Iniciatíva Trojmoria nie je nič pre nás

Nijaká udalosť posledných týždňov neobnažila biedu verejnej diskusie na Slovensku tak veľmi ako summit Iniciatívy troch morí vo Varšave. Schôdzka bola na Slovensku komentovaná len cez spor podpredsedu NR SR Martina Glváča, ktorý prostredníctvom sociálnej siete vyslovil názor, že prezident Kiska nedostane okrem podania rúk a zdvorilostných fráz žiadny priestor na čokoľvek (napokon nedošlo ani na to podanie rúk, keďže s Donaldom Trumpom sa stretol len pri okrúhlom stole). Pohŕdavý postoj podpredsedu Smeru k varšavskému summitu sa pokúsil korigovať denník N, ktorý oponoval, že prezidenta na stretnutí sprevádzal vicepremiér Pellegrini, ktorý sa naopak vyjadril, že Slovensko zohráva v iniciatíve Trojmoria kľúčovú úlohu… Je zúfalé, ak sa debata v slovenských médiách obmedzuje na bulvarizujúci osobný spor a nedostane sa k podstate problému. No ešte zúfalejšie je, ak predstavitelia štátu nedokážu geopoliticky myslieť a označia za významné niečo, čo im možno môže imponovať z hľadiska pozvaných hostí, no z hľadiska budúceho smerovania Slovenska ide v tom lepšom prípade o omyl, v tom horšom o rizikový projekt, ktorý už aj česká diplomacia stihla označiť za „podivný“. Povedzme si teda niečo o pozadí tejto iniciatívy.

Napriek tomu, že predstavitelia Iniciatívy troch morí (Bulharsko, Česko, Estónsko, Chorvátsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko) sa po prvý raz stretli 29. septembra 2015 v newyorskom sídle OSN na podnet chorvátskej prezidentky, je to v prvom rade poľský geopolitický projekt. Jeho korene siahajú do obdobia medzi dvoma svetovými vojnami, kedy poľský diktátor Józef Piłsudski presadzoval federatívne usporiadanie stredoeurópskych a východoeurópskych štátov pod vedením Poľska. Cieľom Medzimoria bolo zabrániť zbližovaniu Nemecka a Ruska, čo poľská politická elita vždy chápala ako ohrozenie národnej suverenity. Lenže proti tomuto projektu od počiatku ostro vystupovalo nielen Rusko a celá západná Európa (snáď s výnimkou Francúzska), ale aj Litva a Ukrajina, ktoré v ňom videli hrozbu pre svoju nezávislosť.

Piłsudského víziu oživila momentálne vládnuca strana Právo a spravodlivosť, ktorá z neho urobila jeden z pilierov svojej zahraničnej politiky. Lenže v stredoeurópskych krajinách sa o tomto projekte takmer nič nevie a nevedú sa o ňom žiadne debaty, čo len podčiarkuje, že ide predovšetkým o poľskú agendu. Slovenskí politickí predstavitelia k nemu pristupujú naozaj insitne. „Čo je zlé na spolupráci v oblasti infraštruktúry, dopravy a energetiky?“ pýtajú sa naivne, a potom z toho vznikajú také vyjadrenia ako to z úst prezidenta Andreja Kisku, ktorý vyhlásil, že Iniciatíva troch morí by mala urobiť Európsku úniu ešte silnejšou a súdržnejšou. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy a obávam sa, že slovenskí politici sa svojou nepripravenosťou dostali do geopolitickej pasce.

O skutočných zámeroch tohto zoskupenia veľa napovedá aj prítomnosť amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý projekt Trojmoria podporil. Na začiatku si musíme uvedomiť, že zjednotená Európa je napriek oficiálnej rétorike nočnou morou amerických plánovačov a rovnako ako v prípade Ruska ju vnímajú ako ohrozenie svojich strategických záujmov. Poľsko sa po brexite stáva najbližším spojencom alebo trójskym koňom Spojených štátov v EÚ. Známy (aj u nás prekladaný) politológ George Friedman (ktorého si vždy rád prečítam nie preto, že by som s ním súhlasil, ale preto, že neobyčajne úprimne interpretuje myslenie americkej administratívy), už niekoľko rokov upozorňuje na to, že Američania sa dlhodobo usilujú o pevné väzby strednej a východnej Európy s USA. Oblasť, ktorú kedysi nazývali Medzimorie, je pre ich geopolitické záujmy nenahraditeľná. Friedman tvrdí, že ohlásenými plánmi na vyslanie vojsk rýchleho nasadenia do Bulharska, Rumunska, Poľska, Pobaltska si USA pripravujú Medzimorie – projekt, o ktorom sníval už Piłsudski. Pritom je známe, že súčasná poľská vládna elita spolu s administratívou Donalda Trumpa chápu Iniciatívu troch morí ako politickú protiváhu nemecko-francúzskej spolupráce. V praxi to znamená, že takto konštruovaný projekt Trojmoria ohrozuje jednotu Európy a vyhovuje zámerom Spojených štátov. Inými slovami, nedá sa dosť dobre asistovať pri takomto projekte a zároveň sa hlásiť k jadru EÚ. V Prahe a vo Viedni to pochopili. Česko ani Rakúsko nevyslali na summit svojich prezidentov. České médiá to komentovali rovnako hlúpo ako slovenské: namiesto vecnej analýzy sa uchýlili k moralizovaniu, že je hanbou nebyť na takej „dôležitej“ schôdzke. Ale z prostredia Černínskeho paláca zaznievajú oveľa kompetentnejšie hlasy: česká diplomacia má záujem na udržaní a prehlbovaní spolupráce v rámci Višegrádskej štvorky a projekty, ktoré smerujú proti tejto vízii strednej Európy, odmieta. Podobný postoj s odôvodnením na väzby s Nemeckom zaujala aj rakúska diplomacia. Len tá slovenská akoby nevedela domýšľať veci a hlavne formulovať naše štátne záujmy.

Na druhej strane, český (do istej miery česko-slovenský) sen o Višegrádskej štvorke má svoje limity. Domnievam sa, že tento projekt je odsúdený na zánik. V4 bol dobrý nápad ako zvýšiť naše šance v úsilí integrovať sa do EÚ (presnejšie: bol taký pôvodný koncept V3, v ktorom malo Československo vyrovnanú pozíciu so svojím severným susedom). Ale dnešné Poľsko je úplne iná váhová kategória. So svojimi ašpiráciami na stredoeurópsku veľmoc nachádzalo pochopenie v Nemecku a Francúzsku, ktoré s ním vytvorili neformálne zoskupenie Weimarský trojuholník, ale aj v Spojených štátoch, ktoré aj za predchádzajúcich amerických prezidentov dali niekoľkokrát najavo, že keď hovoria so strednou Európou, hovoria s Varšavou. Jeho geopolitický vektor bol však vždy orientovaný skôr na Pobaltie a štáty strednej Európy sa poľskej hegemónii skôr bránili. Perspektívu regionálnej spolupráce treba hľadať skôr v bývalých krajinách habsburskej monarchie a štátoch juhovýchodnej Európy ako je okrem Česka, Maďarska a Rakúska aj Chorvátsko, Slovinsko, Rumunsko, Bulharsko a perspektívne aj Srbsko. Okrem historických a kultúrnych väzieb tu zohrávajú úlohu najmä oveľa dynamickejšie ekonomické vzťahy ako napríklad s Poľskom. Jeden z najprestížnejších svetových denníkov The Financial Times si to všimol už pred mesiacom, keď hovoril o technologickej vízii spolupráce dunajských štátov – Danube Valley. Okrem iných výhod si treba všimnúť, že žiaden z týchto štátov by neašpiroval na pozíciu hegemóna ako je to v prípade Poliakov. V každom prípade, Slovensko je pri presadzovaní svojich záujmov odkázané na regionálnu spoluprácu. Malo by ju však rozvíjať v súlade so svojimi geopolitickými, ekonomickými a kultúrnymi záujmami.