Na túto dobu sa raz budeme pozerať ako na obrovský omyl

Prvé týždne Nežnej revolúcie boli pre mňa ako 18-ročného študenta euforickým obdobím, v ktorom som zažil najviac osobnej slobody a jednoty spoločnosti vo svojom živote a tento pocit si nenechám nikým vziať. Boli sme vtedy lepší, ako v skutočnosti sme. Boli sme plní nádeje, radosti, láskavosti a spolupatričnosti. A túto atmosféru nám zničili tí, ktorí sa dnes pasujú do pozície elít či ešte trúfalejšie „mužov Novembra“. To oni nám totiž revolúciu ukradli a veľmi rýchlo ju premenili na mýtus o rozprávkovom boji dobra a zla, o rytieroch v zamatovom zbroji, ktorí nám priniesli slobodu a demokraciu. Ale tak to nebolo. Tento falošný obraz vytvárali celé roky oni sami.

Dnes sa už totiž nehovorí o tom, že 17. novembra 1989 sa neodohral nijaký „,masaker“, že študentov zbili oveľa menej ako dnes polícia tlčie demonštrantov v celej Európe, že to bola obyčajná lož, ktorou chceli vo vedomí ľudí zámerne vytvoriť paralelu so skutočným masakrom na Námestí Nebeského mieru v Pekingu spred piatich mesiacov. Nehovorí sa ani o tom, že státisíce ľudí vyhnala do ulíc úmyselne vypustená lož zahraničnej rozhlasovej stanice Slobodná Európa, že pri zásahu polície bol zavraždený študent Martin Šmíd. https://www.youtube.com/watch… A už vôbec sa nehovorí o tom, že lživé boli aj ubezpečenia nových správcov moci, že nikto nechce rúcať socializmus. Sám Václav Havel v televíznom vystúpení 16. decembra 1989 ubezpečoval verejnosť, že to, že je nepriateľom socializmu, že chce obnoviť kapitalizmus a že zo zahraničia prijímal tučné zárobky, je lož. A pritom bola lož všetko to, čo nám natáral. Ešte aj Milan Kňažko v prvej televíznej demokratickej diskusii Dialóg upokojoval divákov: „Nikto predsa nechce privatizovať Slovnaft…“ Klamali ráno, na obed i večer, klamali celé roky a dnes sa nehanbia vracať na tribúny a nazývať sa slušnými ľuďmi.

Skutočná revolúcia prebiehala prvé týždne v rozpore s tým, čo chceli a plánovali elity bývalých disidentov. Jej program bol presadzovaný ľuďmi zdola, ktorí nechceli ani návrat kapitalizmu, ani návrat prvorepublikových politických pomerov. Neželali si obnovenie starých strán, chceli niečo nové, čo sa dnes formuluje ako participatívna demokracia. Občania mali voľný prístup do médií, každý mohol prísť do televízie a v rámci vyhradenej relácie povedať, čo má na srdci. Táto vlna rozvíjajúcej sa spontánnej demokracie a slobody bola zastavená v momente, keď masy ľudí navrhovali aby bol nový prezident Česko-Slovenska zvolený v priamej voľbe. Pražské a bratislavské elity to natoľko vydesilo, že sa rozhodli túto ľudovú demokraciu, ktorá ohrozovala ich zámery, zlikvidovať v zárodku. Hrozilo totiž, že prezidentom sa nestane Václav Havel, ktorého presadzovali pražskí disidenti, ale oveľa populárnejší Alexander Dubček. Preto sa nová moc neváhala spojiť s tou starou a pomocou vyhrážok a vydierania dosiahla, že Havla zvolil jednomyseľne starý normalizačný nedemokratický parlament. A napriek tomu, že len tri percentá občanov chceli kapitalizmus, nanútili nám ho proti vôli väčšiny obyvateľov Česko-Slovenska. Proti vôli väčšiny nás dotiahli do NATO, proti vôli väčšiny nám nanútili divokú privatizáciu, proti vôli väčšiny rozbili fungujúce družstvá, proti vôli väčšiny rozkradli fabriky, proti vôli väčšiny predali našu spoločnú pôdu, proti vôli väčšiny nám nanútili tzv. šokovú terapiu transformácie ekonomiky, ktorá ožobráčila obrovské množstvo ľudí. A hovorili si „demokratické sily“.

Nikto z týchto samozvaných „mužov Novembra“ proti tomu neprotestoval. Nikto z nich sa neozval, keď Havel svojvoľne prepustil z väzenia tisícky vrahov, medzi ktorými boli aj budúci mafiánski bossovia, ktorí tu roztočili nevídané eldorádo kriminality. Nikto z nich sa nepostavil na obranu obyčajných ľudí, keď trpeli pod ťarchou drastických a nespravodlivých neoliberálnych reforiem, nikto z nich sa nepostavil za sociálne práva občanov. Buď sa na zmene režimu nabalili ako Havel na reštitúciách a Gál na predaji podielov súkromnej televíznej stanice, alebo hlásali, že sociálne práva neexistujú ako Peter Zajac, alebo škandalizovali ľudí, ktorí sa nechceli vzdať posledných výdobytkov sociálneho štátu a odmietali znižovanie daní pre bohatých či spoplatňovanie zdravotníctva a školstva, že sú „antireformní“. Títo ľudia nie sú nijakí hrdinovia revolúcie, sú to jej zlodeji, sú to gauneri, ktorí nás okradli o naše sny a postarali sa o to, aby ďalšia generácia na ne zabudla, aby vymazali kolektívnu spomienku na to, čo sme v skutočnosti chceli. A títo ľudia nám chcú dnes nahovoriť, že oni sú tí slušní a za to, ako to tu vyzerá, môže len Fico s Dankom.

Vás všetkých, ktorí ste sa podieľali na moci po roku 1989, vás všetkých žalujem, že ste zničili našu krásnu krajinu, že ste v nej spôsobili taký rozvrat a chaos, aký nemá v našich moderných dejinách obdoby. Zjazvili ste jej tvár a kultúru takým spôsobom, akoby sa tadeto prehnali hordy barbarov. Nič tu nefunguje a ak funguje, tak nie vďaka, ale napriek vám. Vnútili ste nám tú najzhubnejšiu formu koristníckeho kapitalizmu a čudujete sa, že nám tu bujnie korupcia, organizovaný zločin a devastácia prírody, ktoré sú jeho systémovými súčasťami. Vy všetci by ste sa mali pochytať za ruky a odísť na smetisko dejín.

A preto som ako aktívny účastník Nežnej revolúcie, ktorý nestratil pamäť ani osobnú, ani historickú, nebol oslavovať vašu pokrivenú verziu udalostí z novembra 1989, ktoré ste potrebovali vystavať z hory lží. Bol som medzi skutočnými dedičmi revolúcie – medzi mladými odborármi zo Slovenska a Česka, ktorí bojujú za skutočné zlepšenie postavenia obyčajných ľudí, za ich lepšie životné a pracovné podmienky. Za to všetko, čo ste im pred troma desaťročiami postupne vzali. Ale my si to vezmeme späť. Lebo skutočný pokrok nastáva až vtedy, keď sa zlepší život väčšiny ľudí, nielen privilegovaných elít. Tak ako to vedel prezident Masaryk, ktorý zlepšil život pracujúcich ľudí tak veľmi, ako ste ho vy dokázali zhoršiť. Hanbite sa za tento výsledok. Vy ste nám nedarovali slobodu. Tí skutočne slobodní ľudia boli, sú a zostanú slobodní vždy, za každého režimu. Vnútorne slobodní. A za tú vonkajšiu slobodu musíme bojovať stále. Aj proti takým, ktorí si myslia, že sa stali majiteľmi pravdy a slušnosti.