Môj príbeh

Keď som sa narodil, mojej mame povedali, že už len môj príchod na svet je politická provokácia. Písal sa totiž 21. august 1971 – deň výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy a rok, keď vrcholili politické čistky v spoločnosti. Narodil som sa v Modre – v mestečku, v ktorom zomrel Ľudovít Štúr – a keďže moja dcéra sa narodila v deň výročia Štúrovej smrti, u nás zvykneme hovorievať, že kde iní končia, my začíname. Keďže pochádzam zo starej evanjelickej rodiny, pokrstili ma ako protestanta, voči čomu som v tom útlom veku nemohol protestovať, a tak protestujem dodnes.

 

Vyrastal som v Pezinku, ktorý je dodnes hlboko vrastený do mojej identity, hoci tam už dávno nebývam. Starí rodičia do mňa vštepovali lásku k vlasti, matka vo mne zasa vybudovala vášnivý vzťah ku knihám. Odmalička som chcel byť spisovateľom. Odkedy som sa naučil písať, zapisoval som si do zošitov tie najneuveriteľnejšie príbehy a bol som presvedčený, že z každého z nich bude román. Prvú básničku mi uverejnili, keď som mal osem rokov, ako dvanásťročný som napísal svoj prvý článok do novín, v ktorom som kritizoval nedostavaný kultúrny dom v Pezinku, vyhrával som literárne súťaže. Moje smerovanie bolo úplne jasné. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď mi mama vysvetlila, že „vysoká škola spisovateľská“ neexistuje.

 

Na gymnáziu sa začínalo prejavovať moje rebelantstvo. U kamaráta v garáži sme založili PAS (Progresívno-avantgardnú skupinu). Samozrejme, nešlo o nijakú disidentskú činnosť, skôr o recesistickú iniciatívu, ktorou sme ventilovali svoju frustráciu z režimu, v ktorom sa voľnomyšlienkárom nedalo dýchať. Prvé problémy som začal mať pri maturite. Ako tému písomnej práce z ruštiny som si vybral Tolstého filozofiu neprotivenia sa zlu násilím. Dostal som strašné hodnotenie a ruštinárka v posudku napísala, že pacifizmus je buržoázny prežitok a marxisticko-leninská filozofia túto teóriu dávno vyvrátila. Navrhla mi prácu neuznať, vedenie školy sa však za mňa postavilo. V tom čase, na jar 1989, mi uverejnili krátky článok v Literárnom týždenníku (ktorý bol vtedy platformou slobodomyseľných ľudí), ktorý sa s naivitou mladého maturanta pýtal, prečo Slováci nepoužívajú svoj historický štátny znak. Článok pôvodne obsahoval aj otázku, prečo sa invázia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 nevolá okupácia, ale bratská pomoc, no to mi už neuverejnili. Aj tak však týchto pár riadkov vyvolalo senzáciu, dostal som niekoľko ďakovných listov, z ktorých najviac ma dojal ten od učiteľky na dôchodku, ktorá mi napísala, že teraz už môže umrieť, lebo sa o mladú generáciu nebojí… A vzápätí ma neprijali na vysokú školu s oficiálnym zdôvodnením „pre nedostatok miesta“. Tak som napísal na ministerstvo školstva list, v ktorom som sa spýtal, či by mi mohli odpovedať na tri otázky. 1) či sa dá robiť prestavba spoločnosti so skorumpovanými úradníkmi 2) či moje neprijatie súvisí s mojím kritickým článkom v Literárnom týždenníku a 3) či potrebujú novinárov bez vlastného názoru. Namiesto odpovede mi prišiel dokument o prijatí na štúdium žurnalistiky.

 

Sotva som sa stačil na škole zorientovať, vypukla Nežná revolúcia, ktorá ma svojou energiou úplne strhla. Počas štrajku študentov som sa zúčastňoval na diskusiách s vedením univerzity v Aule UK, no aktívnejšie som sa do diania zapojil v Pezinku, kde sme spolu s mojím stredoškolským učiteľom angličtiny Rudolfom Krasulom a troma spolužiakmi z gymnázia založili miestnu Verejnosť proti násiliu. Bolo v tom isté dobrodružstvo, najprv sme sa konšpiračne stretli v noci v byte nášho učiteľa na námestí, kde sme všetko premysleli, na druhý deň sme pred budovou mestského úradu žiadali odstúpenie miestneho šéfa komunistickej strany, obsadili sme Malokarpatské múzeum v Pezinku, vyvesili sme štátnu zástavu, volali na slávu slobode a demokracii a cítili sme sa ako počas Veľkej francúzskej revolúcie. Po prvýkrát som zakúsil priazeň davu na tribúne a nikdy nezabudnem na to, ako som počas generálneho štrajku pomáhal na korbu nákladného auta herečke Eve Krížikovej, ktorá prišla podporiť demonštrantov na námestie. Bol to nádherný závan slobody a nádeje. Bohužiaľ, už po niekoľkých týždňoch sa rozplynul s tými, ktorí sa začali drať k moci. Politika ma znechutila, a tak som sa venoval štúdiu. Študovať žurnalistiku malo jedinú výhodu: bolo to príliš ľahké, mal som toľko voľného času ako nikdy v živote, takže som si zapisoval aj prednášky z filozofie, histórie, literatúry, navštevoval som semináre z latinčiny a psychológie. V poslednom ročníku som získal štipendium na vynikajúcej University of Warwick vo Veľkej Británii, kde som sa venoval interkultúrnym vzťahom a tento pobyt mi úplne zmenil život. Z toho, čo som sa naučil na tejto univerzite, čerpám dodnes.

 

Po návrate do vlasti som pracoval ako novinár a získal som aj niekoľko novinárskych cien, no najviac si cením tú, ktorú som nedostal: v roku 2008 ma nominovali na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku, a podľa informácií z Bruselu táto cena mi ušla len o vlások, lebo úradníci boli zmätení z toho, či môžu oceniť esej, ktorá priebeh európskej integrácie nepropagovala, ale kritizovala. Pre mňa to bolo najvyššie ocenenie mojej novinárskej tvorby, nič viac sa mi nežiada. Popri tom som si budoval kariéru ako univerzitný pedagóg a popravde, nič viac ma nenapĺňa tak ako povolanie učiteľa. Cítim sa byť predovšetkým ním a k tomuto poslaniu sa hlásim.

 

Politika ma odmalička priťahovala i odpudzovala zároveň. Priťahovala ma akousi osobnou potrebou verejne sa angažovať a ovplyvňovať dianie okolo nás, robiť svet lepším. Odpudzovala ma bezohľadným bojom o moc, intrigami a celkovým spôsobom rozmýšľania, ktoré mi je cudzie. V každom prípade ústrednou témou mojich občianskych snáh zostáva úsilie o mier a porozumenie vo svete. Nielen preto, že od spomínanej maturitnej témy Tolstého filozofie nenásilia cez kampaň za zrušenie základnej vojenskej služby a organizovanie protestov proti vojnám v Juhoslávii či Iraku až po moje mediálne vystúpenia sa celým mojim profesionálnym životom vinie niť mierového aktivizmu – ale najmä preto, že mier považujem za najvyššiu a najposvätnejšiu hodnotu ľudstva.

 

Napriek tomu, že som napísal tri úspešné knihy, bol som rektorom vysokej školy a teším sa priazni množstva fanúšikov, myslím si, že som ešte nič nedosiahol. Rozhodne nič z toho, čo som si vysníval v ranej mladosti. Zaujíma ma veľmi veľa vecí a asi aj preto najviac obdivujem renesančné a mnohostranné osobnosti typu Leonarda da Vinciho. Mám rád knihy, hory, klasickú hudbu, nadovšetko milujem svoje deti, svoju vlasť a mám posvätnú úctu k Zemi ako darkyni života. A nech ma už moje kroky zavedú kamkoľvek, nemám vyšší cieľ ako ten, aby sa raz na mňa spomínalo ako na dobrého človeka. Mier s vami.

Komentáre sú vypnuté ale spätné upozornenia sú povolené.