Naša slovanská otázka

Hysterický pokrik, ktorý spustili niektoré médiá a politici pre cestu šéfa parlamentu Andreja Danka do Ruska a Srbska, znemožňuje (nie po prvýkrát) racionálnu diskusiu o výsledkoch jeho návštevy. Pretože obviňovať ho len z toho, že tam chodí, je naozaj hlúpe. Zvláštnu cenu v tejto kategórii by si mohol odniesť poslanec za SaS Martin Klus, ktorý vyhlásil, že častými cestami do Ruska sa Andrej Danko zaradil k plejáde európskych extrémistov. Asi by mal niekto odkázať Angele Merkelovej, Emmanuelovi Macronovi, Jeanovi Claudeovi Junckerovi a ďalším, ktorí chodia k Vladimírovi Putinovi ako na klavír, čo si o nich poslanec Klus myslí… Nemenej originálny bol aj europoslanec Ivan Štefanec (toho času za KDH), ktorý považuje návštevu Ruska za obrovskú hanbu pre Slovensko. Zvláštne je, že títo politickí moralisti mlčali, keď bol štátny tajomník rezortu diplomacie Ivan Korčok na oficiálnej návšteve Saudskej Arábie – dojednávať biznis s jednou z najhorších diktatúr sveta, ktorá sa v krutosti a agresivite nemôže s Ruskom ani porovnávať. Pán Korčok bol z tejto návštevy taký nadšený, že si na facebook zavesil sériu fotografií. Na jednej z nich vraj sedí s „podpredsedom saudskoarabského parlamentu“. Problém je v tom, že Saudská Arábia nijaký parlament nemá, je to absolutistická monarchia. Ale udržiavať priateľské vzťahy s takýmito štátmi nám neprekáža. Prečo ten dvojaký meter? No lebo Saudská Arábia je náš spojenec. A ak ide v medzinárodných vzťahoch len o pragmatické záujmy, najmä ekonomické, naši putinobijci si môžu tie falošné moralizátorské reči a šovinistické antiruské výpady odpustiť.

 

Takže tento spôsob kritiky je neproduktívny a najmä nedôveryhodný. Pozrime sa radšej na reálne výsledky cesty predsedu NR SR do Moskvy a Belehradu. Dankov dôraz na slovanskú vzájomnosť v poslednom období môže byť vypočítavý politický kalkul, ale myšlienku na zbližovanie štátov s podobným jazykom, kultúrou, históriou a mentalitou treba privítať. Sám možnosti spolupráce slovanských krajín dlhodobo presadzujem a naposledy som úvahy tohto typu zhrnul tu: http://edochmelar.sk/moznosti-spoluprace-slovanskych-statov/ Slovanská vzájomnosť v 21. storočí však musí mať úplne iný charakter ako pred dvesto rokmi. Mala by mať skôr formu kultúrnej regionálnej spolupráce a predovšetkým – mala by byť fungujúcim nástrojom na efektívnejšie presadzovanie našich záujmov v rámci EÚ. Nič z toho Andrej Danko neponúkol. Namiesto toho sa pustil do veľmi pochybného historického výkladu vzájomných vzťahov plného mytológie. Veľmi trápne vyznela tá časť jeho prejavu, v ktorom srbských poslancov zaťažoval malichernými domácimi spormi, ktoré na túto pôdu jednoducho nepatria – hovoril o svojom návrhu na 13. a 14. plat, znova sa chvastal svojím rokovacím poriadkom, posťažoval sa na neštandardné strany, ktoré nemajú program a členov a s ktorými sa ťažko riadi štát… Neviem, čo si v tej chvíli srbskí poslanci a poslankyne mysleli, ale toto sa prosto nerobí. To hraničí s ohováraním vlastnej krajiny.

 

O čo viac predseda NR SR mystifikoval o najstarších dejinách našich vzťahov, o to menej sa prekvapujúco venoval tým moderným. Na Dankovom prejave treba vyzdvihnúť, že zdôraznil jednoznačnú pozíciu Slovenskej republiky, ktorá neuznáva samostatné Kosovo. Táto pasáž sa celkom pochopiteľne stretla s búrlivým potleskom členov a členiek srbského parlamentu. Toto treba neustále pripomínať aj v kontexte starších snáh Andreja Kisku, ktorý chcel naopak túto odštiepenú provinciu za nezávislý štát uznať. O ostatných aspektoch našich vzájomných vzťahov však Andrej Danko mlčal, čo je zarážajúce o to viac, že vo svojom prejave prehnane zdôrazňoval a opakoval frázy o bratstve a vzájomnosti, ale nespomenul ich konkrétne príklady. Nečudo, že keď prednášal floskuly typu „Nastal čas, aby slovanské národy spolu viac komunikovali a spolupracovali. Slovenská diplomacia a naši vojaci už veľakrát dokázali, že to dokážeme…“ – nejeden srbský poslanec sa uškrnul. Ako sme to dokázali? Tým, že sme súhlasili s preletom amerických bombardérov cez naše územie, ktoré v rozpore s medzinárodným právom bombardovali Srbsko? Tým, že sme nedávno súhlasili s úplne zbytočným provokatívnym vyslaním našich vojakov na ruské hranice – za čo hlasovali až na jednu výnimku všetci poslanci SNS vrátane Andreja Danka? Tým, že keď vo februári tohto roka vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Sigmar Gabriel v prítomnosti kosovského premiéra vyhlásil, že ak chce Srbsko vstúpiť do Európskej únie, musí uznať nezávislosť Kosova – nikto z našich najvyšších ústavných činiteľov nijakým spôsobom nereagovali na stanovisko, ktoré je v rozpore s našimi štátnymi záujmami?

Pred piatimi rokmi som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii Budúcnosť bezpečnosti v Srbsku (konala sa 1. júla 2013 v Belehrade), na ktorej diplomati a experti z Fínska, Švédska, Rakúska, Švajčiarska, Srbska a Slovenska diskutovali o bezpečnostných otázkach na Balkáne. Diskusia bola veľmi živá a nezvyčajne otvorená, najmä o otázkach neutrality sa na nej hovorilo spôsobom, ktorý je u nás tabu. Srbsko prežíva stále silnú traumu z vojny o Kosovo, stopy po nej (zbombardované budovy) sú v Belehrade ešte viditeľné. Pred prednáškou som sa prešiel po meste, a to, čo som videl, bolo desivé. Zbombardované štátne inštitúcie. Zbombardované ministerstvo obrany. Zbombardované štúdiá verejnoprávnej televízie, v ktorých zahynuli zamestnanci. Hrdí Srbi tieto budovy odmietajú zdemolovať či opraviť, nechávajú ich ako hrôzostrašný pamätník a memento.

 

Keď som si uvedomil, že na tomto svinstve sme sa podieľali aj my, cítil som obrovskú hanbu. A tak som začal svoju prednášku slovami: „Vždy ste stáli pri nás. V roku 1848 srbský knieža Mihailo Obrenović dodal štúrovským dobrovoľníkom peniaze i výzbroj do povstania. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní veľký priateľ Slovákov a žiak Ľudovíta Štúra Svetozar Miletić v čase zvýšeného národnostného útlaku obhajoval v uhorskom parlamente aj práva slovenského národa. Po roku 1918 ste boli spojencom mladého a zraniteľného Československa v rámci Malej dohody. V roku 1938 sa pred československým veľvyslanectvom v Belehrade zhromažďovali tisíce Srbov a dobrovoľne sa hlásili na obranu našej vlasti po tom, čo nás západní spojenci zradili v Mníchove. V roku 1968, po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, nám Srbi opätovne vyjadrili solidaritu a maršal Tito umožnil slovenským emigrantom bezpečný prechod na Západ. Celé naše moderné dejiny ste stáli na našej strane a my sme sa za vás nedokázali postaviť ani vo chvíli, keď ste našu podporu potrebovali najviac, počas bombardovania vašej vlasti v roku 1999. Hoci som bol vtedy šéfredaktorom jediného slovenského periodika, ktoré ostro protestovalo proti vojne v Juhoslávii, dnes mi je ľúto, že nie som oficiálnym predstaviteľom Slovenskej republiky, a preto cítim potrebu aspoň vo svojom mene a v mene mnohých Slovákov a Sloveniek úprimne vám povedať: Prepáčte, drahí srbskí bratia a sestry. Odpustite nám toto zlyhanie zbabelých a zapredaných politikov, ktoré nie je vyjadrením vôle občanov Slovenska.“

Nielen Srbi boli z tohto príhovoru dojatí. Preto sa vám zdôverím so svojím osobným snom. Chcel by som raz toto posolstvo zopakovať. Oficiálne, ako predstaviteľ štátu, pred najvyšším srbským zákonodarným zborom. Lebo práve toto potrebujú Srbi počuť. Nie frázy o bratstve a slovanskej vzájomnosti. Nie prečudesné plačky a riešenie nejakých osobných problémov na cudzej pôde, kde máte reprezentovať štát, nie sťažovať sa na svoj ťažký život s domácou opozíciou. Ale konkrétne ubezpečenie o spojenectve a predovšetkým návrhy ako ho v ďalšom období rozvíjať a inštitucionalizovať. Aj v smere k členstvu v EÚ, kam sa usiluje Srbsko dostať. A práve tu treba povedať, že Andrej Danko venoval vo svojom prejave oveľa viac priestoru negatívam členstva v EÚ a jeho podpora úsiliu Srbska do únie vyznela skôr formálne. Najprv ich vyľakal konkrétnymi príkladmi zlyhávania bruselských inštitúcií, a potom ich celkom nekonkrétne až abstraktne posmelil, že má to aj svoje výhody – lenže dojem zostal, akoby ich chcel od tohto kroku odstrašiť. Len rojkovia však nechápu, že priestor na spoluprácu slovanských štátov je dnes najvýhodnejší vo vnútri tohto spoločenstva. Visegrádska skupina vznikla kedysi s cieľom dostať Česko, Slovensko, Poľsko a Maďarsko do Európskej únie. Potrebujeme podobnú platformu na zbližovanie nielen Srbska, ale aj Čiernej Hory a Macedónska, v dlhšej časovej perspektíve tiež Ukrajiny i Bosny a Hercegoviny s politicky stabilným európskym priestorom. Vytváraním podmienok pre zmierenie a spoluprácu Poliakov a Ukrajincov, Chorvátov a Srbov, ale aj Ukrajincov a Rusov posilňujeme bezpečnosť celej Európy.

 

Andrej Danko sa domnieva, že význam jeho prejavu v srbskom parlamente je v tom, že bol prvý. Ale politika nie sú narcisistické preteky o formálne zapísanie vlastnej osoby do historických análov. Politika je o presadzovaní záujmov. Skupinových, štátnych, spoločných. Keď Jozef Miloslav Hurban, budúci prvý predseda Slovenskej národnej rady, vystúpil 2. júla 1848 v chorvátskom sneme v Záhrebe, malo to medzinárodný ohlas a hodnotilo sa to ako vrcholný prejav slovanskej solidarity. Nielen naša, ale aj zahraničná historiografia uznáva veľký význam prezentácie slovenskej otázky v chorvátskom sneme, kde Hurban zápalistou rečou dosiahol, že jeho apel našiel medzi poslancami silný ohlas a snem vypracoval návrh na usporiadanie vzťahov medzi Maďarmi, Chorvátmi, Srbmi a Slovákmi. Andrej Danko sa preto zbytočne márnomyseľne jeduje, že všetky médiá nepadajú do mdlôb z jeho prejavu, ktorý sa viditeľne zhoršuje, lebo už ho nedokáže zrozumiteľne nielen predniesť, ale ani prečítať. Je iste nespravodlivé, že sa z jeho ciest posmievajú, lebo upevňovať vzťahy so slovanskými štátmi je dobrý počin. Ale zneužiť takúto návštevu na vyzdvihovanie vlastnej politickej agendy a vybavovanie si účtov s oponentami je nevkusné. Zakončím to preto tým, že Dankova snaha o zbližovanie slovanských štátov mi je sympatická. Spôsob jej realizácie je však nešťastný a neefektívny. Slovensko by malo byť motorom zlepšovania vzťahov v tejto časti sveta. Na to však musí disponovať nielen vôľou, ale aj štátnikmi, ktorí dokážu štátne a európske záujmy nadradiť vlastnej sebapropagácii.

Napokon, Belehrad je naozaj magické miesto. Nikde inde som necítil ideu Slovanstva tak silno ako práve tu. Tam, v Belehradskej pevnosti na sútoku Sávy a Dunaja, na tomto mystickom, legendárnom a kľúčovom mieste, ktoré našincovi tak veľmi pripomína Devín, náš veľký básnik Ján Kollár napísal tieto verše zo svojej monumentálnej Slávy dcery:

 

Jak je vyřknu při spatření tebe,
Bělehradě, město slavenské,
jak je vyřknu, tyto vlastenské
city, které matou samy sebe?

Co ti dalo najdražšího nebe,
národ, řeč, zem, krásy panenské,
to vše Turků plémě vojenské,
jako Dunaj tuto Sávu, střebe:

Tuto Sávu, nad níž z jedné strany
já zde stojím, ano na druhé
bič snad plete Baša na křesťany;

ale terp jen švihy toho biče,
přijde Vila v časy nedlouhé,
přijde Šarac Marka Kraleviče!