Kam zmizla agenda demokratického deficitu EÚ?

Pár poznámok k Správe o stave Únie, ktorú dnes predniesol predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker, lebo sa týka nás všetkých. Na prvý pohľad to nebol zlý prejav. Juncker je stará mazaná líška a v týchto neistých časoch má schopnosť vyvažovať záujmy, takže bežný divák si sotva všimol, že najprv Slovákom polichotil, že si zaslúžia viac mäsa v rybích prstoch a vzápätí im pripomenul ich povinnosti s kvótami. V každom prípade niektoré jeho návrhy boli naozaj zaujímavé. Aj keď správu treba vnímať ako postoj Európskej komisie, predovšetkým jej predsedu, Juncker je dostatočne skúsený, aby do neho zakomponoval priority obnovujúceho sa francúzsko-nemeckého motora a pridal k nim zopár vlastných návrhov, ktorými si buduje svoj politický odkaz (keďže ohlásil svoj odchod z politiky po uplynutí funkčného obdobia).

 

Medzi také patrí návrh na zlúčenie funkcie predsedu Európskej komisie s postom predsedu Európskej rady, od ktorého si Juncker sľubuje efektívnejšie riadenie EÚ a jednu tvár v reprezentácii. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o centralizáciu, ale keď zoberieme do úvahy, že zasadnutia Európskej rady sú neverejné, možno to vnímať aj ako malý krôčik smerom k väčšej transparentnosti, lebo takýto európsky prezident by sa musel zodpovedať Európskemu parlamentu. Juncker avizoval aj zmenu financovania európskych politických strán, jednotné európske kandidátky v eurovoľbách, budovanie energetickej, obrannej, kapitálovej, bankovej a digitálnej Únie do roku 2025, vytvorenie Európskej agentúry pre kybernetickú bezpečnosť atď. Táto agenda bude ešte Európanov bezpochyby rozdeľovať, ale nateraz si treba uvedomiť, že všetko sú to návrhy, ktorými sa Juncker snaží postaviť si politický pomník, no najmä – sú to len návrhy. Juncker je známy tým, že vie rozvíriť stojaté vody európskej politiky, takže keď sa politici alebo byrokrati nevedia rozhýbať, vyrukuje s niečím provokatívnym, o čom sa hneď rozprúdi diskusia. To je samo osebe pozitívna vec. Na porovnanie – pozrite sa na debatu u nás doma, kde väčšina ľudí a novinárov skočila na lep úplne treťoradej téme o vyššom podiele mäsa v rybích prstoch (na ktorú Komisia momentálne aj tak nemá reálny legislatívny dosah, takže všetko to bola len populistická bublina na uchlácholenie Slovenska alebo skôr Roberta Fica) a absolútne nás nezaujímajú plány na reformu európskych inštitúcií, ktoré sa nás dotknú neporovnateľne viac.

 

Za najdôležitejšie však považujem niečo celkom iné, čo v prejave vôbec neodznelo. Neviem, či ste si všimli, ale odkedy sa začali viesť debaty o „jadre“ Európskej únie, prestali diskusie o demokratizácii EÚ. Pritom práve demokratický deficit bol jednou z hlavných príčin krízy európskeho integračného projektu, práve preto vzniklo hnutie za demokratizáciu Európy pod vedením bývalého gréckeho ministra financií Jannisa Varoufakisa, práve preto znechutene odišli Briti a zdvihla sa veľká vlna euroskepticizmu. Postupná federalizácia nesmie znamenať centralizáciu, ale nové demokratické usporiadanie pravidiel. K tomu patrí aj pravidlo, že závažné zmeny, ktoré nás čakajú, si vyžadujú súhlas ľudu. Na rozdiel od premiéra Fica som presvedčený, že také kľúčové otázky spojené s novými zásadnými právomocami posilňujúcimi úniu ako boli avizované si vyžadujú referendum. Bez tejto legitimity príde únia o dôveru obyvateľstva. Bez riešenia tohto bodu iba zametáme problémy pod koberec, ktoré sa nám vrátia s obnovenou silou ako bumerang. Bez demokratizácie Európska únia neprežije. A to napriek tomu, že dnešný prejav bol na rozdiel od toho minuloročného plný optimizmu.