Kladivo a kosák na čarodejnice

Bola by to jedna z ďalších banálnych kauzičiek, súčasť politického folklóru pod Tatrami, ktorá by vzbudzovala vášne nanajvýš na sociálnych sieťach – keby sa do toho zvláštnym spôsobom neobul prezident republiky, ktorý dodal obyčajnému prípadu výtržníctva nový rozmer, zväčšil už aj tak dosť hlboké rozdelenie krajiny a v plnej miere obnažil falošnosť sporu o tzv. slušnú krajinu. Pokúsim sa detailnejšie rozobrať podstatu konfliktu v súvislostiach, ktoré mnohým unikajú.

 

Nemyslím si, že Ľuboš Lorenz patrí do väzenia. Radšej by som v ňom videl Alojza Lorenca – bývalého šéfa ŠtB a spoluzakladateľa Penty. Ale nemyslím si ani to, že polícia voči nemu nemala konať a že si nezaslúži trest. Zvlášť, ak práve tí, ktorí si ho dnes zastávajú, tak často a radi hovoria o potrebe dodržiavania zákonov. Vysvetlime si najprv, čo poškodený pomník vlastne predstavuje.

 

Pamätník 567 padlým vojakom Červenej armády v Košiciach vznikol už v lete 1945 na mieste, kde bolo hneď po oslobodení východoslovenskej metropoly pochovaných 14 sovietskych vojakov (neskôr boli exhumovaní a prenesení na Vojenský cintorín). Dnes je národnou kultúrnou pamiatkou a v jeho popise sa jasne uvádza, že jej súčasťou sú aj kovové znaky červenej hviezdy a kosáka s kladivom. Tieto znaky však neboli inštalované ako symboly komunizmu, ale ako znaky Červenej armády, pod ktorej vlajkou vojaci bojovali a oslobodili Košice. Daniel Lipšic ako Lorenzov advokát môže blafovať, že jediným symbolom Červenej armády bola červená hviezda, ale myslím, že vie, že to nie je pravda. Jednak, ako ukazujem nižšie, insígniami Červenej armády boli aj znaky na rube a líce vlajky, medzi ktoré patrí tiež kosák a kladivo. A potom, Kalmus a Lorenz sa nijako netajili úmyslom odstraňovať aj červené hviezdy. Na pamätník sa vzťahujú medzištátne zmluvy s Ruskom, podľa ktorých akékoľvek zásahy a úpravy musia byť odsúhlasené veľvyslanectvom Ruskej federácie. V auguste 1968, počas demonštrácie proti sovietskej okupácii, rozvášnený dav zničil všetky kosáky, kladivá a hviezdy. V sedemdesiatych rokoch boli obnovené, počas Nežnej revolúcie na prelome rokov 1989 – 1990 boli na základe rezolúcie Občianskeho fóra opäť odstránené. V takomto stave bol pamätník až do roku 2010, keď dalo mesto osadiť nové hviezdy, kosáky a kladivá. V roku 2016 ich však pravdepodobne demolačné duo Kalmus – Lorenz ukradlo a na ich miesto boli dočasne umiestnené napodobeniny z preglejky, ktoré 21. augusta tohto roka opäť strhol Ľuboš Lorenz. Toľko k faktom.

   

(emblém a znaky Červenej armády, rub a líce vlajky)

Chápem všetkých, ktorých sa symbolika komunistického režimu bolestne dotýka, ktorým tieto znaky pripomínajú utrpenie tisícov nevinných ľudí. Avšak v tomto kontexte treba veci posudzovať citlivejšie. Tí vojaci nemohli ani za to, čo sa u nás udialo po roku 1948, ani za to, čo sa u nás udialo po roku 1968. Statočne bojovali proti fašizmu a hrdinsky padli za našu slobodu pod bojovou zástavou, ktorá v ich očiach symbolizovala porážku nacizmu. Choďte sa pozrieť na Olšanské hřbitovy do Prahy, na cintoríny vojakov Červenej armády do Viedne, Budapešti či iných miest. Všade tam sa stretnete s touto symbolikou. Budeme ich ničiť tak ako vandali poškodzujú židovské cintoríny? Dovolíme, aby kadejakí vagabundi brali spravodlivosť do vlastných rúk? Necháme ich, nech ničia kríže, lebo sú symbolom inkvizície, upaľovania bosoriek a masakrov počas križiackych vojen? Možno by Ľuboša Lorenza najal na túto úlohu obchodný reťazec Lidl, iného príčetného spojenca v jeho zámeroch nevidím.

 

Na tomto mieste treba pripomenúť, že to, čo robia Kalmus s Lorenzom, robia v Poľsku a Pobaltí len neofašistické tlupy. Nepovažujem za náhodné, že toto demolačné duo v lete 2014 zneuctilo aj pamätnú tabuľu dvom slovenským vlastencom, ktorí padli v boji proti banderovským bandám. Ľuboš Lorenz dokonca 26. februára 2015 na sociálnej sieti tento čin obhajoval spôsobom sebe vlastným, keď napísal, že banderovci boli len chudáci, nie zločinci, že všetky zločiny boli zinscenované, že obyvateľov severovýchodných obcí nevraždili a že sa tešili ich porozumeniu… Je naozaj pozoruhodné a príznačné, že pod túto drzú lož pridal svoj lajk aj „bojovník proti dezinformáciám“ (v skutočnosti však slovenský Joseph McCarthy) Juraj Smatana. Obhajovať vyčíňanie banderovcov je o to trápnejšie, že ešte dnes žijú ľudia v Zboji, Novej Sedlici, Kolbasove a ďalších obciach severovýchodného Slovenska, ktorí zažili masakre týchto fašizoidných bánd. Keď k tomu dodáme, že Lorenzovým najobľúbenejším tričkom je to s veľkým znakom NATO – teda organizácie, ktorá má na svedomí viac ľudských životov ako celé štyridsaťročné komunistické panstvo v Československu – azda pochopíme, že tento duševne vyšinutý človek nie je nijakým bojovníkom za slobodu, ale len prvoplánovým antikomunistom, akých nájdeme plno v každej bunke ĽS NS.

 

A tak sa nám na pozadí tejto kauzy v plnej miere obnažilo dramatické rozdelenie slovenskej spoločnosti a falošná póza tých, ktorí sa vyše štvrťstoročia snažia presvedčiť verejnosť, že tu prebieha akýsi boj dobra proti zlu, že oni sú tí slušní, morálne vyspelí a vzdelaní, ktorí bojujú proti neslušným, mravne zaostalým a nevzdelaným. Nikto tak za uplynulé obdobie nezdiskreditoval a nezdevalvoval slovo „slušnosť“ ako tí, ktorí sa ním najviac oháňajú a ktorí sa teraz nie náhodou postavili za recidivistického výtržníka (Štefan Hríb, Peter Zajac, František Šebej a ďalší). Úplné dno prerazil novinár Eugen Korda s článkom Dajme tú „osloboditeľskú“ pamiatku konečne preč!, v ktorom otvorene žiadal, že je najvyšší čas pomník padlým sovietskym vojakom z centra Košíc odstrániť, že im nešlo o nič iné ako „označkovať si celú krajinu a snažiť sa nás presvedčiť, že máme byť vďační Červenej armáde za niečo, čo nazývali oslobodenie. Robili presne to, čo robia zvieratá. Značkovali si svoj revír.“ Režisér Anton Šulík sa pri obhajobe Ľuboša Lorenza dovoláva akéhosi „vyššieho princípu“, akoby úcta k padlým bola niečo nízke. Poslanec parlamentu a predseda mimoparlamentnej OKS (úkaz, ktorý je možný len na Slovensku) Ondrej Dostál dokonca označil Lorenzov čin za prejav „občianskej odvahy“ a denník N označil v roku 2015 aktivity týchto dvoch zbabelých vandalov (zbabelých preto, lebo k svojim činom sa nepriznávajú, len sa s nimi fotia) za kultúrnu udalosť roka (sic!). Je priam neuveriteľné, že z roka, z ktorého sa mi doteraz len tak z hlavy vynorí nezabudnuteľný koncert Ennnia Morriconeho v Bratislave, Miro Žbirka nahral v londýnskych štúdiách Abbey Road album, SND uviedlo premiéru Nižinskij – Boh tanca, Roman Polák naštudoval Nevestu hôľ… si naša „kultúrna“ obec zapamätá demolačné performance…

 

Korunu všetkému však nasadil Andrej Kiska, ktorý považoval za potrebné osobne sa v prípade angažovať, žiadať o vysvetlenie generálneho prokurátora a oboznámiť s tým verejnosť na facebooku. Takýto postup je zvláštny hneď z niekoľkých dôvodov. Prezident ani len slovom neodsúdil Lorenzovo vyčíňanie a zneuctenie pamätníka. K výtržnosti navyše došlo nielen v deň výročia sovietskej okupácie (s ktorou padlí vojaci nemali nič spoločné), ale aj v deň 75. výročia začiatku bitky o Stalingrad, čo ruskú ambasádu značne podráždilo, lebo pamätník je doslovne venovaný aj padlým hrdinom Veľkej vlasteneckej vojny. Hlava štátu sa teda od tohto bezprecedentného vandalského činu nijakým spôsobom nedištancovala, čo po odmietnutí klásť vence na Slavíne s ruským ministrom zahraničných vecí počas 70. výročia oslobodenia, po demonštratívnom odchode z ceremoniálu počas prejavu ruského veľvyslanca na oslavách 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie a po otvorenom označení Ruska ako nepriateľa v rozhovore pre denník Sme – nemôžeme ani my, ani diplomatické kruhy čítať inak ako politický zámer.

Vec má však ešte jeden, pre slovenskú spoločnosť oveľa závažnejší a dramatickejší dopad. Prezident republiky (a spolu s ním aj jeho spriaznené kruhy) otvorene podporuje mnohonásobného výtržníka a hulváta, ktorý by v každej kultúrnej a kultivovanej spoločnosti patril do spoločenského suterénu – ktorý zneuctil štátny znak, hanobí pamätníky tých, ktorí nás oslobodili od fašizmu a na sociálnych sieťach sa vyjadruje tak vulgárne, že nijaký skutočne slušný človek sa k nemu nemôže priznávať – nieto priateliť sa s ním ako Andrej Kiska. Zdôrazňujem ešte raz: toto sú kamaráti súčasného prezidenta. Andrej Kiska nepovažuje za potrebné intervenovať v prípade tisícok občanov, ktorí sa celé mesiace nemôžu u svojich zamestnávateľov domôcť mzdy, ktorí sa v dôsledku exekúcií ocitli na ulici, ktorí si nevedia vymôcť výživné, ktorí pracujú v pracovných podmienkach nezlučiteľných s našimi zákonmi a európskymi smernicami – ale neváha zneužiť svoju funkciu na obranu svojho extravagantného kamaráta. Len deň predtým poúčal politikov v slávnostnom prejave k 25. výročiu Ústavy SR o potrebe dodržiavania zákonov a úcty k právu, aby sa následne zastal výtržníka, ktorý mnohonásobne porušil zákon a vyhlásil, že v tejto činnosti bude pokračovať.

 

Považujem to zo strany hlavy štátu za absolútne nezodpovedný krok, ktorý opäť raz spochybnil nielen jeho schopnosť spájať spoločnosť, ale aj jeho kompetentnosť byť strážcom ústavnosti v tejto krajine. Znovu zopakujem, že väzba pre Lorenza nie je podľa môjho názoru primeraný trest. V štáte, kde sa rozkrádajú miliardy a ničí sa spoločné dedičstvo v rozsahu, ktorý nemá v dejinách obdoby, nepovažujem za správne zamerať sa na jedného choromyseľného výtržníka. Ale rovnako nepovažujem za správne, aby bol úrad hlavy štátu zneuctený obhajobou takýchto ľudí. Politický nátlak nie je adekvátny spôsob na zlepšenie stavu súdnictva a vlády práva v tomto štáte. Chápem Lorenzovho advokáta Daniela Lipšica, keď sa svojho mandanta pokúša vysekať zo šlamastiky argumentom, že preglejkové kosáky a kladivá nie sú súčasťou národnej kultúrnej pamiatky – má pravdu, lebo originály jeho chránenec zničil a zatiaľ nie sú proti nemu priame dôkazy. Ale nie je práve toto ten darebácky spôsob, ktorý dnes celá spoločnosť odsudzuje a bezmocne ironizuje? Skutok sa nestal, hoci všetci vedia, ako to naozaj bolo? A napriek tomu novinári, umelci, intelektuáli, politici či občianski aktivisti pokrytecky mlčia a falošne odvádzajú pozornosť od podstaty problému, že ide v prvom rade o ten neprimeraný trest, hoci všetci vieme, že tento vandalizmus mlčky schvaľujú a že ho svojím hanebným alibizmom posvätila hlava štátu?

 

Tento nečestný prístup v plnej nahote ukázal, že v studenej občianskej vojne na Slovensku nejde ani o pravdu, ani o dobro, ani o mravnosť, ale o ten najprízemnejší boj záujmových skupín, ktoré sú ochotné chrániť darebákov, ak stoja na tej ich správnej strane. Postoj niektorých ľudí vrátane prezidenta republiky poškvrnil úsilie čestných jednotlivcov budovať právny štát, kultivovať krajinu a zlepšovať vzťahy medzi ľuďmi, lebo tam, kde sa elity zastávajú grázlov, už nikto nemôže veriť nikomu. Niet viac spoločného chápania ľudskosti a slušnosti, niet jednotnej spoločnosti so spoločnými záujmami. Keď Abraham Lincoln porazil vo vojne Sever proti Juhu konfederačné vojská, nezamrzol v póze víťaza, ale zmieril a zjednotil spoločnosť, čím tým vytvoril americký národ. Na Slovensku nezjednotilo národ ani Povstanie, bolo len občianskou vojnou s neuzavretým koncom. Otvoriť otázku zákazu symbolov totalitných režimov je legitímna vec, ale v demokratickom a právnom štáte sa môže nastoľovať jedine zákonnou cestou, nie verejnou podporou svojvoľného konania. Opätovne vyzývam politikov, aby namiesto obhajoby výtržníctva navrhli a presadili zákon zakazujúci stavať pomníky a pamätné tabule prominentom totalitných režimov, fašistickým a komunistickým vrahom. To je platforma, na ktorej môžeme spolu hovoriť.

 

Pred 530 rokmi, v septembri 1487, vyšla jedna z najvplyvnejších príručiek na vyhladzovanie kacírov – Kladivo na čarodejnice. Kniha vynikala svojím fanatizmom, ktorý nepripúšťal nijaké pochybnosti: ženu, ktorá bola obvinená z čarodejníctva a ktorá sa dostala do rúk inkvizície, už nemohlo nič a nikto zachrániť, jej osud bol vopred určený. Cirkevní inkvizítori vštepovali ľuďom všeobecnú nedôveru a podozrievanie, necitlivosť, krutosť a ľahostajný vzťah k ľudskému utrpeniu, zradu, udavačstvo a v konečnom dôsledku absolútnu poslušnosť k všemocným katom. Kladivo bolo v časoch svojej najväčšej slávy druhou najpredávanejšou knihou hneď po Biblii a v jej dôsledku bolo len v západnej Európe usmrtených viac ako 100 000 nevinných ľudí. Nedopusťme, aby sa nám tu zasa pod rúškom paranoidného strachu z všadeprítomného ohrozenia rozmáhal fanatizmus, nenávisť, pohŕdanie zákonmi a ľahostajnosť nad svojvoľným vyčíňaním samozvaných pomstiteľov. Extrémizmus sa začína vždy jazykom. A živelný antikomunizmus bez ľudskosti, tolerancie a vzájomnej úcty skôr či neskôr skĺzne k novej podobe fašizmu.