Najvýznamnejší Slovák je ten, ktorý tento národ vytvoril, zjednotil a dal mu zmysel

Anketa Najväčší Slovák vo mne od začiatku vyvoláva zmiešané pocity. Takto postavená otázka je predsa hlúposť. O význame historických osobností sa predsa nedá hlasovať. Význam sa nedá zmerať. Je to nevkusné. Môžete predsa obdivovať osobité herecké majstrovstvo Štefana Kvietika, Jozefa Krónera či Júliusa Pántika a nevytvárať z toho rebríčky. Alebo chce niekto úplne vážne tvrdiť, že Karol Duchoň je väčší ako Andrej Sládkovič, že Jožko Golonka je väčší ako Miroslav Válek, že Ivan Krajíček je väčší ako Milan Hodža? Čo je to za anketu, v ktorej je Andrej Danko väčší ako Svätopluk, Petra Vlhová je dôležitejšia ako Emília Vášáryová, Adela Vinczeová výrazne predbehne Ladislava Chudíka, Andrej Kiska prevyšuje Antona Bernoláka a Marek Hamšík je väčšia osobnosť ako najvyššie postavený Slovák v rámci katolíckej hierarchie kardinál Tomko? Ako je možné, že za „Slováka“ považujeme rakúsku panovníčku Máriu Teréziu, maďarského oligarchu Matúša Čáka Trenčianskeho, byzantských misionárov Cyrila a Metoda, ale v stovke najvýznamnejších osobností sa nenájde miesto pre zakladateľa spoločnej republiky a po otcovi polovičného Slováka T. G. Masaryka? Zvlášť pri Márii Terézii prekvapuje, že do ankety sa nedostal ani jeden z jej dvoch významných slovenských poradcov: ani Adam František Kollár (riaditeľ Dvorskej knižnice, reformátor školstva, prezývaný „slovenský Sokrates“), ani najvýznamnejší slovenský veliteľ všetkých čias, poľný maršal gróf Andrej Hadik (minister obrany habsburskej ríše, jeden z najväčších vojvodcov 18. storočia, víťaz Sedemročnej vojny).

 

O čom vlastne hovorí táto anketa? Predovšetkým je to show. Cirkus nabitý emóciami, v ktorom hlasujú tí istí ľudia. Ja som napríklad nikdy nehlasoval v Superstar a aj táto anketa ma necháva chladným. Vždy sa však nájde niekoľko tisíc divákov, ktorí si vyberajú niekoho momentálne populárneho, a preto im nezišiel na um futbalista storočia Ján Popluhár, ale Marek Hamšík, preto sa do prvej stovky nedostali naši najúspešnejší letní olympionici bratia Hochschornerovci, ale momentálna hviezda Petra Vlhová, preto tam nenájdete našich najvýznamnejších spisovateľov Balleka, Jaroša, Mináča, Šikulu, Mňačka či Tatarku, lebo – ako hovorí aj moja každoročná skúsenosť z prijímacích skúšok na vysokých školách – tieto mená mladej generácii takmer nič nehovoria. Ale čo od nej chceme, aké historické vedomie od nej očakávame, keď hlava štátu v novoročnom príhovore povie, že Slovensko je krajina, ktorá dnes oslavuje 26 rokov od svojho vzniku (nie, pán prezident Kiska, 26 rokov má štát, táto krajina je tu stáročia). To je proste vizitka našej úrovne. Možno v tom niekto bude vidieť vzdelávaciu reláciu, možno niekoho poteší pripomenutie si vzácnych ľudí, ale ja ako historik by som na rozdiel od Dušana Kováča nikdy neprijal úlohu odborného garanta takejto estrády. Všetko zlé je však na niečo dobré a ja viac nebudem krútiť hlavou nad niektorými nomináciami, ani nad čudným vkusom verejnosti. Využijem však túto príležitosť na to, aby som vysvetlil, prečo si myslím, že túto anketu by mal vyhrať Ľudovít Štúr.

 

Ľudovít Štúr nie je len ten, komu patrí titul otec slovenského národa, ale aj ten, kto dal tomuto spoločenstvu hlbší zmysel. Mnoho ľudí stále nechápe, že jeho dielo nebolo len o jazyku a vyčleňovaní. Jeho rozhodnutie o prijatí spisovnej slovenčiny bolo primárne politické, nie kultúrne, a už vôbec nie lingvistické. Štúr nebol primárne jazykovedec. Jeho hlavný spis z tejto oblasti (Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí z roku 1846) je skôr emocionálne ladený manifest s hmlistou argumentáciou, nepresnou terminológiou a chabým systémom výkladu. Štúr pochopil, že ak chce pozdvihnúť svoj ľud, musí zachytiť najmodernejšie európske trendy. Nacionalizmus v tom čase nebol nejakou spiatočníckou ideológiou, ale spôsobom efektívnejšej účasti na civilizačnom rozvoji. Znamenalo to, že Štúr sa neuzatváral pred svetom, ale naopak, hlásal, že v konečnom dôsledku ide o ľudstvo, o náš jedinečný a rovnoprávny podiel na spravovaní sveta.

 

„Každá vznešená myšlienka žije v živote národov, každý šľachetný skutok je oltár v chráme dejín človečenstva,“ napísal pri koncipovaní svojho programu a pri čítaní jeho článkov musíte precítiť, že takto mohol uvažovať len veľký človek s ušľachtilou dušou. Štúrova národná myšlienka nebola nevraživým apelom na kmeňový egoizmus. Bola výzvou na vyšší život, na rozširovanie spoločenského vedomia obmedzeného v tom čase na vlastnú rodinu, pričom Štúr nepohŕdal ničím viac ako rodinkárstvom. Preto hlásal, že „život pospolitý je vyšší než súkromný“, preto kázal, že človek nemá žiť len sám pre seba, ale preto, aby niečo vykonal pre spoločnosť, preto dvíhal prst, že nad jednotlivcom stojí národ a nad národom ľudstvo. Slovenskí nacionalisti sa hlboko mýlia, keď dezinterpretujú Štúrovo učenie mysliac si, že národ bola pre neho najvyššia hodnota. „Národ, ktorý nič vznešenejšieho pre iných nevykonal, ktorý v pospolitom živote človečenskom nezanechal žiadnu stopu, je odhodený a nevážený. No ten, kto pre všeobecné dobro ľudského rodu vykonal nejakú službu, má u všetkých uznanie, česť, slávu a zaslúži si žiť,“ zdôrazňoval Ľudovít Štúr, ktorý nikdy nezabudol na Kollárovu najvyššiu mravnú požiadavku smerovať Slovanstvo k rýdzej ľudskosti a humanite. Dokonca aj na konci života, keď zlomený a znechutený spisoval svoj politický manifest Slovanstvo a svet budúcnosti, nezabudol uzavrieť toto dielo vášnivou humanistickou výzvou: „Prázdna je všetka nacionálna domýšľavosť, ktorá neobsahuje v sebe hlbšiu myšlienku. Ide nakoniec o ľudstvo, ktorého sme členmi so všetkými ostatnými národmi.“ Takto chápali Štúrov odkaz aj nasledujúce generácie od hlasistov až po davistov a takto ho rozvinul aj česko-slovenský premiér Milan Hodža vo svojej myšlienke: „Každý národ prežije len vtedy, ak prispeje primeranou časťou k spoločným morálnym a materiálnym hodnotám ľudstva.“

Štúrovská generácia položila základy všetkých oblastí nášho verejného života. Ultrakonzervatívci sa pokúšajú zneužiť jeho meno, keď sa opierajú len o jeho porevolučnú skepsu, v ktorej nevidel iné východisko ako splynúť s Ruskom, prijať pravoslávie a založiť mocnú slovanskú ríšu pod cárskou despociou. Chytať sa týchto blúznení je rovnaké zneužívanie jeho odkazu ako keby sme Hurbanov význam merali jeho posledným článkom, ktorý napísal v češtine a v ktorom v hlbokej depresii tvrdil, že slovenského národa viac niet a že by sme mali splynúť s Čechmi. My si musíme uvedomiť, že štúrovci umierali s pocitom, že prehrali. Avšak to, čo je zo Štúra živé a na čom stavia moderná slovenská spoločnosť, je jeho dielo do roku 1848. Toto geniálne zakladateľské dielo je pre nás absolútne kľúčové, bez neho by sme neboli a z neho by sme mali čerpať aj hodnoty, na ktorých stojí a padá Slovensko. Sú nimi nielen osvedčené zásady slobody, spravodlivosti a mieru, ale aj „bratstvo a svornosť“, ako stojí na štúrovskej vlajke. Na tom stojíme a padáme. Toto nám pripomína náš nenaplnený ideál jednoty a vzájomnosti. So svornosťou prebrodíme záveje, svornosťou rastú veci malé, burcoval Andrej Sládkovič v zakázanej básni. Historické štúrovské heslo Bratstvo a svornosť by malo viať na prezidentskej štandarde, ktorá je vyprázdnená ako ten úrad sám, mali by to byť hodnoty ctené, udržiavané a rozvíjané všetkými zložkami slovenskej spoločnosti. Je to napokon aj základná požiadavka a nadčasová výzva tohto spoločenstva už od čias Svätoplukových troch prútov. Môžete obdivovať Štefánika a Dubčeka pre ich šarm a vplyv vo svete, ale nikto z nich nemal taký kľúčový význam v procese konštituovania slovenskej spoločnosti ako práve Ľudovít Štúr. Bol to on, ktorý tento národ vytvoril ako svoju sociálnu koncepciu, bol to on, ktorý ho ako prvý zjednotil a bol to on, ktorý mu dal hodnoty, zmysel a cieľ. Ak už teda chcete a potrebujete niekoho vyvýšiť, hlasujte za najvýznamnejšieho Slováka – Ľudovíta Štúra.