Je čas odísť z Afganistanu

Nechcel som o tom písať v čase, keď Česko oplakávalo svojich mŕtvych vojakov. No nenechám sa citovo vydierať politikmi, ktorí to všetko majú na svedomí a ktorí pokrytecky lamentujú nad každým, kto odmieta ich falošnú tézu, že sú to hrdinovia, ktorí padli za našu bezpečnosť a svetový mier. To všetko je vykonštruovaná propagandistická lož obludných rozmerov. Tvrdil som to od začiatku ako politický analytik, tvrdím to aj dnes ako kandidát na prezidenta: v Afganistane nemáme čo robiť a nikdy sme tam nemali ísť.

 

Kŕmiť národ rozprávkou, že si tam plníme spojenecké záväzky voči napadnutému členskému štátu NATO, sa dalo len do chvíle, keď pred dvoma rokmi Kongres USA odtajnil posledných 28 strán správy o vyšetrovaní útokov z 11. septembra 2001. Tá totiž jednoznačne priniesla dôkazy o tom, že za tento bezprecedentný teroristický čin je zodpovedná Saudská Arábia, nie Afganistan, že únoscovia mali väzby priamo na saudských vládnych činiteľov a ich tajné služby, že peniaze pre teroristov pochádzali priamo z bankového konta vtedajšieho veľvyslanca Saudskej Arábie v USA a blízkeho priateľa Georga Busha, princa Bandara bin Sultána. Asi neprekvapí, že ten istý princ Bandar už vo funkcii šéfa saudskej tajnej služby financoval prevoz zbraní pre Daeš a povstalcov v Sýrii.

 

Celé je to od začiatku jeden veľký podvod. V Afganistane nebojujeme ani za našu slobodu, ani za našu bezpečnosť, ani za obranu nášho spojenca. Bojujeme a umierame v jednej špinavej neokoloniálnej vojne za geopolitické a obchodné záujmy USA. Nešlo tu o výcvikové tábory Al-Kaidy, nešlo tu o Usámu bin Ládina, ktorý sa aj tak skrýval v Pakistane, išlo len o zabratie strategického územia, v ktorom sa križujú ruské, čínske a iránske záujmy. Udržať sa tu s priateľsky naklonenou vládou však bolo vždy mimoriadne nákladné. Na tejto krajine si vylámal zuby už grécky vojvodca Alexander Veľký, premiér britského impéria Benjamin Disraeli, sovietsky vodca Leonid Brežnev i americký prezident George Bush a jeho nasledovníci. Sedemnásť rokov trvajúca vojna (najdlhšia v americkej histórii) si vyžiadala desaťtisíce mŕtvych, trilióny dolárov, nepredstaviteľné materiálne škody. Koľko stojí nasadenie jedného slovenského vojaka v Afganistane ročne, naše ministerstvo obrany nikdy nezverejnilo (resp. novinári sa na to nepýtajú), v prípade americkej armády je to 2,1 milióna dolárov na hlavu.

 

Ak sa bude nabudúce americký prezident opäť pýtať, prečo by mali vojaci USA umierať za také malé štáty ako je napríklad Čierna Hora (a naši predstavitelia sa voči týmto nehoráznym výrokom ani len neohradili), treba mu pripomenúť, že to naši vojaci zatiaľ umierajú za záujmy Američanov. Umierajú za ne nezmyselne, lebo to, čo tam robia, neposilňuje ani našu bezpečnosť a nevyplýva nám to ani zo spojeneckej zmluvy, kým Spojené štáty spochybňujú voči nám už aj tie najzákladnejšie záväzky. Keď naposledy zahynuli dvaja slovenskí vojaci v Afganistane, minister zahraničných vecí Lajčák sa prsil, že nie sme zbabelci, aby sme odtiaľ utekali, a to isté neskôr pri inej príležitosti deklaroval prezident Kiska. Omyl. Je zbabelé, ak sa politik skrýva za obete vojakov, ktorých tam poslal, ak nevie racionálne zdôvodniť zmysel ich pôsobenia, ak nemá nijaký plán okrem slepej poslušnosti voči veľmoci. Prezident republiky ako hlavný veliteľ ozbrojených síl musí mať aj zodpovednosť za životy ľudí. Všetci totiž vieme, že vo vojne sa umiera, ale našou povinnosťou je zabezpečiť, aby vojaci neumierali zbytočne.

 

Vojnu v Afganistane sme už dávno prehrali. Najneskôr vtedy, keď boli pred štyrmi rokmi medzinárodné jednotky ISAF na čele s NATO nútené opustiť krajinu, stiahli vlajku a Taliban formálne vyhlásil porážku Američanov a ich spojencov. Toto nikto na Západe oficiálne nechce priznať. Boje boli ukončené, ale tisíce okupačných vojakov tam zostali a Taliban je silnejší ako kedykoľvek predtým. Vyhovárame sa, že tam musíme zostať, lebo bezohľadný Taliban sa bude mstiť domácemu obyvateľstvu, vráti sa k tmárstvu a zlikviduje práva žien atď., ale toto je falošné zdôvodnenie. Drvivá väčšina afganského obyvateľstva nás proste nevníma ako svojich ochrancov a osloboditeľov, ale ako obyčajných okupantov. Nikto z nich sa nám o „liberálnu demokraciu“ neprosil, pre nich sme nepriatelia a dosadená vláda zradcovia. A napokon, kým naše naivné obyvateľstvo kŕmia médiá a proamerické think-tanky ešte stále lživou propagandou, že tam bojujeme za našu bezpečnosť a svetový mier, na verejnosť už prenikli informácie, že v Katare tajne rokovali predstavitelia USA a Talibanu. O čom? Že Američania afganský ľud jednoducho obetujú výmenou za to, že Taliban im dovolí mať na ich území vojenské základne a že budú mať podiel zo zisku na plynovode TAPI, ktorý má spojiť Turkmenistan, Afganistan, Pakistan a Indiu. No keďže tranzitné práva by mali priniesť Afganistanu 500 miliónov dolárov ročne, radikálne hnutie sa nechce tohto biznisu pochopiteľne vzdať.

 

O toto tu celý čas ide. Krvácame tam a ani nevieme za čo. A keď sa dohodnú na obchode, hanebne predajú všetko, za čo poniektorí snáď aj verili, že bojujú. V čase, keď náš spojenec Saudská Arábia zavraždil v Jemene 51 civilistov, z toho 40 detí v školskom autobuse a naša diplomacia nevydala ani slovo pohoršenia, v čase, keď investigatívni novinári z Associated Press odhalili, že Američanmi podporovaná koalícia vedená Saudmi bojuje v Jemene po boku Al Káidy, sa stávajú všetky frázy o našom boji proti medzinárodnému terorizmu len grotesknou fraškou, ktorej môže veriť už len úplný idiot. Slovensko je zvrchovaným štátom, ktorého premiér, príslušní ministri a najmä hlavný veliteľ ozbrojených síl musia mať odvahu povedať vlastný názor, brániť štátne záujmy a nedopustiť zbytočné ohrozenie životov našich vojakov. Našimi bezpečnostnými prioritami sa musí stať ochrana našich hraníc a kybernetického priestoru, nie robiť veľmoci servis jej koloniálnej politiky bez akýchkoľvek podmienok. Preto presadzujem odchod našich jednotiek z Afganistanu a ich zapojenie do úloh, ktoré im vyplývajú z ústavy a vojenskej prísahy.