Hľadá sa štátnik

Začnem osobnou spomienkou, lebo o podstate problému veľa napovie. Voľbu prvej hlavy štátu som sledoval zo zahraničia, žil som vtedy v Británii. Ráno 16. februára 1993 som sedel uprostred ruín zbombardovanej katedrály v Coventry a čítal The Independent. Dosť dlho som tam hľadal nejakú správičku o Slovensku, až napokon som ju našiel, myslím, na deviatej strane, niekde dolu a pamätám si ju dodnes prakticky doslovne: „Separatistické Slovensko, niekdajšia provincia na východe Čiech, si zvolilo prvého prezidenta. Pôvodného kandidáta pána Kováča parlament najprv odmietol, ale potom ho aj tak zvolil.“

To, že britský denník zredukoval priebeh pomerne zložitej niekoľkokolovej voľby do jedného mena, pomýlil si Romana Kováča s Michalom Kováčom a vynechal ďalších troch kandidátov, je rovnako úsmevné ako to, že niekdajšie impérium nás považovalo za českú provinciu. Tento banálny príbeh však ukazuje, ako veľmi sa vnímanie Slovenska za dve desaťročia nezávislosti zmenilo.

V slávnej oxfordskej Bodleian Library som pred dvadsiatimi rokmi našiel etnický atlas Európy. Boli tam všetky národnosti a etniká, vrátane takých, ktoré sú na pokraji zániku, boli tam vyznačení Lužickí Srbi, Bretónci, Normanďania, Alsasania, Lotrinci, Baskovia i Saamovia, no krížom cez Československo bol jeden veľký nápis „Czechs“. Dokonca aj rozšírenie Maďarov bolo poctivo zakreslené až kdesi po Nitru a nechýbali ani starostlivo vyznačené enklávy nemeckej menšiny na strednom Slovensku a na Spiši – ale Slováci tu podľa tohto atlasu nežili.

Dnes si nás už len málokto mýli so Slovinskom a s výnimkou Mitta Romneyho majú svetoví politici aspoň približnú predstavu, kde sa nachádzame. Kto nevidí ten obrovský pokrok vo vnímaní Slovenska, je jednoducho ignorant. No jedna vec sa nezmenila ani po dvoch desaťročiach nezávislosti – provinčné politické myslenie a neschopnosť dodať vážnosť štátnym inštitúciám.

Často pripomínam – a musím to zdôrazniť aj pri tejto príležitosti – že tento štát nezaložili nijakí dlhoroční bojovníci za štátnu samostatnosť, nikdy predtým o nej hlbšie nepremýšľali, boli to technokrati moci, ktorých k takémuto riešeniu donútili vonkajšie okolnosti. Tento vnútený a takmer náhodný charakter republiky bez akejkoľvek hlbšej filozofickej koncepcie ju poznačuje až do dnešných dní. Podpísal sa pod studenú občiansku vojnu, ktorá akoby vnútorne rozpoltila spoločnosť na dva subnacionálne celky.

Niet hlbších spoločných záujmov, spoločných vízií ani spoločných cieľov. Je to spoločnosť s rozpoltenou historickou pamäťou, ktorá svoju identitu stavia nielen na dôslednom triedení dejinných udalostí, ale aj na zabúdaní. Čo je však horšie, táto zakladateľská politická generácia ani nestačila premyslieť úlohu, význam a postavenie najvyšších štátnych inštitúcií, chápala štát len ako výhodnejšiu organizačnú formu rozkrádania, keď sa podniky rozdávali za lojalitu ako feudálne léna. Dôsledky pociťujeme dodnes.

Slovenská republika dosiaľ nemala šťastie na štátnika, ktorý by jej dodal pečať idey v tom najlepšom masarykovskom zmysle slova. Už samotná voľba prvého prezidenta bola viac než trápna. Jej skutočný zakladateľ Vladimír Mečiar o tento post nemal záujem (aspoň v tom čase nie), lebo mu neprinášal potrebné mocenské páky. Ostatní kandidáti boli prijímaní rozpačito, nejednoznačne a už zdĺhavý spôsob voľby naznačoval, že prezidentom sa nestane silná osobnosť s mravným nárokom na najvyšší post v novozaloženom štáte, ale že to bude výsledok taktických hier a špekulácií s jediným cieľom – formálne tento úrad niekým obsadiť. Prakticky nikto nemal jednoznačnú predstavu, ako by sa mal taký prezident v ústavnom systéme správať.

Michal Kováč
Spomínam si na jednu anketu v bulvárnej tlači pri príležitosti ročného výročia inaugurácie Michala Kováča do funkcie hlavy štátu, v ktorej sa ľudí pýtali, čo na ňom najviac oceňujú. Väčšina odpovedala dosť prekvapujúco a infantilne – že má na prezidenta dobrú postavu. Inými slovami, Michal Kováč im vizážou pripomínal Jozefa Tisa – jediného slovenského prezidenta, s ktorým ho mohli porovnávať. Absencia tradície demokratickej hlavy štátu bola pre tento úrad od začiatku zničujúca.

V Českej republike tento problém nemali. Nielen preto, lebo dvaja Václavovia Havel a Klaus niesli v sebe črty dvojice Masaryk a Beneš. Ale najmä preto, že obidve osobnosti na Pražskom hrade boli silné, výrazné a pre ponovembrový vývoj českej spoločnosti kľúčové. Michal Kováč bol druhoradou postavou. Havel bol jednoznačným kandidátom a takým by bol aj Alexander Dubček – keby prežil rozpad Československa. Kováč však nebol symbolom nového štátu, ale výsledkom komplikovaného kompromisu. Jeho jediným hviezdnym okamihom bola prekvapujúca správa o stave republiky z roku 1994 (o jej obsahu nevedeli ani prezidentovi poradcovia, písal si ju sám), ktorou prekročil svoj tieň a v ktorej odhalil autoritatívne metódy vládnutia vtedajšieho premiéra Mečiara. Nasledoval nie celkom dobrovoľný zápas s Vladimírom Mečiarom o moc, v ktorom ho okolnosti posunuli na stranu opozičných síl.

Nebolo to však jeho vlastné demokratické presvedčenie, ktoré určovalo jeho kroky, ale osobný boj o vlastného syna, v ktorom napokon ako štátnik udelením amnestie sám pochybil. Inak bol politicky nevýrazný. V poslednom roku jeho funkcie som mal možnosť spoznať ho bližšie. Bol som vtedy aktívnym novinárom a často som s ním chodieval na zahraničné návštevy. Spomínam si, že v jeho prítomnosti som sa nikdy necítil ako s hlavou štátu, ale ako s trochu jednoduchším dobráckym deduškom. Ani pri takých dôležitých cestách ako bol summit Rady Európy v Ríme ho nezaujímali politické odporúčania jeho poradcov, ale rozprával o slivkovom koláči jeho manželky Milky. Mal som ho ľudsky rád, ale o politike sa s ním nikdy inteligentne porozprávať nedalo.

Rudolf Schuster
Jeho nástupca Rudolf Schuster sa do hry dostal iba vďaka podvodu – sfalšovanou anketou, ktorú vyrobil denník Pravda v spolupráci s TV Markíza. Tá ho vyniesla do pozície top favorita, ktorý vraj jediný môže poraziť Vladimíra Mečiara v priamej voľbe. Tým bola vymedzená nielen Schusterova voličská základňa, ale predovšetkým jeho volebný program. Zabrániť Vladimírovi Mečiarovi dobyť Prezidentský palác, ktorý sa po jeho medzinárodnopolitickom fiasku mohol stať jeho posledným útočiskom, bolo jediným cieľom tohto muža a jeho výberu. Už čoskoro sa ukázalo, že takéto mentálne vybavenie na zvládnutie tejto funkcie nestačí.

Schuster si do nového úradu vzal všetky návyky a zlozvyky z predchádzajúceho pôsobenia na poste primátora Košíc a predsedu Východoslovenského krajského národného výboru. Zvykol ľuďom volať o siedmej ráno a čudoval sa, že mu nikto nedvíha a ak aj náhodou zdvihol, tak sa čudoval dotyčný, že mu volá priamo prezident. Zameriaval sa na drobnosti, a tak si všetci pamätajú, že dal pozlátiť bránu Prezidentského paláca, v jeho záhrade nútil hlavy iných štátov sadiť bohvieprečo germánske duby a nie slovanské lipy, cez zimné sviatky dal vianočnými žiarovkami obsypať celé sídlo hlavy štátu a návštevy hostil (dovoľte mi vysloviť osobný názor) obzvlášť nechutným destilátom – drienkovicou.

Inak bol však najmárnomyseľnejší zo všetkých našich prezidentov, hašterivý a v osobnom styku veľmi nepríjemný až paranoidný. Keď vážne ochorel, obvinil predsedu vlády a predsedu parlamentu, že sa ho chceli zbaviť, obvinil aj lekárov, ktorí mu poskytli prvú pomoc, chcel sa mstiť a mal pri tom slzy na krajíčku. Z jeho úst nevyšli nijaké štátnické slová o potrebe zásadnej reformy zdravotníctva (pretože ak sa niečo také môže stať prezidentovi, ako má zabezpečené ústavné práva na zdravotnú starostlivosť radový občan?), ale odpudzujúci nárek slabocha nad vlastným osudom. Dokonca aj v každoročnej správe o stave republiky sa venoval viac útokom voči svojej osobe ako reálnym problémom krajiny.

Jeho popularita dosiahla vrchol, keď bol v kóme, naopak, ku koncu svojho funkčného obdobia spadol pod tri percentá, čo sa doteraz nepodarilo nijakej hlave štátu. O to viac prekvapuje jeho nedocenený rozmer – a síce, že v zahraničí sa tento malichernosťami prekypujúci muž dokázal správať skutočne reprezentatívne, ako ozajstný Európan.

Ivan Gašparovič
Vo chvíli, keď sa už zdalo, že nič horšie ako Rudolf Schuster nemôže Úrad prezidenta Slovenskej republiky postihnúť, sa na scéne trochu prekvapujúco objavil Ivan Gašparovič. Politik, ktorý bol vždy v tieni Vladimíra Mečiara, vďačí za svoj nečakaný triumf zbabranej kampani Eduarda Kukana, ktorý si myslel, že proti skompromitovanému Mečiarovi by uspel aj Mickey Mouse. Po tom, čo Kukan vypadol z hry, v druhom kole Gašparovič hravo zdolal svojho niekdajšieho politického stvoriteľa. A hoci bol tento muž zapletený do najšpinavších afér z čias mečiarizmu, verejnosť ho vnímala ako nekonfrontačného politika, ktorý po únave z rozmarného Rudolfa Schustera dokáže slovenskú spoločnosť upokojiť.

Túto druhú šancu však Ivan Gašparovič trestuhodne premrhal. Nielenže bol šokujúco pasívnym prezidentom, čo privádzalo do zúfalstva aj jeho poradcov sršiacich nápadmi, ale v konečnom dôsledku bol dokonca brzdou ústavného rozvoja spoločnosti. Za jeho éry sa kríza úradu hlavy štátu prepadla na samé dno.

Tragédiu jeho postavenia si uvedomíme, keď si položíme otázku, ako sa budú historici a nasledujúce generácie pozerať na obdobie prezidenta Ivana Gašparoviča. Michala Kováča si budú pamätať ako osamelého starca vzdorujúceho mečiarizmu, Rudolfa Schustera ako márnomyseľného „slovenského primátora“, ktorý však aspoň pomohol integrácii Slovenska do európskych štruktúr, no s akým pozitívnym činom si možno spojiť meno prezidenta Gašparoviča?

To prázdno, ktoré po ňom ostáva, to trápenie a čakanie na koniec pôsobí mimoriadne devastujúco na celkový zmysel úradu hlavy štátu. Ak si totiž položíme otázku, či si dokážeme predstaviť Slovensko bez prezidenta republiky, bez rozpakov odpoviem, že áno. Jeho právomoci je možné v rámci ústavných orgánov štátu prerozdeliť alebo preniesť na predsedu parlamentu. Navyše, vzhľadom na jeho reálne právomoci a schopnosť ovplyvniť riešenie problémov ľudí má dnes väčšiu logiku voliť priamo verejného ochrancu ľudských práv ako hlavu štátu. To však neznamená, že úrad prezidenta nemá zmysel. Len mu musíme dať novú kvalitu a reálny obsah.

Zmysel prezidentského úradu
V prvom rade si treba uvedomiť, že priama voľba prezidenta sa nezrodila ako výsledok štátnického uvažovania, ale ako dôsledok neschopnosti politických strán dohodnúť sa na vhodnom kandidátovi v parlamente. Napokon, ničím iným nebol tento krok ani zdôvodnený. Následky všetci poznáme. Priamo volený prezident má tú najsilnejšiu legitimitu od voličov, no jeho viac menej dekoratívne právomoci mu nedávajú veľa priestoru, ako tento mandát využiť. Nie som priaznivcom prezidentského systému, ale túto disproporciu treba nejakým spôsobom riešiť. Silná osobnosť by si s touto dilemou dokázala poradiť aj bez zmeny právomocí, ale práve taká na čele nášho štátu dosiaľ nebola.

Chýbajú nám reálne vzory. Úctu k prvému československému prezidentovi Tomášovi Garrigueovi Masarykovi poznamenali monarchistické relikty spojené s predstavou, že prezident je niečo ako nový cisár a na Václava Havla kládli ľudia podobné nároky ako na Gustáva Husáka, neuvedomujúc si, že jeho reálna moc vyplývala z paralelnej funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ, nie z titulu hlavy štátu. Preto aj na Slovensku dodnes veľa ľudí verí, že Havel dal zatvoriť slovenské zbrojovky, hoci táto právomoc spadala pod Čalfovu vládu. A preto toľko ľudí dodnes obviňuje prezidenta Masaryka zo streľby do slovenských robotníkov, hoci za tieto zločiny bol zodpovedný minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár s právomocami diktátora.

Ak máme zadefinovať svoje očakávania a predstavy o hlave štátu, v prvom rade si musíme vyjasniť jeho reálne právomoci a úlohy. V tomto zmysle je verejná diskusia na Slovensku, a mám taký pocit, že aj v Česku, vedená úplne zlým smerom. Ľudí zaujíma, ako by ich favorit riešil situáciu v zdravotníctve či školstve, ako by zvýšil zamestnanosť a čo urobí s korupciou. Dokonca aj novinári kladú kandidátom otázky, akoby sa uchádzali o post predsedu vlády. A čo je najhoršie, sami uchádzači o túto funkciu nemajú reálnu predstavu, o čom to je. Táto nekompetentnosť a vyprázdnenosť predstáv o poslaní hlavy štátu je katastrofou, ktorá by nás mala znepokojovať najviac.

Prvý oficiálny kandidát, filantrop Andrej Kiska, sa už napríklad nechal počuť, že jeho prioritou bude „boj za ochranu jestvujúcich a tvorba nových pracovných miest“. Na otázku, čo by bol jeho prvý krok vo funkcii, odpovedal, že by išiel na detskú onkológiu a diskutoval by tam s rodičmi a lekármi o tom, čo môže pre nich ako prezident urobiť… Musím byť práve ja za toho cynika, ktorý verejnosti vysvetlí, že takmer nič? Niektoré vyjadrenia Andreja Kisku hraničia s citovým zneužívaním a patria skôr do relácie Modré z neba ako do volebnej kampane.

Prezident štátnik
V rámci úvah o tom, kto by mal byť slovenským prezidentom, by sme si mali zadefinovať to, čomu hovorím „prezidentský materiál“. Vychádzajúc z ústavných obmedzení by sme nemali podliehať ilúzii, že najsilnejší alebo najpopulárnejší politik je vhodným adeptom na hlavu štátu.

Na čele republiky by nemal stáť politik, ale štátnik, osobnosť, ktorá dovidí za roh, ktorá vie určiť súčasné i budúce hodnotové zápasy, ktorá je svojím uvažovaním tam, kde krátkozraká slovenská politická scéna nedovidí. Nestačí, že je nezávislý, musí mať nadhľad, musí byť schopný vnímať problémy krajiny očami najrôznejších vekových či záujmových skupín obyvateľstva. Osobnosť, ktorá by dokázala túto spoločnosť najmä v čase kríz (nielen ekonomických) niekam posunúť, dodať jej nové podnety, novú víziu smerovania, nové riešenia presahujúce stranícku optiku.

Prezident nemusí spoločnosť za každých okolností umelo spájať (to sú povrchné frázovité taľafatky, už len jeho voľba bude ľudí rozdeľovať), no nemal by ju vedome polarizovať. Jeho najdôležitejšou úlohou nie je falošné vytváranie jednoty, ale inšpirácia potenciálu spoločnosti.

Musíme sa naučiť rozumieť pojmu štátnik. Sila štátnika sa nemeria preferenciami, ale schopnosťou vnímať potreby štátu ako celku, cieľavedome ho budovať a rozvíjať, dodať mu nové impulzy v ten správny okamih. Preto ak mám predstaviť vzorové modely takýchto osobností (zdôrazňujem, že to nie sú moje osobné voličské preferencie, ale príklady typov takéhoto „prezidentského materiálu“), potom hovorím nie Pavol Hrušovský, ale Ján Čarnogurský; nie Andrej Kiska, ale Iveta Radičová; nie Robert Fico, ale Brigita Schmögnerová; nie Alojz Hlina, ale Mikuláš Huba.

Potrebujeme osobnosť, ktorá by dokázala vrátiť alebo skôr založiť tomuto úradu úctu a rešpekt a ktorá by dokázala vyprofilovať poslanie hlavy štátu – hoci aj vyprovokovane, na odpore voči jej predstavám. Nepotrebujeme mať na tomto poste horlivého úradníka s vyhraneným ideologickým názorom na odvodový bonus a Zákonník práce, ale vplyvného štátnika so schopnosťou riešiť ústavné krízy. Nemáme osobností s takýmto štátnickým rozmerom veľa a nemôžeme ich vyťahovať ako zajace z klobúka.

Obávam sa, že vzhľadom na príliš dlhé obdobie, počas ktorého sedeli v Prezidentskom paláci ľudia, ktorí ho nikdy neboli hodní, budeme v nasledujúcich voľbách rozhodovať o podstate, o zachovaní zmyslu tohto úradu. Nemôžeme si dovoliť nevýrazného prezidenta. Je to možno posledná šanca na založenie dôstojnej ústavnej tradície, na prehĺbenie ducha republiky s nosnou ideou. Dokážeme ju využiť alebo nás pri vnímaní tohto problému pohltí ideologická obmedzenosť a manipulatívne dojatie?

 

(vyšlo 9. novembra 2012 v Deníku Referendum)

http://denikreferendum.cz/clanek/14314-hlada-sa-statnik