Diskusiu o Rusku ovládol šovinizmus

Hystéria, ktorú vyvolal jeden (!) komunistický poslanec Štátnej dumy Ruskej federácie má všetky parametre paranoidného uvažovania z päťdesiatych rokov minulého storočia a je veľmi znepokojujúcou vizitkou práce nielen našich politických špičiek, ale predovšetkým médií. Pripomeňme si, ako celá aféra, ktorá by za normálnych okolností nedosahovala ani rozmery búrky v pohári vody, vznikla.

 

Celú kauzu rozpútal český tvrdo pravicový web Forum24.cz. Podľa mediálneho analytika Jana Křečka z Inštitútu komunikačných štúdií a žurnalistiky Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe predstavuje typický príklad média stranícky zaujatého až angažovaného, u ktorého nie je problém rozoznať, komu pomáha v dosahovaní jeho politických cieľov (v tomto prípade je to ODS). 1. júna tohto roku uverejnil Forum24.cz článok pod názvom Ruská duma příjme zákon o oprávněnosti okupace Československa v roce 1968. Už titulok bol hrubo zavádzajúci, no napriek tomu s ním česká i slovenská mediálna scéna začala narábať ako s faktom. Porušili tým všetky triviálne profesionálne pravidlá žurnalistiky vrátane nevyhnutnosti overovať informáciu minimálne z dvoch až troch na sebe nezávislých zdrojoch. Je však šialené, ak si uvedomíte, že nepravdivý článok pochybného webu sa stal základom politických vyhlásení a rozhodnutí oboch štátnych reprezentácií. A tak český parlament prijal uznesenie, v ktorom odsudzuje „odporný pokus legitimizovať okupáciu“ zo strany Moskvy, hoci Veľvyslanectvo Ruska v Českej republike deň predtým zdôraznilo, že „oficiálna pozícia Ruskej federácie k udalostiam v Československu v roku 1968 je zakotvená v preambule Zmluvy o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Českou republikou a Ruskou federáciou z roku 1993 a zostáva nemenná“. To isté povedal včera aj šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov svojmu rezortnému kolegovi Miroslavovi Lajčákovi, zdôraznil, že ide o iniciatívu jedného poslanca a Rusko nemá v úmysle svoju pozíciu meniť. Zaznamenali ste však niekde v súvislosti s týmito dezinformáciami opravu? Nie! Stojí za pozornosť, že démonizované „konšpiračné weby“ informovali o tejto kauze dokázateľne korektnejšie ako tie „seriózne“.

 

Pri rokovaní českého parlamentu sa ešte pristavme. Je totiž dôkazom, že hlavnou motiváciou zákonodarcov nebolo nič iné ako antiruský šovinizmus. Jedno z najsilnejších vystúpení mal bývalý šéf českej diplomacie Lubomír Zaorálek. Ten upozornil na spomínané oficiálne stanovisko ruskej strany, ktoré robilo celé hlasovanie fakticky bezpredmetným. A to bola v pôvodnom návrhu uznesenia výzva, aby sa danou iniciatívou ruského komunistu zaoberala OSN a NATO (sic!). Znovu zopakujme, že celá aféra nemala reálny podklad a opierala sa o vyslovene lživý článok pochybného webu. Nepravdivý bol jeho titulok, ktorý oznamoval prijatie zákona o oprávnenosti okupácie ako hotovú vec. Nepravdivé bolo zovšeobecňujúce tvrdenie, že „Rusi považujú obsadenie Československa armádami Varšavskej zmluvy v roku 1968 za zákonnú akciu“. Nepravdivé bolo konštatovanie, že na znení tohto zákona sa zhodli poslanecké frakcie Dumy. Veľmi zavádzajúce bolo aj tvrdenie článku, že na okrúhlom stole sa zúčastnilo 60 osôb. Navodzovalo totiž dojem, že šlo o poradu 60 zákonodarcov, o diskusiu oficiálnych zástupcov poslaneckých klubov k návrhu zákona. Pritom išlo len o seminár, akých sa konajú stovky – aj v našom parlamente – a z ktorých sa nedá vyvodzovať vôbec nič. Zo spomínaných 60 osôb boli vyše štyridsiati dotknutí vojnoví veteráni, nie poslanci. Zákonodarcov tam bola necelá dvadsiatka. A viete, koľko poslancov má ruská Štátna duma? 450.

Poctivá verejná diskusia sa nám opäť vyhla oblúkom. Namiesto racionálnych postojov sme zaznamenali len hysterické výkriky, namiesto serióznych analýz moralizátorské pózy. Napríklad opozičný poslanec a líder strany Spolu – občianska demokracia Miroslav Beblavý navrhoval stiahnutie nášho veľvyslanca z Moskvy bez toho, aby sa oboznámil so skutočným stavom veci. Máme sa aj naďalej tváriť, že je to len hlúposť jednotlivcov a ich neschopnosť rozlišovať medzi uznaním okupácie a priznaním dôchodku, alebo si už konečne nalejeme čistého vína a priznáme, že je to čistý zámer, že sa nám tu rozmáha pod rôznymi zámienkami nefalšovaný šovinizmus? Veď Ukrajina má podobný zákon o statuse vojnových veteránov (áno, aj tých, ktorí sa zúčastnili na okupácii našej vlasti v roku 1968) už 25 rokov, a to nám už neprekáža? https://zakon.rada.gov.ua/laws/show/63-94-%D0%BF Koncom minulého roka – a to je ešte horšie – prijal ukrajinský parlament banderovcom štatút účastníkov odboja. Je to podobná nehoráznosť, ako keby slovenský parlament vyhlásil príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy za rovnakých odbojárov ako boli účastníci Slovenského národného povstania. Vtedy som žiadal prezidenta, premiéra i šéfa diplomacie, aby túto glorifikáciu banderovcov, ktorí vyčíňali aj na území Slovenska, jednoznačne odsúdili. Ani jeden z nich sa neozval a podobne mlčali aj médiá. Budeme diskutovať aj o morálke amerických vojnových veteránov z Vietnamu, Kambodže, Laosu, Iraku a ďalších vojenských agresií v rozpore s medzinárodným právom? Ja som pripravený! Videli ste už stenu hrdinov s menami hrdlorezov z vietnamskej vojny vo Washingtone, na ktorej sú aj tí, ktorí sa podieľali na vyvraždení dediny My Lai? Nepohoršuje vás to? Tak čo, zamoralizujeme si? Okupanti zostanú okupantmi, vojnové zločiny zostanú vojnovými zločinmi, ale právo postarať sa o svojich vojakov zostáva vo výlučnej právomoci štátu, ktorý ich do tej vojny poslal. A ani to ruská vláda nechce, lebo v jej vyhlásení z 3. októbra 2018, sa píše, že vojaci vyslaní do Československa v auguste 1968 sa „nezúčastnili na vojenských akciách“, rozumej nestála proti nim žiadna armáda a „tým pádom tu nie sú dôvody pre zaradenie danej kategórie vojakov medzi veteránov bojových akcií. Vláda Ruskej federácie návrh zákona nepodporuje“. A na tom sa nič nemení. Kto však napraví tie škody na vzájomných vzťahoch? Veď to, čo sme vyrobili, je rovnako slaboduché, ako keby izraelský parlament obvinil Slovensko z odporného pokusu rehabilitovať fašizmus na základe nejakého Kotlebovho návrhu velebiaceho Tisov režim.

Rovnako nezmyselná až nepochopiteľná je hádka o tom, kto mal ísť na ktorú svetovú stranu. Chcem zdôrazniť: som presvedčený, že na oslavách 75. výročia vylodenia spojencov v Normandii sme mali byť zastúpení na najvyššej úrovni. Keď už nie pre nič iné, tak z úcty k našim letcom, ktorí sa na tejto hrdinskej kapitole svetových dejín zúčastnili. Výhovorka ministra Lajčáka, že Dánsko tam bolo zastúpené na úrovni veľvyslanca, je nepatričná, pretože Dáni mali v ten deň parlamentné voľby. Všetci ostatní tam vyslali hlavy svojich štátov a vlád. Rovnako som presvedčený, že nás mal reprezentovať prezident republiky. To je predovšetkým jeho úloha vyplývajúca z ústavy. A v neposlednom rade je politickou tradíciou, že pri okrúhlych výročiach chodili na oslavy vždy hlavy štátov – je to tak zvykom od vzniku Slovenskej republiky: bol tam prezident Michal Kováč, Rudolf Schuster aj Ivan Gašparovič. Len Andrej Kiska nie. Prečo? Najprv som si myslel, že preto, lebo bol štvrtok a on už predsa vo štvrtok nepracuje… Ale aj bez tohto žartu ma naozaj pobavilo vysvetlenie stále úradujúcej hlavy štátu: „Pán prezident odmietol ísť na oslavy s tým, že svoje pracovné cesty už uzavrel.“ Je skutočne zarážajúce, akými insitnými výhovorkami bránia médiá a opoziční politici Andreja Kisku pri zanedbávaní jeho štátnických povinností. Podľa nich je za vzniknutú situáciu zodpovedný premiér, lebo si vybral cestu do Moskvy. Vysvetlime si teda, o čo tu v skutočnosti ide.

 

Pozvánky na takéto podujatia dostáva štát, nie konkrétna osoba. Je úplne jedno, že prišla na Úrad vlády SR, v tomto prípade ju mohol rezort diplomacie bez problémov posunúť Prezidentskému palácu. Na prvý pohľad teda zlyhalo ministerstvo zahraničných vecí, no to je bezmocné, ak prezident jednoducho odmietne – a on odmietol. Čo také súrne mal Andrej Kiska na práci? Nič, jemu sa len – ako obyčajne – jednoducho nechcelo. Je pritom úplne jedno, či preto, lebo sa cíti lepšie na najväčšej militaristickej party v Európe, na práve sa začínajúcom Globsecu, alebo len zneužíva prezidentský úrad na budovanie svojej politickej strany. V každom ohľade je to z jeho strany hanebnosť. Viniť z toho premiéra, je za danej situácie úplne šialené, pretože Peter Pellegrini si plnil povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie šéfa výkonnej moci. V Moskve nebol na výlete, rokoval o najdôležitejších a najaktuálnejších otázkach našej energetickej bezpečnosti a navyše – dnes vystupuje v hlavnom paneli Petrohradského medzinárodného ekonomického fóra spolu s ruským prezidentom Vladimírom Putinom, čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom a generálnym tajomníkom OSN Antóniom Guterresom. Ja neviem, či si všetci tí pisálkovia a prvoplánoví kritici uvedomujú, akej pocty sa mu dostalo. Petrohradské medzinárodné ekonomické fórum je svojím vplyvom druhé najvýznamnejšie hneď po Svetovom ekonomickom fóre v Davose, zúčastňujú sa na ňom každý rok tisíce najvýznamnejších politikov, ekonómov, bankárov a podnikateľov z celého sveta. Vystúpiť v hlavnom paneli tohto prestížneho podujatia sa doteraz nepodarilo žiadnemu slovenskému predstaviteľovi, to však nezabránilo Miroslavovi Beblavému, aby blúznil, že „memorandá a deklarácie, ktoré počas jeho návštevy podpisujú premiérovi spolucestujúci, nie sú zďaleka také významné, aby kvôli nim zrušil účasť v Normandii“. Prvotriedny panel s najmocnejšími mužmi sveta chce porovnávať s pasívnym posedením na spomienkovej akcii? Toto môže povedať len blázon alebo demagóg, ktorý stratil súdnosť.

Z celého tohto zmäteného cirkusu sú najproblematickejšie cesty Andreja Danka. Nie preto, že tak rád chodí na východ – naopak, už viackrát som ocenil, že predseda NR SR rozvíja zanedbané vzťahy so slovanskými štátmi. Problémom je otázny prínos týchto aktivít pre Slovenskú republiku a fakt, že Andrej Danko pri nich zabúda na hodnotové ukotvenie našej vlasti. Keď už sa tak vystatuje svojím priateľstvom s predsedom ruskej Štátnej dumy Vjačeslavom Volodinom, čo mu bránilo v tom, aby mu zatelefonoval, informoval sa o skutočnom stave prípravy zákona o vojnových veteránoch, vyriešil túto nepríjemnú záležitosť a upokojil slovenskú verejnosť? Ak zdôrazňuje slovanskú vzájomnosť, prečo to nevzťahuje na Ukrajinu, s ktorou dlhodobo zhoršuje vzťahy – viď jeho nepochopiteľné výpady voči ukrajinskému veľvyslancovi? A napokon, nie sú naši slovanskí bratia aj Poliaci, ktorí v týchto dňoch oslavovali 30. výročie demokratického parlamentarizmu, no Andrej Danko uprednostnil stretnutie s bieloruským diktátorom Lukašenkom? Obávam sa, že práve tu je pes zakopaný. V kuloároch je verejne známym tajomstvom, že Andrej Danko úprimne obdivuje diktátorov a autoritatívnych štátnikov. Svojich najbližších spolupracovníkov neraz uviedol do rozpakov otvoreným vyznaním, že keby mal toľko moci ako oni, zmenil by úplne všetko. Zdá sa, že tentoraz sa mu jeho sny predrali cez pery, keď sa na stretnutí s Alexandrom Lukašenkom hovoril aj o tom, „aké nebezpečné je obrovské množstvo politických strán“. Mali by sme už konečne otvorene povedať, že nebezpečné sú takéto úvahy. V Bielorusku sedia odporcovia Lukašenkovho režimu vo väzniciach a Andrej Danko to vie. Mal by sa rýchlo spamätať a uvedomiť si, že na takýchto stretnutiach nezastupuje seba, ale demokratický štát, členskú krajinu Európskej únie a že zdvorilosť voči hostiteľovi by nemala zabrániť, aby rozdiely bolo vidieť a počuť.

 

Vždy som bol zástancom otvorenej zahraničnej politiky na všetky svetové strany, pretože bytostným záujmom Slovenskej republiky je byť priateľom s každým, kto má o naše priateľstvo záujem. Ale to neznamená, že stratíme hodnotový kompas. Naša východná politika nemá koncepciu. Koncepciou nie je to, ak sa diskurz o tejto otázke zužuje na slaboduché prekáračky, kam by sme mali a nemali chodiť. Je to rovnako primitívne, ako keby niekto tvrdil, že sa nemáme rozprávať so židmi, lebo sme kresťanská krajina. Koncepciou nie sú ani hysterické pózy, ktorými reagujú na každý kontakt s Ruskom Martin Klus či Jaroslav Naď, lebo plané moralizovanie nie je politika. Koncepcia musí vychádzať z našich štátnych záujmov a širších geopolitických cieľov. Časté cesty na východ majú okrem ekonomickej diplomacie politický význam iba vtedy, ak zvyšujú náš vplyv v regióne napríklad riešením konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom, pretože zníženie napätia môže hospodársky pomôcť aj nám. Namiesto toho sa však chodí Andrej Danko klaňať autoritatívnym lídrom a obdivovať ich metódy, čo nás v očiach západného sveta skôr ponižuje. Východná politika je pre Slovensko dôležitá, vyžaduje si však serióznejší prístup ako doposiaľ.