Hrdinovia a zbabelci – päť téz o 21. auguste 1968

Včera sme si pripomenuli obete invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Väčšina politikov to zobrala ako povinnú jazdu, počas ktorej utrúsili pár obligátnych fráz v zmysle, že už nikdy viac, že to nedopustíme, že toto sa už nestane (pričom dôverujú súčasnému hegemónovi tak slepo, že sa to môže stať prakticky kedykoľvek) a podobné zaklínadlá, ktoré už čoskoro zaniknú v bľabote všedných dní. Niektorí pri tom zavádzali: ako premiér Fico, ktorý si nebol uctiť obete, ale Alexandra Dubčeka, aby vraj pripomenul, akú dôležitú úlohu zohrával 21. augusta 1968 (žiadnu) – alebo prezident Kiska, ktorému sa nejakou zvláštnou logikou podarilo dospieť k tomu, že garancie voči tomu, aby nás neokupoval mocný spojenec, nám dnes dáva členstvo v NATO… Iní tento deň pochopili ako príležitosť na beztrestné šírenie národnostnej nenávisti a bezudnú exhibíciu antiruského šovinizmu. Demolačné duo Kalmus – Lorenz (lebo týchto dvoch vagabundov odmietam nazývať umelcami) prekročili všetky hranice civilizovaného správania, keď zneuctili pomník padlým pri oslobodzovaní Košíc, hoci títo mŕtvi hrdinovia nemali nič spoločné s inváziou z roku 1968 a navyše to urobili v deň 75. výročia začiatku bitky o Stalingrad. Takže mi prepáčte, že nebudem pokračovať v týchto orgiách šovinizmu, keď nebudem po iných opakovať politické táraniny a upriamim pozornosť na niečo iné.

 

Najzdieľanejšou fotografiou tohto dňa býva celkom pochopiteľne a zaslúžene snímka muža s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku na Šafárikovom námestí v Bratislave. Fotografia Ladislava Bielika symbolizujúca nenásilný odpor Slovákov a Čechov proti okupácii právom zožala najvyššie svetové ocenenie na World Press Photo a odborníci ju zaraďujú medzi stovku najdôležitejších snímok v dejinách. Aj ja ju mám veľmi rád. Dnes som si pre vás pripravil však inú fotografiu Ladislava Bielika. Symbolizuje totiž niečo, čo je pre pochopenie našich moderných dejín oveľa dôležitejšie.

 

Hlúčik ľudí stojaci na podstavci po odstránenej soche Stalina (na dnešnom Námestí SNP v Bratislave) reprezentuje všetky charaktery 20. storočia. Chcem upriamiť vašu pozornosť aspoň na niektoré z nich. V pánovi s fúzmi so zdvihnutou rukou (tretí zľava) mnohí z vás iste spoznali spisovateľa Dominika Tatarku. Pre Tatarku boli šesťdesiate roky kľúčovým obdobím jeho života a tvorby. V období vrcholiaceho komunistického teroru, v päťdesiatych rokoch, patril Tatarka k prominentným prorežimovým autorom. V čase, keď Husák s Novomeským hnili vo väzení podrobovaní ukrutnému mučeniu a hrozil im trest smrti, Tatarka písal tie najodpornejšie stalinistické pamflety. Po nástupe Chruščova však vytriezvel, prišiel jeho slávny Démon súhlasu a začal sa čoraz viac odkláňať od komunistickej cesty, až jeho odpor vyvrcholil v auguste 1968, keď odmietol akýkoľvek kompromis s komunistickou mocou. V tomto postoji pevne zotrval, čo ho stálo kariéru a odsúdilo ho na existenciu na okraji spoločnosti.

 

Rovnako zaujímavý je však aj ten revolučne naladený mladík v strede – so zdvihnutými rukami a zaťatými päsťami. V prvých dňoch okupácie patril k najodvážnejším. Burcoval, používal ostré slová, kričal na okupačných vojakov „Gestapo! Gestapo!“… Keď sa zriadili normalizačné previerkové komisie, zľakol sa, svoje postoje oľutoval, verejne vyjadril lojalitu Sovietskemu zväzu a Ústrednému výboru KSČ. Nasledovala raketová kariéra… Keď mi Peter Bielik (syn Ladislava Bielika) ukazoval túto fotografiu počas otvorenia výstavy na Akadémii médií, povedal som, že tohto muža poznám. Nevedel som si však spomenúť, kde som ho stretol. Dnes to už viem. Muž na fotografii je docent Štefan Zelenák, v novembri 1989 ideologický prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Stretli sme sa zoči-voči v Aule UK na začiatku Nežnej revolúcie. Ja 18-ročný mladík s horúcou hlavou, ktorý sa počas študentského štrajku dostal k mikrofónu – on ešte stále mocný muž, ale už zlomený, zatrpknutý a zachmúrený, so snehobielou šedivou hlavou. Zelenák vtedy vystupoval dosť povýšenecky, odmietal všetky požiadavky študentov, blokoval všetky pokusy o dohodu, nepripúšťal si ani len možnosť, že vláda komunistickej strany sa na univerzite skončila. Po bezvýsledných slovných prestrelkách som sa prihlásil o slovo a požiadal ho, aby sa s nami nerozprával ako s nesvojprávnymi, že požiadavky študentov sú jasne formulované a on nie je v pozícii toho, kto by ich mohol korigovať. Nasledoval búrlivý potlesk a Zelenák odišiel nielen spoza predsedníckeho stola, ale aj zo scény dejín… Neviem, či žije, ale ešte pred pár rokmi som zachytil jeho článok obhajujúci diktátorský režim bieloruského prezidenta Lukašenka v nacionalistickom a prokotlebovskom plátku Extra Plus.

 

Na snímke chýba ešte jedna postava, ktorá sa potulovala v okolí: básnik Vojtech Mihálik. Tento „komunistický pápež“ (ako ho prezývali počas normalizácie) vyrastal v Dolnej Strede v bezprostrednom susedstve môjho otca a starého otca (býval vo vedľajšom dome). Naši si na neho pamätali ako na horlivého katolíka, no po februári 1948 sa rýchlo zorientoval a vstúpil do komunistickej strany. 21. augusta 1968 bol rovnako ako Dominik Tatarka rozhorčený z okupácie. Na počesť zastrelenej Danky Košanovej napísal precítenú básnickú skladbu Rekviem, ktorá je ostrou obžalobou sovietskej intervencie. Keď sa začali politické čistky, od tejto básne sa dištancoval, podstúpil sebakritiku a vyjadril lojalitu k normalizačnému režimu. Počas sedemdesiatych rokov bránil viacerým básnikom priamymi zásahmi publikačnú činnosť, najmä Ivanovi Štrpkovi, Štefanovi Moravčíkovi, Milanovi Richterovi či Jánovi Švantnerovi.

 

Ako vidíte, ľudské osudy sú tak komplikované, že je veľmi sporné určiť, kto je hrdina a kto zbabelec. Horlivý komunistický spisovateľ, ktorý mnohým ľuďom ublížil, precitne zo svojho fanatizmu a stane sa prominentným odporcom režimu. Mučený hrdina Povstania, ktorý vyjde zo stalinistického väzenia ako ikona odvahy a nezlomnosti, sa stane symbolom normalizácie, kolaborantstva a kapitulácie. A tí, ktorí prechádzajú okolo, len súdia a ukazujú prstom podľa subjektívnych sympatií, mysliac si, že sa ich prehrešky prominentov netýkajú, hoci práve tie masy v každej dobe pripravené konjunkturalisticky podporiť vládnuci režim a bezmyšlienkovite špiniť jeho kritikov sú tou podstatnou zložkou potvrdzujúcou legitimitu zriadenia. Vždy, keď sa pozerám na túto fotografiu, pripomeniem si, že tí na piedestáli sú tu len dočasne a že žiadnym víťazstvom sa história a zápas za spravodlivosť nekončí.

 

Čo sa týka samotného mementa 21. augusta 1968, chcel by som zdôrazniť niekoľko bodov, ktoré by sme si mali pri tomto výročí neustále pripomínať:

  1. Hrdinom 21. augusta 1968 nebol Alexander Dubček, ale československý ľud, ktorý v rozhodujúcich chvíľach prejavil takú mieru pevnosti, rozumu a jednoty, že napriek formálnej porážke svojím nenásilným odporom inteligentne vzdoroval okupantom niekoľko týždňov. Práve preto český spisovateľ Milan Kundera trefne poznamenal, že „význam československej jesene možno prevyšuje význam československej jari“. Alexander Dubček bol ikonou Pražskej jari, ale skôr tým, čo neurobil (nezasiahol a nepotlačil rodiaci sa demokratický proces zdola) ako tým, čo urobil. Hrdinom však nebol a už rozhodne nie po 21. auguste, keď potupne kolaboroval s okupačnou mocou a spolupracoval na legislatívnom zavádzaní normalizácie až do svojho totálneho poníženia. Najnehanebnejšia bola jeho úloha pri udalostiach 21. augusta 1969, kedy počas demonštrácií nasadené vojenské jednotky, polícia a Ľudové milície šesť osôb zastrelili a desiatky zranili. Na druhý deň Alexander Dubček ako predseda parlamentu podpísal tzv. obuškový zákon, čím legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom z predchádzajúceho dňa… Vyvstáva otázka, v čom by konal inak ako Gustáv Husák, keď súhlasil so všetkým, čo Moskva nadiktovala.
  2. Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa možno považovať za začiatok konca Sovietskeho zväzu. Bol to koniec imidžu obdivovanej krajiny, ktorá sa sama odvážila povstať proti cárskemu útlaku a budovať spravodlivejšiu spoločnosť, ktorá obetovala milióny ľudí, aby zbavila Európu fašizmu. Takýto obraz bol už neudržateľný. Sovietsky zväz bol usvedčený tyran utláčajúci malé národy a stratil sympatie aj vo vlastnom tábore.
  3. Bezpečnosť malých štátov nikdy negarantuje mocný spojenec, ale len dôraz na silu medzinárodného práva. Veľmoci nás v rozhodujúcich okamihoch vždy obetujú vlastným záujmom.
  4. Rok 1968 budú dejiny hodnotiť ako významnejší medzník v dejinách ľudstva ako rok 1989. Mnohé idey, ktoré sa v ňom zrodili, sú ešte stále vnímané ako utopické, viaceré termíny sa prestali používať ako zastarané, ale samotný čistý cieľ spočívajúci v dosiahnutí ideálu samosprávnej demokracie, ktorá zasahuje nielen politickú, ale aj ekonomickú a kultúrnu sféru, bude čoraz aktuálnejší. Rok 1989 síce priniesol krátkodobé uvoľnenie diktatúry, no nepriniesol žiadne nové myšlienky a zároveň reštauroval nefunkčný režim, ktorého negatívne dôsledky v plnej sile dopadli na západnú civilizáciu po kríze roku 2008.
  5. Aktéri roku 1989 urobili tú istú chybu ako aktéri roku 1968 – uverili, že globálny kapitalizmus je možné reformovať a dať mu ľudskú tvár.                                                                                                                                   Dezilúziu z nového systému vari najvýstižnejšie vyjadril jeden z najvýznamnejších a najstatočnejších poľských disidentov Jacek Kuroń (1934 – 2004), ktorý strávil v komunistických žalároch súhrnne viac ako desať rokov. V deväťdesiatych rokoch bol najpopulárnejším poľským politikom. Na konci svojho života, v júni 2001, povedal o novom systéme so slzami v očiach tieto slová:„Chcel som vytvoriť demokraciu, ale dôkaz, že som si to poriadne nepremyslel, je to, že som veril v reformovateľnosť kapitalizmu a záležitosti ako samovláda robotníkov sa dokončia neskôr. Ale zdá sa, že je už neskoro. Je to dôkaz mojej zaslepenosti. Problém komunizmu spočíva v tom, že centralizácia je jadrom diktatúry a na tom sa nedá nič zmeniť. Kapitalizmus je diktatúrou bohatých. Neviem, ako sa to dá riešiť. Ani ústredná kontrola to nezmení. Úprimne ľutujem, že som bol členom prvej vlády (postkomunistickej). Svojou účasťou som prispel k tomu, aby ľudia prijali kapitalizmus. Domnieval som sa, že kapitalizmus sa vie sám reformovať. Nevie. Je to ako v sovietskom Rusku – úzka skupina riadi, pretože kapitalizmus potrebuje kapitál. V súčasnosti sa v Poľsku polovica ľudí ocitla na hranici biedy a druhá polovica zažíva úspech.“