Kde chýba dialóg, chýba aj pravda

Dlhodobo ma znepokojuje úroveň verejnej diskusie na Slovensku. To, ako sa spolu rozprávame, akým spôsobom diskutujeme a polemizujeme, má veľmi vážny dopad na celkový stav, v ktorom sa krajina nachádza. Ak nás hnevá bezbrehé rozkrádanie, surové násilie na uliciach, zhoršujúce sa vzťahy medzi ľuďmi, mali by sme vedieť, že je to do značnej miery aj výsledkom straty záujmu o verejný priestor, v ktorom sa uprednostňuje konflikt medzi osobami namiesto konfrontácie ich argumentov, politický efekt prejavov na úkor ich obsahu. Médiá dávajú prednosť boju pred debatou, polemike pred dialektikou a ak sa aj pokúsia nahradiť spoločnosti absentujúcu verejnú diskusiu, robia to formou hádky, v ktorej sa neuvažuje, ale presviedča, v ktorej sa nevymieňajú názory, ale formy prejavu, v ktorej sa nepoužívajú argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy. Tento systém zatiaľ netyranizuje, ale robí nátlak a ponižuje; nemučí, ale vysiľuje, ohlupuje a manipuluje. Najnebezpečnejším sprievodným javom tohto trendu je absolútna strata tolerancie, ktorá je základným predpokladom nedokončeného osvietenského projektu postaveného na slobode a demokracii. Príkladov nám dáva posledný týždeň neúrekom.

 

Mareka Ťapáka poznám nielen ako výrazného herca, ale aj ako mimoriadne kultivovaného človeka. S jeho názormi nemusím súhlasiť a často ani nesúhlasím (to, že sú mu blízke ultrakonzervatívne postoje farára Mariána Kuffu, mi je úplne cudzie), ale to neznamená, že ich považujem za nelegitímne a že na ne nemá právo. To, akým spôsobom ho škandalizuje bývalá novinárka Miroslava Kernová, prekračuje všetky hranice vkusu a slušného správania. Nielenže jej nie je jasný rozdiel medzi konšpiráciou a hypotézou, ona popiera samotné princípy demokracie, keď podsúva čitateľovi, že názor na politické témy môžu vyslovovať len politológovia. Ba čo viac, zjavne nerozumie základným princípom demokracie. Keď Marek Ťapák vyslovil svoju laickú definíciu („To, že má iný názor, že ja s ním nemusím súhlasiť neznamená, že mu ho ja nedovolím vysloviť. To je demokracia.“), Kernová mu oponovala: „To nie je demokracia. Demokracia je, že novinári a hlavne verejnoprávne médiá by nemali dávať priestor webom, projektom, ktoré šíria klamstvo, dezinformácie.“

 

Bolo by to smiešne, keby to nemalo také závažné dôsledky. Publicisti tohto typu, ktorých v posledných rokoch neuveriteľne pribúda (Šimečka, Smatana, Hanzelová, Baková atď.) kladú totiž rovnaké otázky ako komunisti pri normalizačných previerkach na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia – Čo čítate? Prečo to čítate? Viete, že je to závadný obsah? Robíte to vedome? Chodíte tam a tam? Stretávate sa s tým a tým? Sympatizujete s tým a tým? Čo si myslíte o politike Spojených štátov? – aby vám na konci títo samozvaní vlastníci pravdy povedali verdikt, že nemáte nárok na pohyb vo verejnom priestore, na šírenie svojich názorov, dokonca ani na zamestnanie. A takéto praktiky v demokratickej spoločnosti jednoducho nie je možné akceptovať.

 

Pred niekoľkými mesiacmi bola táto žurnalistická sekta pobúrená, keď môj kolega z Karlovej univerzity, jeden z najvýznamnejších stredoeurópskych teoretikov žurnalistiky profesor Jan Jirák upozornil, že silu dezinformácií preceňujeme, že čitateľ (poslucháč, divák) má rovnaké právo na pravdu i lož. Novinárski polovzdelanci boli rozhorčení, že profesor najprestížnejšej českej univerzity obhajuje lživé správy. Ale táto mentálna skratka sa zrodila jedine v ich hlavách. V skutočnosti kolega Jirák nepovedal nič prekvapujúco nové, len zopakoval starú známu vec, že väčšina správ sa dá len veľmi ťažko spoľahlivo overiť. Môžete sa spoľahnúť na výsledok futbalového zápasu, ale mnoho správ sa overuje len veľmi ťažko, a to aj v prípade, že dodržíte klasickú formálnu zásadu „minimálne dvoch na sebe nezávislých zdrojov“, lebo ich dostávate zväčša sprostredkovane. Lovci konšpirátorov nám podsúvajú predstavu, že akékoľvek informácie sú merateľné z hľadiska svojej pravdivosti, ale tak to skrátka nefunguje. A predovšetkým, celkom zámerne a účelovo sa obchádzajú, zamlčiavajú a nepreverujú lži a dezinformácie, ktoré šíria mainstreamové médiá, automaticky považované za spoľahlivé, hoci ich zlyhanie sa mnohonásobne potvrdilo.

 

Táto kádrovacia čata ani len netuší, že lži stáli pri samej kolíske žurnalistiky. Najstaršie noviny na našom území Mercurius Veridicus (Pravdovravný posol) založili pred viac ako tristo rokmi kuruckí povstalci, aby vyvracali propagandu habsburského dvora – sami však šírili falošné informácie o svojich víťazstvách, ktoré v skutočnosti prehrali. Noviny vždy obsahovali určité množstvo nepravdivých informácií. Pointa je v inom. Svojich študentov som dlhé roky učil tézu amerického filozofa Richarda Rortyho, že úlohou žurnalistiky nie je nájsť objektívnu pravdu, ale udržiavať diskusiu. Žurnalistika realitu nemá vytvárať, ale reflektovať. Nemá pravdu vlastniť, ale hľadať. Úlohou novinára nie je povedať nám, aká je pravda, ale poskytnúť nám čo najväčšie množstvo všestranných informácií, aby sme si na ich základe mohli vytvoriť vlastný relevantný názor. Tam, kde nie je diskusia, nemožno nájsť ani pravdu. Preto sú všetky pokusy o oklieštenie vecnej a racionálnej diskusie nebezpečné. A aj preto súhlasím so spomínaným profesorom Jirákom, ktorý vyslovil obavu, že morálna panika spojená s fake news má všetka predpoklady zavliecť nás do stavu, v ktorom bude postupne oslabovať princíp slobody prejavu.

Z iného konca tento neriešený problém prerazil na povrch v spore medzi blogerom Samom Marcom a marxistickým politikom Ľubošom Blahom. Marec podal na Blahu trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu popierania, spochybňovania, schvaľovania alebo ospravedlňovania zločinov komunistického režimu (podľa § 422d Trestného zákona), ktorého sa mal ľavicový politik dopustiť vo facebookovom statuse z 27. mája. Pravdou je, že Blahov status je výrazne demagogický. So Samom Marcom súhlasím v tom, že vyzdvihovať ekonomické úspechy a zamlčiavať, za akú cenu boli dosiahnuté, je podobná zvrátenosť ako chváliť Hitlera za program výstavby diaľnic a zabudnúť pritom na povahu nacistického režimu. Za najspornejšiu považujem túto pasáž: „Komunisti zobrali slobodu kšeftárom, podvodníkom, zlodejíčkom a nemorálnym cynickým a arogantným milionárskym prasatám. A dali slobodu chudobným ľuďom, ktorým dali prácu, sociálne istoty, bývanie, podporu rodiny a dôchodky.“ Práve z nej vyvodil Marec záver, že Blaha popiera zločiny komunistického režimu. S blogerom sa zhodujem v názore, že poslanec Smeru touto vetou poriadne uletel. Toto tvrdenie musí urážať všetky obete stalinistických a normalizačných čistiek a ich pozostalých. Napokon, som presvedčený, že ani Ľuboš Blaha ho nemyslel doslovne. Sám totiž považuje za svoj idol Alexandra Dubčeka, ktorý pocítil „sociálne istoty“ normalizačného režimu na vlastnej koži. A rovnako je obdivovateľom Vladimíra Clementisa, advokáta chudobných, ktorý si „slobodu“ komunistického režimu vyskúšal na šibenici. K týmto zvráteným praktikám sa nehlási ani marxista Ľuboš Blaha. Vo svojich statusoch však veľmi často používa agresívne osobné hyperboly a pravdupovediac, lezie mi tým na nervy. Občas chápem jeho sarkazmus, lebo to, čo predvádzajú jeho intelektuálne menej zdatní protivníci, často nestojí za politickú analýzu, ale len za výsmech. Ale aj ten sa dá robiť bez zbytočných urážok a osobných útokov. Najväčší problém však vidím v tom, že sa u nás extrémne názory nevyvracajú racionálnou argumentáciou, ale škandalizovaním, mediálnymi kampaňami a – trestnými oznámeniami. Iste, ak sa mnohonásobne vyvrátená lož celkom vedome a účelovo opakovane šíri, často niet iného východiska. Ale naša demokracia trpí tým, že zlyháva skôr ako sa dokázala plnohodnotne rozvinúť. Ak sa demokratický režim nedokáže brániť vlastnými prostriedkami – predovšetkým verejnou diskusiou – a požičiava si metódy autoritatívnych režimov, prestane byť skôr či neskôr príťažlivý pre jeho hlavnú oporu, ľud.

 

Diskusia o pozitívnych stránkach autoritatívnych režimov by sa nemala zakazovať. Ľudia neprestanú túžiť po lacných nájomných bytoch, skorom odchode do dôchodku a ostatných sociálnych vymoženostiach preto, lebo im strážcovia kapitalistickej morálky prikážu, že sa to nesmie. Neprestanú snívať o sebestačnom poľnohospodárstve a bezplatnej zdravotnej starostlivosti, lebo im ideológovia nového režimu povedali, že teraz to chodí inak. No ak nechceme, aby sa táto spomienková nostalgia nespájala s falošnými mýtmi, musíme byť schopní slobodne a otvorene diskutovať aj o možnostiach kombinácie slobody a sociálnej spravodlivosti. Reakcia blogera Marca by bola primeraná, keby priniesla poctivú verejnú diskusiu o charaktere komunistického režimu. V rovine trestného práva však neprinesie nič. Iba prehĺbi zákopy a donúti latentných komunistov správať sa zo strachu rovnako neúprimne ako sa dnes správajú neofašisti, ktorí získavajú nových regrútov práve z radov dezorientovanej mládeže, ktorej chýba otvorená debata, a tak sa utvrdzujú vo svojich paranoidných predstavách a predsudkoch.

Už dlhší čas upozorňujem na to, že popri pravicových a ľavicových extrémistoch si treba všímať aj novú kategóriu centristických extrémistov. Vydávajú sa síce za liberálov, ale so slobodomyseľným a tolerantným liberalizmom nemajú nič spoločné, čoraz viac zužujú diskurz, rozširujú tabuizované témy a vedú škandalizujúce kampane proti všetkým, ktorí sa vymykajú ich pohľadu na svet. Teraz sú tieto moje obavy exaktne potvrdené. Americký politológ David Adler zverejnil 23. mája tohto roku v denníku New York Times výsledky výskumu, ktoré ukazujú, že centristi vykazujú najmenšiu podporu základným princípom demokracie. Extrémni centristi dávajú pred demokratickými pravidlami prednosť stabilite, rastu a dominancii. Tieto závery potvrdzujú, že žiadna politická skupina (konzervatívci, socialisti, ani liberáli) nie je imúnna voči autoritatívnym metódam. Doteraz sa predpokladalo, že centristi sú tí umiernení, najviac oddaní demokratickým zásadám. Ukazuje sa, že opak je pravdou a v celej Európe a Severnej Amerike vykazujú centristi najvyššie sklony k autoritárstvu. Centristi sú najskeptickejší k demokracii, najmenej podporujú slobodné a spravodlivé voľby, len veľmi málo podporujú liberálne inštitúcie a zo všetkých skupín najviac podporujú autoritatívne metódy (s výnimkou tých ultrapravicových). Centristi si samozrejme myslia, že to tak nie je, problém je však práve v tom, ako si vysvetľujú demokraciu: ako vlastnú vládu. Zlá správa je, že podpora demokracie je na ústupe v celom západnom svete. https://www.nytimes.com/interactive/2018/05/23/opinion/international-world/centrists-democracy.html

 

Naša spoločnosť trpí tým, že formálne sa hlási k demokracii, ale demokratov je v nej strašne málo. Pre toto predstieranie a extrémnu polarizáciu sa rozkladá. Žiadna spoločnosť neprežije bez dialógu. Jeho obnovenie je vecou všetkých. Musíme sa mu učiť my i vy. Musíme prestať považovať legitímnych oponentov za nepriateľov, ale za partnerov v hľadaní pravdy. Kde nie je diskusia, nie je ani pravda. Jedine v dialógu sa sprítomňuje každá pravda a mimo neho nemá nijakú platnosť. Pravda sa nemôže stať nediskutovateľnou. Je veľký rozdiel medzi tým, keď predpokladáme, že názor je pravdivý, a tým, keď si osobujeme jeho pravdivosť s cieľom nepripustiť jeho vyvrátenie. Človek je schopný korigovať svoje chyby iba v diskusii. Skúsenosť sama nestačí. Preto potrebujeme diskusiu, ktorá nám ukáže, ako máme skúsenosť interpretovať. Diskutovať o pravde znamená nezabudnúť na jej význam.