Ľavicové princípy sú princípy trvalého odporu

Albert Marenčin

Narodil sa 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou. Študoval na FFUK v Bratislave (slovenčina a francúzština) a na parížskej Sorbonne (Vysoká škola politická a Vysoká škola filmová, IDHEC). Pracoval ako redaktor Národnej obrody, hlásateľ Česko-slovenského vysielania Francúzskeho rozhlasu v Paríži, neskôr scenárista, dramaturg a umelecký vedúci 1. Tvorivej skupiny Slovenskej filmovej tvorby. Z filmov, na ktorých sa podieľal, sú najznámejšie Pieseň o sivom holubovi (1959) a Prerušená pieseň (1959). V roku 1972 ho za umeleckú činnosť a politické postoje prepustili zo zamestnania a vylúčili zo všetkých umeleckých a profesijných zväzov so zákazom tvorivej a publikačnej činnosti v oblasti kultúry do roku 1989. Až do novembrového prevratu pracoval v centrálnej evidencii zbierok Slovenskej národnej galérie.

Rozsah jeho umeleckej tvorby je veľmi široký a žánrovo pestrý. Okrem filmových scenárov písal básne, eseje, prózy, prekladal z francúzštiny, kreslil surrealistické koláže. Za svoju prekladateľskú činnosť získal množstvo domácich a zahraničných ocenení, medzi nimi aj známy francúzsky Rytiersky rad za umenie a literatúru (1993).

Vašu mladosť formovalo Slovenské národné povstanie. Boli ste partizánom?

Áno. Patril som k skupine Čapajev, ktorá operovala v Slanských vrchoch.

Kedy ste sa k nim dostali?

Ešte pred Povstaním, tuším v máji 1944. Vtedy nás však poverovali inými úlohami ako si ľudia pri slove partizán zvyknú predstavovať.

Napríklad?

Napríklad zohnať peniaze a bezpečne ich doručiť na patričnú adresu. V hre boli spravidla milióny korún.

Na čo ste ich použili?

Zväčša na nákup zimného šatstva.

A inak?

Udržiaval som spojenie s Bratislavou. Pamätám si na veliteľa jednej žandárskej stanice – volal sa Borovský – ktorý spolupracoval s partizánmi, vymieňali sme si odkazy.

Dnes je veľmi populárne hľadať medzi partizánmi banditov…

Boli aj takí. Dokonca si spomínam na jeden či dva prípady, keď ich partizáni museli zlikvidovať. Postrieľať.

Partizáni partizánov?

Neboli to partizáni. Boli to banditi. Často medzi nimi boli Rusi, a preto ich ľudia považovali za partizánov. Všetko, čo hovorilo po rusky, sa považovalo za partizánov. No a títo kradli, zbíjali. Niekedy si dokonca myslím, že ich nasadili Nemci – ako provokatérov.

Zúčastnili ste sa na takomto ťažení proti banditom?

Ja? Nie. Ale vedelo sa, že v jednej dedine pri Giraltovciach museli postrieľať celú takúto skupinku.

Svoju profesionálnu dráhu ste začali ako novinár. Ako ste sa dostali k žurnalistike?

Celkom nevinne. Ešte ako študent za Slovenského štátu som písal recenzie rozhlasových hier do martinských Národných novín. To boli, myslím, jediné slušné noviny v tom čase, ktoré sa nepodlizovali režimu. Dohodil mi to Ivan Terén. A tak som zároveň dostal povolenie kúpiť si rádio…

Povolenie?!

No iste. Počúvať zahraničný rozhlas bolo zakázané. Preto ste museli dostať povolenie na prijímač a aj ten vám zaplombovali. Ale ľudia sa v tom väčšinou vyznali, a tak si to vždy vedeli urobiť tak, aby mohli predsa len počúvať Londýn alebo Moskvu.

Vyhovovala vám takáto práca?

Ale áno. Bol som veľmi šťastný. Už aj preto, že Laco Novomeský bol pre mňa už z gymnaziálnych čias vzorom nielen ako básnik, ale aj ako novinár.

Potom však prišlo Povstanie…

Cez Povstanie som krátko pracoval v ZAS (Zpravodajskej agentúre Slovenska). Podmienky boli naozaj partizánske. Mali sme len jedno rádio a s uchom na prijímači sme sa pokúsili zachytiť Londýn alebo Moskvu. Z toho sme potom vyrábali agentúrne správy. No a keď som po oslobodení prešiel okľukou cez Podkarpatskú Rus do Košíc, oslovil ma jeden dávny priateľ, tiež povstalec (už vtedy v pomerne vysokej funkcii), a spýtal sa ma, čo by som chcel robiť.

Ako to myslel?

Tak, ako to povedal. Vtedy vládla takmer revolučná eufória, stačilo sa spýtať. Mohli ste ísť do Bratislavy, do Prahy, na ministerstvo, kdekoľvek. Tým skôr, keď ste boli účastníkom Povstania. Nuž a ja som povedal, že by som chcel robiť noviny.

Nebolo to priskromné želanie?

Tak sa to videlo aj jemu. Dohováral mi, že ako povstalec mám všade otvorené dvere. Mne však stačili noviny. A tak to povedal Lacovi Novomeskému, ktorý dal pokyn Jánovi Trachtovi, aby ma vyskúšal.

Vyskúšal?

Áno. Trachta mi dal napísať nejakú drobničku. Ak sa dobre pamätám, týkala sa jednej tragédie, pri ktorej mína usmrtila dve deti. Tak som sa stal redaktorom Národnej obrody.

Kde ste sedeli?

Väčšinou doma.

Myslím, ako redakcia…

Veď vravím – doma. Redakcia nemala stále sídlo. Noviny sme vyrábali vlastne na kolene.

A Novomeský?

S ním ako šéfredaktorom som do styku prakticky neprišiel. On komunikoval iba s Trachtom, ktorý bol jeho zástupcom a výkonným šéfredaktorom.

Akú rubriku ste mali na starosti?

Robil som prakticky všetko. Čo prišlo. Takým vyhraneným tam bol hádam iba Laco Saučin, ktorý robil vynikajúce zahraničnopolitické analýzy. Novomeský si ich veľmi pochvaľoval.

Cítili ste ako novinár nejaké politické tlaky?

Nespomínam si. Tie časy boli veľmi žičlivé, ako to už v takých revolučných prechodných obdobiach býva. Možno len raz, keď som napísal fejtón o podľa mňa neprimeranom trestaní kolaborantov, mi zatelefonoval Novomeský.

Čo vám povedal?

Riadne mi vynadal, že som jednou hlúpu metaforou zničil všetko, o čo sa on usiluje.

Vyvodil z toho nejaké dôsledky?

Nie. Považoval to za hlúposť. Za ľavičiarsky dogmatizmus.

Kedy ste vstúpili do komunistickej strany?

Začiatkom štyridsiatych rokov. Pravda, vtedy bola ilegálna. V Prešove pracovala päťčlenná skupina mladých ľudí, ktorej som bol členom.

Čím ste sa zaoberali?

Väčšinou šlo o rozmnožovanie a šírenie protifašistických letákov. Ale bolo to skutočne krátke obdobie, lebo čoskoro som odišiel do Bratislavy.

Čo sa stalo s ostatnými?

Boli to Židia. Všetci boli deportovaní v prvom transporte. Keď som sa vrátil domov na prázdniny, už som ich nenašiel.

Angažovali ste sa v komunistickom hnutí aj neskôr?

Keď som sa prihlásil do partizánskej skupiny Čapajev, dali mi podpísať dva formuláre. Okrem partizánskej prísahy to bola aj prihláška do strany.

A po vojne?

V oslobodených Košiciach som sa prihlásil opäť, vlastne už tretíkrát. Nikdy ma neprijali.

Viete prečo?

Akiste pre môj buržoázny pôvod. Presviedčali ma, že užitočný môžem byť aj ako nestraník.

Obdobie stalinistických represálií ste teda prežili mimo KSČ. Stranícka legitimácia vám však neunikla…

To bolo paradoxne v období, kedy som už vôbec nepomýšľal na vstup do komunistickej strany. Ale funkcia hlavného dramaturga si to jednoducho vyžadovala. Mohli ste sa rozhodnúť: alebo sa formálne stanete členom KSČ, alebo máte po kariére. Myslím si, že za takýchto okolností som bol slovenskej kultúre užitočnejší so straníckou knižkou.

Chcete povedať, že byť v strane bola dobrá vec?

Áno. Tvrdím, že to bolo za danej situácie užitočné aj potrebné. Ako straník som mohol presadiť veci, ktoré by som inak nebol dokázal.

Ako na vás pôsobili päťdesiate roky?

Veľmi dezorientujúco. Keď som videl, že súdia ľudí, ktorých som osobne poznal, ktorých som si dokonca vážil, bol som veľmi zmätený. Propaganda bola veľmi presvedčivá. Kto sa dnes chvastá, že už vtedy rozpoznal obludnosť režimu, jednoducho nehovorí pravdu. Mnohí tomu uverili.

A vy osobne?

Spočiatku azda aj ja, ale bral som to vždy s určitou rezervou. Možno aj preto, že v tom čase som už mal prečítanú Trockého Zradenú revolúciu. Ale sám som nevedel pochopiť konanie tých obžalovaných a namiesto toho, aby som sa usiloval myslieť na nich ako na nevinných, snažil som sa v duchu vysvetliť a ospravedlniť ich údajnú protištátnu činnosť. Dosť dlho som tie procesy považoval za nevyhnutný sprievodný jav studenej vojny.

Ubralo vám toto obdobie z ľavicového presvedčenia?

To nie. Nikdy som nestotožňoval myšlienku s konkrétnou osobou, v tomto prípade s Gottwaldom, Slánským či Širokým. Videl som síce, že politická prax sa čoraz viac vzďaľuje od pôvodnej komunistickej myšlienky, ale, priznám sa, nejako hlbšie som to neskúmal.

Kým Bohumil Hrabal a Zdeněk Mlynář na Staromestskom námestí v Prahe 25. februára 1948 jasali, Egon Bondy sa na celú vec díval skepticky. Ako pôsobil február 1948 na vás?

Pravdupovediac, trochu ma zaskočil. Okrem iného aj preto, že som ho prežíval v Paríži. Na predfebruárový vývoj som sa nepozeral tak kriticky, aby sa mi videlo šťastné takéto riešenie. To, čím strašil Západ, že Sovietsky zväz získal ďalší satelit, sa mi zdalo celkom vierohodné. Ale zasa mi to ani nevadilo. Nepovažoval som to za nič zlé. Nebolo to demokratické podľa známych šablón, ale nebolo to zlé.

Do Slovenského filmu ste nastúpili v období, keď prednosť pred kvalitou mali politické agitky. Dal sa vôbec v tom období nakrútiť dobrý film?

Keď som začal pracovať v kinematografii, slovenský film – to boli vtedy vlastne iba Vlčie diery a Čertova stena. Ale to boli predfebruárové filmy. Ďalší film, Katka, sa už robil v súlade s novým režimom. Sľubne sa vyvíjala príprava filmu Priehrada. Jeho scenárová predloha od Tatarku a Laholu bola veľkolepá. Umelecká rada ju však v pôvodnej podobe totálne zamietla, a to, čo z toho vzniklo, keď sa filmu ujal Paľo Bielik, bolo jednoducho zdrvujúce.

Agitka?

Presne tak. Ale nebola jediná. Spomínam si, že Pavlík dosť intenzívne tlačil na to, aby sa nakrútil film o Bučine Zvolen.

Myslíte dokument?

Nie. Hraný. Podobne ako z boja proti kovoroľníctvu vznikol film Lazy sa pohli.

Spomínali ste nejakú umeleckú radu. Bol to vari krycí názov pre cenzúrnu komisiu?

V podstate áno. Scenár v tom čase – to bol materiál určený predovšetkým pre politickú vrchnosť. A politickú cenzúru vykonávali priamo umelci.

Ktorí?

V umeleckej rade sedeli Andrej Bagar, Mikuláš Huba, Július Šefránek, krátko aj Juraj Špitzer. Na ostatných sa nepamätám. Oni rozhodovali o tom, čo sa nakrúti a čo nie.

Dotklo sa takéto rozhodovanie aj vašich prác?

Spočiatku mi zamietali jeden scenár za druhým. Ale keby aj neboli zamietli, nebolo režiséra, ktorý by sa ho ujal.

A čo Paľo Bielik?

Ten mal veľmi svojráznu predstavu o filme. Americká kovbojka – to bol jeho žáner.

Vy nemáte príliš vysokú mienku o Paľovi Bielikovi…

Bol to veľký „naturtalent“, samouk s citom pre dramatické napätie. Ale keby bol mal voľné ruky, bol by nakrúcal kovbojky. Majster kat – to bol výraz jeho duše. K tomu ostatnému ho prinútili.

Vrcholom vašej filmovej kariéry bolo miesto hlavného dramaturga. Čo paralyzovalo rozvoj slovenského filmu okrem cenzúry?

Nedostatok odborníkov. Ale cenzúra bola predsa len prioritná. Veď do začiatku šesťdesiatych rokov vznikali u nás filmy predovšetkým na stranícku objednávku. A keď toho bolo pre súdruhov priveľa, žiadali si niečo oddychové.

Určite z toho boli aj nejaké únikové cesty.

Ak ste chceli uniknúť, najlepšie bolo čerpať látku z Povstania, alebo nakrúcať klasiku. Tiež môj prvý scenár, ktorý mi sfilmovali, bola adaptácia Kalinčiakovej Reštavrácie. Aj som si ho najmenej vážil.

Prvý film, s ktorým ste prerazili, bola Pieseň o sivom holubovi. Možno ho považovať za určitý zlom, keďže po prvý raz sa tu historická téma zobrazovala bez povinného pátosu. Bola to náhoda či programové smerovanie?

Ako hlavný dramaturg som v šesťdesiatych rokoch okolo seba sústredil nových mladých ľudí. Prišiel Jakubisko, Haverta, Hanák. Všetko to boli absolventi pražskej FAMU. To bolo veľmi dôležité, lebo dovtedy sa v slovenskej kinematografii pohybovali iba amatéri, samoukovia. Spolu sme vytvorili veľmi dobrý kolektív, rozbíjali sme staré šablóny a – čo bolo pre nás veľmi dôležité – filmy, ktoré sme si schválili v skupine, sme už nemuseli poskytovať žiadnym politickým orgánom.

V období normalizačných čistiek vás však vyhodili z práce. Čím to odôvodnili?

Tým, že veľká časť filmov, ktoré boli za mojej éry nakrútené, bola zakázaná. A keďže boli zakázané, nemohli sa premietať. A keďže sa nemohli premietať, nemohli na seba zarobiť. Podčiarknuté sčítané: spôsobil som škodu slovenskej kinematografii vo výške 26 miliónov korún…

Zapojili ste sa do disentu?

To šlo mimo mňa. Ja som si svoj disent odkrútil v česko-slovenskej surrealistickej skupine v Prahe. V tom čase sme sa stretávali asi dvakrát za mesiac. Pravda, naša činnosť nebola vyslovene politická, ale viacerí surrealisti boli aj tak pod dohľadom Štátnej bezpečnosti. Napríklad vedúci skupiny, Efenberger, podpísal aj Chartu 77, a celých desať rokov robil nočného vrátnika.

Napriek týmto skúsenostiam ste si po celý život zachovali ľavicové zmýšľanie. Zdá sa mi, akoby surrealizmus bol pre vás akýmsi únikom pred dogmatickým socialistickým realizmom…

Viete, pre mňa je surrealizmus príťažlivý najmä pre svoj vzbúrenecký charakter, odmietanie daného stavu, revoltu. Preto som hľadal svoje idoly vo Fourierovi, Marxovi, Bakuninovi, Trockom a podobných.

Chcete povedať, že sa považujete za utopického socialistu?

To zasa nie. Ale my sme si zvykli vnímať slovo utópia takmer pejoratívne, akoby utopisti boli nejakí rojkovia a blázni. Ja si však myslím, že je to integrálna súčasť vízie. Skutoční veľkí reformátori vždy uskutočňovali idey, ktoré sa dovtedy všeobecne považovali za utopické. Utópia musí ostať jednou zo základných čŕt revolučného socialistického postoja k realite.

Občas sa mi zdá, že ako surrealista sa staviate k ľavicovým myšlienkam skôr recesisticky.

Nie, to rozhodne nie. Mne sa skôr zdá, že od chvíle, keď sa stratila vízia svetovej revolúcie, ľavica stagnuje, upadá, iba sa motká, koriguje pravicovú politiku, bez ozajstnej ucelenej vízie, predstavy vlastnej alternatívy – celkom nič.

Martin Porubjak sa nedávno trochu pohŕdavo vyjadril, že väčšina divadiel na Západe je ľavicová. Čo tým, podľa vás, myslel? A možno vôbec hovoriť o ľavicovom divadle, ľavicovej kultúre?

U mňa znamená ľavicovosť permanentný odpor. Odpor proti existujúcemu poriadku, ktorý je vo svojej podstate represívny. Ak teda uvažujeme v takomto duchu, potom by sa dalo naozaj tvrdiť, že povedzme francúzske divadlá sú ľavicovejšie ako naše.

Slovenská kinematografia sa dnes prakticky rozpadla. Čo ju dokáže dať dokopy?

Je to pri súčasnej politike vôbec možné?

Pýtam sa ja.

A ja neviem odpovedať.

Kde vás zastihol 17. november 1989?

Zhodou okolností v Prahe. Mali sme tam surrealistickú schôdzku.

Ako na vás zapôsobili nasledujúce dni?

Bolo to strhujúce, úžasné. Stál som v dave vo chvíli, keď na Václavskom námestí po prvýkrát rečnil Dubček. Po prvých slovách bol taký aplauz, také nadšenie, že vás to nemohlo nechať chladným. Ale odhliadnuc od toho, už vtedy som sa vyjadril, že mám veľké obavy z ďalšieho vývoja.

Aké konkrétne?

Pôvodne som mal predstavu, že november 1989 bude pokračovaním prerušenej Pražskej jari. Dlho mi však táto predstava nevydržala.

Čoho ste sa najviac obávali?

Nacionalizmu – slovenského, ale aj českého. A ľudákov.

Ľudákov?

Nebohý Milan Šimečka bol v tom čase veľmi nadšený Čarnogurským. Nielen Jánom, ale aj jeho otcom Paľom. Keď som pred ním vyslovil obavy, aby sa u nás nezačali oživovať neoľudácke myšlienky, Šimečka to evidentne podceňoval. Možno som bol vtedy medzi prvými, ktorý predpovedal rozpad Česko-Slovenska. Ale musím povedať, že pokiaľ ide o Čarnogurských, svoj vtedajší názor som podstatne skorigoval.

Myslíte si, že tento vývoj sa dal zvrátiť?

Som presvedčený, že všetky národnostné problémy sa dali vyriešiť pri dobrej vôli oboch strán v rámci existujúcej federácie. Rovnako som presvedčený, že pri terajšej dvojici Dzurinda – Zeman by k rozdeleniu štátu nedošlo.

V roku 1989 nevypukol iba prevrat. V roku 1989 zomrel aj Dominik Tatarka. Dnes, pri okrúhlom výročí jeho smrti sa opäť jeho meno skloňuje vo všetkých pádoch a opäť sa tí istí ľudia pokúšajú o „privatizáciu“ tejto nespútanej osobnosti.

Súhlasím s vami. Ťažko sa mi počúva, keď z neho chce ktosi silou-mocou spraviť pravičiara alebo národniara alebo ho jednoducho iba tak strčiť do svojej úzkej ideologickej škatuľky. Svedčí o tom aj projekcia posledného filmu o ňom. Tá snímka bola koncipovaná tak, akoby hlavná línia jeho života a diela viedla od ateizmu do lona cirkvi a od komunizmu po konzervativizmus.

A nie je to tak?

Je to oveľa zložitejšie. Podľa mňa sa tam nepovedalo to podstatné: že Tatarka bol človek veriaci. Nie však v religióznom slova zmysle. Pre neho bola viera predpokladom života a tvorby. To, čo je pre mňa utópia, bola pre Tatarku viera. Dominik veril v ľudí, v človeka, v národ, v pokrok, v dobro. Je pravdou, že v mladosti veril v Boha. Ale treba sa pozrieť na súvislosti. Vychovávala ho sama matka, vdova uprostred šiestich detí, dievčat. Bol teda jediný chlapec, všetkými hýčkaný. Matka do neho vkladala veľké nádeje, želala si, aby sa stal farárom. Tatarka sa ním nielenže nestal, ale zaprel aj svoju vieru. Keď sa k nej na smrteľnej posteli opäť prihlásil, žiadal tým vlastne odpustenie od matky. Viera v Boha sa mu vrátila vlastne prostredníctvom výčitky svedomia. Navyše, tým nijako nezaprel svoje politické presvedčenie.

Chcete vari povedať, že ostal ľavičiarom?

Ale áno. Neodmietal socialistické idey, ale ich realizáciu v praxi a takých, čo tieto myšlienky pod rúškom pragmatizmu deformovali.

Niektorí jeho nekritickí ctitelia však tvrdia opak. Navyše, mám pocit, že keby dnes Tatarka žil a videl, ako sa jedna skupinka snaží využiť jeho meno na svoje politické ciele, asi by ich niekam, s prepáčením, nakopal…

Asi áno, asi áno. Ale nielen to. Keby tí ľudia, čo si ho dnes prisvojujú, vedeli, čo si on o nich myslel…

Nebudeme menovať?

Nie. Myslím si, že vieme, o ktorých hovoríme.

Ale napriek tomu sa pohyboval predovšetkým v disidentskom prostredí…

Pozor. Aby nevzniklo nedorozumenie: medzi seba ho začali pozývať až v posledných štyroch či piatich rokoch, kedy chodil aj do Prahy. To nebola dlhá história. Musím povedať, že Ďuro Špitzer a ja sme boli jediní, ktorí s ním dlhé roky pravidelne komunikovali a navštevovali ho.

Akú mienku mal o Václavovi Havlovi?

Vysokú. Vysokú ako o človeku. Ale nie ako o spisovateľovi. Havel a dramatik? Nad tým vždy pohrdlivo mávol rukou. Podobne ako keď si Milan Šimečka hovoril, že je filozof. Tatarkovi to vždy dvíhalo obočie.

A čo Vladimír Mináč?

Vôbec sa nestretávali. Tatarka ním pohŕdal. Videl v ňom človeka mocichtivého, oportunistického, kariéristického. Presný opak Alfonza Bednára, ktorý bol Dominikov dlhoročný priateľ a ktorý raz za ním prišiel a povedal mu: Ty, Dominik, ja sa ti strašne hanbím. A Tatarka mu na to: Veď aj máš za čo. Pritom Bednár nebol kolaborant, bol to statočný človek, na rozdiel od Mináča. Toho Dominik zavrhoval najviac.

Navštevoval ho v tom období niekto z oficiálnej politickej garnitúry?

Istý čas za ním chodil Koyš, občas aj Válek. Raz mi dokonca Dominik hovoril, že to bolo aj naopak. V jeden deň prijal Válkovo pozvanie a prišiel k nemu. Minister mu hovorí: Čo si dáš, Dominko? Francúzsky koňačik alebo ruskú vodku? Tatarka na to: Nič nechcem. A Válek: Ale predsa len, čím by som ti urobil radosť? Na to Tatarka povedal: Daj mi Kultúrny život. Válek sa zasmial, začal sa krútiť, že veď vieš, v akej som situácii a tak. A Tatarka odvetil: Ak ani to nemôžeš, tak načo si ministrom? Choď preč!

Čo si myslíte, keby dnes Tatarka žil, kde by sa pohyboval politicky?

Nemám potuchy. Jeho chcel vždy niekto zatvoriť do škatuľky, do ktorej sa nezmestil. Tatarka by bol asi veľmi nešťastný z týchto strán a straničiek, rovnako ako aj z prezidentských kandidátov. A možno ešte nešťastnejší ako za bývalého režimu. Vtedy nás spájal odpor. Kto má už dnes chuť odporovať?

S hosťom SLOVA sa zhováral Eduard Chmelár

(vyšlo 26. mája 1999 v Slove)

http://www.noveslovo.sk/c/25830/Lavicove_principy_su_principy_trvaleho_odporu