Eduard Chmelár http://edochmelar.sk ...o všetkom, o čom sa na Slovensku príliš nehovorí... Wed, 26 Jun 2019 11:22:16 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=4.7.16 http://edochmelar.sk/wp-content/uploads/2017/04/cropped-cropped-eduard_chmelar_novinar_2013_facebook-1-32x32.jpg Eduard Chmelár http://edochmelar.sk 32 32 Nastal čas byť radikálny, antisystémový a populistický http://edochmelar.sk/nastal-cas-byt-radikalny-antisystemovy-populisticky/ Wed, 26 Jun 2019 00:46:55 +0000 http://edochmelar.sk/?p=843     Vo svete politiky už pôvodné pojmy a hodnoty dávno stratili svoj význam a stali sa súčasťou orwellovského newspeaku. Zmena je zaklínadlo na zachovanie status quo, ktoré podporíte novými tvárami. Alternatíva je […]

The post Nastal čas byť radikálny, antisystémový a populistický appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
    Vo svete politiky už pôvodné pojmy a hodnoty dávno stratili svoj význam a stali sa súčasťou orwellovského newspeaku. Zmena je zaklínadlo na zachovanie status quo, ktoré podporíte novými tvárami. Alternatíva je variant toho istého neudržateľného systému – spôsob, ako mu predĺžiť životnosť. A progresívny znamená vziať ľuďom ich istoty, ktoré si kedysi ťažko vydobyli. Stranícke špičky na Slovensku tvoria ľudia, ktorí nemajú žiadnu politickú víziu. Ponúkajú vám nanajvýš čiastkové a krátkodobé sľuby, ako zvýšia zamestnanosť, znížia dane, pridajú trochu dôchodcom, trochu učiteľom, trochu lekárom, v nejakej forme podporia podnikateľov a poľnohospodárov, zvýšia kvalitu potravín, ochránia lesy, investujú do bezpečnosti a (samozrejme, obľúbený evergreen začínajúcich politikov) zmenia volebné obvody. Takéto programy sa začínajú podobať ako vajce vajcu a líšia sa len v detailoch. Máme však nejakú predstavu o tom, ako by malo Slovensko vyzerať o dvadsať, tridsať, päťdesiat rokov?

 

Vízie sme prenechali prognostikom a o ich scenáre sa politici príliš nezaujímajú. Pre nich sú ťažko uchopiteľné, keďže rozmýšľajú len v horizonte budúcich volieb, mocenských ziskov a momentálnych nálad obyvateľstva. Bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt dokonca ironicky hovorieval, že kto má vízie, mal by navštíviť lekára. Politika sa však hodnotovo vyprázdňuje, zmenila sa na rutinné riešenie problémov, a preto sa strany od seba takmer nedajú rozoznať. No bez ideálov a vízií nie je možné uskutočniť naozaj zásadné zmeny. Bez všetkých tých idealistov a vizionárov by bolo ľudstvo dodnes chudobné, zaostalé, hladné, hlúpe a choré. Naša spoločnosť je síce vyspelá, ale bezútešná, ak nemôžeme dúfať v nič lepšieho.

 

Kedysi bola nositeľom tohto pokroku ľavica. Ešte v roku 1968 hlásala: „Buďme realisti, žiadajme nemožné!“ Dnes ju však ovládla porazenecká mentalita. Zo strachu pred stratou voličských hlasov potláča radikálno-demokratické myslenie vo svojich radoch. Jedinou úlohou, ktorá jej zostala, je brzdiť a krotiť protivníkov v ich víťaznom pochode. No aj v tejto úlohe zlyhávajú, lebo ako trefne poznamenal nemecký filozof Jürgen Habermas, sociálni demokrati si netrúfajú krotiť kapitalizmus práve na tej úrovni, na ktorej sa im deregulované trhy z rúk vymykajú. Za tejto situácie už nikto nevie poriadne povedať, načo je taká ľavica vlastne potrebná. Stratila príbeh, ktorý by ľuďom rozprávala, stratila i jazyk, ktorým by ich oslovila. Ľavica už nerozpráva príbeh o nádeji a pokroku. Nepomôže jej sektárske filozofovanie s marxistickými termínmi, ani blúznenie o vlastnej morálnej prevahe a zastaraných myšlienkach. Musí z nej byť cítiť nielen pobúrenie a znechutenie, ale hlavne energia, nápady, chuť meniť svet k lepšiemu. To, čo dnešnej ľavici chýba, je nezlomné presvedčenie, že existuje iná cesta. Táto nová sila nesmie byť konformná, nesmie sa báť hlásať ideály, ktoré bude väčšinová spoločnosť spočiatku považovať za nereálne, smiešne alebo škandalózne. Áno, pokiaľ máte ambíciu zmeniť svet, nemôžete sa chcieť zapáčiť všetkým a musíte rátať s tým, že vás snobi všetkých odtieňov označia za bláznov. Ale stačí, ak si uvedomíte, že pred dvesto rokmi boli za šialené považované aj požiadavky na zrušenie otroctva, volebného práva pre ženy či osemhodinového pracovného času. Už Thomas More vedel, že utópie môžu byť nebezpečné, ak vyústia do uzavretých systémov ako boli v minulom storočí nacizmus či stalinizmus. No ak svoje ideály neudusíme v zvieracej kazajke, práve oni nás inšpirujú k pozitívnym zmenám, bez nich by nebol možný pokrok, humanizmus, láska či spravodlivosť.

 

Pre Slovensko to znamená výzvu nebyť neustále v tieni niekoho iného. Alexander Matuška o nás v jednej eseji napísal, že sa rodíme s opaskom na duši a s povahou trochárov, ktorí si nedávajú veľké ciele. Žijeme vo vleku neustáleho ohýbania chrbtov, podriaďovania sa, prispôsobovania, napodobňovania, nečerpáme energiu z nášho vnútra, ale odvolávame sa na iných. Nevysvetľujeme, či je to dobré, ale či to robia aj tí, ku ktorým vzhliadame. Nebolo to tak vždy. Naše dejiny sú plné príkladov vzopätí nášho ducha, keď sme boli v centre diania a keď sme určovali trendy. Slovensko v bronzovej dobe bolo považované za zbrojárske centrum celej Európy, zbrane sa vyvážali až do Mykén. Počas veľkomoravskej éry sme zrovnoprávnili staroslovienčinu na medzinárodnej scéne s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou. Majster Pavol z Levoče ohúril celý západný svet najvyšším gotickým oltárom na svete. V 16. storočí, keď sa z nášho územia vyvážalo najviac medi na svete a najviac striebra a zlata v Európe, malo Slovensko kľúčový strategický význam, odohrával sa na ňom rozhodujúci zápas o budúcnosť európskej civilizácie a najväčšie obete za slobodu priniesli práve obyvatelia tejto krajiny. V Slovenskom národnom povstaní, najväčšom protifašistickom povstaní na území dnešnej Európskej únie, sme si získali úctu celého sveta. A v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sme žali svetové úspechy na poli kultúry – film Obchod na korze získal Oscara, Bielikova fotografia z okupácie 1968 cenu World Press Photo, naša poézia od Rúfusa po Válka patrila k tomu najlepšiemu, čo vo svete v tom čase vzniklo. A dalo by sa pokračovať.

Vieme byť svetoví, vieme inšpirovať Európu. Ale na to, aby sme prekročili svoj tieň, nemôžeme svet okolo nás neustále donekonečna a márne dobiehať ako Achilles korytnačku, ale musíme sa odvážiť na revolučný skok, ktorý nás posunie na vyšší vývojový stupeň a zaradí nás medzi krajiny, ktoré určujú trendy podobne ako to dnes robí Fínsko v školstve, Estónsko v informatizácii, Nórsko v diplomacii či Švajčiarsko v bankovníctve. A hneď na začiatok – musíme vrátiť dôležitým slovám ich význam.

 

Mocenské elity s výdatnou pomocou skorumpovaných médií dlho pracovali na tom, aby odňali pojmom radikálny, antisystémový či populistický ich pôvodnú silu. Byť radikálnym je dnes synonymom byť extrémistickým, hoci je to ťažký úder pod pás. Radikálny znamená dôsledný, principiálny, zásadný. Ako som povedal, radikálnou bola aj požiadavka na zrušenie otroctva. Radikálnou bola myšlienka demokracie. Radikálnym rozhodnutím bolo zavedenie povinnej školskej dochádzky. Mýliť si radikála s extrémistom je ako stotožňovať Ježiša Nazaretského s Adolfom Hitlerom. Podobne neférové je úmyselne nerozlišovať medzi odporcami dnešného režimu a hádzať ich do jedného vreca ako antisystémových. Súčasný systém je oligarchický. Brániť pravidlá tohto systému znamená brániť oligarchiu, nie demokraciu. Slobodná spoločnosť musí vedieť rozlišovať medzi tými, ktorí sú antisystémoví preto, lebo chcú zachrániť a prehĺbiť demokraciu a medzi tými, ktorí chcú zvrhnúť oligarchiu iba preto, aby nastolili stavovský režim alebo priamo fašistickú tyraniu. No a napokon populizmus. V posledných troch desaťročiach, presnejšie – v ére neoliberalizmu, nadobudol úplne nový význam. Široká verejnosť, politici, ale, žiaľ, čoraz častejšie aj politológovia, ho používajú ako nadávku. Chápu tento pojem ako politickú taktiku, ktorá sa zameriava na sľuby pre ľudí bez reálnych podkladov. Lenže populizmus sa dlhé stáročia, od antiky, minimálne od čias Ciceróna, chápal ako politická ideológia, ktorá sa zameriava na bežného človeka, odmieta elitárstvo a vyslovuje sa za rozšírenie prvkov demokracie. Rovnako definuje populizmus aj vplyvný Oxfordský encyklopedický slovník. Podľa neho je to „politický prístup, ktorý sa obracia na obyčajných ľudí, ktorí majú pocit, že etablované elitné skupiny ignorujú ich záujmy“.

 

Liberálna demokracia sa síce tvári ako neutrálny rámec pre legitímny zápas politických strán, v skutočnosti takou nikdy nebola, minimálne v spojitosti s neoliberalizmom nie. A tak za výdatnej pomoci médií bol za demokrata označovaný každý, kto schvaľoval antisociálne, často až nehumánne kroky neoliberálnych vlád a ako populista bol vykričaný každý, kto otváral sociálne témy, kto pripomínal sociálne práva a kto bránil sociálny štát. Je najvyšší čas sa z tejto schémy vymaniť a jasne povedať: nebudeme sa hanbiť brániť ľud, ktorý je zdrojom moci v štáte. Naopak, budeme napádať politicky privilegované elity, ktoré majú panický strach z obnovenia alebo prehĺbenia skutočnej demokracie, ktoré sa usilujú umlčať ľudí, ktorí chcú svoj hlas späť.

 

Dejiny ľavice – nie tej autoritatívnej, ktorá nám tu vládla štyridsať rokov a ktorá zdegenerovala skôr do podoby štátneho kapitalizmu, ale dejiny ľavice ako konceptu – sú dejinami rozširovania a prehlbovania demokracie. Boj za slobodu prejavu, boj za všeobecné volebné právo, boj za osemhodinový pracovný čas, boj za dovolenku, sociálne poistenie, zdravotnú starostlivosť pre všetkých – to všetko boli zápasy za prehlbovanie demokracie, za získanie kontroly nad vlastnými životmi. O čo iné ide teraz, keď bojujeme proti rozrastajúcemu sa panstvu oligarchie, ktorá dusí všetky demokratické procesy? A aký musí byť tento zápas, ak nie radikálny a antisystémový, keď nechcete vymeniť len správcov, ale podstatu moci?

Buď demokrat, buď radikálny, antisystémový a populistický, stoj za ľuďmi, bojuj za ľudí, pracuj pre ľudí, nehraj podľa pravidiel oligarchie, pozbieraj odvahu, aby si hovoril otvorene o povahe vykorisťovania, pomenuj veci pravým menom. Kapitalizmus vytvára nerovnosti, ktoré podkopávajú demokraciu. Štáty vychádzajú v ústrety požiadavkám kapitálu, nie ľudí, korporácie ovládli politiku, ľudia sú nútení k zadlžovaniu, aby rástla spotreba, lebo zisky kapitalizmu sú závislé na masovej spotrebe a liberálna demokracia nevie túto dilemu kapitalistickej spoločnosti vyriešiť.

 

Fareed Zakaria v svojej najoceňovanejšej knihe Budúcnosť slobody tvrdí, že o demokracii dnes píšu len radikálni myslitelia. A do istej miery je to aj pravda – tí, ktorí uchopili politickú a ekonomickú moc, predsa nepotrebujú demokraciu, ale uchovanie svojich privilégií a udržanie svojej moci. Dejiny demokracie boli vždy bojom proti koncentrovanej moci, bojom chudobných proti bohatým. Jediný spôsob, ako dnes zachrániť zmysel demokracie, je prehĺbiť ju na európskej úrovni a rozšíriť ju na národnej úrovni o ekonomickú dimenziu. Medzi základné revolučné požiadavky roku 1989 patrilo zrovnoprávnenie foriem vlastníctva. Dnes má však štátne vlastníctvo problém nielen udržať, ale aj obhájiť sa a družstevné vlastníctvo je zlikvidované. Pritom na Slovensku vzniklo roku 1845 prvé úverové družstvo v Európe a prvá Česko-slovenská republika bola družstevnou veľmocou: v roku 1938 tu pôsobilo vyše 16 000 aktívnych družstiev. Ak politická moc nedokáže kontrolovať ekonomickú, stáva sa bezmocnou. Ekonomická demokracia znamená podporu práv všetkých, ktorí sa chcú aktívne podieľať na riadení a ovplyvňovaní hospodárskych záležitostí štátu. Zviditeľňuje miestne komunity, mikropodnikanie, demokratické sociálne podnikanie a vôbec dôležitosť podpory malých znevýhodnených ekonomických hráčov, ktorých neprijateľne zaťažujú mnohé opatrenia vrátane elektronickej evidencie služieb (EET). Sústreďuje sa na zdaňovanie špekulácií, posilňovanie funkcií antimonopolných úradov a odborov či zastropovanie manažérskych platov. Niektoré z prvkov ekonomickej demokracie sa pokúšala zaviesť už Dubčekova Pražská jar. Podnikové rady pracujúcich s myšlienkou zamestnaneckého vlastníctva mohli byť revolučným činom, keby ich schválenie v parlamente neprekazila invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Presadenie ekonomickej demokracie v rámci „socializmu s ľudskou tvárou“ totiž prekážalo nielen sovietskemu, ale aj západnému hospodárskemu modelu a obe strany mali záujem na tom, aby sa nepreukázala jej životaschopnosť.

 

Nie, Slovensko nemusí stále iba niekoho napodobňovať, nemusí byť na chvoste svetových trendov, môže stáť na ich čele. Môže byť prvý európskym štátom, ktorý zavedie ekonomickú demokraciu – do ústavy i do praxe. Môže byť prvým európskym mierovým štátom, ktorý jednoducho zastaví nezmyselné výdavky na zbrojenie a ušetrené peniaze investuje do vlastného rozvoja. Môže byť prvým európskym štátom, ktorý uskutoční radikálnu zelenú transformáciu a stane sa vzorom svetových mocností pri dosiahnutí uhlíkovej neutrality. Buďme radikálni a inšpirujme svet, buďme antisystémoví a skoncujme s touto neudržateľnou civilizáciou, buďme populistickí a bráňme bežného človeka a demokraciu. Je čas prestať sa báť a začať robiť veci, ktoré majú zmysel.

The post Nastal čas byť radikálny, antisystémový a populistický appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Ak to neurobíme z lásky, budeme to musieť urobiť z núdze http://edochmelar.sk/ak-neurobime-z-lasky-budeme-musiet-urobit-z-nudze/ Mon, 24 Jun 2019 01:34:26 +0000 http://edochmelar.sk/?p=835 Keď Andrej Babiš nezvyčajne v sobotu večer vysvetľoval novinárom, prečo Česko zablokovalo záväzok Európskej únie dosiahnuť do roku 2050 stav uhlíkovej neutrality, argumentoval podobne ako by dnes ešte stále argumentovala väčšina […]

The post Ak to neurobíme z lásky, budeme to musieť urobiť z núdze appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Keď Andrej Babiš nezvyčajne v sobotu večer vysvetľoval novinárom, prečo Česko zablokovalo záväzok Európskej únie dosiahnuť do roku 2050 stav uhlíkovej neutrality, argumentoval podobne ako by dnes ešte stále argumentovala väčšina ľudí: Prečo máme teraz riešiť niečo, čo bude o tridsať rokov? Viete si predstaviť, že nebudú žiadne autá na spaľovacie motory, že nebudeme môcť zvárať, že ľudia nebudú smieť kúriť uhlím, viete si predstaviť, aký to bude mať dopad na hospodárstvo a životnú úroveň?

 

Tí informovanejší si to predstaviť veru vieme, a práve preto musíme urýchlene konať. Ľuďom nemožno zazlievať, že majú ešte stále veľmi málo informácií o podstate, dosahu a najmä praktických dôsledkoch klimatickej zmeny na ich každodenný život. Ale čo si pomyslieť, ak im tieto informácie vedome zatajuje predseda vlády? Existujú politici, ktorí tvrdia, že keby ľudia naozaj vedeli, čo ich čaká, spôsobilo by to absolútnu paniku, a tej je nevyhnutné sa vyhnúť. Ale prečo? Z dôvodu zachovania chladnej hlavy a nenapáchania ešte väčších škôd? Prepáčte, ale horšie to byť už nemôže. Natíska sa preto vysvetlenie, že práve oligarchia má záujem na tom, aby ľud toho vedel čo najmenej. Tí najbohatší sa totiž zachránia, následky ponesú najmä chudobní. Napokon, Babiš vedome klamal. Keď sa bránil, že Česko plní environmentálny program, do ktorého zaradil boj s lykožrútom (rozumej, bezhlavé rúbanie lesov), človek by to mohol považovať za čierny humor, keby situácia nebola taká vážna.

 

Aby sme neboli k Čechom nespravodliví, je potrebné spresniť, že proces schvaľovanie uhlíkovej neutrality odmietlo ako prvé Poľsko, ktoré pre seba typickým (až vydieračským) spôsobom žiadalo za tento krok kompenzácie. Následne sa k nemu pridalo Česko a Maďarsko, neskôr čiastočne Estónsko a napokon si pozíciu Varšavy osvojila aj nemecká kancelárka Angela Merkelová. Takéto uvažovanie je zúfalo nezodpovedné, pretože – a to treba zdôrazniť – rok 2050 mal byť záväzok politický, vedci však jednoznačne tvrdia, že tak dlho nevydržíme. Je síce chvályhodné, že slovenský premiér Peter Pellegrini zámer dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050 podporil, ale označiť ho za „ambiciózny plán“ je predsa len trochu scestné, pretože podľa záverov Medzivládneho panelu pre zmenu klímy nám ostáva na záchranu už len 11 rokov, po ktorých sa už niektoré procesy stanú nezvratnými. My však zatiaľ nedokážeme plniť ani ciele Parížskej klimatickej charty.

Je teda možné, že je už príliš neskoro. Jeden z najväčších súčasných vedcov, japonský fyzik Michio Kaku tvrdí, že to nezvládneme a budeme musieť opustiť Zem. Dlhé dejiny všetkých foriem života, z ktorých 99,9 % nakoniec vymrelo, ukazujú, že organizmy v nepriateľskom prostredí čaká jeden z troch možných scenárov. Môžu prostredie opustiť, môžu sa na zmeny adaptovať alebo budú musieť zomrieť. Za najmenej pravdepodobný scenár považuje slávny fyzik adaptáciu, takže podľa neho buď opustíme Zem alebo vymrieme, iná možnosť nie je. Kaku sa občas nechá unášať víziou, že naším údelom je vybudovať medzihviezdnu civilizáciu pokrývajúcu celú Mliečnu dráhu a zjednotenú do akejsi Galaktickej ríše (ako o tom sníval už spisovateľ Isaac Asimov), ale našťastie vždy v ňom zvíťazí vedec, ktorý konštatuje, že fyzikálne zákony hovoria jasnou rečou: skôr či neskôr nám prerastú cez hlavu globálne krízy, ktoré ohrozia našu samotnú existenciu a mohli by spôsobiť „ekologický armagedon“, preto musíme hľadať cesty, ako z tejto planéty odísť. Už vo svojej knihe Rozprava o zjednotení ľudstva z roku 2001 som však upozorňoval, že zatiaľ nemáme žiadneho globálneho Mojžiša, ktorý by nás vyviedol na „planétu zasľúbenú“, a keďže klimatická zmena už nie je hrozbou, ale rozvíjajúcou sa realitou, musíme scenáre nášho vývoja spájať zatiaľ so Zemou.

 

Museli by sme však naše správanie zmeniť tak radikálne, že to väčšina ľudí jednoducho neprijme a nepripustí si to, takže veľa šancí na odvrátenie katastrofy nevidím. Na nápravu má naša civilizácia peniaze, má technológie, ale naše správanie zatiaľ smeruje úplne opačným smerom. Environmentálni aktivisti a vedci, ktorí si to uvedomujú, čoraz častejšie vyzývajú k občianskej neposlušnosti – proste prišli k bodu, kedy im došlo, že už nemáme čo stratiť. Ale ani toto nemusí fungovať. Je dôležité si uvedomiť, že environmentálne hnutie je v boji s dôsledkami klimatickej zmeny asi také účinné ako charita v boji s dôsledkami chudoby: usiluje sa zaplátať diery, ktoré súčasný ekonomický systém sám spôsobil bez toho, aby otvorene pomenovalo, že problémom je ten systém samotný. Ako však správne upozorňoval francúzsky filozof André Gorz, socializmus nie je lepší ako kapitalizmus, ak pracuje s tými istými nástrojmi. Musíme zmeniť prístup a zvoliť si sociálnu ekológiu, ktorá sa usiluje o postupnú a trvalú zmenu spoločenskej paradigmy. Kým toto aktivisti neurobia, ich boj jednoducho nebude účinný. Môžete prejsť na obnoviteľné zdroje energie, nič zásadné sa nezmení, ak veterné a solárne panely budú poskytovať iba dodatočnú energiu pre neudržateľnú civilizáciu, ak bude naša spoločnosť naďalej založená na vykorisťovaní a násilí voči prírode, ak neprejde transformáciou na udržateľný spôsob života.

 

Mladá švédska aktivistka Greta Thunbergová ohuruje celý svet a vyvoláva kontroverzné reakcie. Niektorí ju nekriticky obdivujú, iní sú k nej vo svojej kritike až nespravodliví. V tejto chvíli však považujem za vedľajšie otázky, odkiaľ získalo 16-ročné dievča toľko odborných vedomostí, že sa dnes úplne suverénne vyjadruje dokonca aj k jadrovej energii, či nie je zvláštne, že prednáša len naučené príhovory a nedáva žiadne rozhovory (odvolávajúc sa na Aspergerov syndróm) a kto jej tento nákladný spôsob života platí. Isteže je to vďačný priestor pre priaznivcov konšpiračných teórií, ale aj keby ju len niekto využil s úmyslom, že nevinnému dievčaťu ľudia uveria viac ako politikovi či vedcovi, neprekážalo by mi to až tak veľmi ako mi prekáža to, že ju štátnici neberú vážne. Fiasko s uhlíkovou neutralitou na Európskej rade je toho dôkazom. Radi sa s ňou odfotia, radi si vylepšia imidž v jej prítomnosti, ale nekonajú tak, ako ich vyzýva. Všetky tie emócie, diskusie a piatkové demonštrácie sú zbytočné, ak ich výsledkom bude len to, že študenti sa vždy s radosťou vyhnú vyučovaniu a Greta dostane Nobelovu cenu mieru.

Neviem, koľkých ľudí sympatická švédska aktivistka reálne ovplyvnila v ich uvažovaní a nakoľko iba presviedčala presvedčených. Domnievam sa však, že to, čo nás čaká, širokej verejnosti oveľa lepšie vysvetlil bývalý generálny tajomník Rímskeho klubu Graeme Maxton, ktorého kniha Zmena alebo kolaps: prečo potrebujeme radikálny obrat pred niekoľkými týždňami vyšla v slovenskom preklade. Maxton otvorene hovorí, že kolaps je už v takom pokročilom štádiu, že nikto nedokáže zabrániť mnohým nepríjemným dôsledkom. A pretože ľudia stále nepochopili, čo sa tu už dlhší čas deje a stratili príliš veľa času, budú musieť zaviesť oveľa radikálnejšie zmeny, než budú komu milé. Tieto zmeny budú drahé, znížia bohatstvo západných krajín, no ak sa k nim neodhodláme, zaplatíme ešte vyššiu cenu a odsúdime väčšinu dnes žijúcich ľudí na biedne živorenie bez možnosti to ovplyvniť.

 

Takto vyzerá náš problém. Nerozumejú mu nielen nezainteresovaní laici, ale aj mnohí amatérski ochranári si ešte stále myslia, že zmena znamená iba to, že budeme triediť odpad, jesť menej mäsa, vysádzať viac stromov, obmedzíme plasty a prejdeme na elektromobily. Také sexi to nebude. Radikálna zelená transformácia, ktorá nás čaká, prinúti vlády a samosprávy reagovať na problémy, ktoré voľný trh nedokáže riešiť. Budú musieť kryť náklady na hospitalizáciu ľudí postihnutých horúčavami, na stavbu nových protipovodňových a vodozádržných systémov, na plnenie záväzkov poisťovní, na riešenie čoraz väčšieho počtu utečencov a na množstvo ďalších úloh. Na to všetko budú musieť zvýšiť dane a znížiť spotrebu. Pri znižujúcom sa tempe ekonomického rastu bude čoraz ťažšie nájsť si zamestnanie. Nárast nepokojov a prejavov politického extrémizmu možno v takejto situácii očakávať takmer s istotou. Protesty žltých hviezd vo Francúzsku sa môžu stať predobrazom spoločnosti, v ktorej vláda bude musieť robiť nevyhnutné zmeny a chudobní sa budú búriť voči tomu, aby niesli na svojich pleciach ich náklady. To v konečnom dôsledku ohrozí nielen sociálnu stabilitu, ale aj demokraciu ako takú.

 

V najbližších dvadsiatich rokoch musí ľudstvo urobiť niečo, čo nikdy doteraz nerobilo, dokonca sa o to ani nepokúsilo: musí zredukovať svoju ekologickú stopu, aj keď to poškodí ekonomiku a aspoň na krátky čas zníži životnú úroveň mnohých ľudí. Táto radikálna zmena si vyžiada výnimočných vodcov nezaťažených návykmi minulosti, ľudí s predstavivosťou zameraných na hlavný cieľ: redukovať ekologickú stopu ľudstva a obnoviť rovnováhu s prírodou – nech to stojí, čo to stojí. Budú musieť prejaviť veľkú morálnu silu, aby odmietli polovičaté riešenia. Vyžaduje si to úplne nový spôsob myslenia. Ľudia musia konečne pochopiť a uznať, že nemôžu robiť čokoľvek, že tak ako Zem nemá neobmedzené zdroje, ani naše túžby nemôžu byť neobmedzené. No nielen to. Ak má ľudstvo nájsť cestu k lepšej budúcnosti, musí zmeniť zaužívaný význam pojmov pokrok, demokracia či deľba moci. Radikálne musí prehodnotiť aj pohľad na prírodu, vzťah spoločnosti ku klíme či medzigeneračnú rovnosť. Verejný záujem musí dostať prednosť pred právami jednotlivca, aj keby sa na prvý pohľad mohlo zdať, že to odporuje princípom demokracie. Musíme nanovo definovať slobodu a súkromný záujem.

Musíme si vytýčiť naozaj veľké ciele. Oveľa radikálnejšie ako sme si mysleli, pričom čím dlhšie budeme tieto zmeny odkladať, tým radikálnejšie budú musieť byť. Mení sa všetko, úplne všetko, čo ste poznali a ako ste boli zvyknutí dívať sa na svet, vrátane pojmov. Globálne otepľovanie nahradil výraz klimatická kríza, ktorú niektorí vedci očakávali až po roku 2050, aktuálna situácia však predčila aj tie najtemnejšie scenáre vývoja. Musíme skoncovať so spaľovaním fosílnych palív. Musíme zásadne obmedziť používanie lietadiel a lodí, ale aj bežných osobných a nákladných áut. Musíme zastaviť výrobu cementu, prestať používať plyny s obsahom fluóru, radikálne znížiť objem plastového odpadu a pokusy vyvážať ho posudzovať ako trestný čin. Budeme musieť dramaticky zvyšovať výdaje na tepelnú izoláciu budov a na projekty energeticky pasívnych budov, zastaviť odlesňovanie a radikálne zreformovať poľnohospodársku výrobu tak, aby bola lokálna, dlhodobo udržateľná a nepoškodzovala prírodu. Namiesto diaľnic budeme musieť výrazne investovať do železničnej infraštruktúry. A v rozpore s plánmi šialencov, ktorí dnes ovládajú svet budeme musieť znížiť rozpočty na zbrojenie na najnižšiu možnú úroveň a získané prostriedky investovať do projektov klimatickej transformácie. Maxton cituje jednu vplyvnú štúdiu, podľa ktorej si nevyhnutné ročné globálne investície do elektrifikácie, energetickej účinnosti, úspor tepla a na prechod na obnoviteľné zdroje energie vyžiadajú rovnakú výšku ako je suma, ktorú svet každoročne vynakladá na zbrojenie. Treba si proste vybrať.

 

Sociálne, politické a ekonomické dôsledky týchto zmien budú obrovské. Maxton predpokladá, že budú zakázané všetky lety kratšie ako tisíc kilometrov a rovnako aj nízkonákladové letenky. Ceny energií budú nesmierne vysoké, zmení sa celý náš život, ulice po polnoci nebudú osvetlené, skončí sa éra bezplatného nabíjania elektromobilov a smartfónov, výrazne zdražie online komunikácia. Vlády budú musieť navrhnúť nový daňový a sociálny systém, pripraviť podrobný plán transformácie, ako je možné čo najskôr znížiť emisie a ako odstaviť jednotlivé priemyselné odvetvia. Keď Andrej Babiš uvádzal ako jeden z príkladov, prečo sa nechce pripojiť k uhlíkovej neutralite, košickú US Steel, kde musia odstaviť jednu pec, lebo nedokážu už teraz splniť environmentálne kritériá, treba povedať, že toto by mal byť skôr dôvod, prečo sa prihlásiť k radikálnemu znižovaniu emisií čo najskôr, lebo toto všetko nás dobehne, či sa to českému premiérovi páči alebo nie.

Air pollution

Vlády budú musieť prijať pracovníkov, ktorí budú zabezpečovať a dozerať na priebeh transformácie, aby sa minimalizovali dôsledky prípadných omylov. Budeme potrebovať agentúry na správu dotácií na využívanie obnoviteľných zdrojov, vyplácanie sociálnej podpory pre nezamestnaných a na ich preškolenie na prácu v čistých odvetviach. Bude potrebné prijať nové opatrenia na riadenie postupného zatvárania veľkých priemyselných odvetví a nadnárodných korporácií, bude potrebné rozhodovať, kto a ako bude odškodnený za utrpené straty a kto nie. Maxton predpokladá, že vlády budú musieť skôr či neskôr presadiť vytvorenie medzinárodného súdneho dvora na stíhanie aktérov zodpovedných za emisie. Manažéri a majitelia energetických podnikov postavených na využívaní fosílnych palív totiž celé roky vedeli, že nesú zodpovednosť za fatálne poškodzovanie životného prostredia. Celé desaťročia vedeli, že problém prerastie do existenčnej hrozby a napriek tomu pokračovali. To isté platí aj o šéfoch a majiteľoch leteckých spoločností, automobiliek a výrobcov lodí, ktorí vedeli, že ich autá, lietadlá a lode predstavujú podstatnú časť problému. V energeticky náročných odvetviach by mal byť tento proces relatívne jednoduchý, lebo sa týka len približne stovky korporácií. Ľudia, ktorí ovládajú tieto podniky a ich akcionári sú zodpovední za 71 % globálnych emisií oxidu uhličitého, ktoré sektor fosílnych palív vyprodukoval za posledných tridsať rokov. Nie sú to len firmy ako Exxon, Shell, BP či Suncor, ale aj General Motors, Ford, BMW, Volkswagen, Boeing, Airbus a iné.

 

Všetky tieto úlohy presahujú agendu bežných zelených strán. Musíme si uvedomiť, že otázka už neznie, či prijať environmentálnu agendu, lebo to by bolo podobne absurdné chápanie situácie, akoby sa strany delili podľa toho, či chcú alebo nechcú zdravotnú starostlivosť namiesto sporu o to, ako ju zabezpečiť. Podobne je to aj so zelenou transformáciou. Už v blízkej budúcnosti bude všetkým jasné, že otázkou nie je, či ju musíme uskutočniť, ale akým spôsobom to musíme urobiť. Klasický pravicovo-ľavicový spor sa oživí práve na téme, kto a v akej miere má znášať náklady tejto transformácie. Preto zvyknem zdôrazňovať, že klimatická kríza je najväčšia emancipačná výzva 21. storočia, lebo sa týka kvality života bežných ľudí. Tí, ktorí odďaľujú riešenia, pracujú v prospech korporácií, slúžia oligarchii, ktorá sa potrebuje zabezpečiť na úkor nás všetkých. Veľkou prekážkou klimatickej transformácie preto je, že sa s touto agendou pravdepodobne nedajú vyhrať voľby. Vo výhode budú tí, ktorí budú ľuďom falošne sľubovať, že ich pred nevyhnutnými zmenami ochránia a že sa budúcnosti nemusia báť. Istú nádej však poskytuje práve prístup Grety Thunbergovej. Akokoľvek hlúpo to znie, ľudia sa musia báť. Nie jeden druhého, nie odlišnosti, inej národnosti, náboženstva či farby pleti. Musia sa báť toho, čo nás čaká, ak nezachránime klímu na našej planéte. Len to ich môže prebudiť z letargie, len tak môžeme dosiahnuť, aby občania vytvárali a posilňovali tlak na svoje vlády, ktoré už nemajú čas zametať problémy pod koberec ako súdruh Ďatlov v Černobyli. Lebo ak to neurobíme z lásky, budeme to musieť urobiť z núdze. Zo strachu o vlastné prežitie na Zemi.

The post Ak to neurobíme z lásky, budeme to musieť urobiť z núdze appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Diskusiu o Rusku ovládol šovinizmus http://edochmelar.sk/nasa-vychodna-politika/ Fri, 07 Jun 2019 02:46:56 +0000 http://edochmelar.sk/?p=826 Hystéria, ktorú vyvolal jeden (!) komunistický poslanec Štátnej dumy Ruskej federácie má všetky parametre paranoidného uvažovania z päťdesiatych rokov minulého storočia a je veľmi znepokojujúcou vizitkou práce nielen našich politických špičiek, ale […]

The post Diskusiu o Rusku ovládol šovinizmus appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Hystéria, ktorú vyvolal jeden (!) komunistický poslanec Štátnej dumy Ruskej federácie má všetky parametre paranoidného uvažovania z päťdesiatych rokov minulého storočia a je veľmi znepokojujúcou vizitkou práce nielen našich politických špičiek, ale predovšetkým médií. Pripomeňme si, ako celá aféra, ktorá by za normálnych okolností nedosahovala ani rozmery búrky v pohári vody, vznikla.

 

Celú kauzu rozpútal český tvrdo pravicový web Forum24.cz. Podľa mediálneho analytika Jana Křečka z Inštitútu komunikačných štúdií a žurnalistiky Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe predstavuje typický príklad média stranícky zaujatého až angažovaného, u ktorého nie je problém rozoznať, komu pomáha v dosahovaní jeho politických cieľov (v tomto prípade je to ODS). 1. júna tohto roku uverejnil Forum24.cz článok pod názvom Ruská duma příjme zákon o oprávněnosti okupace Československa v roce 1968. Už titulok bol hrubo zavádzajúci, no napriek tomu s ním česká i slovenská mediálna scéna začala narábať ako s faktom. Porušili tým všetky triviálne profesionálne pravidlá žurnalistiky vrátane nevyhnutnosti overovať informáciu minimálne z dvoch až troch na sebe nezávislých zdrojoch. Je však šialené, ak si uvedomíte, že nepravdivý článok pochybného webu sa stal základom politických vyhlásení a rozhodnutí oboch štátnych reprezentácií. A tak český parlament prijal uznesenie, v ktorom odsudzuje „odporný pokus legitimizovať okupáciu“ zo strany Moskvy, hoci Veľvyslanectvo Ruska v Českej republike deň predtým zdôraznilo, že „oficiálna pozícia Ruskej federácie k udalostiam v Československu v roku 1968 je zakotvená v preambule Zmluvy o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Českou republikou a Ruskou federáciou z roku 1993 a zostáva nemenná“. To isté povedal včera aj šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov svojmu rezortnému kolegovi Miroslavovi Lajčákovi, zdôraznil, že ide o iniciatívu jedného poslanca a Rusko nemá v úmysle svoju pozíciu meniť. Zaznamenali ste však niekde v súvislosti s týmito dezinformáciami opravu? Nie! Stojí za pozornosť, že démonizované „konšpiračné weby“ informovali o tejto kauze dokázateľne korektnejšie ako tie „seriózne“.

 

Pri rokovaní českého parlamentu sa ešte pristavme. Je totiž dôkazom, že hlavnou motiváciou zákonodarcov nebolo nič iné ako antiruský šovinizmus. Jedno z najsilnejších vystúpení mal bývalý šéf českej diplomacie Lubomír Zaorálek. Ten upozornil na spomínané oficiálne stanovisko ruskej strany, ktoré robilo celé hlasovanie fakticky bezpredmetným. A to bola v pôvodnom návrhu uznesenia výzva, aby sa danou iniciatívou ruského komunistu zaoberala OSN a NATO (sic!). Znovu zopakujme, že celá aféra nemala reálny podklad a opierala sa o vyslovene lživý článok pochybného webu. Nepravdivý bol jeho titulok, ktorý oznamoval prijatie zákona o oprávnenosti okupácie ako hotovú vec. Nepravdivé bolo zovšeobecňujúce tvrdenie, že „Rusi považujú obsadenie Československa armádami Varšavskej zmluvy v roku 1968 za zákonnú akciu“. Nepravdivé bolo konštatovanie, že na znení tohto zákona sa zhodli poslanecké frakcie Dumy. Veľmi zavádzajúce bolo aj tvrdenie článku, že na okrúhlom stole sa zúčastnilo 60 osôb. Navodzovalo totiž dojem, že šlo o poradu 60 zákonodarcov, o diskusiu oficiálnych zástupcov poslaneckých klubov k návrhu zákona. Pritom išlo len o seminár, akých sa konajú stovky – aj v našom parlamente – a z ktorých sa nedá vyvodzovať vôbec nič. Zo spomínaných 60 osôb boli vyše štyridsiati dotknutí vojnoví veteráni, nie poslanci. Zákonodarcov tam bola necelá dvadsiatka. A viete, koľko poslancov má ruská Štátna duma? 450.

Poctivá verejná diskusia sa nám opäť vyhla oblúkom. Namiesto racionálnych postojov sme zaznamenali len hysterické výkriky, namiesto serióznych analýz moralizátorské pózy. Napríklad opozičný poslanec a líder strany Spolu – občianska demokracia Miroslav Beblavý navrhoval stiahnutie nášho veľvyslanca z Moskvy bez toho, aby sa oboznámil so skutočným stavom veci. Máme sa aj naďalej tváriť, že je to len hlúposť jednotlivcov a ich neschopnosť rozlišovať medzi uznaním okupácie a priznaním dôchodku, alebo si už konečne nalejeme čistého vína a priznáme, že je to čistý zámer, že sa nám tu rozmáha pod rôznymi zámienkami nefalšovaný šovinizmus? Veď Ukrajina má podobný zákon o statuse vojnových veteránov (áno, aj tých, ktorí sa zúčastnili na okupácii našej vlasti v roku 1968) už 25 rokov, a to nám už neprekáža? https://zakon.rada.gov.ua/laws/show/63-94-%D0%BF Koncom minulého roka – a to je ešte horšie – prijal ukrajinský parlament banderovcom štatút účastníkov odboja. Je to podobná nehoráznosť, ako keby slovenský parlament vyhlásil príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy za rovnakých odbojárov ako boli účastníci Slovenského národného povstania. Vtedy som žiadal prezidenta, premiéra i šéfa diplomacie, aby túto glorifikáciu banderovcov, ktorí vyčíňali aj na území Slovenska, jednoznačne odsúdili. Ani jeden z nich sa neozval a podobne mlčali aj médiá. Budeme diskutovať aj o morálke amerických vojnových veteránov z Vietnamu, Kambodže, Laosu, Iraku a ďalších vojenských agresií v rozpore s medzinárodným právom? Ja som pripravený! Videli ste už stenu hrdinov s menami hrdlorezov z vietnamskej vojny vo Washingtone, na ktorej sú aj tí, ktorí sa podieľali na vyvraždení dediny My Lai? Nepohoršuje vás to? Tak čo, zamoralizujeme si? Okupanti zostanú okupantmi, vojnové zločiny zostanú vojnovými zločinmi, ale právo postarať sa o svojich vojakov zostáva vo výlučnej právomoci štátu, ktorý ich do tej vojny poslal. A ani to ruská vláda nechce, lebo v jej vyhlásení z 3. októbra 2018, sa píše, že vojaci vyslaní do Československa v auguste 1968 sa „nezúčastnili na vojenských akciách“, rozumej nestála proti nim žiadna armáda a „tým pádom tu nie sú dôvody pre zaradenie danej kategórie vojakov medzi veteránov bojových akcií. Vláda Ruskej federácie návrh zákona nepodporuje“. A na tom sa nič nemení. Kto však napraví tie škody na vzájomných vzťahoch? Veď to, čo sme vyrobili, je rovnako slaboduché, ako keby izraelský parlament obvinil Slovensko z odporného pokusu rehabilitovať fašizmus na základe nejakého Kotlebovho návrhu velebiaceho Tisov režim.

Rovnako nezmyselná až nepochopiteľná je hádka o tom, kto mal ísť na ktorú svetovú stranu. Chcem zdôrazniť: som presvedčený, že na oslavách 75. výročia vylodenia spojencov v Normandii sme mali byť zastúpení na najvyššej úrovni. Keď už nie pre nič iné, tak z úcty k našim letcom, ktorí sa na tejto hrdinskej kapitole svetových dejín zúčastnili. Výhovorka ministra Lajčáka, že Dánsko tam bolo zastúpené na úrovni veľvyslanca, je nepatričná, pretože Dáni mali v ten deň parlamentné voľby. Všetci ostatní tam vyslali hlavy svojich štátov a vlád. Rovnako som presvedčený, že nás mal reprezentovať prezident republiky. To je predovšetkým jeho úloha vyplývajúca z ústavy. A v neposlednom rade je politickou tradíciou, že pri okrúhlych výročiach chodili na oslavy vždy hlavy štátov – je to tak zvykom od vzniku Slovenskej republiky: bol tam prezident Michal Kováč, Rudolf Schuster aj Ivan Gašparovič. Len Andrej Kiska nie. Prečo? Najprv som si myslel, že preto, lebo bol štvrtok a on už predsa vo štvrtok nepracuje… Ale aj bez tohto žartu ma naozaj pobavilo vysvetlenie stále úradujúcej hlavy štátu: „Pán prezident odmietol ísť na oslavy s tým, že svoje pracovné cesty už uzavrel.“ Je skutočne zarážajúce, akými insitnými výhovorkami bránia médiá a opoziční politici Andreja Kisku pri zanedbávaní jeho štátnických povinností. Podľa nich je za vzniknutú situáciu zodpovedný premiér, lebo si vybral cestu do Moskvy. Vysvetlime si teda, o čo tu v skutočnosti ide.

 

Pozvánky na takéto podujatia dostáva štát, nie konkrétna osoba. Je úplne jedno, že prišla na Úrad vlády SR, v tomto prípade ju mohol rezort diplomacie bez problémov posunúť Prezidentskému palácu. Na prvý pohľad teda zlyhalo ministerstvo zahraničných vecí, no to je bezmocné, ak prezident jednoducho odmietne – a on odmietol. Čo také súrne mal Andrej Kiska na práci? Nič, jemu sa len – ako obyčajne – jednoducho nechcelo. Je pritom úplne jedno, či preto, lebo sa cíti lepšie na najväčšej militaristickej party v Európe, na práve sa začínajúcom Globsecu, alebo len zneužíva prezidentský úrad na budovanie svojej politickej strany. V každom ohľade je to z jeho strany hanebnosť. Viniť z toho premiéra, je za danej situácie úplne šialené, pretože Peter Pellegrini si plnil povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie šéfa výkonnej moci. V Moskve nebol na výlete, rokoval o najdôležitejších a najaktuálnejších otázkach našej energetickej bezpečnosti a navyše – dnes vystupuje v hlavnom paneli Petrohradského medzinárodného ekonomického fóra spolu s ruským prezidentom Vladimírom Putinom, čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom a generálnym tajomníkom OSN Antóniom Guterresom. Ja neviem, či si všetci tí pisálkovia a prvoplánoví kritici uvedomujú, akej pocty sa mu dostalo. Petrohradské medzinárodné ekonomické fórum je svojím vplyvom druhé najvýznamnejšie hneď po Svetovom ekonomickom fóre v Davose, zúčastňujú sa na ňom každý rok tisíce najvýznamnejších politikov, ekonómov, bankárov a podnikateľov z celého sveta. Vystúpiť v hlavnom paneli tohto prestížneho podujatia sa doteraz nepodarilo žiadnemu slovenskému predstaviteľovi, to však nezabránilo Miroslavovi Beblavému, aby blúznil, že „memorandá a deklarácie, ktoré počas jeho návštevy podpisujú premiérovi spolucestujúci, nie sú zďaleka také významné, aby kvôli nim zrušil účasť v Normandii“. Prvotriedny panel s najmocnejšími mužmi sveta chce porovnávať s pasívnym posedením na spomienkovej akcii? Toto môže povedať len blázon alebo demagóg, ktorý stratil súdnosť.

Z celého tohto zmäteného cirkusu sú najproblematickejšie cesty Andreja Danka. Nie preto, že tak rád chodí na východ – naopak, už viackrát som ocenil, že predseda NR SR rozvíja zanedbané vzťahy so slovanskými štátmi. Problémom je otázny prínos týchto aktivít pre Slovenskú republiku a fakt, že Andrej Danko pri nich zabúda na hodnotové ukotvenie našej vlasti. Keď už sa tak vystatuje svojím priateľstvom s predsedom ruskej Štátnej dumy Vjačeslavom Volodinom, čo mu bránilo v tom, aby mu zatelefonoval, informoval sa o skutočnom stave prípravy zákona o vojnových veteránoch, vyriešil túto nepríjemnú záležitosť a upokojil slovenskú verejnosť? Ak zdôrazňuje slovanskú vzájomnosť, prečo to nevzťahuje na Ukrajinu, s ktorou dlhodobo zhoršuje vzťahy – viď jeho nepochopiteľné výpady voči ukrajinskému veľvyslancovi? A napokon, nie sú naši slovanskí bratia aj Poliaci, ktorí v týchto dňoch oslavovali 30. výročie demokratického parlamentarizmu, no Andrej Danko uprednostnil stretnutie s bieloruským diktátorom Lukašenkom? Obávam sa, že práve tu je pes zakopaný. V kuloároch je verejne známym tajomstvom, že Andrej Danko úprimne obdivuje diktátorov a autoritatívnych štátnikov. Svojich najbližších spolupracovníkov neraz uviedol do rozpakov otvoreným vyznaním, že keby mal toľko moci ako oni, zmenil by úplne všetko. Zdá sa, že tentoraz sa mu jeho sny predrali cez pery, keď sa na stretnutí s Alexandrom Lukašenkom hovoril aj o tom, „aké nebezpečné je obrovské množstvo politických strán“. Mali by sme už konečne otvorene povedať, že nebezpečné sú takéto úvahy. V Bielorusku sedia odporcovia Lukašenkovho režimu vo väzniciach a Andrej Danko to vie. Mal by sa rýchlo spamätať a uvedomiť si, že na takýchto stretnutiach nezastupuje seba, ale demokratický štát, členskú krajinu Európskej únie a že zdvorilosť voči hostiteľovi by nemala zabrániť, aby rozdiely bolo vidieť a počuť.

 

Vždy som bol zástancom otvorenej zahraničnej politiky na všetky svetové strany, pretože bytostným záujmom Slovenskej republiky je byť priateľom s každým, kto má o naše priateľstvo záujem. Ale to neznamená, že stratíme hodnotový kompas. Naša východná politika nemá koncepciu. Koncepciou nie je to, ak sa diskurz o tejto otázke zužuje na slaboduché prekáračky, kam by sme mali a nemali chodiť. Je to rovnako primitívne, ako keby niekto tvrdil, že sa nemáme rozprávať so židmi, lebo sme kresťanská krajina. Koncepciou nie sú ani hysterické pózy, ktorými reagujú na každý kontakt s Ruskom Martin Klus či Jaroslav Naď, lebo plané moralizovanie nie je politika. Koncepcia musí vychádzať z našich štátnych záujmov a širších geopolitických cieľov. Časté cesty na východ majú okrem ekonomickej diplomacie politický význam iba vtedy, ak zvyšujú náš vplyv v regióne napríklad riešením konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom, pretože zníženie napätia môže hospodársky pomôcť aj nám. Namiesto toho sa však chodí Andrej Danko klaňať autoritatívnym lídrom a obdivovať ich metódy, čo nás v očiach západného sveta skôr ponižuje. Východná politika je pre Slovensko dôležitá, vyžaduje si však serióznejší prístup ako doposiaľ.

The post Diskusiu o Rusku ovládol šovinizmus appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Perspektívy ľavicovej politiky http://edochmelar.sk/perspektivy-lavicovej-politiky/ Thu, 06 Jun 2019 00:39:44 +0000 http://edochmelar.sk/?p=821 Dramatické straty ľavicových strán v posledných eurovoľbách, ale aj dlhodobý pokles ich vplyvu opäť otvoril diskusie o kríze ľavice na všetkých frontoch. Tieto debaty však podliehajú tradičnej chybe, s ktorou sa stretávam už […]

The post Perspektívy ľavicovej politiky appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Dramatické straty ľavicových strán v posledných eurovoľbách, ale aj dlhodobý pokles ich vplyvu opäť otvoril diskusie o kríze ľavice na všetkých frontoch. Tieto debaty však podliehajú tradičnej chybe, s ktorou sa stretávam už od deväťdesiatych rokov minulého storočia: ľavica nehľadá svoju stratenú identitu, ale spôsob ako sa dostať opäť k moci. Ide však o dve rozdielne veci.

 

Keď dostávam pravidelne otázky typu, ako sa môže dostať sociálna demokracia opäť na výslnie, odpovedám na to rovnako sucho (pre niekoho možno až cynicky) – nijako. V debatách o budúcnosti ľavice sme zabudli na to (alebo si to skôr mnohí odmietali priznať), že historicky zlyhala nielen komunistická, ale aj sociálnodemokratická cesta. S tou komunistickou to bolo v roku 1989 jednoznačnejšie, ale nasledujúce roky ukázali, že ani sociálni demokrati nedokážu čeliť neoliberálnej vlne. Najprv sa vzdali svojho historického cieľa – dosiahnutia socializmu cestou demokratických reforiem – aby sa vzápätí uspokojili s „krotením kapitalizmu“. Lenže kapitalizmus v tomto štádiu sa ukázal ako neskrotný. Blairova a Schröderova „Tretia cesta“ zlyhala a tradičné reči o budovaní „sociálneho štátu“ začali byť nepresvedčivé, ak nie rovno na smiech. Po globálnej finančnej kríze roku 2008 si mnohí mysleli, že neoliberalizmus sa ocitol na smetisku dejín a konečne nastane vzostup ľavice. Neoliberálna ideológia je morálne určite zdiskreditovaná, sociálne a environmentálne dlhodobo neudržateľná, ale mocensky sa jej darí zatiaľ dobre. Jej hlavným oponentom a vyzývateľom však už nie je ľavica. Stali sa ním nacionalistické a fašizoidné sily.

 

Pochopiť tento obrat znamená aj pochopiť povahu súčasného politického konfliktu. Proti neoliberálnej globalizácii sa vyformovalo zoskupenie, ktoré je nepresné nazývať konzervatívnym, lebo klasickí konzervatívci tvoria iba jeho časť. Lepší termín použil už pred dvadsiatimi rokmi francúzsky sociológ Pierre Bourdieu (odvtedy, žiaľ, zapadol prachom) – konzervačné sily. Konzervační politici sa usilujú zachrániť v meniacom sa svete, čo sa zachrániť dá. Nemusia to byť len tradície, kultúrne špecifiká a náboženské vzory. Môžu to byť aj sociálne výdobytky, environmentálne štandardy, politické štruktúry. Súčasťou týchto konzervačných síl je aj klasická ľavica. Tá sociálnodemokratická neustále ustupuje, tá komunistická zasa vzýva ducha minulosti, no nenachádza tam napokon nič živé, čoho by sa mohla reálne chytiť, okrem frustrácie a nacionalizmu. Ľavica ako najprogresívnejšia sila spoločnosti schopná meniť svet stratila ideál. Nemôžu ním byť sociálne balíčky, lebo tento konzervatívny pátos charity má bližšie k bavorskej CSÚ ako k ľavicovým stranám. Nemôže ním byť komunistická nostalgia za bývalým režimom, lebo to je rovnako hlúpe ako vzývanie Svätej ríše rímskej. Ľavica uviazla v bahne minulého storočia a neuvedomila si, že politika sa mení tak ako všetky sociálne štruktúry, že jej cieľom nemôže byť brániť minulosť, ale vytvoriť budúcnosť. To neznamená ustupovať od pôvodných ľavicových hodnôt smerom k liberalizmu a opustiť slabých, chudobných a utláčaných, ale nanovo premyslieť, aké spoločenské a ekonomické zmeny im budú naozaj prospešné. Podporovať štruktúry, v ktorých sa darí skôr spolupráci ako konkurencii a snažiť sa nasmerovať konkurenciu k spoločensky prospešným cieľom.

Ľavica potrebuje novú paradigmu. Zlyhanie komunistického experimentu a rezignácia sociálnodemokratických síl na pôvodný socialistický projekt zbavili ľavicu cieľov, ktoré mala viac ako dve storočia, ktoré ju formovali a ktoré jej pomohli získať veľkú politickú moc a intelektuálny vplyv. Stratiť ideál znamená nemať žiadne pevné etické a filozofické základy, iba utilitárne mocenské záujmy. Politická sila bez ideálu sa po strate moci rozpadne. Ideál prežije svojho nositeľa. Hodnotová ľavica prežije svojho lídra.

 

Ak je teda komunistická a sociálnodemokratická cesta mŕtva, aké sú teda perspektívy ľavicovej politiky? V odvahe poctivo pomenovať príčiny súčasného stavu a ponúknuť rovnako odvážne východiská. V tom prvom nás už predbehli zelení. Sú to dnes paradoxne oni, ktorí si uvedomili, že v rámci systému zameranému na súkromný zisk nie je možné vytvoriť udržateľnú spoločnosť a že kapitalizmus je problém. Prekonávanie kapitalizmu však neznamená návrat k tradičným ľavicovým schémam, ktoré boli podobne neudržateľné. Znamená to hľadať nový ideál spolupracujúcej spoločnosti a možno aj uvedomiť si, že pôvodný ideál predmarxistického socializmu bola radikálna demokracia, že (ako upozorňuje austrálsky filozof Peter Singer) klasickú humanistickú myšlienku oslobodzujúcej sily zradil ako prvý nie Stalin, nie Trockij, nie Lenin, ale už Marx, ktorý radšej zničil Prvú internacionálu, keď si uvedomil, že jeho odporcovia ju pravdepodobne ovládnu. To, čo dogmatickí marxisti nikdy nepochopia, je fakt, že Marx je inšpirujúci skôr ako kritik starej spoločnosti, než ako prorok novej, že hlavnou emancipačnou výzvou 21. storočia je klimatická zmena, lebo sa dotýka kvality života a spravodlivého rozdelenia bremena.

 

Lenže (ako správne pripomína česká ekonómka Ilona Švihlíková) najdôležitejšou úlohou ľavice nie je redistribúcia. Ak sa bude sústreďovať len na spravodlivejšie prerozdeľovanie statkov, bude vždy v defenzíve. Ľavica by mala aktívne realizovať ekonomickú demokraciu: mala by podporovať zakladanie rôznych foriem družstiev, zavádzanie participatívnych rozpočtov na všetkých úrovniach, nadväzovanie na nedokončené ideály Česko-slovenskej jari z roku 1968 – zakladanie orgánov podnikovej samosprávy, inštitucionálne zabezpečenie práv pre všetkých, otvorenie mocenských štruktúr kritickému hlasu verejnosti. Zamestnanecké rady by nemali iba podnecovať sebavedomie pracujúcich, ich funkcia je kontrolná a čiastočne riadiaca. Keby sme rozšírili demokraciu do ekonomiky hneď po roku 1989, mohli sme zabrániť vytunelovaniu a pochybnému rozpredaniu mnohých podnikov. V demokracii sa ľavica nesmie báť byť radikálna a v životnom štýle musí byť zelená. Takúto ľavicu dnes nepredstavuje Fico a Pellegrini, Hamáček a Sobotka, Timmermans a Šefčovič. Takúto ľavicu predstavuje Corbyn, Sanders, Varoufakis, Obrador, takými spojencami sú americké kongresmanky Alexandria Ocasiová-Cortezová či Tutsi Gabbardová, ekosocialistické strany v Portugalsku, Španielsku a Škandinávii. A spolu s nimi mnohí ďalší, u nás neznámi, ako napríklad Corbynova pravá ruka, labouristický tieňový minister financií John McDonnell, ktorý sa nielenže nebál oprášiť tému podielov zamestnancov na výnosoch firmy, ale v rozhovore pre BBC pred rokom celkom úprimne povedal: „Chcem koniec koncov socialistickú spoločnosť, v ktorej sa už nenecháme vykorisťovať, a to znamená transformáciu, ktorá radikálne zmení ekonomický systém.“

Táto vlna sa dvíha na celom svete. Pravica je, prirodzene, vydesená, že autentická ľavica prestáva hrať hru podľa jej pravidiel. Ale my musíme začať hrať vlastnú hru, prestať reagovať na iných a donútiť ich, aby reagovali na nás. Na to, že ich spôsob reakcie bude mať ďaleko k racionálnym argumentom a bude sa utiekať skôr k frázam, moralizovaniu a osobným útokom, sa treba už dnes pripraviť, ale v každom prípade ľavica musí ísť vlastnou cestou a stať sa opäť motorom emancipačného vývoja. Kľúčovú úlohu tu zohráva aj nový spoločenský projekt vlastníctva. Ekosocialisti nehovoria o znárodnení, ale o zospoločenštení a komunalizácii vlastníctva. Nerobia to zo strategických dôvodov, aby boli spoločensky prijateľní. Robia to preto, lebo zdôrazňujú demokratickejšie a horizontálnejšie formy vlastníctva, lebo odmietajú nielen voľný trh, ale aj centralizujúcu úlohu štátu. Klimatická zmena zasa ovplyvňuje ľavicové uvažovanie v tom, že nemôžeme zostať uväznení v klasických predstavách o raste priemyselnej spoločnosti, ktorej zisky si budeme spravodlivo rozdeľovať. Demokratizácia vlastníctva má oveľa väčší význam v spoločnom rozhodnutí, že niektoré veci vyrábať jednoducho nebudeme, že budeme radšej investovať do verejných služieb, od ktorých závisí fungovanie našej spoločnosti i kvalita života jednotlivca. Som mierne skeptický k možnostiam samostatných zelených strán zachrániť planétu. Zelené strany sú totiž fenoménom Európy, ale nehrajú žiadnu úlohu v Rusku, Číne, Indii či Spojených štátoch, čo sú najväčší znečisťovatelia. Spojenie ľavicovej, zelenej a mierovej politiky je však najprirodzenejšou alianciou na sociálno-ekologickú transformáciu sveta za predpokladu, že žiadna z týchto troch zložiek nebude dominantná, že všetky budú rovnocenné.

 

Ľavica, ktorá chce určovať smerovanie spoločnosti, nemôže rezignovať na svoje pôvodné poslanie sociálnej spravodlivosti a dezertovať ku konzervatívcom alebo liberálom. Nemôže ani čupieť v kúte, a tam tíško šepkať o navýšení minimálnej mzdy a zastropovaní dôchodkov. Musí ísť do politického boja s komplexnou víziou usporiadania spoločnosti, musí prestať kolaborovať so silami, ktoré nás ženú do zbrojenia, prehlbujú nerovnosť, rozoštvávajú národy i spoločenské skupiny, plytvajú našimi zdrojmi a ohrozujú naše prírodné a kultúrne dedičstvo. Nesmie demokraciu spochybňovať, naopak, musí stáť na čele demokratických síl, prehlbovať a rozširovať demokraciu aj tam, kde si to pravica neželá, vrátane ekonomickej sféry a medzinárodnej úrovne. Vrátiť sa k ideálom internacionalizmu a postaviť ho ako alternatívu k pasivite voči dôsledkom globalizácie i ako alternatívu k reakčnému nacionalizmu. Zmeniť priority tejto spoločnosti. Začať sa dôsledne zaoberať ochranou sociálne slabších ľudí, vrátiť dôchodcom pocit plnohodnotného života, rozvinúť systémovú podporu rodín, prestať šikanovať menšiny a ponúknuť im atraktívny priestor pre zapojenie sa do budovania štátu, masívne investovať do vzdelania, vedy, technológií a kultúry. Pochopiť, že životné prostredie nie je rezort, že klimatická zmena mení celé naše chápanie spoločenských vzťahov, že naším cieľom je sociálne spravodlivá zelená ekonomika, nie industriálna spoločnosť so zeleným náterom. Ohrozenie 60 % pracovných miest v dôsledku robotizácie si zasa vyžaduje okamžité otvorenie diskusie o nepodmienenom základnom príjme či u nás prakticky neznámom návrhu na záruku pracovného miesta (job guarantee). To je ideál spolupracujúcej spoločnosti, ktorá nie je zameraná na súkromný zisk, ale verejný záujem. Ak sa nič také nestane, osirelé chudobné vrstvy budú hľadať niekoho, kto sa o ich problémy postará. A ten niekto by mohol byť oveľa horší ako dnešní nacionalisti a pravicoví populisti. A v tejto fáze nie je cieľom bezhlavo sa poruvať o moc, ale konsolidovať rady, ponúknuť víziu a získavať pre ňu ľudí. Pomôcť im vyjadriť sa a zorientovať sa v tom, čo je ich záujmom, poskytnúť im ideovú a etickú oporu pre budúce víťazstvá. Pre mocibažných je to malý cieľ, pre jednoduchých ľudí sa môže stať veľmi rýchlo revolučným.

The post Perspektívy ľavicovej politiky appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Ľavica je v rozklade, potrebuje zásadnú zmenu http://edochmelar.sk/lavica-je-v-rozklade-potrebuje-zasadnu-zmenu/ Mon, 27 May 2019 02:15:06 +0000 http://edochmelar.sk/?p=813 Víťazov necháme jasať a porazených smútiť, ale my sa už môžeme pozrieť na výsledky eurovolieb po volebnej noci triezvejším pohľadom. Stranícke hodnotenia sa môžu líšiť, ale celkovo vysielame do Európskeho parlamentu […]

The post Ľavica je v rozklade, potrebuje zásadnú zmenu appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Víťazov necháme jasať a porazených smútiť, ale my sa už môžeme pozrieť na výsledky eurovolieb po volebnej noci triezvejším pohľadom. Stranícke hodnotenia sa môžu líšiť, ale celkovo vysielame do Európskeho parlamentu kvalitnejší tím ako v minulom volebnom období. Medzi europoslancami sú minimálne štyria odborníci na európsku politiku, dvaja špičkoví environmentalisti (aj keď doma by boli v exekutíve užitočnejší ako v parlamentných laviciach v Bruseli) a dokonca aj (povedzme si úprimne) sudca Radačovský je úplne iná úroveň ako neonacista Mazurek. Vyvodzovať z týchto volieb ďalekosiahle závery je však bláznivé.

 

Už výkrik novozvolenej prezidentky Zuzany Čaputovej, že vraj sme ukázali, že budúcnosť Európy nám nie je ľahostajná, je viac ako úsmevný. Hoci mobilizáciou voličov na poslednú chvíľu sa podarilo zabrániť medzinárodnej hanbe, s tou účasťou nepreháňajme. Ak takmer 80 percent voličov zostalo doma, nie je to výsledok, ktorý by sme mohli oslavovať. Nielenže sme hlboko pod priemerom Európskej únie (50,5 %), ale aj tento rok sme skončili účasťou na chvoste EÚ. Treba si uvedomiť, že volebná účasť v tomto roku stúpla v celej Európe. Možno to pripísať najmä väčším politickým vášňam, ktoré sú pre zdravú motiváciu voliť vždy potrebné. Progresívci a kotlebovci na Slovensku ťažili najmä z primitívne nastaveného konfliktu „si za alebo proti EÚ“. Kampaň bola veľmi povrchná a nudná, väčšinou sa točila skôr okolo domácich ako európskych tém a ak aj nejaké boli na stole, neanalyzovali sa, ale nálepkovali značkami proeurópske – antieurópske. Aj dlhodobá póza progresívcov, že vraj dokázali, že kampaň sa dá robiť slušne a pozitívne, je falošná, lebo viac agresívnych trollov ako oni vypúšťajú len kotlebovci a ruka v ruke so Zomri sú skutočným etalónom slušnosti… A keď k tomu pridáme zahraničnopolitické názory  Michala Šimečku, ktorý obdivuje zosnulého senátora McCaina, jedného z najmilitantnejších politikov druhej polovice 20. storočia, vidí v ňom „zosobnenú ideu transatlantického spojenectva“, vzhliada k nemu za to, s akou „neochvejnou vierou presadzoval tvrdú líniou voči Rusku“, váži si ho za to, že „odmieta akceptovať, že naše hodnoty sú morálne rovnocenné s hodnotami našich nepriateľov“, aby si napokon povzdychol, že „takí politici ako McCain chýbajú, taký politik sa už nenarodí“, treba sa mať pred touto novou hviezdou slovenského militarizmu na pozore. Lebo takto si ja progresívnu politiku rozhodne nepredstavujem…

 

Impozantný nástup koalície PS-Spolu so sebou prináša aj novú etapu oligarchizácie slovenskej politiky. Hoci to strana a jej spriaznené médiá odmietajú, Eset sa stáva výrazným politickým hráčom, ktorý manipuluje a deformuje politické prostredie. Rast progresívcov môžu zastaviť už len dve veci: konkurencia z pravej strany (nová strana Andreja Kisku) alebo z ľavej (tá však ešte nevznikla). Čo sa týka pripravovanej strany Andreja Kisku, treba povedať, že jej vzniku rozumie len on sám. Pravá strana politického spektra je jasne štruktúrovaná a nový subjekt nepotrebuje. Kiska tak nielenže polarizuje celú slovenskú spoločnosť, ale jeho najnovšie ambície môžu rozbiť aj pravicu. Zúfalejšie to však vyzerá na ľavej strane politického spektra. Tu poriadna ľavicová strana fakticky chýba. Nebudem opakovať svoje dlhodobo známe argumenty, prečo Smer nie je ľavicovou stranou a prečo sa v tom lepšom prípade ideologicky ponáša na bavorskú CSÚ, v tom horšom len na mocenský moloch bez pevných hodnôt. Chcem len povedať, že včerajšie prekáračky Moniky Beňovej a Ľuboša Blahu sú úplne mimo podstaty veci a ťahajú stranu dolu. Hádať sa, či chcete patriť ku konzervatívcom alebo k liberálom znamená opúšťať podstatu ľavicovej politiky. Smer sa zmenil na hryzovisko dvoch nezlučiteľných svetov, z ktorých ani jeden nie je ľavicový. Blahove výkriky, že Smer musí byť národnejší a konzervatívnejší a nepriame poukazovanie na to, že by sa mal vydať harabinovskou cestou, je urážkou všetkých, ktorí ľavicu budovali na základe pevných hodnôt a historických skúseností. Mussolini vedel rozoznať, kedy už nie je socialistom, Blaha to stále nevie. Na druhej strane, Monika Beňová patrí svojimi názormi skôr do Progresívneho Slovenska (pravda, keby ju tam chceli). Je to čistá liberálka, čo nie je a nemala by byť nadávka. Jej úctyhodných takmer 90 000 hlasov svedčí o jej pretrvávajúcej obľúbenosti – otázka však je, koľko ľavicových voličov odradila. Na takéto závery však nemám žiadne dáta, preto nemôžem na takúto otázku odpovedať a tvrdiť to, čo Blaha. Viem upozorniť len na jednu dosť podstatnú skutočnosť. Výsledky volieb do Európskeho parlamentu nie sú odrazom dôvery alebo obľúbenosti jednotlivých strán u voličov. Tieto výsledky zodpovedajú predovšetkým tomu, ako strany dlhodobo hovoria so svojimi voličmi o európskych témach. A faktom je, že v strane Smer panuje na túto problematiku čistá schizofrénia. Porovnajte si oficiálne vyhlásenie strany Smer-SD, ktorá výsledky volieb okomentovala slovami, že dostali viac hlasov ako minule, a reakciu premiéra Pellegriniho, ktorý sa teší, že zvíťazilo európske Slovensko. Otázkou je, či sa predseda vlády a podpredseda Smeru teší, že vyhrala koalícia PS-Spolu alebo nepochopil, že jeho strana prehrala. Ak v politickej strane chýba líder, ktorý vie uznať porážku a pomenovať príčiny, znamená to len jediné – strana bez sebareflexie je v procese vnútorného rozkladu.

Sociálni demokrati utrpeli ťažké straty v celej Európe. Vari najhoršie v susednom Česku, kde ČSSD nebude mať po prvýkrát ani jediného zástupcu. Padajú aj komunisti a radikálna ľavica, Varoufakisova Európska jar nezískala ani jeden mandát. Koalícia ľudovcov a socialistov po prvýkrát stratí v Európskom parlamente väčšinu. Nie je to katastrofa. Znamená to len, že Európsky parlament bude pestrejší, a teda demokratickejší. Dve najsilnejšie frakcie už nebudú môcť politiku v Bruseli prevalcovať, ale budú musieť hľadať dohody a spojenectvá. Krajná pravica posilnila, ale ani zďaleka nie tak ako očakávala a žiadna revolúcia na čele so Salvinim a Le Penovou sa nekoná. Na druhej strane posilnili aj zelení. Stará ľavica nevie uchopiť problémy pracujúcich, lebo prestáva rozumieť výzvam doby. Ľavica nie je len zopár eur navyše pre chudobných. Ľavica je konceptuálne myslenie o rovnosti a dôstojnosti. Hlavnou emancipačnou témou 21. storočia je klimatická zmena, lebo táto agenda sa týka zachovania kvality života a spravodlivosti pri zavádzaní nevyhnutných reforiem. Zelená politika už nie je len imidžovým príveskom a musí sa stať rovnocennou súčasťou sociálnej politiky. Dôchodcovia nepotrebujú len pridať pár eur na dôchodkoch, potrebujú opätovne získať pocit dôstojnosti a významu vlastného života uprostred starnúcej populácie. Udržateľný život si dnes vyžaduje už nielen plnú zamestnanosť, ale radikálne skrátenie pracovnej doby. Alternatívou k privatizácii by nemalo byť len štátne vlastníctvo, ale nové formy družstevníctva. Ľud dnes čoraz otvorenejšie a nástojčivejšie požaduje zmeny. Liberáli dnes majú plné ústa slova „zmena“, ale to je len volebná taktika. V skutočnosti na európskej úrovni nechcú zmenu, chcú zachovanie status quo. Tú radikálnu demokratickú zmenu musí priniesť autentická ľavica. Musí sa vymaniť z floskulí o krotení kapitalizmu a prestať hrať hru pravice. Inak sa nositeľom zmien stane extrémna pravica so všetkými dôsledkami, ktoré už poznáme z minulosti. Bahniť sa v tom, či by ste mali byť viac konzervatívnou alebo liberálnou stranou a ignorovať oligarchizáciu politiky je také SMERodajné. Ľavica sa dnes nepotrebuje brodiť v močiari zástupných tém konzervatívnej a liberálnej pravice. Nesmie iba reagovať na podnety zvonku, musí prinášať vlastné témy zamerané na kvalitu života bežných ľudí a určovať tón verejnej diskusie. Slovensku dnes chýba takáto politika. Nadchádzajúce parlamentné voľby na Slovensku budú zlomové. Budú to najdôležitejšie voľby od roku 1998. Bude sa prekresľovať politická mapa na veľmi dlhé obdobie. A ja sa na to nechcem pozerať so založenými rukami.

The post Ľavica je v rozklade, potrebuje zásadnú zmenu appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Hlavnou hrozbou pre demokraciu sa môže stať extrémny centrizmus http://edochmelar.sk/hlavnou-hrozbou-pre-demokraciu-sa-moze-stat-extremny-centrizmus/ Tue, 14 May 2019 03:10:31 +0000 http://edochmelar.sk/?p=809 Čo sa stalo, že čoraz väčšie množstvo ľudí prestáva byť imúnne voči zvodom strán a hnutí, ktoré nadväzujú na politické dedičstvo fašistických zoskupení z tridsiatych rokov minulého storočia? Touto otázkou sa zaoberám […]

The post Hlavnou hrozbou pre demokraciu sa môže stať extrémny centrizmus appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Čo sa stalo, že čoraz väčšie množstvo ľudí prestáva byť imúnne voči zvodom strán a hnutí, ktoré nadväzujú na politické dedičstvo fašistických zoskupení z tridsiatych rokov minulého storočia? Touto otázkou sa zaoberám už dlhší čas, ale je vhodné pohovoriť si o nej práve dnes, keď sa krajná pravica z celej Európy rozhodla usporiadať svoju predvolebnú party v Bratislave. Problém totiž nie je v tom, že by boli menej nebezpeční ako ich predchodcovia. Problém je v tom, že definovať dnes skutočné hrozby pre Európu a demokraciu je oveľa zložitejšie ako použiť na to slovník, nástroje a optiku starú takmer sto rokov. Hrozby nemôžete identifikovať historicky, to je bežný omyl laikov, ktorí si myslia, že dejiny možno napasovať na súčasnosť ako cez kopirák. Fašizmus je neprijateľný, ale ako politický fenomén so svojím geopolitickým kontextom, sociálnou stratifikáciou a historickým pozadím nie je hlavným problémom 21. storočia.

 

Strany typu ĽSNS majú síce neonacistické jadro, väčšinu ich prívržencov však tvoria frustrovaní voliči demokratických strán. Čím viac ich vplyv rastie, tým viac sa oslabuje pôvodná fašistická agenda. To spôsobuje, že je čoraz ťažšie vyargumentovať a obhájiť, prečo je Kotleba fašista. Dnešní 20-roční mladí ľudia (jadro jeho voličskej základne) si ho nepamätajú ako pouličného bitkára, nespomínajú si na jeho hajlovanie spred desiatich rokov, ani ho nevideli promenádovať sa v pseudogardistickej uniforme. Dnes sa im vidí ako kultivovaný politik v saku, ktorý mlčí, keď sa v parlamente ostatní hádajú ako psi a ktorý naopak navrhuje síce populistické, ale lákavé veci pre mamičky na materskej či dôchodcov. Jeho protivníkmi sa stali nabudení liberálni exhibicionisti, ktorí nadužívajú pojmy ako fašisti či extrémisti pri každom, kto s nimi nesúhlasí, takže ich zdevalvovali a ľudia stratili schopnosť rozlišovať, kedy tieto označenia treba brať vážne.

 

Napríklad včerajší protest proti návšteve Marine Le Penovej v Bratislave vyznel viac ako rozpačito. Čo si z toho odniesol bežný človek? Videl pokojného a zdvorilého Borisa Kollára a jeho priateľov v oblekoch, ktorí rozdávali protestujúcim s milými úsmevmi croissanty a na druhej strane nepríčetne rozzúrený dav, ktorý im tie croissanty nahádzal na hlavy. Pravda, pre korektnosť treba upozorniť, že tento obrázok usilovne šírený na facebookových stránkach hnutia Sme rodina, má svoje trhliny. Boris Kollár zavádza, keď tvrdí, že tí vagabundi, ktorí tam nadávali, hádzali po ľuďoch jedlo, dokonca na nich pľuli a útočili, boli z Progresívneho Slovenska. Aktivisti tejto strany si síce urobili z protestu predvolebnú kortešačku, ale nezaznamenal som, že by ktokoľvek z nich bol agresívny. Ten, kto tam rozhadzoval pečivo, bola známa firma, antifašistický anarchista Robo Mihály, ktorý nikdy nevynechá príležitosť zapliesť sa do nejakej šarvátky, a ten starý pán, ktorý tam tak trochu tragikomicky ziapal, aby odtiaľto vypadli, lebo Bratislava je tolerantné mesto, bol jeden vyšinutý konzervatívec, ktorý má od PS ešte ďalej ako ja. Problém tohto a podobných protestov nie je v tom, že sa im tam pripletie zopár provokatérov. Problém je v ich nevyjasnenej pointe, lebo ak nebola cieľom niekoľkosekundová predvolebná exhibícia Miroslava Beblavého a postavičiek z PS pred televíznymi kamerami, potom bežný človek nemal šancu pochopiť, kto tu je extrémista a prečo vlastne.

 

Väčšina liberálov doteraz nepochopila základný fakt. Ľudia nevolia extrémistov preto, lebo hajlujú, šíria zmätené až nehorázne táraniny o našich dejinách alebo (kto by si dnes ešte spomenul na Slotovu popularitu) močia opití z balkónov. Toto ich neznemožní, toto sú excesy, ktoré je časť voličov schopná odpustiť alebo ignorovať. Oni ich volia preto, lebo majú pocit, že ako jediní im hovoria otvorenú pravdu. Nemusí to tak vždy byť, ale v tej zmesi demagógie je predsa len veľa pravdivých momentov, ktoré politici a médiá hlavného prúdu z rôznych dôvodov zamlčiavajú. Nie sú to alternatívne médiá, ktoré vymysleli lož ako pracovnú metódu. Od Nežnej revolúcie, kedy vraj „pravda a láska zvíťazili nad lžou a nenávisťou“ nás vládnuce kruhy sústavne klamú. Už počas revolúcie nám klamali, že nehrozí žiadna nezamestnanosť. Klamali, že ak uvoľníme ruky bohatým neoliberálnymi reformami, ich bohatstvo bude presakovať medzi chudobných. Klamali o vojnách v Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Líbyi či Sýrii. Namiesto demokracie vytvorili oligarchiu. Namiesto slobody prejavu manipulatívne médiá. Namiesto morálnej očisty spoločnosti tu máme bulvarizáciu a vulgarizáciu celého verejného priestoru. Všetko je rozkradnuté, verejné služby nefungujú a politici dlhodobo zlyhávajú v napĺňaní svojich sľubov. V tejto situácii vyznievajú snahy centristov zachovať status quo v Európskej únii smiešne a diletantsky. Ľudia chcú všetko možné, len nie to, čo je tu teraz. Oni nepotrebujú veci donekonečna „vysvetľovať“, oni chcú zmenu vychádzajúcu z ich každodenného praktického poznania. Politické projekty, ktoré by mohli odkloniť voličov od extrémizmu, sú skôr návrhy na demokratizáciu EÚ, ktoré predkladá napríklad hnutie DiEM25 bývalého gréckeho ministra financií Janisa Varoufakisa, aj to je však centristami hlúpo označované za krajne ľavicové.

Centristi sa skrátka cítia byť ohrození všetkými, ktorí nemyslia ako oni. A to začína byť nebezpečné. Mali by sme konečne začať rozlišovať, že extrémizmus nemusí byť len pravicový a ľavicový, ale aj centristický. Extrémni centristi nie sú liberáli, hoci si to o sebe myslia. Sú im cudzie erbové znaky liberálneho myslenia ako je tolerancia, dialóg, úcta k pluralite a rôznorodosť alternatív. A nie je náhoda, že práve oni, ktorí sú etalónom nenávisti, obviňujú iných z neznášanlivosti. Oni si myslia, že je potrebné hľadať za každú cenu konsenzus a nahradiť demokratickú súťaž spoločnými záujmami. Výsledkom však nie je „krásny nový svet“ s ideálnymi riešeniami pre všetkých, ale obmedzovanie slobodnej diskusie a vytláčanie čoraz širšieho spektra názorov mimo akceptovateľného stredu, ktorý sa čoraz viac zužuje a začína sa nápadne ponášať na totalitárnu spoločnosť. Centristi nahovárajú spoločnosti, že hodnoty a záujmy investičného bankára sú totožné s hodnotami a záujmami pokladníčky v supermarkete a škandalizujú každý postoj, ktorý sa odlišuje od ich názoru. Pri takomto mentálnom nastavení je jasné, že každý, kto búra tento falošný konsenzus medzi biznismenmi a pracujúcimi, každý, kto narúša status quo a požaduje zmenu (bez ohľadu na jej kvalitu) je vytláčaný do pozície extrému. Každý, kto sa nezmestí do variantov toho istého systému, každý, kto projektuje zmenu, je vo verejnom diskurze delegitimizovaný, démonizovaný či dokonca tabuizovaný. V rámci tohto úzko vymedzeného konsenzuálneho priestoru je politika, ktorá bola vždy zápasom o moc, dekonštruovaná – a legitímne demokratické požiadavky sú z politického dialógu vylúčené. Tým však nezmizli, len ich nositelia boli označení za nepriateľov a vytlačení zo symbolického priestoru demokracie. V konečnom dôsledku sú to tak práve títo extrémni centristi, ktorí ohrozujú demokratický vývoj v Európe.

 

Protofašistické až vyslovene fašistické sily na celom svete naberajú na sile práve preto, že vládnuce kruhy a korporatívne médiá (povedané slovami Dominika Tatarku) zahovárajú naše znepokojenia, neodpovedajú na naše otázky a klamú v mene ušľachtilých cieľov usilujúc sa, aby sa nepravda nedala rozlíšiť od pravdy, aby sa na ňu čo najviac ponášala. Nemôžete od jednoduchého, politologicky negramotného človeka očakávať, že rozozná politické znamenia neonacistických hnutí. To, čo on vidí je, že tieto agresívne symptómy prejavujú súčasné mocenské elity. Fašistické hnutia nevznikali ako nejaký cudzorodý prvok, ale ako zlé svedomie západných demokracií. Hitler je symbolom zlyhania liberálnej demokracie, nie jej ospravedlnením. Minulý mesiac adresoval bývalý americký prezident a nositeľ Nobelovej ceny mieru Jimmy Carter svojmu nástupcovi Donaldovi Trumpovi znepokojujúcu otázku: „Viete, koľkokrát bola Čína vo vojne od roku 1979? Ani raz. Kým my sme vo svojej 243-ročnej histórii zažili len 16 mierových rokov. Sme najvojnychtivejším národom v dejinách ľudstva, aj v tejto chvíli vedieme vojny a upodozrievame Čínu z agresívnych plánov? No tak…“

 

Keby sme konali racionálne, humanisticky, v súlade s európskymi hodnotami solidarity, mieru a spravodlivosti, už dávno by sme museli prestať nasledovať politiku Spojených štátov. Museli by sme jasne pomenovať vinníka, že za zdivočenie medzinárodných mravov je zodpovedné USA, ktoré nespočetnekrát pošliapalo medzinárodné právo a zavraždilo vo vojnách od roku 1945 desiatky miliónov ľudí. Museli by sme Spojeným štátom pripomenúť, že úsilie o spoluprácu a mierové spolunažívanie je efektívnejší nástroj riadenia sveta ako rozširovanie vojen a vyrábanie nových a nových nepriateľov. Museli by sme pripomenúť varovné slová prezidenta Eisenhowera, že rastúca moc a vplyv zbrojárskeho priemyslu je pre demokraciu nebezpečná. Museli by sme sa vzoprieť politike impéria, ktoré predáva permanentnú vojnu ako záruku stability a bezpečnosti. Museli by sme prestať trpieť, aby nápad a nátlak na rozširovanie EÚ vznikal vo Washingtone a nie na európskej pôde.

 

Čo musíme urobiť, aby Európania precitli a uvedomili si, že Spojené štáty chcú ovládnuť svet? Že pod ich vedením nesmerujeme k demokracii a slobode, ale prehlbujeme nestabilitu, neštítime sa vojnového násilia a namiesto hodnôt humanizmu presadzujeme agendu moci a zisku? Osobitnú úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré už dávno nesledujú záujmy ľudu, ale bez overenia šíria informácie, ktoré im dodávajú štátne orgány západných veľmocí. Mnohé lži, ktoré šírili, uľahčili politikom oklamanie obyvateľstva a vyprovokovanie vojen. Ak toto označíme za normu a snahy o zrušenie NATO či vystúpenie z EÚ za extrém, nemôžeme sa čudovať, že tejto schéme verí čoraz menej ľudí. Vystúpenie z EÚ je možno hlúpy nápad, ktorý nepresadzuje už ani Kotleba (nie preto, že by to pochopil, ale skôr z taktických dôvodov), ale nemôžeme ho vylučovať z demokratického diskurzu. Naopak, za extrémistické treba označiť vyjadrenie predsedu KDH Alojza Hlinu, ktorý vyjadril názor, že ľudí, ktorí presadzujú vystúpenie z EÚ, treba pozatvárať. Áno, tvrdím, že militarizmus západných štátov a ignorovanie klimatickej zmeny je dnes pre planétu väčší problém ako blúznenie nacionalistickej internacionály o suverenite a tradičných hodnotách. Lebo je to práve neschopnosť zmilitarizovaných ekonomík riešiť problémy bežných ľudí, ktorá ženie extrémistov bližšie k moci. A hrozba straty slobody a kontroly nad vlastnými životmi už zďaleka neprichádza len od zatiaľ marginalizovaných fašistov. Dajme si pozor, kam nás nepreskúmané hranice techník manipulácie a ovládania ľudí privedú. V tomto kontexte sa fašistické rituály javia len ako veľmi archaické formy extrémizmu, násilia a totalitárnej moci.

The post Hlavnou hrozbou pre demokraciu sa môže stať extrémny centrizmus appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Démon súhlasu nás mátoží dodnes http://edochmelar.sk/demon-suhlasu-nas-matozi-dodnes/ Fri, 10 May 2019 20:33:45 +0000 http://edochmelar.sk/?p=802 Vždy, keď vyleziem na Veľký Manín, spomeniem si na Dominika Tatarku. To preto, lebo je odtiaľ nádherný výhľad do doliny Drienovky, z ktorej spisovateľ pochádzal. Neviem, či ste si to uvedomili, […]

The post Démon súhlasu nás mátoží dodnes appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Vždy, keď vyleziem na Veľký Manín, spomeniem si na Dominika Tatarku. To preto, lebo je odtiaľ nádherný výhľad do doliny Drienovky, z ktorej spisovateľ pochádzal. Neviem, či ste si to uvedomili, ale naši spisovatelia sa rodili spravidla vo veľmi malebnom prostredí, ktoré ich v mnohom formovalo. Spomeňme si na Hornú Lehotu Sama Chalupku, Krupinu Andreja Sládkoviča, Vyšný Kubín Pavla Országha Hviezdoslava, Hodrušu-Hámre Emila Boleslava Lukáča, Hybe Petra Jaroša či Šahy Laca Balleka. Pred 30 rokmi, 10. mája 1989, keď Dominik Tatarka zomrel, som však ako gymnazista k mojej veľkej hanbe o ňom nevedel vôbec nič. Bol totiž umlčaný, pošpinený, zakázaný a takmer zabudnutý. Damnatio memoriae – ako hovorievali Rimania – zatratenie pamäte. Umieral pomaly a ťažko. Laco Ballek mi neskôr spomínal, že keď ho bol navštíviť v nemocnici v Podunajských Biskupiciach pár dní pred smrťou, zúboženého a depresívneho, ešte aj pripútaný na lôžko klial a fajčil. Napokon ho však chytil za ruku a v očiach sa mu objavila neha a vďačnosť, ktorá ho sprevádzala kedykoľvek si na neho pomyslel. A je viac ako symbolické, pre 20. storočie zvlášť, že práve jeho, ktorý myšlienke komunizmu bezmedzne uveril a urputne bránil stalinistický režim v jeho najzvrátenejšom a najtemnejšom období, aby sa napokon razantne postavil proti nemu, pochovával o päť dní neskôr Anton Srholec…

 

Tatarka nepatrí k mojím najobľúbenejším spisovateľom. Nie je to veľký románopisec, jeho rozprávačské umenie je často zmätené a jeho obscénny jazyk ma skôr ruší. No aj keby nenapísal nič iné, nesmrteľnosť mu zaručuje jedna novela, pre ktorú túto spomienku píšem: útla knižočka Démon súhlasu. V čase svojho vzniku – 1963 – to bolo mimoriadne dôležité, prelomové dielo, ktoré sa stalo svedomím spoločnosti demoralizovanej komunistickým terorom. Jeho idea je však nadčasová, a preto tí, ktorí si dnes myslia, že Tatarka písal o temnej a dávnej minulosti sa mýlia rovnako ako tí, ktorí tvrdia, že román 1984 je (len) obžalobou komunistickej diktatúry. Z tohto hľadiska je Dominik Tatarka slovenským Orwellom, lebo jeho dielo má dimenzie, ktoré sa viažu ku každej dobe.

 

Tatarka začínal ako novinár v slávnej povojnovej redakcii Národnej obrody. Laco Novomeský ju sformoval na slovenské pomery netradičným spôsobom. Nesnažil sa pritiahnuť do novín známe osobnosti, ale spoľahol sa na svoj zmysel pre talenty a celý denník postavil na mladých neznámych ľuďoch. No, neznámych… Iba v tom čase, lebo keď vám prezradím ich mená, asi zmeníte názor: Dominik Tatarka, Peter Karvaš, Albert Marenčin, Štefan Žáry a ďalší. Tatarka profesionálne vyrastal pod prísnym dohľadom Laca Novomeského, ktorý mu dával často robiť texty na politickú objednávku a novinársky elév ich ochotne písal. Za niektoré články sa neskôr veľmi hanbil. Málokto vie, že Dominik Tatarka bol posledný novinár, ktorý robil rozhovor s Jozefom Tisom pred popravou. Vo svojich Navrávačkách spomína, že ho za ním do väzenia v Justičnom paláci poslal sám Novomeský. Komunisti mali záujem na tom, aby pripravili verejnú mienku na jeho obesenie ešte pred samotným procesom, a tak Tatarka dostal vopred pripravené zbytočne emotívne otázky. Posledná znela: „Monsignore, cítite sa byť prašivou ovcou slovenského národa?“ Nato (podľa Tatarku) Tiso „vyskočil na dva metre, hoci bol tlstý, treskol do siete a strašne sa rozkričal“. Novomeský napokon rozhovor úplne prepísal a Tatarkovo meno v ňom vôbec neuviedol, za čo bol neskôr vďačný.

Mladý ambiciózny novinár a spisovateľ patril v päťdesiatych rokoch k najodpornejším prorežimovým autorom. Z tohto obdobia sa ťažko spamätával a vyrovnával sa s ním celý život. Medzníkom v tomto smere je práve spomínaná novela Démon súhlasu. Slová Bartolomeja Boleráza možno preto chápať aj ako spisovateľovu sebakritiku s prorockým nádychom: „Bol som človekom azda slabým, azda i zbabelým, ale robím si nárok, aby ľudia, moji súčasníci, po všetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom hryzovisku predsa len boli múdrejší a ľudskejší. Áno, opäť ľudskejší. O trošičku menej krutí… Nedajte sa mýliť: Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. Pravda je, môže byť, iba to, v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i najmenšie národy. To je pre mňa pravda našich čias. Za ňou som túžil celý svoj život. Za ňu, v jej mene, prihlásil som sa o slovo, hoci až po smrti, a neskoro.“

 

Tatarka s prenikavou precíznosťou odhalil správanie vládnucich elít, ktoré sa nezmenilo dodnes: „Našu zbabelosť vyhlásili za odvahu, slepotu za predvídavosť… vraveli sme čosi inšie, ako si mysleli, zahovárali sme znepokojenie, neodpovedali na otázky… klamali sme v mene ušľachtilého cieľa, aby sa nepravda nedala rozoznať od pravdy, aby sa čo najviac na ňu ponášala“. Spisovateľ sa kajal, že aj on súhlasil s dobovým násilím v mene presvedčenia. Svoje správanie sa snažil vysvetliť takto: „Videl som, ako po vojne naši občania holými rukami dvíhali túto krajinu z rumovísk. V našej krajine takmer nebolo stavby, ktorú by som nesledoval, ako rastie. Toto obdobie je a zostane slávou môjho života. Ale postupne som badal, stával som sa svedkom obratu, videl som, ako sa ľudia v mene svojho presvedčenia sami znásilňujú, ako sa v mene ich presvedčenia v obrovských rozmeroch organizuje násilie, ako sa hrozbami a úskokmi naháňajú robotníci do funkcií, roľníci do družstiev. Neobviňujem nikoho, ale hľadám koreň, východiskový, počiatočný bod svojich omylov, chvíľu, miesto, kde a kedy som sa vychýlil, kedy som sa dostal na slepú koľaj, totiž kedy a ako som zaujal, osvojil si postoj nezlučiteľný s postojom čestného občana.“

 

O vtedajších (ale aj dnešných) moralistoch usilujúcich sa vnútiť ľuďom pokrivené kritériá slušnosti, napísal: „Odpornou pýchou páchne náročivosť človeka, ktorý si osobuje úlohu projektanta vzorných duší. Stačilo by, keby bol znalcom ľudských duší, keby bol obrancom ich záujmov alebo keby bol aspoň sám sebou.“

 

Tatarkova posledná milenka a múza Eva Štolbová, ktorá zapísala jeho Navrávačky, o ňom hovorí ako o mystickom človeku. Keď spisovateľ o svojej predchádzajúcej priateľke v Písačkách napísal „ty moje kostnaté hladné, večne vypostené telíčko“, trochu žiarlila, pretože mala vždy silnejšiu postavu, ale umelec to hneď napravil, keď Eve Štolbovej venoval v Navrávačkách tieto slová: „Veľkou nežnou papuľou losa alebo koňa pasiem sa na tebe, papuľou losa hmatkám, ohmatávam oblé, nekonečne nežné tvary tvojho tela.“

 

Dominik Tatarka ako spisovateľ bol posledným z radov tých, ktorých možno označiť za svedomie tohto národa. Dnešná spoločnosť si neváži spisovateľov a nie vždy za to môžu čitatelia. Prečo je to tak, objasnil sám Dominik Tatarka v Démonovi súhlasu: „Ľudský hlas básnika musí ešte stále vyvažovať drvivú prevahu moci. Človek, ľudstvo, povedomie človeka vždy sa búrili, protestovali, vzdorovali proti necitnému, neľudskému osudu. Podmienkou ľudskej múdrosti je zatiaľ ešte stále uznávať osud a rátať s ním, porozumieť, že je neľudský, že mliaždi ľudí ako parný valec. Básnik vekov, ani básnik nášho veku nemôže ináč: musí brániť občanov proti zneužívaniu moci. Proti božstvu moci musí stavať neodňateľné právo ľudskej osobnosti.“

 

Nuž, status spisovateľa vám sám osebe nedáva pečať svedomia spoločnosti, ale myslím, že Tatarka sa k nemu svojím tŕnistým životom a dielom významne približoval…

The post Démon súhlasu nás mátoží dodnes appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Vojnu vždy vyvolajú tí najmocnejší http://edochmelar.sk/vojnu-vzdy-vyvolaju-ti-najmocnejsi/ Wed, 08 May 2019 16:47:04 +0000 http://edochmelar.sk/?p=795 Priznám sa, že oficiálny názov Dňa víťazstva nad fašizmom vo mne vyvoláva z roka na rok väčšie a väčšie rozpaky. Nie že by nebol dôvod na prejavy úcty a vďaky. Práve naopak, nikdy […]

The post Vojnu vždy vyvolajú tí najmocnejší appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Priznám sa, že oficiálny názov Dňa víťazstva nad fašizmom vo mne vyvoláva z roka na rok väčšie a väčšie rozpaky. Nie že by nebol dôvod na prejavy úcty a vďaky. Práve naopak, nikdy nemôžeme byť dostatočne vďační tým 140 000 sovietskych, 33 000 rumunských, 3 500 českých a slovenských i niekoľkým stovkám amerických a poľských vojakov, ktorá padli pri oslobodzovaní Česko-Slovenska. Zvlášť v tomto priestore na to majú dôvod všetci Slovania, Židia či Rómovia, ktorí by boli v prípade víťazstva monštruózneho nacistického projektu vyhladení. V tej chvíli išlo doslova o prežitie ľudského rodu a tieto fakty nesmú byť nikdy relativizované. Pochybnosti vzbudzuje skôr zjednodušený pohľad, ako sa cez prizmu udalostí druhej svetovej vojny pozeráme na dnešné hrozby.

 

V prvom rade, dnes už aj čoraz viac historikov prestáva hovoriť o prvej a druhej svetovej vojne a chápe vývoj po roku 1914 ako jeden veľký neukončený globálny konflikt s občasnými prímeriami. V prvej svetovej vojne nikto nezvíťazil a porazení boli všetci. Malé nástupnícke štáty sa zmietali v neistote a postupne sa vynorili nočné mory revolúcií, pogromov a etnických čistiek, ktoré viedli k oveľa hlbšej devastácii sveta, než aká zostala po vojnových bojiskách. Z týchto ruín sa zrodil a triumfoval fašizmus, ktorý spočiatku imponoval aj mnohým demokratickým politikom. Sľuboval totiž lákavú skratku, ako vyriešiť ich problémy s konkurenciou, bol živený veľkokapitálom a zbrojárskym priemyslom, a kým sa najmä západný svet spamätal, bol ním úplne pohltený. Prezývka, ktorú dostal – hnedý mor – je najvýstižnejší opis správania systému, ktorý sa od istého zlomového bodu stáva nekontrolovateľným. Zastaviť tento pochod smrti sa podarilo len za cenu nepredstaviteľných obetí, 60 – 70 miliónov ľudí, z ktorých dve tretiny tvorili civilisti. Globálny konflikt totiž zmenil aj povahu vojen. Kým do sarajevského výstrelu sa vojenské strety konali na dohodnutom mieste (zväčša na poli za mestom), odohrali sa ako šachové partie, pričom víťaz diktoval mierové podmienky a civilisti si to až na občasné rabovačky odniesli minimálne, od roku 1914 stúpa počet civilných obetí tak, že dnes tvorí už viac ako 90 percent.

 

Otázku, či sme naozaj zvíťazili nad fašizmom, si vieme zodpovedať len tak, ak si uvedomíme, že fašistické hnutia sú nesmierne rôznorodé a podobne ako iné politické systémy sa vyvíjajú. V roku 1945 sme porazili nemecký nacizmus, taliansky fašizmus a japonský militarizmus, ale iné druhy fašistických režimov nielenže pretrvali (Španielsko a Portugalsko), ale sa aj vytvárali (Grécko, Chile) ako pevní spojenci západných demokracií. Neonacistické a ultrapravicové strany ako historické pozostatky týchto hnutí dnes síce naberajú na sile, ale oni sami nie sú jediným a dokonca ani hlavným nebezpečenstvom dnešnej doby. Izolované extrémistické hnutia, ktoré sa živia tragikomicky primitívnym skresľovaním dejín, sú skôr krúžkami insitných historikov ako perspektívnou politickou hrozbou a nemajú reálny potenciál meniť spoločnosť. Všetko sa však môže zmeniť, ak si prestaneme všímať iné, významnejšie signály, ktoré vzďaľujú západnú civilizáciu od slobody a demokracie.

 

V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že ústredným motívom, prečo dnes oslavujeme 8. a 9. máj (podľa časových pásiem pri podpise kapitulácie Nemecka), nie je porážka fašizmu, ale koniec najničivejšej vojny v dejinách ľudstva. Mali by sme preto pripomínať, čo k nej viedlo a nielen analyzovať neonacistické prejavy a zakázané symboly. Zbrojenie a nespokojnosť s územnými ziskami rozpútali globálny konflikt v roku 1914 i v roku 1939. Militarizmus bol sprievodným znakom rozpútania vojny. Prejavoval sa nielen v rastúcom zbrojení, ale aj v militantnom myslení, ktoré čoraz viac nielen pripúšťalo, ale priam oslavovalo vojnu. V roku 1914 sa ľudia v Európe z rozpútania vojnového šialenstva tešili. Vyšli do ulíc a na manifestáciách držali orwellovsky znejúce transparenty „Nech žije vojna!“. Boli presvedčení, že do Vianoc budú vojaci doma a tešili sa na sa vojnovú korisť. Ich nadšenie priamo úmerne klesalo s neschopnosťou štátov rozhodnúť konflikt v prospech seba a na konci sa zmrzačená Európa na mierových rokovaniach po prvýkrát zhodla, že vojnu už nesmie pripustiť. Lenže nespokojnosť s dohodnutými podmienkami vo Versailles bola taká veľká, že prakticky ihneď po zastavení paľby sa začali prípravy na ďalšiu vojnu. Tú výdatne živil vzmáhajúci sa fašizmus. Po jej vypuknutí a šesťročnej globálnej agónii ľudstva sa po prvý raz zrodil svetový poriadok, ktorý postavil vojnu prakticky mimo zákon. Lenže kým my v Európe sme sa falošne ukájali, že máme mier, koloniálne mocnosti ju preniesli mimo kontinentu, kde nebola len studená. Podľa zistení Manlia Dinucciho z kanadského Centra pre výskum globalizácie, USA zabili vo vojnách od roku 1945 takmer 30 miliónov ľudí. To je viac ako obetí prvej svetovej vojny. Oficiálna propaganda má však eminentný záujem na tom, aby sme pri oslavách 8. mája, keď sa celý svet zhoduje na hesle „nikdy viac vojnu“, zameriavali na iste nepríjemné a neprijateľné, ale z hľadiska moci a vplyvu marginálne neonacistické skupinky a nevšímali si to podstatné – kto dnes sústreďuje vo svojich rukách najväčší vojenský arzenál, kto je najväčším hegemónom a agresorom a kto ohrozuje svetový mier.

Nenávisť voči moslimom tu predsa nerozpútali okrajové neonacistické tlupy, ale najvplyvnejšie mocenské kruhy. Administratíva prezidenta Georga W. Busha vytvorila rovnako totalitárnu fikciu o globálnom sprisahaní moslimských teroristov ako Hitler v tridsiatych rokoch o svetovom sprisahaní Židov. Totalita potrebuje permanentného nepriateľa – a „vojna“ proti terorizmu vytvorila ideálneho orwellovského nepriateľa. Globálny charakter spoločnosti navyše umožňuje, aby sme necítili bezprostredné prejavy teroru – tie sa odohrávajú väčšinou ďaleko od nás. Vytvára sa tu totalitárny model sústredených kružníc, ktorý opísala Hannah Arendtová: systém sa odvíja od mocenského centra na čele so Spojenými štátmi cez ich západných spojencov a pokračuje k najbližším nezápadným štátom, ďalej k surovinovým krajinám až po civilizačne „zbytočné“ regióny, ako napríklad subsaharská Afrika, Nepál alebo Tichomorské ostrovy. Spôsob uplatňovania globálnej moci v centre amerického impéria a na jeho periférii je diametrálne odlišný. Náš svet pokoja je iba virtuálny. V tichu západnej ignorancie prebehol masaker v irackej Fallúdži, v ktorej jednotky USA povraždili tisíce nevinných civilistov ako pomstu za smrť štyroch (!) amerických vojakov. V roku 1982 otriasol svetom masaker civilistov v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla, za ktorý bol uznaný vinným vtedajší minister obrany Ariel Šaron a potrestaný – odstúpením z funkcie, aby sa o 19 rokov neskôr stal bez problémom premiérom židovského štátu. Vojnový zločin vo vietnamskej dedine My Lai, v ktorej americkí vojaci zmasakrovali niekoľko stoviek žien a detí, sa svojou krutosťou vyrovná nacistickým zverstvám, no za tento skutok bol odsúdený jediný vojak na doživotie a aj ten bol dva dni po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku omilostený prezidentom Nixonom.

 

Erich Fromm nás však už dávnejšie upozornil, že veľké zločinecké systémy, ako bol nacizmus, prišli k moci práve v čase, keď väčšina ľudí nebola na ne ani teoreticky, ani prakticky pripravená. Zjavili sa ako blesk z jasného neba. Prekvapili takmer všetkých, ktorí nemohli uveriť, že by človek vedel preukázať toľko náchylnosti ku zlu, toľko mocibažnosti, toľko nevšímavosti k právam slabších a toľko túžby po podriadenosti. Počas osláv 20. výročia SNP roku 1964 zasa čerstvo rehabilitovaný Laco Novomeský predniesol na Táľoch prejav, v ktorom upozornil, že fašizmus môže prísť celkom nečakane aj zo strany, ktorá ho pôvodne odmietala a kritizovala. Jeho príhovor vyšiel v Kultúrnom živote – až na spomínanú časť, ktorú cenzúra vyškrtla. Bola to totiž jasná narážka na zločiny stalinistického obdobia, ktoré Novomeský veľmi presne identifikoval ako variant fašizmu. A sám si spomínam na stretnutie spisovateľov v Krakove v polovici deväťdesiatych rokov, na ktorom intelektuáli z bývalej Juhoslávie opisovali, ako to boli oni, ktorí svojimi článkami sfanatizovali ľudí, ktorí sa začali čoskoro zabíjať. Zapamätal som si to najmä preto, lebo sa za to (na moje veľké zdesenie) vôbec nehanbili.

Áno, dnes tu máme znepokojujúco rastúce neonacistické skupiny, ktoré sa usilujú dehumanizovať celé skupiny obyvateľstva a prehlušiť historickú pamäť nenávisťou. Ale je rovnako desivé, ak niekto vydáva o to viac energie na odsúdenie prejavov viditeľného fašizmu, o čo menej si všíma rastúci militarizmus alebo ho dokonca schvaľuje. Neonacisti sú ľahký terč, ale ak popri nich oslavujeme historicky najvyšší rast zbrojenia, bagatelizujeme zverstvá a zločiny západných spojencov (ktorí len v tomto roku zavraždili v Afganistane viac civilistov ako Tálibán) a nadovšetko uľahčujeme život korporáciám, ktoré devastujú planétu, ničia ekosystémy a sociálne výdobytky ľudí, stávame sa pred tvárou dejín spoluzodpovední za nový dômyselnejší systém útlaku, ktorý môže zničiť nielen slobodu, nielen demokraciu, ale aj život na Zemi. Pozerajúc sa na intelektuálov znudených mierom, ktorí si želajú konflikt s Ruskom, na politikov obdivujúcich zbraňové systémy, na médiá fascinované vojnou sa pýtam, čo títo ľudia dnes vlastne oslavujú, lebo sviatok 8. mája by nemal byť len historickou spomienkou. Dnes je opäť ohrozený svetový mier a nie zo strany gaunerov ako je Kotleba, Okamura alebo Le Penová, ale zo strany tých, ktorí držia v rukách najväčšie arzenály zbraní vrátane jadrových. To na ich zodpovednosť treba apelovať. Namiesto toho sa týmto netvorom médiá hlavného prúdu poklonkujú a hľadajú nepriateľov v okrajových prúdoch. Mainstream bol totiž za každého režimu nervózny z alternatívnych médií. Cítil sa byť nimi ohrozený, aj keď boli periférne a bez vplyvu. Pretože to, čoho sa propagandista najviac bojí, je nezávislé myslenie. Nervózny je už len z čírej pochybnosti o dôveryhodnosti hlavného prúdu. Tými, ktorí s ním nesplývajú, otvorene pohŕda. Každý režim vníma nezávislé myslenie ako deviáciu, v tom lepšom prípade ako poľutovaniahodnú úchylku. Hlavný prúd sa totiž natoľko identifikoval s globálnou mocou, že prestal vnímať to, čo sa v spoločnosti deje a postupne stráca publikum na úkor svojej okrajovej konkurencie. A pretože hlavný prúd nie je schopný akejkoľvek sebareflexie, je frustrovaný, ponížený klesajúcou čítanosťou, sledovanosťou a dôverou a hľadá spôsoby, ako tieto hlasy umlčať. V takejto atmosfére nie je problém nedôvera voči vláde, ale klesajúca dôvera medzi ľuďmi navzájom. To je totiž hlavné podhubie akejkoľvek totalitárnej moci.

 

Sme uzavretí v jednoliatom horizonte dejín a nechávame sa unášať k uniformizácii sveta. Povedané slovami ruského spisovateľa Jevgenija Zamiatina, akoby zmyslom všetkých našich túžob, snov a utrpenia v dejinách bol okamih, keď nám niekto definitívne povie, čo je to šťastie – a prikuje nás k nemu reťazou. Vytvárajú sa tu všetky predpoklady na novú, dômyselnejšiu tyraniu, s ktorou nemáme žiadne skúsenosti. Dokonca aj s reálnym predpokladom, že získa väčšinovú podporu. Ak chce dnes teda niekto vysielať morálne uveriteľné apely proti vojne, musí sa postaviť nielen proti rastu politického extrémizmu, ale aj proti militarizmu, korporativizmu a v neposlednom rade proti nečinnosti v boji s klimatickou zmenou. Pretože hovoriť o klimatickej zmene dnes znamená hovoriť o nielen o emisiách oxidu uhličitého. Znamená to hovoriť o hlade, chorobách, migrácii, vojnách, o nedostatku vody, potravín a energií, o masívnej deštrukcii, ktorá ohrozuje naše vlastné ľudské životy. Bude to vojna o prežitie. Bude to vojna nielen medzi štátmi, ale aj medzi bohatými a chudobnými. Toto všetko a možno aj omnoho viac treba mať na pamäti, ak dnes hovoríme o najväčšej hrozbe vojny od roku 1945.

The post Vojnu vždy vyvolajú tí najmocnejší appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Zbrojenie treba znižovať, nie zvyšovať http://edochmelar.sk/zbrojenie-treba-znizovat-nie-zvysovat/ Mon, 06 May 2019 01:33:05 +0000 http://edochmelar.sk/?p=791 Prijatie slovenského premiéra Petra Pellegriniho v Bielom dome je celkom určite vrcholom jeho politickej kariéry, celkom úspešne však môžeme pochybovať o tom, čo to prinesie pre Slovensko. Nie, ak si myslíte, že […]

The post Zbrojenie treba znižovať, nie zvyšovať appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Prijatie slovenského premiéra Petra Pellegriniho v Bielom dome je celkom určite vrcholom jeho politickej kariéry, celkom úspešne však môžeme pochybovať o tom, čo to prinesie pre Slovensko. Nie, ak si myslíte, že budem opakovať frázy našej diplomacie a médií, aké to bolo významné, výnimočné, priateľské a ako sme potvrdili, že sme rovnocenný partner, nemusíte čítať ďalej. Predpokladám, že nečítate moje príspevky preto, aby som vám opakoval takéto táraniny a frázy a právom očakávate, že si zmysel a dôsledky tohto stretnutia otvorene zanalyzujeme.

 

V prvom rade si treba povedať, že návštevy predstaviteľov takýchto malých štátov v Bielom dome spravidla nie sú „prejavom priateľstva“, ale odmenou za služby. Naši najvyšší ústavní činitelia sa tam dostali po tom, ako sme podporili Spojené štáty v Afganistane, šli sme s nimi do Iraku či prijali väzňov z Guantánama. Tentoraz sme nakúpili americké stíhačky a (povedzme si to na rovinu) sľúbili sme Američanom možnosť využívať naše vojenské letiská. Premiér Pellegrini klamal, keď tvrdil, že o bilaterálnej vojenskej dohode vôbec nehovorili. Nielen preto, že sa táto téma dostala do ich spoločného vyhlásenia, ale najmä preto, že je naivné myslieť si, že najmocnejší muž planéty si našiel hodinu času na Pellegriniho preto, aby sa mu poďakoval za spoľahlivé partnerstvo. Ako v doterajších prípadoch, aj teraz bola úprimnejšia Budapešť. Hovorca maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorého americký prezident prijme na budúci týždeň, už potvrdil, že témou rozhovorov bude bilaterálna vojenská dohoda. Kľúčová veta v spoločnom vyhlásení Donalda Trumpa a Petra Pellegriniho totiž znie, že sa obe strany budú usilovať „prehĺbiť našu spoluprácu v oblasti obrany uzavretím vzájomne prospešnej Dohody o obrannej spolupráci medzi našimi krajinami“.

 

Tieto signály sú znepokojujúce o to viac, že Peter Pellegrini podriadil celú cestu do Washingtonu osobnému imidžu. Názory jeho skalných fanúšikov, ako nás „vzorne reprezentoval“ sú v tomto kontexte úplne smiešne, lebo jeho hlavnou úlohou nie je reprezentovať (na to stačí prezident), ale vyjednávať pre Slovensko čo najvýhodnejšie postavenie z pozície najvyššieho predstaviteľa výkonnej moci. A v tomto smere neurobil vôbec nič a nič na tom nemenia ani zväzácke taľafatky Miroslava Lajčáka, ktorý bol podľa vlastných slov „šťastný“ a v úctivom miernom predklone počúval svojho kolegu Mikea Pompea, ktorý mu s rukami vo vreckách dával najavo, čo si o ňom myslí.

Isto poznáte ten vtip o politikovi, ktorý vchádza do miestnosti svojho šéfa s vlastným názorom a vychádza s názorom svojho šéfa. Problém Petra Pellegriniho je, že on už s takýmto vymeneným názorom cestoval do Washingtonu, v čom ho výdatne inštruoval šéf slovenskej diplomacie. Je tragikomické, keď premiér doma vraví, že protiruské sankcie sú nezmyselné, no v spoločnom vyhlásení so šéfom Bieleho domu sa zaviaže, že budú pokračovať a vzápätí sa Donald Trump na tlačovej konferencii pochváli, že telefonoval s Putinom o tom, ako vzájomný obchod USA a Ruska rastie. Je zúfalé, keď Peter Pellegrini kamufluje bohatiersky zápas s Pentou o postavenie slovenskej nemocnice, na ktorú tento štát nenašiel tri desaťročia finančné prostriedky a vzápätí urobí nechutnú nadprácu, keď americkému prezidentovi pioniersky sľúbi, že výdavky na zbrojenie vo výške 2 percent HDP dosiahneme už o dva roky skôr, ako sme plánovali. Načo je toto dobré? Slovensko má úplne zle nastavené priority, nemáme peniaze na zdravotníctvo, školstvo a dôchodky, ale jediné, v čom sa zaviažeme urýchlene dobehnúť najvyspelejšie štáty, je zbrojenie? A to práve v čase, keď vedci varujú, že náklady na boj s klimatickou zmenou si budú vyžadovať presný opak – zoškrtanie výdavkov na zbrojenie. Práve v čase, keď Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru zverejnil správu, že celosvetové výdavky na zbrojenie boli v uplynulom roku najvyššie v dejinách, presiahli 1,82 bilióna dolárov (čo je o 2,6 % viac ako v predošlom roku)..

 

Toto strašné číslo, ktoré si väčšina ľudí nevie ani predstaviť (1 822 miliárd) treba uviesť do širšieho kontextu. Na odstránenie extrémnej chudoby je podľa údajov OSN potrebných 1 400 miliárd dolárov, no svetová organizácia ich nevie nájsť. Na udržanie nárastu globálnej teploty pod 2 stupne Celzia je potrebné vynakladať 350 miliárd ročne, ktoré takisto nie sú k dispozícii. Ale my považujeme za prioritu zbrojenie, pričom len členské štáty NATO vynaložili na vojenské výdavky 963 miliárd dolárov, čo je 53 percent celosvetových nákladov. Iba výdavky Spojených štátov predstavujú 649 miliárd, pričom dosiahli aj najväčší absolútny nárast o 27,8 mld. USD. Oproti tomu Rusko už druhý rok výdavky znižuje, tento rok vypadlo aj z prvej päťky a jeho náklady predstavujú 61,4 mld. USD. Len vojenské výdavky európskych členských štátov NATO sú vyššie ako náklady Ruska a Číny dohromady. Aj Afrika a Blízky východ znižujú zbrojenie. Proti čomu a komu teda NATO zbrojí, keď má vo vojenstve absolútnu nedostižnú prevahu? Prečo sa zoči-voči týmto číslam nevzbúrime voči táraninám politikov a zbrojárskych lobistov, že je nevyhnutné viac a viac zbrojiť, keď vieme, že nám chýbajú peniaze na základné potreby a prežitie planéty? To je úplne šialené uvažovanie.

 

V tomto svetle sú militaristické reči a plány Petra Pellegriniho v príkrom rozpore so skutočnými záujmami Slovenska a jeho obyvateľov. Poklonkovať sa najväčšej zbrojárskej korporácii na svete Lockheed Martin, že „významne prispieva k rastu Slovenska“, sľúbiť americkým biznismenom, že obmedzí úlohu odborov, podlizovať sa americkému prezidentovi a chváliť jeho politiku, to všetko sú kroky, ktoré možno pomôžu Petrovi Pellegrinimu zapáčiť sa mocným, ktorým sa ponúkol ako služobníček, ale v žiadnom prípade nepomôžu Slovenskej republike. Poviem to natvrdo: premiér vymenil zdravie, vzdelanie a udržateľný dôstojný život našich občanov za zisky amerického zbrojárskeho priemyslu, keďže Donald Trump je predovšetkým obchodník. Natešené táraniny Pellegriniho a Lajčáka, že Spojené štáty majú opäť záujem o strednú Európu, sú prejavom kolaborantskej mentality. Naozaj potrebujeme takýto záujem? Aby nám nanucovali zbrane, svojich vojakov, aby nás opäť postavili proti zvyšku európskeho kontinentu, ako to už raz urobila administratíva Georga W. Busha a jeho minister obrany Donald Rumsfeld, ktorý rozdelil Európu na starú a novú. A za to všetko sme nedokázali vyjednať nič, vôbec nič, ani zrušenie plánovaných ciel, ktoré sú prejavom skôr nepriateľstva ako partnerstva. Lajčákove arogantné reči, že kto vidí túto schôdzku inak, je diletant alebo neprajník, treba obrátiť proti nemu: takto sa správa poskok, ktorý má pána niekde inde ako na Slovensku. Diletant je ten, kto sa tvári, že vzťahy so Spojenými štátmi sa nedajú budovať dôstojnejšie ako z pozície pudlíka vyskakujúceho po cukríček. Ako príklad spomeňme holandského premiéra Marka Rutta, ktorý si na prijatí v Bielom dome začiatkom júla minulého roka dovolil Donaldovi Trumpovi oponovať a až tým sa stal zaujímavý pre médiá a získal si úctu celého sveta. Alebo lídra britských labouristov Jeremyho Corbyna. Ten odmietol účasť na slávnostnej večeri chystanej pri príležitosti júnovej návštevy amerického prezidenta Donalda Trumpa v Londýne so slovami, že „Británia by nemala stavať červený koberec na počesť prezidenta, ktorý likviduje kľúčové medzinárodné zmluvy, podporuje popieranie klimatických zmien a používa rasistickú a sexistickú rétoriku“. Kde sú všetci tí liberáli, ktorí považujú stretnutie práve s týmto mizogýnom za „historickú chvíľu“? Slovenský premiér sľúbil americkému prezidentovi úplne všetko a nedostal za to vôbec nič. Možno si tými lichôtkami, nadbiehaním a nadprácou posilní svoje mocenské postavenie, ale za akú cenu? To všetko uvidíme o niekoľko mesiacov.

The post Zbrojenie treba znižovať, nie zvyšovať appeared first on Eduard Chmelár.

]]>
Kapitalizmus nie je posvätná krava http://edochmelar.sk/kapitalizmus-nie-je-posvatna-krava/ Wed, 01 May 2019 16:44:13 +0000 http://edochmelar.sk/?p=786 Jedna z najznámejších kníh a teórií profesora Noama Chomského hovorí o tom, že kapitalizmus a indoktrinovaná spoločnosť zvlášť je postavená na výrobe súhlasu s existujúcim poriadkom. Tento súhlas sa v posledných rokoch začína celkom pochopiteľne rúcať […]

The post Kapitalizmus nie je posvätná krava appeared first on Eduard Chmelár.

]]>

Jedna z najznámejších kníh a teórií profesora Noama Chomského hovorí o tom, že kapitalizmus a indoktrinovaná spoločnosť zvlášť je postavená na výrobe súhlasu s existujúcim poriadkom. Tento súhlas sa v posledných rokoch začína celkom pochopiteľne rúcať a ak nepochopíme odkaz, ktorý tým ľudia vysielajú, moc prevezmú skôr či neskôr autoritárske až fašistické sily. Je totiž určite sympatické, ak niekto bojuje za vyššie mzdy a dôchodky. Napĺňa nás nádejou, ak mladí ľudia prestávajú byť pasívni a upozorňujú na ľahostajnosť politikov k hrozbe klimatickej zmeny. No ak sa budeme báť jasne pomenovať vinníka a namiesto požadovania konkrétnych riešení budeme vyzdvihovať kult osobnosti vytvorený nadnárodnými korporáciami a Svetovým ekonomickým fórom v Davose, stane sa z malej sympatickej Gréty Thunbergovej len neškodná kritička, ktorá vyhovuje všetkým. A takýto prístup k nevyhnutnej sociálnej a environmentálnej revolúcii rozhodne nepovedie. Ten démon a zakázané slovo, ten hlavný problém sa volá: kapitalizmus.

 

Keď som v deväťdesiatych rokoch minulého storočia začínal so sociálnym a mierovým aktivizmom, atmosféra v spoločnosti bola taká, že si ju dnešní mladí ľudia ani nedokážu predstaviť. Nediskutovalo sa o kvalite reforiem, spoločnosti sa nanucoval jediný ekonomický model sprevádzaný takmer totalitárnou floskulou Margaret Thatcherovej (Iná alternatíva neexistuje) a ľudia sa kádrovali na reformných a antireformných. Ten, kto nebol za Reformy (rozumej, kto bol odporcom jej neoliberálnej zbožštenej podoby, ktorú nie náhodou píšem s veľkým písmenom), bol médiami a politickou reprezentáciou označovaný za nepriateľa štátu. Bolo nemožné otvoriť diskusiu čo i len o výške daní a úlohe štátu – štát sa oficiálne označoval za zlého vlastníka, ktorému treba odobrať všetku moc, a tak sa pod rúškom „privatizácie“ rozkradli najvýkonnejšie zložky ekonomiky, ktoré prevzali nemecké, talianske a francúzske štátne podniky. Médiá mi (napokon ako doteraz) nevedeli prísť na meno a označovali ma rôznymi nálepkami ako napríklad „distingvovaný anarchista“ (Plus 7 dní) alebo „intelektuálny extrémista“ (Hríbov týždenník), kam ma zaradili spolu s profesorom Václavom Bělohradským a Janom Kellerom napriek tomu, že naše závery a prognózy vývoja sa ukázali ako správne. Preto sa dnes s úsmevom pozerám na kritiku svojej osoby zo strany dvadsaťročných mladých ľavičiarov, že nie som príliš „radikálny“, lebo nemajú predstavu o tom, koľko odvahy bolo potrebnej už len na to, aby ste v médiách spochybnili dôvody vojny v Iraku. A preto sa aj s úžasom pozerám na centristických mienkotvorcov typu Milan Šimečka alebo Michal Vašečka, ktorí kádrovali vtedy, kádrujú dnes, mýlili sa alebo vyslovene klamali, a dnes majú toľko drzosti namiesto ospravedlnenia povedať, že moje názory na vojnu v Iraku či Líbyi sú „dlhodobo neprijateľné“. Nuž, pre tých, ktorí pokrytecky udržiavajú tento skompromitovaný režim, celkom určite.

 

Trúfam si povedať, že autentická ľavica sa po roku 1989 nevyformovala. Ľavicové politické sily si od začiatku postavili veľmi chabé a nepresvedčivé ciele: zvolili si stratégiu „zachrániť, čo sa dá“, intelektuálne žili z perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov, nemali vlastnú koncepciu, snažili sa v prvom rade stať sa „prijateľnými“ pre ponovembrové elity, navonok komunikovali ambíciu „krotiť kapitalizmus“ a programovo sa zamerali na „sociálny štát“, z ktorého však neustále odkrajovali aj počas svojho vládnutia. Napokon sa sústredili čisto na technokratický model prevzatia a udržania moci s rétorikou, ktorá sa neveľmi líšila od kresťansko-sociálnych pravicových strán na Západe. Preto musí autentická ľavica na Slovensku stále ešte len vzniknúť. Nie transformáciou komunistickej strany na kvázi sociálnodemokratickú, nie neustálou recykláciou mentality HZDS, ale zdola, ľudovými aktivitami. Pre mnohých ľavicových funkcionárov a parlamentných tlčhubov je dnes nepredstaviteľné cestovať v zime o štvrtej ráno nevykúrenými vlakmi s pracujúcimi, diskutovať so zamestnancami pred fabrikami alebo svojpomocne stavať byty pre robotníkov a nízkopríjmové skupiny, ale takto začínali socialisti v Dánsku, Švédsku či Taliansku. Ľavica sa musí presunúť z vládnych budov medzi ľudí. Ani to však nie je zárukou úspechu.

Kľúčové je pochopiť, čo sa so súčasným svetom deje a aké sú odpovede na problémy, ktorým čelíme. Našou hlavnou úlohou je nielen uvedomiť si, že kapitalizmus zlyháva a umiera, ale aj to, že socializmus 20. storočia nefunguje. Budeme teda spočiatku čeliť fanatikom na oboch stranách, ktorí stále úprimne veria, že kapitalizmus je zárukou prosperity, ako aj tým, ktorí sú presvedčení, že minulý režim bol ten najspravodlivejší a nič iné si nedokážu predstaviť. Povedať, že súčasný globálny kapitalizmus je neudržateľný, je stále niečo ako rúhanie, hoci sa na to odvážili už nielen vplyvní myslitelia, ale aj viacerí miliardári, ktorí priznávajú, že kapitalistický systém nedokáže fungovať pre väčšinu ľudí. Uvedomiť si to znamená pochopiť, že nás nezachráni ani zákaz používania plastových slamiek, ani zastropovanie dôchodkového veku, ani podobné kozmetické úpravy režimu, ale iba nový koncept ekonomiky, vlastníctva a sociálnych vzťahov, nový svetový poriadok, nové chápanie planetárneho systému.

 

Rovnako dôležité je pochopiť, že prevziať kontrolu nad vlastnými životmi a uskutočniť veľké štrukturálne politicko-ekonomické zmeny je dnes úloha skôr environmentalistická ako socialistická. Zelené a ľavicové sily musia spolupracovať a ísť spolu ruka v ruke. Postaviť sa spoločne proti neudržateľnej politike nekontrolovateľne násobiacej osobný zisk a ekonomický rast. Pochopiť, že kapitalizmus bez rastu skolabuje, ale ak nezastavíme rast, skolabuje planéta, je prvým krokom k nevyhnutným zmenám. Všetko, čo doteraz ľudstvo poznalo – vojny, hladomory, epidémie – je nič v porovnaní s dôsledkami klimatickej zmeny, ktoré na nás udrú čo nevidieť v plnej sile. Myšlienka, že si môžete privlastniť akékoľvek veľké bohatstvo, je na pozadí týchto dramatických zmien neudržateľná a nemorálna. A spoliehať sa na akýsi „samovývoj“ vyhovuje snáď len najmocnejším a najbohatším, ktorí majú dosť prostriedkov na to, aby sa zachránili, kým pre tých najbiednejších pripraví budúcnosť scenár, aký naznačili aj nedávne násilné protesty vo Francúzsku – to oni budú znášať náklady zmien nevyhnutných na prežitie.

 

Musíme konať a nemáme na to veľa času, musíme si zvoliť radikálnu zmenu alebo kolaps civilizácie. Už to nie je úloha „tých druhých“, ktorých sme si zvolili a preniesli na nich zodpovednosť. Je to naša zodpovednosť, náš hlavný záujem. V najbližších rokoch musíme urobiť niečo, čo sme doteraz nikdy nerobili, o čo sme sa ani len nepokúsili. Musíme zredukovať svoju ekologickú stopu, aj keď to zhorší ekonomiku a zníži životnú úroveň. Je to obeť, ktorá je nevyhnutná, ak chce ľudstvo v budúcnosti napredovať. Mnohí to nepochopia. Musíme sa postaviť nielen proti populizmu, ktorý bude ľuďom sľubovať krátkodobo nemožné, ale aj proti elitárstvu, ktoré sa bude usilovať preniesť ťarchu zmien na obyčajných ľudí. Musíme skoncovať so spaľovaním fosílnych palív, regulovať osobnú a leteckú dopravu, výrazne investovať do obnoviteľných zdrojov energie, zalesňovania, technológií zachytávania oxidu uhličitého a naopak dramaticky znížiť rozpočty na zbrojenie a získané prostriedky investovať do projektov klimatickej transformácie. Kľúčová bude samozrejme aj reforma sociálneho systému. Tradičné ľavicové predstavy o plnej zamestnanosti sú ilúziou, my musíme zabezpečiť ľuďom, ktorí v súvislosti s nadchádzajúcimi zmenami prídu o prácu, dôstojný príjem na prežitie, rovnosť a slobodu. Možno nám nezostane nič iné ako osvojiť si metódu Františka z Assisi, ktorý učil, že panujúci nespravodlivý poriadok sa dá zlomiť len tým, že si všetci postupne osvoja spôsob života nemajetných. Potrebujeme presný opak toho, čo od nás chcú panujúce globálne elity – menej míňať na zbrojenie, menej plytvať na spotrebu, odmietať obchodné dohody, ktoré slúžia korporáciám na úkor pracujúcich. S kolabujúcim režimom sa kapitalizmus a demokracia stanú postupne nepriateľmi na život a na smrť a nám musí ísť o udržanie a prehĺbenie demokracie, vrátane tej ekonomickej, lebo to je jediná záruka, že systém nezmetie tých najbezbrannejších. Viem, že to, čo nás čaká, je ešte stále ďaleko za predstavivosťou väčšiny ľudí. Ale dnes potrebujeme odvážnych lídrov, ktorí ľuďom vysvetlia, že to, čo potrebujeme, nie sú imidžové zmeny, ktoré vám prinesú popularitu, ale radikálne kroky na záchranu dôstojného života na Zemi pre všetkých.

The post Kapitalizmus nie je posvätná krava appeared first on Eduard Chmelár.

]]>