorí riadili krajinu posledné dve desaťročia ako svoje osobné feudálne léna? Ako môžu západné elity dôverovať prezidentovi, ktorý nedokáže zaručiť systematickú ochranu novinárov, občianskych aktivistov a menšín? Neuvedomujú si, že bezvýhradnou podporou Porošenkovi riskujú zánik krehkej ukrajinskej demokracie? Keď kancelárka Merkelová prízvukuje, že Rusku treba dať najavo, že so svojimi menšími susedmi musí narábať s rešpektom, vrelo s ňou súhlasím. Akurát to znamená, že aj Západ musí rešpektovať výsledky volieb, ktoré nedopadnú tak ako si vo Washingtone alebo Bruseli predstavovali – ako napríklad tie nedávne v Gruzínsku. Mimochodom, viete, že väčšina Gruzíncov označuje za zodpovedného z rozpútania vojny s Ruskom Saakašviliho? Pravý opak toho, čo nám tu tlačia do hláv.

 

Je teda veľa dobrých dôvodov, prečo zostať umiernení a ponúkať Slovensko ako platformu pre rokovania. Rétorika, že ak sme európski, musíme byť protiruskí, je rétorikou vojnových štváčov, ktorí vytvárajú s Moskvou permanentný konflikt a ich vyjadrenia neraz hraničia s trestným činom hanobenia národa. Protiruská hystéria už zachádza tak ďaleko, že jeden bezvýznamný novinár žlčovito vyštekol, že idea Strednej Európy ako mosta medzi Východom a Západom je „ruský projekt“. Ten človiečik ani len netuší, že ho vymyslel a propagoval Tomáš G. Masaryk, ktorého nedávno tak velebil. Historické zmierenie Ruska s Ukrajinou a Poľskom je pre mier v tejto časti sveta rovnako dôležité ako zmierenie Francúzska s Nemeckom. Slovensko potrebuje na poste prezidenta človeka, ktorý zabezpečí, že táto republika bude garantom stability v strednej Európe. Na to si musíme získavať nových priateľov a udržať tých starých. A práve toto je pre mňa výzva. Nechcem problémy vytvárať, ale riešiť.