Kontexty prvej víťaznej bitky nad Osmanskou ríšou

Slávna bitka pri Veľkých Vozokanoch, ktorá sa odohrala presne pred 365 rokmi, nemala veľký strategický význam. Bola to však prvá víťazná bitka nad Osmanskou ríšou na našom území, a tak značne zvýšila sebavedomie uhorských obrancov, ktorí po prvý raz dokázali, že votrelcov je možné poraziť. Čo však tejto bitke predchádzalo a ako sme sa dostali do konfliktu s Osmanskou ríšou?

 

Bitka pri Moháči z augusta 1526 je udalosť európskeho významu porovnateľná s pádom Carihradu roku 1453. Turci síce vpadli do Európy už roku 1454 a do roku 1459 si podmanili Srbsko, no až keď turecké kanóny zmasakrovali uhorskú armádu na moháčskych poliach, európske mocnosti to pochopili ako bezprostredné ohrozenie. Keďže kráľ bol mŕtvy a jeho vojsko rozprášené, obranu Uhorska spočiatku ani nemal kto organizovať, a tak Turci rýchlymi nájazdmi začali čoskoro ohrozovať nielen Budín, ale už roku 1529 sa po prvýkrát pokúsili dobyť aj Bratislavu a Viedeň. Z hľadiska slovenských dejín mal však rovnaký, ak nie väčší význam ako moháčsky masaker pád Budína v roku 1541 a následný faktický zánik samostatného historického Uhorska. Rozhodol totiž o najvýznamnejšom a najstrategickejšom postavení Slovenska v doterajších európskych dejinách, ktoré trvalo takmer 150 rokov. Slovensko sa v 16. a 17. storočí stalo hlavným oporným múrom Európy, baštou, ktorú sa rozhodli Habsburgovci stoj čo stoj udržať, dejiskom hrdinských zápasov, v ktorých krvácali spoločne bok po boku Slováci i Maďari, ale aj iné národnosti. Osobitosť tohto územia si veľmi rýchlo uvedomila aj Osmanská ríša, ktorá v spisoch dobových historikov, ale aj na mapách používala označenie Tót vilájeti – Slovenská krajina.

 

Slovensko sa počas tureckej okupácie strednej Európy stalo centrálnym územím tzv. kráľovského Uhorska. Ústrednú úlohu pri tom zohrali Habsburgovci. A aj keď to nerobili z lásky k tejto krajine, ale zo strategických dôvodov, nemožno im uprieť, že na obranu našej vlasti vynaložili väčšie finančné prostriedky ako tie, ktoré získali z tejto časti okypteného Uhorska. Vďaka nim chránilo uhorsko-osmanskú hranicu takmer dvadsaťtisíc vojakov a na obranu vynakladali takmer dva milióny zlatých ročne. Významnú úlohu pri ochrane južných hraníc zohralo aj vybudovanie obranných pevností. Z tohto uhla pohľadu si treba uvedomiť, že vytvorenie habsburskej monarchie, ktorá zjednotila jedenásť národov do stredoeurópskej veľmoci, malo svoju historickú opodstatnenosť. Bez vzniku Rakúskeho cisárstva by sa nikdy nepodarilo zastaviť tureckú expanziu do Európy, nijaký štát v tomto priestore by sa jej nedokázal ubrániť. Preto je začlenenie Slovenska do tejto ríše jednoznačne pozitívnym okamihom našich dejín, a to bez ohľadu na neskorší vývoj monarchie.

 

No nielen Habsburgovci dotovali obranu južného Slovenska. Okrem povinných príspevkov z ostatných krajín monarchie, najmä z Čiech a Sliezska, ktoré nariadila cisárska Viedeň, schvaľoval nemecký ríšsky snem od roku 1530 tzv. tureckú pomoc pre Uhorsko. Vec obrany Slovenska sa stala vecou obrany celej Európy. Vo vtedajšom kresťanskom svete nebolo dôležitejšej vojenskej, politickej, ekonomickej, ale aj kultúrnej úlohy ako za každú cenu udržať túto stredoeurópsku krajinu. Práve preto hovoríme o kardinálnom, kľúčovom význame Slovenska v 16. a 17. storočí, na ktoré sa sústreďovala pozornosť celého sveta. Tu sa odohrával rozhodujúci zápas o budúcnosť Európy a za jej slobodu priniesli najväčšie obete práve obyvatelia tejto krajiny.

 (foto: Iggy Leicht)

Dlhodobá koexistencia Slovákov s Turkami zanechala na tunajšom ľude hlboké stopy, no mala oveľa pestrofarebnejšiu podobu, než jej prisudzovali doterajšie kultúrne predsudky. Predovšetkým si treba uvedomiť, že život na slovenskej strane hranice nebol o nič lepší ako život na území okupovanom Osmanskou ríšou. Keď roku 1554 Turci dobyli strategicky významný Fiľakovský hrad, začlenili južné oblasti Slovenska do svojej správy a rozdelili ich na štyri sandžaky (správne okresy). Slovenskí poddaní mali v tureckých sandžakoch rozhodne lepšie podmienky ako v uhorských župách. Osmanská moc ich chránila dôslednejšie ako habsburská a nemuseli ani pracovať na panskom – Turci od nich požadovali iba platenie daní. Podľa zistenia maďarského historika Gyulu Káldy-Nagya Osmanská ríša investovala do okupovaného Uhorska trikrát viac prostriedkov ako získala z daňových výnosov od domáceho obyvateľstva. Navyše osmanské prostredie bolo kultúrne a jazykovo tolerantné, neuchyľovalo sa k nijakej asimilácii, kým na neobsadených zvyškoch Slovenska prebiehala v 17. storočí krvavá agresívna rekatolizácia. Platilo pravidlo, že ak boli splnené požiadavky moslimských okupantov, Osmani nezasahovali do vnútorných záležitostí podriadených kresťanov a ponechávali im tak národnostnú, ako aj náboženskú slobodu. Neexistovali u nich ani prísne oddelené triedy aristokracie a nevoľníkov, za vojenské zásluhy alebo prostú lojalitu sa mohol stať šľachticom aj radový vojak či sedliak.

 

Uhorská komora vysielala do pohraničného pásma hajdúchov, ktorí podľa dobových záznamov na niektorých miestach vraždili a lúpili horšie ako turecké oddiely, prípadne sami predávali Turkom kresťanských zajatcov. V dôsledku toho obyvateľstvo pociťovalo neraz väčšie sympatie k tureckým okupantom, pretože sa im videli kultivovanejší, ako vojaci disciplinovanejší a ako poddaní lojálnejší voči svojmu sultánovi ako uhorská šľachta voči kráľovi. Uhorský snem v Bratislave sa napríklad v lete 1567 musel zaoberať tým, že obyvatelia niektorých slovenských dedín prezrádzali Turkom vpády cisárskych vojsk.

 

Odhliadnuc od neúspešného pokusu dobyť Bratislavu osmanské oddiely po prvýkrát napadli Slovensko roku 1530: Považie vyplienili po Piešťany, Ponitrie po Bojnice a Pohronie po Hronský Beňadik. Odvtedy podnikali časté lúpežné nájazdy. Prvá významná bitka na našom území s Turkami sa odohrala v auguste 1552 pri Plášťovciach neďaleko Levíc a skončila sa masakrom. Pádom Fiľakova o dva roky neskôr sa začína obdobie tureckej okupácie južného Slovenska. Najťažšia a najkrvavejšia etapa bojov sa skončila smrťou Sulejmana I. roku 1566, no výboje pokračovali aj potom a roku 1575 (po ofenzíve, keď sa Turci zmocnili troch dôležitých pevností – Modrého Kameňa, Divína a Drienova) dosiahlo osmanské panstvo na Slovensku najväčší územný rozsah. No aj napriek tomu si treba uvedomiť, že vďaka húževnatému odporu na uhorsko-osmanskej hranici sa Turkom nikdy nepodarilo dobyť celé Slovensko.

 

Až do roku 1593 sme v podstate iba ustupovali. Vtedy sa však cisárske vojská zmobilizovali a Rudolf II. nariadil prechod k protiofenzíve. Začala sa tzv. Pätnásťročná vojna. Spočiatku zaznamenávala výrazné úspechy a roku 1595 sa dokonca podarilo na krátky čas zlikvidovať tureckú okupáciu Slovenska. Už o rok neskôr však došlo k zvratu. Napokon boli obe strany také vyčerpané, že nevládali ďalej stupňovať konflikt a 11. novembra 1606 podpísali v ústí rieky Žitava dôležitý mier, ktorý odštartoval novú etapu v uhorsko-osmanských vzťahoch. Žitavským mierom Osmanská ríša po prvý raz uznala habsburskú monarchiu za rovnocenného partnera. Na základe mierovej zmluvy Turci kontrolovali už iba šesťdesiat slovenských obcí zahŕňajúcich úzky pás medzi Dunajom a Ipľom a južnú časť Gemerskej stolice.

 

Hoci Žitavský mier priniesol na uhorsko-osmanskú hranicu v porovnaní s predchádzajúcim storočím viac pokoja, toto obdobie rozhodne nemožno nazvať mierovým. A to nielen pre stavovské povstania, ale aj časté lúpežné prepady na oboch stranách. Išlo skôr o veľmi krehké prímerie. Drancovaniu unikli len dediny, ktoré platili Turkom dane – tým Osmani vystavili ochranný list. Na jednu z takýchto lúpežných výprav sa vydal počas žatvy a zberu úrody kapitán ostrihomskej posádky Kara Mustafa. Dal dohromady štyri tisícky mužov, prevažne z podmaneného Ostrihomu, Štúrova, Budína a Pešti, a vydal sa rabovať popri rieke Nitre. Dostali sa až pod Tríbeč, kde vyplienili majetky Forgáčovcov a Oponických. Tu sa rozhodli s veľkým lupom vrátiť. Do cesty sa im však postavil kapitán novozámockej posádky, gróf Adam Forgáč. Na hradskej, ktorá spájala Požitavie s Pohroním, pri veľkovozokanskom Starom háji, dal postaviť vozovú hradbu a čakal na nepriateľov s 1300 dobrovoľníkmi. V tejto bitke nešlo o nič iné ako o česť. O vedomie, že nikto nás nemôže svojvoľne obrať o slobodu a okrádať o naše majetky. Symbolické bolo, že proti sebe stáli dvaja veľkí vojvodcovia. Neskorší veľkovezír Kara Mustafa, ktorý velil spojeným osmanským vojskám v historickej bitke pri Viedni a gróf Adam Forgáč, ktorý utrpel takisto porážku v bitke o Nové Zámky. No kým Forgáč bol iba rok väznený a následne zbavený obvinení, Mustafa bol ako hlavný vinník potupnej porážky zbavený všetkých hodností a na príkaz sultána zavraždený. Bitka pri Veľkých Vozokanoch 26. – 27. augusta 1652 sa napokon skončila krvavou porážkou tureckého vojska. Napriek tomu, že Forgáč čelil štvornásobnej presile osmanských oddielov, na rozdiel od nich mal k dispozícii kanóny. V boji padlo až 19 významných osmanských veliteľov, no na uhorskej strane zahynuli aj štyria príslušníci významného šľachtického rodu Esterházy.

Nová otvorená vojna prepukla v rokoch 1663 – 1664. Päťdesiattisícová armáda Köprülüzáde Ahmeda Pašu dobyla v septembri 1663 najzápadnejšiu a najdôležitejšiu protitureckú pevnosť Nové Zámky. Za vlády tohto veľkovezíra (ktorý považoval za svoj najvýznamnejší vojenský úspech práve obsadenie novozámockej pevnosti) dosiahla Osmanská ríša najväčší územný rozsah. Samotný Köprülüzáde Ahmed Paša bol Albánec, osmanskí bojovníci na Slovensku boli väčšinou islamizovaní balkánski Slovania a len v menšej miere Turci, Arabi či Peržania, preto je presnejšie hovoriť o osmanskej ako o tureckej okupácii.

 

Dobytie strategicky významných Nových Zámkov vyvolalo ohlas v celej Európe. Tragickú a hrdinskú obranu tohto slovenského mesta opísal anglický publicista Henry Marsh v knihe Nový prehľad Tureckej ríše, ktorú vydal ešte toho istého roku v Londýne. Uvádza v nej, že pád Nových Zámkov vyvolal v obrancoch kresťanskej Európy pocit frustrácie a následky vyčíňania osmanských vojakov prirovnal k apokalypse. „Oheň bolo vidieť z tridsiatich kilometrov, krajina sa menila na kopu popola… akoby ľudstvo bolo uvrhnuté do zatratenia a príroda uprostred nesčíselných spôsobov mučenia umierala.“ Adam Forgáč, obranca Nových Zámkov a hrdina bitky pri Veľkých Vozokanoch, neuveriteľne podcenil situáciu, keď proti dvadsaťtisícovej osmanskej armáde poslal len päťtisíc mužov. Po tejto porážke mu už nepomohli ani posily z Komárna a Rábu. V záverečnej fáze obliehania Nových Zámkov v auguste 1663 bolo pod hradbami mesta až stotisíc osmanských vojakov. Turci najprv vypálili do tla okolité obce a navždy vymazali z mapy sveta dediny Lék, Gúg a Letomostie. Potom takmer dva mesiace sužovali okolie a zmasakrovali tisíce ľudí. Po zrútení stien Fridrichovej bašty a po tom, čo Turci garantovali obrancom slobodný odchod z mesta sa 24. septembra 1663 uhorská posádka vzdala. Na 22 rokov sa stali Nové Zámky centrum osmanskej provincie, ktorá sa rozprestierala na území dnešného západného Slovenska a severného Maďarska. Na jej čele stál paša Mehmed Kurd, ktorý si vybral za svoje sídlo arcibiskupský palác. Kostoly dal zmeniť na mešity, veže na minarety a z františkánskeho kláštora urobil kasárne pre svojich vojakov.

 

Nielen Slovensko, nielen Uhorsko, ale celá Európa sa cítila ponížená. Nové Zámky boli totiž symbolom. Dali ich postaviť Habsburgovci roku 1571 podľa tých najlepších západoeurópskych noriem. Vďaka tomu boli považované z vojenského hľadiska za najmodernejšiu renesančnú pevnosť v Európe. Mala to byť najsilnejšia predsunutá obrana cisárskej Viedne. Pravdou je, že túto funkciu novozámocká pevnosť spoľahlivo plnila niekoľko desaťročí, odolala mnohým osmanským útokom. Považovali ju za nedobytnú. O to väčší šok a zdesenie zavládlo v Európe, keď prišla správa o páde tejto bašty protitureckého odporu.

 

Dobytie Nových Zámkov malo pre obranu Slovenska katastrofálne následky. V krátkom čase sa dostala do rúk Osmanom Nitra, Levice, Hlohovec a ďalšie mestá, západná časť krajiny bola spustošená. V nasledujúcom roku boli síce Turci porazení, ale Vašvársky mier im ponechal v rukách strategické Nové Zámky. To malo pre Slovensko tragické následky, lebo práve z tohto oporného bodu podnikali Osmani svoje ničivé nájazdy. Niektoré z nich svojou brutalitou zľudoveli, ako napríklad prepad obce Poniky roku 1679.

 

Rozhodujúca bitka, ktorá zvrátila dovtedajší dvestoročný vývoj, sa totiž odohrala pri Viedni 9. októbra 1683. Po nej začali osmanské vojská v panike ustupovať. Habsburský dvor sa na prelome rokov 1683 – 1684 začal pripravovať na veľkú ofenzívu. 43-tisícová armáda pod vedením Karola Lotrinského sa sústredila v Šali a jej hlavná úloha bola už vtedy jasná – dobyť Budín. Ešte predtým ich však čakala jedna veľká prekážka na ceste k tomuto cieľu, najnebezpečnejšia osmanská pevnosť na severnej strane Dunaja – Nové Zámky.

 

Už sme hovorili o tom, že Nové Zámky nemali len strategický význam, ale boli tiež symbolom. Keď padli, Európa to pochopila ako signál, že turecká moc opäť rastie, preto získať ich späť malo byť rovnako signálom, že habsburská moc sa upevňuje. Bola to vec prestíže, ale aj pomsty. Preto sa postoje nesmierne vyhrotili a obe strany sľubovali, že budú bojovať do posledného muža. Po viac ako dvoch mesiacoch obliehania podnikli vojská Karola Lotrinského rozhodujúci útok 19. augusta 1685. Do mesta vtrhli cez zrútené bašty. Záverečná bitka o Nové Zámky, bola krátka, ale krvavá. Osmani kládli len slabý odpor a po dvoch hodinách vyvesili na domoch a opevneniach biele vlajky. Kresťanská armáda to však nebrala na vedomie. Oslobodenie Nových Zámkov sa skončilo strašným masakrom. V panike a na úteku vyvraždili spojenci takmer päťtisíc ľudí, takmer celú osmanskú posádku vrátane žien, detí a starcov. Nikoho neušetrili. Bol to desivý rozdiel v porovnaní s veľkorysosťou, akú preukázali tureckí dobyvatelia pred 22 rokmi.

 

V každom prípade, strata Nových Zámkov zapôsobila demoralizujúco na osmanské jednotky v okolí, ktoré rýchlo opúšťali svoje pozície. V roku 1687 sa dostáva do cisárskych rúk celé Slovensko, čím sa definitívne skončila osmanská okupácia našej vlasti. Tým sa však útrapy neskončili. Krvácajúce Uhorsko muselo v posledných rokoch protitureckých bojov znášať 50 – 70 percent nákladov na cisársku armádu. Palatín Pavol Esterházi, pôvodom z Galanty, napísal, že Uhorsko nezaplatilo za sto rokov toľko peňazí osmanským vojakom, ako za dva roky habsburským. Po zdrvujúcich porážkach, ktoré pripravil tureckej armáde hlavný veliteľ habsburských vojsk v Uhorsku a jeden z najväčších vojvodcov v moderných dejinách princ Eugen Savojský, spečatila definitívny koniec osmanskej nadvlády v Uhorsku mierová zmluva podpísaná 26. januára 1699 v Karlovci. Tým sa začala éra upevňovania habsburskej moci v strednej Európe.