Len ciele, ktoré nás presahujú, v nás prebudia túžbu byť lepšími

V tom, že výročie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky i výročie dohody štúrovcov s bernolákovcami pripadá na 17. júl, je kus symboliky. Obe historické udalosti sú na prvý pohľad rozdielne, a to tak významom, ako aj prístupom jednotlivých aktérov. Ich porovnanie nám však pomôže pochopiť, v čom tkvie jeden z najväčších problémov tejto spoločnosti.

 

Návšteva Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu u najväčšieho bernolákovského básnika Jána Hollého, od ktorej dnes uplynulo 175 rokov (17. júla 1843), je výstižnou ukážkou toho, ako štúrovci rozmýšľali i geniality samotného Štúra. Ten si uvedomoval, že vymyslieť si len ďalší jazyk, ktorý by spoločnosť rozdeľoval (podobne ako bernolákovčina) by bol len stratou času, preto sa snažil získať podporu od najväčšej autority bernolákovského hnutia, uctievaného autora Selaniek a eposu Svätopluk. Priebeh tejto udalosti pozná verejnosť skôr z romantizujúceho obrazu Andreja Kováčika „Štúrovci na návšteve u Jána Hollého“ ako z reálneho opisu toho, čo sa tam udialo. Jozef Miloslav Hurban totiž (nie po prvý raz) sfalšoval správu o tejto návšteve a v životopise Ľudovíta Štúra tvrdil, že slepý básnik rozhodnutie štúrovcov nadšene schválil – a táto verzia príbehu sa tradovala celé generácie. Skutočnosť je však iná. Podľa objaveného listu Jána Hollého Martinovi Hamuljakovi požiadavka Štúra priviedla Hollého do rozpakov, a tak iba pokrčil plecami. Napriek tomu, to najdôležitejšie z tejto udalosti zostáva – a síce fakt, že štúrovci mali záujem o dohodu s bernolákovcami. Spisovný jazyk sa tak stal prvou zjednocujúcou myšlienkou slovenskej spoločnosti.

 

S Deklaráciou o zvrchovanosti Slovenskej republiky to bolo, žiaľ, presne naopak. Vždy som si želal nezávislú a demokratickú Slovenskú republiku a na rozdiel od Andreja Kisku som pri jej vzniku nebol smutný, ale dojatý. Nevidel som a dodnes nevidím inú cestu ako tú, ktorou sme sa vybrali – cestu samostatnosti. O tom, že to malo zmysel, najlepšie svedčí fakt, že sme sa napriek všetkým problémom rozvíjali oveľa rýchlejšie ako počas federácie. Ale jednu dôležitú vec sme nezvládli: zjednotenie spoločnosti. Časť obyvateľov Slovenska dodnes chápe rozdelenie Československa ako akt mocenskej arogancie. Vládnuca garnitúra sa nepokúsila dohodnúť ani s opozíciou a nedala priestor na rozhodnutie ani občanom. Táto frustrácia sa odráža na atmosfére slovenskej spoločnosti dodnes.

Dnes sa často hovorí o potrebe spájania, ale skúsenosti z našich moderných dejín ukazujú, že takú komplikovanú (z hľadiska štruktúry obyvateľstva) a rozdelenú krajinu akou je Slovensko nikdy nedokázali zjednotiť ani autoritatívne osobnosti vládnuce tvrdou rukou, ani marketingové postavičky mýliace si jednotu s neúprimnosťou a zbabelosťou odhaliť svoje autentické zámery – ale iba a len silná myšlienka. Myšlienka taká veľká a dôležitá, že zapáli pochodeň, strhne davy a prebudí v nás túžbu byť lepšími. Štúrovci objavili túto myšlienku v jazyku. Štefan Moyses a Karol Kuzmány vo vzdelanosti, ktorej dôležitosť im pri založení Matice slovenskej pripomenuli oslavy 1000. výročia príchodu Cyrila a Metoda. Jeden konzervatívec a druhý liberál, jeden katolík a druhý evanjelik sa stali symbolom jednoty rodiaceho sa národa, jednoty takej prepotrebnej v časoch vyhroteného národnostného útlaku. Milan Rastislav Štefánik zasa dokázal zjednotiť a získať všetky odbojové skupiny, ktoré nie vždy vedeli, čo chcú, pre myšlienku nového štátu. A za Alexandrom Dubčekom kráčali milióny ľudí, lebo verili, že socializmus môže mať ľudskú tvár.

 

Keď dnes Robert Fico vyzýval médiá, politikov a cirkvi, aby sa pozreli na to, čo dosiahlo Slovensko, objektívnejším spôsobom, neponúkol svojim partnerom, kritikom a oponentom nič pozitívne, na čom by sa dala stavať budúcnosť, iba alternatívny pohľad na jeho vládnutie. V atmosfére, kde opozícia vykrikuje na predsedu Smeru, že je politický skrachovanec, on na lídrov opozície, že sú poloblázni, Boris Kollár nazve Andreja Danka šmejdom, on jeho mafiánom atď., si aj Robert Fico musí uvedomiť, že nie je riešením, ale súčasťou problému. Dlhé roky polarizovať spoločnosť, a potom jednoducho prísť a karhavo napomínať ostatných, aby sa zmierili, pričom ani túto reč neustál bez toho, aby neobvinil opozíciu z toho, že ponúka len deštrukciu – takto to jednoducho nefunguje. Len málokto môže považovať takto podanú ruku za úprimné gesto.

 

Dnes v slovenskej politike chýba nielen zjednocujúca myšlienka, ale aj mediátor sporov. Po tom, čo Andrej Kiska prestal predstierať nadstraníckosť, jednoznačne sa postavil do úlohy hlavy opozície a deklaroval zámer prevziať moc, už Slovensko fakticky nemá prezidenta. V celom ústavnom systéme niet osoby, ktorú by politické spektrum rešpektovalo v úlohe arbitra. A to je pri prehlbujúcej sa polarizácii slovenskej spoločnosti veľmi nebezpečný jav.

 

Tento štát treba založiť odznova. Doslova i metaforicky. Treba ho založiť na hodnotách všeobecnej participácie, teda účasti všetkých, ktorých sa to týka. Len zákony, ktoré tvoríme, si dokážeme osvojiť, pripomínal Rousseau. Len štát, ktorý si sami budujeme, môžeme považovať za vlastný, len ústava, ktorú si odsúhlasíme, sa môže stať jej základným zákonom a meradlom všetkých záležitostí, len ľud, ktorý je tvorcom dejín, sa s nimi môže zmieriť. To nám pripomína poučenie zo 17. júla 1992, ale v symbolickom zmysle aj to zo 17. júla 1843.