Možnosti spolupráce slovanských štátov

Hystéria, ktorú vyvolalo vystúpenie predsedu NR SR Andreja Danka v ruskej Štátnej dume, vyplavila na povrch okrem oprávnenej kritiky aj čoraz zreteľnejší a otvorenejší šovinizmus namierený proti Rusku ako takému. Treba otvorene povedať, že keby také nenávistné postoje, aké prezentujú o najväčšej krajine sveta František Šebej, Peter Osuský, Juraj Mesík a podobní, odzneli o USA, Francúzsku alebo Nemecku, už dávno majú dotyční páni na krku obvinenie z trestného činu hanobenia národa. Na tento problém treba začať upozorňovať, lebo to, čo sa nám tu celkom legálne rozmáha vo verejnom priestore, už dávno nie je kritika ruskej politiky, ale politika štvania a nenávisti proti ruskému národu, čiže šovinizmus najhrubšieho zrna.

 

Nevidím dôvod, prečo by predseda parlamentu suverénneho štátu nemal vystupovať v ktoromkoľvek parlamente iného štátu a už vôbec nerozumiem, prečo by takáto cesta mala byť porušením našej zahraničnopolitickej orientácie. My sme sa vari zaviazali k tomu, že budeme chodiť už len do krajín EÚ a NATO a kamarátiť sa len so západnými štátmi? Čo je toto za ohavnú obmedzenosť? Keď sa v novembri 1989 strihali ostnaté drôty medzi Slovenskom a Rakúskom, všetci sme sa tešili, že nás už nikto nebude obmedzovať v cestovaní a spolupráci s inými národmi. Neviem ako vy, ale ja som na námestia počas revolúcie nechodil preto, aby nám opäť niekto diktoval, s kým sa máme priateliť a s kým nie, aby opäť niekto vytváral nepriechodné hranice pre zmenu s východnými štátmi. Tak ako vtedy, aj teraz som vnútorne slobodný človek a nenechám sa o túto slobodu pripraviť modrými politrukmi.

 

Samozrejme, Dankov prejav nebol svojím obsahom najšťastnejší. Opäť doplietol, čo mohol, pomýlil si nás s východnými Slovanmi a namiesto „bez veľmocí“ oznámil prekvapeným ruským poslancom, že s veľmocami sa nedá vytvárať mier. Rovnako mu vyčítam, že ako deklarovaný priateľ Ruska nedokázal využiť tento prejav na to, aby otvoril niektoré boľavé kapitoly našich vzájomných vzťahov, ponúkol ich novú perspektívu a vyzval Rusov k odvahe začať budovať novú kvalitu vzťahov so Západom. Na to totiž sú priatelia – aby si vo vzájomnom pochopení dokázali vysvetliť aj nepríjemné veci, ktoré sa takto ľahšie prijímajú. Toto všetko bolo zrejme nad mentálne schopnosti Andreja Danka, ale rozhodne mu nemožno vyčítať, že pred Štátnou dumou vystúpil, lebo takéto prejavy sa považujú v medzinárodných vzťahoch za česť a zároveň sa nimi vzdáva česť občanom krajiny, nie politikom.

 

Osobitnou kapitolou Dankovho príhovoru bol jeho dôraz na slovanskú vzájomnosť. Z úst koaličných i opozičných poslancov zaznievalo rozhorčenie, že je to vraj nezmysel. „Aká slovanská vzájomnosť? Tá, ktorá umožňuje Rusom zabíjať na Ukrajine?!“ rozčuľoval sa predseda zahraničného výboru NR SR František Šebej. Nás by mohol rozčúliť takýto obmedzený prístup, lebo je to niečo podobné ako keby niekto po druhej svetovej vojne tvrdil, že jednota a mier v Európe nie sú možné, lebo veď pozrite sa na Francúzsko a Nemecko, ako medzi sebou po stáročia bojovali. Je to teda hlboké nepochopenie. Zmysel slovanskej vzájomnosti nikdy nebol v tom, že by popierala konflikty medzi Rusmi a Poliakmi alebo Srbmi a Chorvátmi, ale práve v humanistickej myšlienke, ako tieto spory urovnať. Ešte zahanbujúcejšiu mieru nevzdelanosti preukázal poslanec za SaS a čerstvý bratislavský župan Juraj Droba, ktorý pri kritike predsedu parlamentu vyhlásil, že slovanská vzájomnosť je „mýtus a utópia, ktorá tu nikdy neexistovala“. Ak pán poslanec nechce vyznieť ako hlupák, mal by si naštudovať základné fakty z histórie. Kollárovu koncepciu slovanskej vzájomnosti, ku ktorej sa prihlásilo ako k svojej zakladateľskej myšlienke Masarykovo Československo. Slovanský zjazd v Prahe počas revolúcie roku 1848. Pomoc, ktorú nám preukázali juhoslovanské národy najprv počas štúrovského povstania (keď nám dodali zbrane), potom počas Mníchovskej zrady (keď sa pred naším veľvyslanectvom v Belehrade hlásili tisícky dobrovoľníkov ochotných bojovať za Československo a za bratov Čechov a Slovákov so zbraňou v ruke) a napokon v roku 1968, keď maršal Tito po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do našej vlasti ponúkol všetkým našim dovolenkárom buď získať politický azyl alebo odísť na Západ – a mnohí túto pomoc využili. Samozrejme, že toho bolo oveľa viac, toto je len pre zorientovanie sa politických ignorantov, ktorí, žiaľ, spravujú našu vlasť bez znalosti našich dejín (a potom sa čudujme, že jej nerozumejú).

 

Kritici všeslovanskej myšlienky však majú pravdu v tom, že nie všetky jej aspekty sú dnes použiteľné. Zaliečať sa Rusom všeslovanskou vzájomnosťou znamená chodiť po veľmi tenkom ľade. Jednak preto, že tento ideový smer nikdy nebol v centre ruského myslenia či politiky. No najmä preto, že Moskva zneužívala slovanskú vzájomnosť vždy iba na mocenské ciele. Panslavizmus ako úsilie o zjednotenie slovanských národov pod vládou ruského impéria bol preto v Uhorsku trestným činom (vzťahoval sa na neho § 127 trestného zákona). Táto vízia u nás ovládla na konci života aj Ľudovíta Štúra a najmä Svetozára Hurbana-Vajanského – Poliaci sa k nej zasa nikdy nepridali. Práve túto odnož všeslovanskej vzájomnosti – panslavizmus ako politický smer – považujem za neproduktívnu a nepoužiteľnú.

 

Ak chceme oživiť ideu slovanskej vzájomnosti, musíme sa vrátiť k jej kollárovskej koncepcii: povýšiť zmysel svojho národného bytia na čistú humanitu. Ak chcú Slovania výraznejšie zasiahnuť do európskych dejín, tak to dokážu len na vyššej ako národnej úrovni – toto pochopil z Kollára už Masaryk. Zmyslom existencie Slovanov je vybojovať spoločne „korunu humanity“. Slovanská vzájomnosť nemala byť účelová zastávka na ceste k národnej identite, ale príspevok k duchovnému životu celého ľudstva. Kollár sa preto rozchádzal so Štúrom nielen v otázke spisovného jazyka, ale predovšetkým vo filozofii, že cieľom národnej identity má byť hodnotný duchovný prínos pre ľudstvo, a nie v prvom rade pomoc sebe samým, ako to zdôrazňovali štúrovci.

Spoluprácu slovanských národov si viem preto dnes predstaviť na úrovni Európskej únie. Ak by mala podobu organizovanej alebo koordinovanej štruktúry (podobne ako Višegrádska štvorka), mohla by zásadným spôsobom zasiahnuť do vývoja Európy. Populácia šiestich slovanských štátov EÚ (Poľsko, Česko, Slovensko, Slovinsko, Chorvátsko, Bulharsko) dnes predstavuje vyše 66 miliónov obyvateľov, čo je sila porovnateľná s Francúzskom. Keď sa k nim v blízkej budúcnosti pridá 7-miliónové Srbsko, dosiahol by počet obyvateľov týchto krajín úctyhodných 73 miliónov. Takáto sila sa nedá ignorovať. Je samozrejme vecou diskusie, či by malo ísť len o spoluprácu kultúrnu alebo aj ekonomickú a politickú, v každom prípade si myslím, že je v našom záujme pokúsiť sa o vytvorenie niečoho na spôsob „Slovanskej iniciatívy“ alebo „Ligy slovanských štátov“, ktorá by mohla koordinovať naše postoje v rámci EÚ. Počul som už síce vyjadrenia niektorých západných diplomatov na Slovensku, s ktorými som tento nápad súkromne konzultoval, že veľkí hráči ako je Nemecko, Francúzsko, ale aj USA vraj niečo také nikdy nedopustia, nuž ale pýtať si od nich dovolenie nebudeme. Spolupráca slovanských štátov na báze regionálneho zoskupenia môže byť výrazným kvalitatívnym prínosom pri budovaní spoločnej Európy. Mohla by prispieť k mieru, porozumeniu, vzájomnej podpore a zbližovaniu stanovísk. Prirodzene, toto je štátnická iniciatíva, ktorá by sa najlepšie ujala, keby ju navrhol a presadil napríklad slovenský prezident. A hoci od toho súčasného to očakávať nemožno, ponúkam túto ideu ako príspevok do diskusie o novej kapitole vzťahov slovanských štátov, ktorá by sa zamerala na spoločné záujmy a budúcnosť v európskom priestore a neblúznila by o politickom zjednotení pod labou ruského medveďa.